Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Slová a veci
14-11-2008 / Roman Jančiga / Ideológia

Mojím prvým zoznámením sa s tvorbou M. Foucaulta bolo čítanie jeho kľúčového diela Slová a veci. Už po prvých stranách som vedel, ze Foucault je iný ako ostatní. V tej dobe som už mal načítané aspoň niektoré z najvýznamnejších filozofických diel a prác rozličných autorov. Od filozofie som na základe tohto očakával systematickosť postupu a argumentov, jasnosť, dôraznosť a takpovediac suchosť a exaktnosť. Slová a veci však boli celkom iné. Beletristický a miestami až metaforický charakter písania sa striedal s tvrdou a nudnou rečou filozofa, jasnosť myšlienok a argumentov bola náhle zatemnená a neostávalo iné ako dúfať, že ďalšou kapitolou sa znovu objaví niť problému, ktorý Foucault v tejto knihe takým zvláštnym spôsobom riešil. Čaro tejto knihy spočivalo v tom, že v nej toto striedanie bolo prítomné od začiatku až do konca. A až na úplný záver nastalo to, čo v prácach iných filozofov býva prítomné od úvodných častí ich diela- vyjasnenie problému a postupov, ktoré boli na riešenie zvolené, cieľ tohto postupu a nakoniec dosiahnutý výsledok. Nečudo, že práve záver Slov a vecí je tak provokatívny. Všetko, čo je pred ním, je len príprava, ktorá nedáva tušiť, kam nás Foucault pri svojom skúmaní zavedie.

Po prečitaní tejto knihy sa mi neustále vtláčala do mysle myšlienka o podobnosti Foucaultvoho diela Slová a veci s Kuhnovou Štruktúrou vedeckých revolúcií. Na komparáciu týtchto dvoch prác som sa však nikdy neodhodlal. Odrádzala ma náročnost a komplexnosť takto stanoveného problérmu, niektoré jasne odlišnosti týchto diel, ktoré stažovali ich priame porovnávanie a absencia akejkoľvek zmienky v relevantnej literatúre ( ktorú som mal vtedy poruke ) o vzájomnom vzťahu týchto dvoch významných postáv druhej polovocie 20. storočia. Nakoniec, mal som pocit, že jestvuje omnoho väčší problém- pomerne rozšírené presvedčenie, že otázky, ktoré takým rozdielnym spôsobom riešil Foucault a Kuhn, boli definitívne zodpovedané Popperom. Slová a veci sú preto pre mňa neuzavretá kniha, ktorá stále obsahuje množstvo otázok a nejasností, ktoré akoby čakali na zodpovedanie.

Jestvuje množstvo argumentov, prečo závery Foucaultovho skúmania systémov a spôsobu myslenia nemožno pokladať za dostačujúce. Viacero týchto námietok zdiela Foucault spolu s Kuhnom- bola to totiž kritická reflexia Štruktúry vedeckých revolúcií, ktorá mala za následok môj skepticizmus k Foucaultovému výkladu toho, prečo sa jedno myslí tak a nie inak, prečo sa zase druhé v istej dobe nemyslí a prečo sa predmety, ktoré su obsahom myslenia, strácajú a rozpúšťajú a iné sa znenazdajky, vplyvom vonkajšich okolností, náhle objavujú a zaujímajú ústredné miesto.

Čo je teda na Foucaultovi podľa môjho názoru také zaujímave? Prečo o ňom píšem keď s ním nie celkom súhlasím? Skôr, než bude podaná odpoveď, je treba zdôrazniť originalitu jeho postupu pri riešení ním zvoleného problému- spôsobu myselnia a toho, ako toto myselnie usporadúva a triedi predmety, ktoré sa stávaju jeho obsahom

Myslenie a to, čim je určené, sa vo Foucaultovej práci Slová a veci akoby rozišlo s mysliacim subjektom. Slová a veci sú vlastne dejinami myslenia, alebo lepšie povedané, sú dejinamy systémov myslenia. Tieto dejiny sú podľa Foucaulta mozaikou epistemických polí, konfigurácii či spôsobov myslenia, ktoré určujú, čo a akým spôsobom môže byť myslené. Pre konkrétne historické obdobie je charakteristické práve jedno epistéme, práve jedna konfigurácia. Foucault podáva fascinujúcu analýzu týcho konfigurácii, ktoré su dôkazom jeho intelektu. Pre mňa azda najpôsobivejšou časťou jeho analýzy je problém hodnoty v ekonómii.

V rozličných historických dobách bola hodnota v ekonomickej vede vnímaná rozlične. Jej zrkadlom bolo raz zlato, inokedy ľudská práca, ktorá bola potrebná na jej vytvorenie. Konfigurácie myslenia tak určovali ako rozmuieť hodnote, aku ju vnímať a akym spôsobom ju chápať. Ťažko si predstaviť, že by v dobe merkantilizmu bolo možné pod hodnotou rozumieť veľkosť ľudskej námahy a práce, ktorá musela byť vykonaná, aby daná hodnota vznikla; naopak, dnes nám prídu úsmevné predstavy fyziokratov, ktorých obsahom je presvedčenie, že všetká hodnota pochádza z agrárnej výroby.

Epistéme je teda priestor, v ktorom sa myslenie v danej dobe môže pohybovať; epistéme je priestor, v ktorom sa myslenie v skutočnosti v danej dobe pohybuje. Hranice epistéme sú hranicami myslenia a všetko, čo je za nimi, je nemysliteľné, úsmevné a nerelevantné. Podobnosť s Kuhnovým pojmom paradigma je viac ako nápadná. Kuhn pod týmto pojmom rozumel „obecne uznávané vedecké výsledky, ktoré v danej chvíli predstavujú pre spoločenstvo odborníkov model problémov a model ich riešenia“ (KUHN, T. S.: Struktura vědeckých revolucí, s. 10). Paradigma aj epistéme je teda optika, pomocou ktorej vidíme svet, je matricou, ktorá určuje, čo a ako môže byť predmetom nášho myslenia.

Tento pohľad zasadil vážnu ranu všetkým, ktorí videli v mysliacom subjekte bytosť neohraničených poznávacích schopností. Svoju silu stratil gradualizmus a zdôrazňovanie kontinua v dejinách vedy a poznania. Úsmev, ktorý bol smerovaný tým, čo videli hodnotu v poľnohospodárstve či v objektívnej hodnote zlata, úsmev, ktorý bol smerovaný aristotelikom a ich presvedčeniu o nehybnosti zeme, úsmev, ktorý bol badať na hrdých tvárach mnohých súčasných vedcov či mysliteľov, sa poľahky stal úsmevom v zrkadle.

Kuhn sa rozhodol vypracovať svoju paradigmatickú teóriu práve na základe všeobecne rozšíreného presvedčenia o donebavolajúcej hlúposti Aristotelových názorov na fyzikálne javy. Ak potom Kuhnova analýza rehabilituje názory a presvedčenia minulosti, tak Foucault pokračuje ešte o kus ďalej.

Foucault predpokladá, že tak ako bolo myslenie minulosti výsledkom historických a preto jedinečných konfigurácii, tak je aj moderné myslenie charakteristické svojou dejinnosťou, t.j. časovou obmedzenosťou svojej platnosti. Konštitutívnym problémom je pre moderné myslenie podľa Foucaulta človek. Preto je podľa neho moderná doba charakteristická veľkým rozmachom humanitných vied. Ich vznik je zapríčinený práve jedinečnými dejinnými konfiguráciami, ktoré umožnili vynorenie sa človeka ako problému, ktorý sa stal obsahom myslenia. Provokatívnosť Foucaultovej analýzy sa začína v tomto bode ukazovať v plnej nahote.

Tak, ako predchádzajúce systémy a spôsoby myslenia časom zanikli, tak, ako sa vďaka ľudskej práci v ekonomickej vede objavila nova pozitivita - človek, tak, ako toto nové objavenie sa človeka zapríčinilo zánik predchádzajúcich „paradigiem“, tak predpovedá Foucault nevyhnutnú smrť človeka. Záver jeho Slov a vecí dodnes vyvoláva mnohé diskusie a reakcie: „Skutočne, medzi všetkými zmenami, ktoré poznačili vedenie o veciach a ich poriadku, vedenie o totožnostiach, rozdieloch, charakteristických znakoch, ekvivalenciách, slovách – skrátka, medzi všetkými epizódami tejto hlbinnej histórie Rovnakého vyjavila figúru človeka iba jedna, tá, ktorá sa začala pred pol druha storočím a možno sa práve uzatvára. A vôbec to nebolo oslobodenie sa od starého nepokoja, prechod od tisícročnej starosti k jasnému vedomiu, prístup k objektívnosti, ktorá bola dlho v zajatí viery alebo filozofie: bol to následok zmeny základných usporiadaní vedenia. Archeológia nášho myslenia poľahky ukazuje, že človek je nedávnym vynálezom. A že sa blíži k svojmu koncu. Ak tieto usporiadania musia raz zaniknúť, tak ako sa objavili, ak ich raz nejaká udalosť, ktorú zatiaľ nanajvýš tušíme ako možnú, no jej formu a prísľub nepoznáme, rozvráti, ako bolo na konci 16. storočia rozvrátené klasické myslenie- potom sa možno bez obáv staviť, že človek sa vytratí ako tvár z piesku na brehu mora“(Foucault, M.: Slová a veci, s. 392.)

Slová a veci vyvolali vo svojej dobe myšlienkovú revolúciu. Ohlasovaná smrť človeka totiž neznamená len zmenu modernej epistemologickej konfigurácie v neprospech humanitných vied. Foucault vedie svoju myšlienku až do krajnosti. Tvrdí, že všetkým „čo chcú hovoriť o človeku, o jeho vláde a oslobodení, všetkým, čo ešte kladú otázky o pôvode človeka, všetkým, čo chcú z neho vyjsť aby mali prístup k pravde, všetkým, čo na druhej strane vracajú celé poznanie späť k pravdám samého človeka, všetkým, čo formalizujú a pritom antropologizujú, čo mytologizujú a pritom demystifikujú, čo myslia a pritom hneď myslia na človeka ktorý myslí, všetkým týmto ťažkopádnym a prekrúteným reflexiám možno oponovať iba filozofickým, a teda z časti mlčanlivým smiechom.“ (Tamtiež, s.349)

Komu je však tento úsmev filozofa určený? Foucault prehovorí jasnou rečou, čo mu po vydaní tejto knihy prinesie obrovskú verejnú publicitu: „Marxizmus je v myslení 19. storočia ako ryba vo vode: kdekoľvek inde nemôže dýchať.“ Ostro tiež napadne spory, ktoré viedla revolučná ekonómia s buržoáznou ekonomickou teóriou: „Ich polemiky, pravda, zdvihli niekoľko vĺn a rozčerili hladinu, boli to však iba búrky v pohári vody“ (Tamtiež. s. 272).

Foucault tým hodil rukavicu marxizmu a predstaviteľom vtedajšej francúzskej revolučnej ľavice. Odpoveď na túto výzvu preto nemohla na seba nechať dlho čakať. Foucaultov životopisec Didier Eribon uvádza, že stranícke kruhy vo Francúzsku „vyhlásia nad knihou kliatbu“ (Eribon, E.: Michael Foucault 1926-1984, s.180).

Najväčší protiúder však prišiel od veľkej ikony ľavicového intelektualizmu Francúzska tej doby: „Terčom je marxizmus. Ide o to vytvoriť novú ideológiu ako poslednú hrádzu, ktorú je buržoázia ešte schopná postaviť proti Marxovi“(Tamtiež, s. 182). Takto ostro reagoval J.P.Sartre a rozhodne nebol sám. Spomínaný Foucaultov životopisec uvádza, že Slová a veci boli v dobe svojho vydania všeobecne považované za pravicové dielo. Ak uvážime, že dnes sa vo všeobecnosti vníma Foucault ako ľavicový mysliteľ, ide prinajmenšom o zaujímavý paradox.

A sú to práve paradoxy, ktorými sú Foucaultové knihy priam preplnené a ktoré sú vždy silne prítomné pri ich komentovaní, čo robí z Foucaulta mysliteľa, ktorého dielami sa oplatí podľa môjho názoru zaoberať.

Som si vedomý, že tento krátky článok je skôr úvod do filozofie tohto významného francúzskeho mysliteľa. Nemal som ambíciu ani vysvetliť jeho provokatívne závery, ani vyvolať hlbokú polemiku. Mojím cieľom bolo v skratke predstaviť základné myšlienky jeho práce Slová a veci, a to vo forme značne skrátenej. Bolo by príliš zjednodušujúce na pár stranách hlbšie rozobrať základné Foucaultové argumenty v prospech jeho (provokatívnych) tvrdení.

Tento zjavný nedostatok však chcem vykompenzovať inak – prísľubom, že čítanie Foucaulta nie je strata času. Možno s ním nesúhlasiť, možno s ním polemizovať a možno označiť jeho dielo za slepú uličku. To všetko je však naozaj možné len ak sa s ním zoznámime, ak ho necháme prehovoriť a ak sa ním necháme chvíľu viesť.

Roman Jančiga

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk