Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Ľudská prirodzenosť podľa Erica Hoffera
19-01-2009 / Marián Šarkőzy / Ideológia

Originálny americký mysliteľ Eric Hoffer – autor slávnej knihy True Believer sa zaoberá povahou masových politických hnutí. Duchaplnosť a paradoxnosť Hofferových aforizmov stojí podobne ako je tomu u jeho obľúbených francúzskych aforistov (Montaigna, LaRochefoucalta, Pascala) na rozlišovaní formálneho obsahu mobilizujúcich myšlienok a cieľov, ku ktorým vedú ako stratégie boja, čím dovádza svojho čitateľa k oslobodzujúcemu poznaniu, že proklamované a skutočné ľudské ciele sú pozoruhodne často, ba priam pravidelne, vo vzájomnom protiklade.

Robiť z Hofferových kníh myšlienkové zhrnutie je nemožná úloha. Jeho myslenie je maximálne stručné jasné a úderné, takže z neho ťažko vyňať čo len vetu. Výťah z jeho myšlienok by musel byť rovnako obsiahly ako jeho knihy. Tu sa zameriavam na pár stránok a roztrúsených aforizmov o ľudskej povahe. Originálna filozofia ľudskosti obsiahnutá v jeho obvykle najvyššie cenenej knihe Ordeal of change ďaleko presahuje politologický obzor.

Jasnozrivé predpovede

Ordeal of change (1963) vyšiel v dobe, kedy predstavovala otázka možného pádu komunistického impéria zaujímavý oriešok. Priamočiara logická úvaha predpokladala pád tyranie ako nevyhnutný následok stupňujúceho sa neznesiteľného útlaku. Podľa Hoffera je táto úvaha naivná. Režimy sa nemenia v čase najvyššieho útlaku a hladu – keď sú obyvatelia zaujatí každodenným bojom o holé prežitie, ale až ako dôsledok liberalizácie a modernizácie, čiže práve v čase keď obyvatelia dosiahnu v priemere vyššiu životnú úroveň a majú čas trpieť nespokojnosťou so sebou samými. História dáva filozofovi za pravdu – dodnes sa zachovali pri živote práve tie komunistické štáty, ktoré nedokázali zabezpečiť väčšine svojich obyvateľov ani základné životné potreby.

AntiDarwin

Hofferova charakteristika tých čŕt ľudskej povahy, ktoré privádzajú (za ťažkých pôrodných bolestí, ako naznačuje názov knihy) na svet prevratné zmeny nielenže nesúhlasí s obvyklým sociálnym darwinizmom, ale je priamo jeho logickou inverziou. Podľa Hoffera to nie sú prispôsobiví jedinci, ktorí posúvajú ľudský druh, či národ vpred, ale práve naopak – chorobne neprispôsobiví vydedenci.

Keď sa v závere knihy Hoffer pýta kde nájdeme v dnešnej Amerike nátury, čo možno najpodobnejšie jej zakladateľom, odpovedá si – medzi gamblermi, alkoholikmi, hochštaplermi, recidivistami, povaľačmi - ľuďmi chronicky neschopnými stabilne sa zamestnať. Tí sú soľou zeme a zakladateľmi národov.

Človek prestáva mať chuť bojovať, akonáhle má na boj pádne dôvody. Nie sú to životné nevyhnutnosti, ale naopak práve ľúbivé parády a trblietavé pozlátka života, kvôli čomu sa ľudia vášnivo púšťajú do nových odvážnych podnikov. Kolumba nepriviedol do Ameriky hlad, ale túžba nájsť biblický Eden. Veda a technika nevznikla v snahe uľahčiť ľudstvu ťažkú drinu, či liečiť choroby. Veda je nemysliteľná bez svojej historickej predohry – alchýmie a astrológie s prísľubmi nie menšími ako kameň mudrcov a elixír života.

Najdôležitejšie technické vynálezy uzreli svetlo sveta ako hračky. Ľudskej záľube v hraní sa skladá Hoffer podobne nadšenú poklonu ako český filozof Ladislav Klíma. Prichádza s originálnou interpretáciou gréckeho úslovia: „Ten koho majú Bohovia v láske zomiera mladý“. Podľa Hoffera má povedačka zmysel ten, že boží obľúbenec zostáva až do smrti duchovne nedokončeným, nezrelým deckom.

Hravosť a jej neodmysliteľný spoločník – neprispôsobivosť sú podľa Hoffera skutočnými silami, ktoré ženú spoločnosť vpred. Nové veci nevznikajú z núdze, ale z vášnivej túžby po luxuse. „Ľudia, ktorí tvrdia, že spoločenský vývoj je dôsledkom prispôsobovania sa nevyhnutnosti prostredia, menia históriu na zoológiu.“ Nie je najdokonalejším prispôsobením sa prostrediu stav smrti? Nebolo by od veci zmeniť aj zoológiu? – dodávam k tomu pod vplyvom biologickej Lampy o živote a následných debát.

AntiNietzsche

Hofferove uvažovanie o ľudskej prirodzenosti ide ešte radikálnejšie ďalej ako sofistikované pochybovanie postmoderného Foucaulta. „Ľudskou prirodzenosťou je neprirodzenosť“ - postuluje priamo a nekompromisne Hoffer. Prevracia na hlavu ultrakonzervatívny Nietzscheov pohľad na dejiny ako na dejiny úpadku skrz osudové zlovoľné a rafinované pôsobenie „vydedencov života“ (predovšetkým Židov a kresťanov).

Samotná logika vývoja človeka a jeho poňatie ako najnedokonalejšieho, najhoršie prispôsobeného zo zvierat je s Nietzschem spoločná, ale hodnotové poňatie je odvážnejšie a nekonvenčnejšie. Práve chorí, slabí, neúspešní, neprispôsobení predstavujú v Hofferovom podaní esenciu ľudskosti a ľudskej výnimočnosti. Zatiaľčo Nietzsche odsudzuje intelektuálne mocenské stratégie slabých ako špinavé, či nepoctivé, Hoffer im priznáva hodnotu výnimočných vynálezov. Hodnotu národa by sme mali priamo odvodzovať podľa kvality jeho vydedencov a lúzrov.

Premyslenie jeho téz na slovenský prípad by mohol znieť nasledovne - Nie naša holubičia povaha, ale katastrofálny nedostatok neprispôsobivých, slabochov, podivínov, šarlatánov, bláznov medzi slovenskými osobnosťami je dôvodom, že sme do dejín takmer nijako nezasiahli. A vskutku - skôr než výnimočná dobrota nás od zaujímavých národov odlišuje abnormálna normalita a minimum excesov, ešte aj v umení a kultúre a prispôsobivosť voči najstrednejším prúdom. Niežeby nám chýbali silní, zdraví, spokojní a úspešní, čiže v Hofferovom podaní z hľadiska výnimočných zmien neproduktívne a netvorivé osoby, práve naopak.

Ľudská prirodzenosť a slobodná spoločnosť

Výnimočnosť Ameriky ako nového typu slobodnej spoločnosti nie je teda v Hofferovom poňatí v rozpore s faktom, že zakladajúcimi pioniermi USA boli vydedenci, fanatici a zločinci Európy, naopak, môže byť podľa neho dobrým dôvodom na hrdosť. Americká spoločnosť sa vyznačuje širokou distribúciou individuálnej výnimočnosti. Mohli by sme povedať, že Amerika je slobodná, pretože individuálne podivínstvo je tam masovým javom.

USA sú výnimočnými práve tým, že sprístupnili luxus individuálnej výnimočnosti masám, zatiaľčo ich protiklad – totalitné, či aristokratické režimy umožňujú vymoženosť individuality len vyvoleným – hlavne intelektuálom, kým ostatnej populácii cielene odmietajú priznať právo na individuálnu hrdosť. To je aj dôvod, prečo podľa Hoffera zvyknú intelektuáli USA vášnivo odsudzovať.

Krehkosť slobody je daná práve nepríjemnosťou bytia originálnej individuality a z toho plynúcou náchylnosťou k prispôsobeniu sa. Osamelosť, nedokonalosť, nedostatočnosť, vrodená nespokojnosť so sebou – to všetko sprevádza ľudskú prirodzenosť akonáhle je konfrontovaná s vedomím vlastnej jedinečnej individuality vymanivšej sa z teplých vôd duchovného kolektivizmu.

Hofferovo hodnotenie pocitu odcudzenia je radikálne antimarxistické a antiosvietenecké. Utrpenie z odcudzenia je podľa väčšiny intelektuálov spôsobené neprirodzenosťou a neľudskosťou a zbavenie sa utrpenia súvisí s návratom k prirodzenosti „prírode“ a „skutočnej“ ľudskosti.

Hoffer tvrdí naopak, že odcudzenie a utrpenie je neodmysliteľným sprievodcom všetkého, čo robí človeka človekom. Súčiastka v kolektivistickom stroji na šťastie už nie je v Hofferovom poňatí plným jedincom ani človekom v pravom zmysle slova. Je bytosťou degradovanou a vylúčenou z ľudskosti: „Totality nie sú nehumánne, sú antihumánne.“

Marián Šarközy

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk