Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Demokracia nie je samospasiteľná (Úvaha k 17. novembru)
17-11-2009 / Lukáš Krivošík / Slovenská otázka

Aj keď niektorí ľudia sú sklamaní ponovembrovým vývojom, Slovensko sa za tých 20 rokov zmenilo na nepoznanie. Všetky možnosti, aby sme stvárňovali našu osobnú i národnú budúcnosť máme (plus-mínus) otvorené. Je len na nás, do akej hĺbky sa rozhodneme tieto príležitosti využívať.

Demokracia je len prostriedok, nie cieľ

Veľa sa už popísalo o tom ako sa naša spoločnosť v posledných rokoch vyčerpala, čo sa týka schopnosti tlačiť hromadne na zlepšenie vecí verejných. Posledné veľké vzopätie predstavoval vstup do EÚ v roku 2004. Na jednej strane je pochopiteľné, že po rokoch zmien ľudia potrebujú konečne trochu istoty a stability. Možno čas nadýchnuť sa, zastať a porozmýšľať, kam sme sa dopracovali počas dlhého obdobia radikálnych premien. Rovnako sa nemožno čudovať, že ľudia riešia otázku ako uživiť rodinu, či utiahnuť hypotéku.

Len nemožno prestať pripomínať, že demokracia sama o sebe nikdy nemôže byť cieľom. Je len prostriedkom k naplneniu cieľa, ktorým by mala byť spravodlivá, slušná a prosperujúca spoločnosť. Občanom za týmto účelom dáva právo voliť si svojich zástupcov a ovplyvňovať verejný život petíciami, slobodnou spoločenskou diskusiou, zhromažďovaním, združovaním sa do politických strán, či spolkov, prípadne uplatňovaním práva na informácie. V neposlednom rade je súčasťou palety týchto možností aj právo postaviť sa na odpor voči každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok v štáte.

Mnohí z nás na pomery v republike nadávajú. Natíska sa však otázka, do akej miery vôbec niečo robíme, aby sa veci zmenili? Hodnoty sú od slova „hodnota“ a stoja len toľko, koľko sme za ne ochotní obetovať. Nejde o to, obetovať svoj život v nejakom patetickom zápase. Demokracia je prozaická vo svojich každodenných šarvátkach. Občas by stačilo začať obetovaním svojho pohodlia. Kto totiž dopredu rezignuje na nástroje, ktoré mu samotná demokracia dáva do rúk za účelom účasti na verejnom dianí, ten nech sa nečuduje, že si politický priestor sprivatizovali populisti a prospechári. Je sloboda a už sa na nikoho iného nemôžeme sťažovať – len na nás samotných.

20 rokov po...

Prvorepubliková demokracia trvala 20 rokov (1918-1938). Veľmi sa však na konci tohto obdobia neoslavovalo. Bolo krátko po mníchovskom diktáte a oklieštená republika, ktorá rátala svoje posledné dni, sa musela vysporiadať s kolónami Čechov a Slovákov, utekajúcich z odstúpených území. Ľudia u nás na Masarykov štát nespomínajú s nadšením. Aj keď 1. ČSR bola vyspelým štátom, po väčšinu svojej existencie prechádzala od jednej hospodárskej krízy k ďalšej. Keby sa zajtra ukončila dvadsaťročná éra, ktoré začala v roku 1989, asi by mnohí Slováci na toto obdobie nespomínali inak. Príliš veľa ľudí obetovalo transformácií príliš mnoho.

Otázkou, natískajúcou sa do budúcnosti je, ako zainteresovať na súčasnom režime tých, ktorí majú pocit, že uplynulých dvadsať rokov im viac vzalo ako dalo. Nie všetci z nich sú „komunisti“ a „darmožráči“. Niektorým proste len vadí neporiadok v štáte a uvítali by väčšiu spoločenskú stabilitu. Mnohí ľudia mali proste v nových podmienkach smolu. Ďalším problémom sú vynárajúce sa nové hrozby slobode. Niektoré sú domáce a krátkodobé (Fico). Iné pôsobia dlhodobo a na nadnárodnej úrovni (EÚ po Lisabone, rôzne pokusy globalizovať politickú moc...). Nikto sa nemôže sťažovať, že zmeškal November ’89 alebo súboj s mečiarizmom. Sloboda je príliš krehká a každá generácia si ju musí vybojovávať nanovo. Zato, že slobodu dnes v nejakej podobe máme, môžeme vďačiť vybojovaným víťazstvám predkov. Či ju raz zdedia aj naši potomkovia, závisí práve od generácie našej.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk