Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Plaváreň verzus Kunsthalle
30-11-2010 / Andrej Fandák / Komentáre

'Tak nám zvolili primátora'.

'A ktorého z tých dvoch kandidátov? Plaváreň, alebo Kunsthalle?', napadla ma parafráza na začiatok klasického Haškovho románu o Švejkovi po nedávnych voľbách.

Nedá sa povedať, že by som predvolebnú kampaň do miestnych zastupiteľstiev nejak vášnivo sledoval. Vypustil som skoro všetky televízne debaty a do poslednej chvíle som si nebol istý, či podporím svojim bezvýznamným hlasom premrštené politické ambície bývalej herečky, alebo sa pôjdem bicyklovat. Nakoniec bolo na bicyklovanie zima a tak som si cestu do volebnej miestnosti našiel - zbytočne.

Ale až tak bezbolestné tieto voľby pre mna neboli. Aj to málo, čo sa na mňa z volebnej kampane tých dvoch kandidátov nalepilo, mi spôsobilo zopár bezsenných nocí. Dá sa povedať, že čo sa týka politiky, tak strácam v poslednom čase stále viac pokoj a rozvahu. Neviem, s čím to súvisí. Asi je to tým, že čítam stále viac pochybných libertariánskych blogov a celkovo beriem rakúsku ekonomickú školu vážnejšie ako doteraz. A z toho vyplýva, že niektoré výroky našich politikov mi spôsobujú stavy, pri ktorých mi ide hlava vybuchnúť. Asi ako keď Johny Cochran prvý krát použil v Southparku Chewbaccovu obhajobu.

Presne takýto stav som mal, keď nám kandidátka na primátora (teraz nemyslím ten slávny syr) v diskusnej relácii s hubárskou pointou s kamennou tvárou zvestovala neuveriteľnú pravdu. A to, že hlavné mesto našej svojstojnosti nutne potrebuje Kunsthalle (kedže Kunsthalle sa skloňuje podla slova sandále a pochádza z nemčiny, tak treba písať z veľkým K). Najprv by som sa chcel venovať samotnému použitiu slova Kunsthalle, lebo podľa mňa už len vyslovenie daného pojmu je diagnóza.

V slovenčine máme veľmi pekný slovenský výraz - Kultúr háza - ktoré vyjadruje presne to isté, čo by malo predstavovať slovo Kunsthalle. Podľa mňa tu ide skôr o to, že v kultúrom dome umelci vystavujú svoje diela, respektíve vystupujú so svojim programom, a do Kunsthalle chodia snobi v šáloch a spratých rifloch za 500 eur na kávu. Preto by aj samotní umelci mali byť obozretní, keď im niekdo ide stavať Kunsthalle. V tomto prípade nejde až tak o umelcov, ktorí umenie tvoria, ale skôr o umelcov, čo o umení debatujú.

Ale oveľa dôležitejšou otázkou je, či sa má celá Bratislava skladať zopár dobre organizovaným lobistom na svoju zábavku. Pretože do Kunsthalle bude chodiť skutočne len minorita, a to minorita s nadpriemernými príjmami a možnosťami. Nech by sa všetci kultúrni plánovači aj na hlavu postavili, tak väčšina obyvateľov nikdy nerozpozná Maneta od Moneta. A v tom je bieda demokratickej reálpolitiky. Politici majú plné ústa obyčajného, jednoduchého človeka z ľudu, ktorý sa ťažko pretĺka životom. Ale keď sa dostanú do funkcie, tak takéhoto neštastníka najprv zdania a takto získané peniaze následne prerozdelia dobre zorganizovaným skupinám nadpriemerne zarábajúcich ľudí, ktorí sa vedia v mori regulácií orientovať a získať verejnosť pre svoje subjektívne ciele.

Iným vtipným argumentom je, keď niekdo fakt, že u nás Kunsthalle neexistuje, interpretuje ako dôvod, aby nám tu politici jednu postavili. A nie je to náhodou presne naopak? Kedže tu žiadna neexistuje, tak o ňu jednoducho nieje záujem. Respektíve o ňu záujem je, ale náklady na jej fungovanie tento záujem prevyšujú. Fakt, že žijeme vo svete obmedzených zdrojov a tieto zdroje treba veľmi opatrne využívať, je prekážkou, prečo človek nemôže všetky svoje potreby a túžby naplniť. Lebo čo dáme raz na jednu kopu, môže neskôr chýbať na inej. Je veľmi zaujímavé, že tento fakt ľudia chápu na individuálnej úrovni, keď ide o ich vlastné zdroje, ale akoby šibnutím čarovného prútika sa táto schopnosť stráca, hneď ako sa peniaze dostanú na účet nejakej štátnej inštitúcie. Skúste sa prejsť s kasičkou pomedzi zástancov Kunsthalle, či sú ochotní prispieť z vlastných peňaženiek. Tu človek nepochodí, ale keď ide o verejné zdroje, tak sa naraz najde milión dôvodov, prečo daný partikulárny záujem obmedzenej skupiny ľudí podporiť.

Z rovnakého súdka je tiež plaváreň, ktorú nám ide postaviť druhý kandidát. Plavární je na trhu presne toľko, koľko má byť, pretože ak by o novú plaváreň bol záujem, tak by to podnikatelia využili. Isteže je naša sociálne orientovaná trhová ekonomika krivená zdanením a faktom, že samotný štát vystupuje na trhu ako jeden z hráčov (slovenčina má v tomto prípade namiesto slova 'krivená', iný veľmi pekný výraz na „k“, ale ten nechcem použiť). Kvôli zdaneniu máme my všetci výrazne menej vlastných zdrojov na naplnenie svojich potrieb. Suma, o ktorú oberá štát svojich občanov a tým výrazne znižuje ich schopnosť postaviť si plaváreň, nie je nijako nízka a pohybuje sa v modernom sociálnom štáte euro-atlantického typu okolo úrovne 40%. Druhým problémom je fakt, že štát pôsobí na trhu ako konkurent a tým výrazne znižuje chuť súkromného sektora pustiť sa do stavby plavárne. Fakt, že na trhu poskytuje niekto rovnakú službu, ale nie je motivovaný tvoriť zisk (na strate nezáleží, keď ju za vás zaplatí niekto iný), može byť v niektorých prípadoch nepriestrelnou bariérou vstupu nového subjektu.

Jedným z dôvodov, prečo centrálne plánovanie v súboji s trhovým hospodárstvom ťahalo za kratší koniec bol problém informačný. Ekonomická aktivita modernej, vysoko štruktúrovanej ľudskej spoločnosti nemôže byť riadená z centra, pretože tam nedisponujú dostatočnými poznatkami o konkrétnych potrebách. Tie sú rozptýlene a decentralizované a prístup k nim majú jednotliví aktéri na trhu. Sústrediť tieto informácie do riadiaceho centra je v podstate aj technicky nezvládnuteľné. Politici si ale myslia, že oni vedia akým smerom treba distribuovat obmedzené zdroje lepšie ako samotní občania. Potom sa ale nesmieme čudovať, že približne rok nato, čo sa nám jedna verejná plaváreň v Bratislave doslova zrútila na hlavu, si asi z verejných zdrojov postavíme novú.

Andrej Fandák

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk