Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Kauza Rúfus alebo Proti relativizácii estetických hodnôt
16-02-2009 / Marián Šarkőzy / Slovenská otázka

Pri hodnotení umenia je naozaj úplne nepodstatné, či bol umelec členom strany a ako sa vyjadroval alebo mlčal k politike. A predsa má Hríbovo počudovanie nad Rúfusom ako veľkým básnikom význam.

Na úvod dva postrehy od Baudelaira: 1. Podstatou moderny je heroizácia všednosti. 2. Typický odev moderného človeka – oblek je v porovnaní s inými dobami oblečením vhodným nanajvýš tak pre funebrákov.

Bondy a Rúfus

Spomeniem iného básnika, ktorý sa pokiaľ viem nikdy nedopustil toho najhoršieho totalitného hriechu, napriek tomu, že sa nikdy neprestal považovať za marxistu a maoistu – Egona Bondyho. Čoho sa E.B. nikdy nedopustil? Nikdy neheroizoval banalitu, ba celé jeho básnické dielo je vystavané na hnuse zo všeobecnej heroizácie všednosti. Esteticky bol Bondy jedným z najtvrdších antikomunistov – básnickým Mašínom.

Nie konkrétne vyjadrenia, ani činy v politike, ale heroizácia banality je to, čo duchovne spája politikov s niektorými umelcami a masami – majú spoločný zamlčaný cieľ a ich nepriteľmi sú tí, ktorí vidia za tento cieľ. Nazývajú ich zlými ľuďmi, či menej tvrdo - cynikmi. A ako hovorí Nietzsche: „Kde sa stretnú traja dobrí ľudia, tam niekto štvrtý musí zomrieť.“

Vidíme to všade aj dnes, ale ako postrehol Kundera - v totalite je tento gýč povinný. To, čo často vidíme vo vývoji určitého typu socialistického umenia od 50tych rokov nieje postupné popretie podstaty heroizácie banality, ale jej väčšia rafinovanosť a umelecká zručnosť. Často to zvádza k názoru na vysokú umeleckú hodnotu a vyššiu kultúrnosť za totality oproti dnešku, keď boli rafinované formy gýča vytlačené priamočiarymi reality shows, ktoré ale smerujú presne k tomu istému. Pretože v konečnom dôsledku je reality show vrcholom toho, čo jasnozrivý Baudelaire nazýva heroizáciou všednosti.

Reality show sú pri tom aj určitým koncom. Na novších populárnych amerických seriáloch (House M.D., či Desperate housewifes) je zaujímavá práve úplná neprítomnosť hlavného znaku moderného gýča. Toto k nám ešte nedorazilo – ako nám hovorí zbežný pohľad na súčasné slovenské telenovely a ich pohrebnú atmosféru dovedenú ad absurdum.

Pohreb – príklad zo všedného života

Kundera v Nesmrtelnosti spomína muža, ktorý si kúpil truhlu. Vo chvíľach odpočinku a relaxácie si do nej zvykol ľahnúť a predstavovať si svoj pohreb. Zmysel pohrebných prejavov je totožný s estetickými cieľmi totality – nech bol nebožtík akokoľvek všedný, čo nevýnimočný, je treba z neho aspoň v deň pohrebu učiniť hrdinu. Ak bol napríklad pekárom, je naporúdzi úmorné každodenné ranné vstávanie s veľkým cieľom napiecť rožky pre svojich spoluobčanov, ktorí by bez toho poumierali od hladu. Pekár, murár, žena v domácnosti atď ako Atlas podopierajúci nebesá.

Politici to bežne používajú, bez toho by neprežili – aby som bol originálny nespomeniem teraz Fica a hrdinstvo pracujúcich. Typické je, že nejakú úplne bežnú a všednú vec podáme ako hrdinský a výnimočný čin. Napríklad také plodenie detí. Áno je to všeobecné.

Moderné umenie vzniklo ako odpoveď na moderný zvyk heroizovať banalitu, obliekať ju do veľkolepých kostýmov a stavať na piedestály. V modernom umení (či už ide o Kafku alebo úžasného Petra Vášu) nadobúda reflektovaná banalita obludné rozmery ako roztoč pod objektívom elektrónového mikroskopu. Je viditeľná nahá v celej svojej obludnosti – nezakrytá žiadnym paravánom neznesiteľného tliachania.

Podobná, ale oveľa priehľadnejšia roztržka ako tá naša prebehla v Česku. Niečo tu nieje v poriadku. Nemal by Bílý a Hvorecký hovoriť to čo Hríb? A naopak? Kto tu vlastne produktívne provokuje a kto sa pridáva na stranu chronických funebrákov a notorických pisateľov nekrológov? Niečo je tu fakt divné. Prečo vlastne píše Peter Breiner do týždňa? Ľahká odpoveď – nemá kde inde.

Marián Šarkőzy

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk