Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Asociálna charita?
22-02-2008 / Jozef Filko / Slobodný trh

Žijeme v republike, ktorej ekonomika je vraj založená na „princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“. Čo to presne je, nik poriadne netuší. Naša národno-socialistická vláda pracujúcej inteligencie však tvrdí, že buduje sociálny štát, ktorý sa o každého (nie len v núdzi) postará. A rovnako to tvrdia aj inštitúcie EÚ.

Prostá pravda však je, že nestará a nepostará. Asi ťažko možno uveriť, že žijeme v „sociálnej“ krajine, ak je centrum väčšiny miest plných bezdomovcov. Iste možno namietať, že „nechcú pomoc“ a mnohí si takýto život vybrali. Na zvracanie však z takéto štátu príde človeku, keď zistí, že tu žijú i ľudia, ktorí pomoc reálne potrebujú, ale nedostanú. Mohol by som tu citovať články bulvárneho týždenníku alebo skúsenosti zo života. Nemá to ale zmysel, isto každý v tejto krajine pozná človeka, ktorý zažil beznádej zo sociálneho štátu.

Celý „problém“ tkvie v článku 2 ústavy:

„(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

(3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“

Ak to nie je ešte celkom jasné pokúsim sa to vysvetliť. Zatiaľ čo my občania môžeme konať slobodne, samozrejme pokiaľ tým neporušíme práva iných alebo zákazy a príkazy zákona, štátny aparát môže konať len v rámci zákona a v žiadnom prípade ho nesmie prekročiť (potiaľto ideál). Ak teda požiadate štátne úrady o pomoc, budú vašu situáciu hodnotiť podľa „objektívnych kritérií zákona“. Problém ale je, že pokiaľ nejaké kritérium nenaplníte, žiadnu pomoc nedostanete. Stačí aby vám napríklad uplynula lehota a vaše „sociálne práva“ sú tu-tam. Jediné čo potom zostáva, je pomoc príbuzných a charita. U súkromnej charity však naopak vašu situáciu zhodnotia subjektívne, mohli by sme to zjednodušiť a povedať že tak učinia „ľudsky“.

Dvadsiateho druhého januára 2008 vyšiel v rámci editoriálu New York Times článok, ktorý kritizuje súkromnú filantropiu pre jej evidentnú nedemokratickosť a vytláčanie štátnych programov pomoci ľudom v núdzi. Autor kritizuje najmä svojvôľu pri rozhodovaní darcov a zároveň znižovanie daňových príjmov štátu (keďže v Spojených štátoch si ešte stále môžete odrátať charitu z daňového základu). Nedemokratickosťou súkromnej filantropie myslí to, že štát rozdeľuje rovnomerne, teda všetkým sexuálnym, etnickým, náboženským, a iným skupinám rovnako.

No ťažko tomu uveriť už i len kvôli presadzovaniu pozitívnej diskriminácie. Ak by tomu tak i bolo, nie je to argumentom pre ale proti. Na charite je totiž podstatný osobný rozmer, teda priamy (i nepriamy) vzťah medzi darcom a obdarovaným. Darca má jasné morálne právo na kontrolu prostriedkov. Samozrejme, že to neznamená 24 hodinovú kontrolu obdarovaného (stále je tu právo na ochranu osobnosti a súkromia). Dôležité ale je, že ak máme odôvodnený pocit, že nás niekto podvádza, tak mu pomoc môžeme odoprieť.

Francis Fukuyama vo svojej knihe Veľký rozvrat preukázal, že napríklad i „klebety“ môžu byť dobrým zdrojom informácií o ľuďoch, ktorí nás podvádzajú a klamú za chrbtom. Ich vylúčením potom jednak alokujeme zdroje pre tých, čo pomoc nie len potrebujú, ale si ju aj zaslúžia a zároveň motivujeme ostatných k zodpovednému správaniu. Preto u súkromného darcu bude oveľa väčší tlak na obdarovaného, aby sa napríklad snažil nájsť si prácu. A aj preto, že pomoc nebude trvať na veky. Rovnako i darca bude mať silnejší a úprimnejší pocit nezištnej pomoci a sám bude prirodzene motivovaný pomáhať iným. U štátu je to však naopak. Demotivuje a učí ľudí chovať sa nezodpovedne, pretože ponúka bezplatnú pomoc po dobu, kým trvajú „objektívne skutočnosti“. Stačí sa len naučiť ako ich preukázať. A ani nepremení žiadneho byrokrata na skutočného filantropa, pretože ten neobetuje vlastné prostriedky. Veď s cudzieho krv netečie.

Zlom však nie je iba demotivácia. I keď práve tá oslabuje štát dva krát. Jednak zvyšuje výdaje (a tým aj dane a štátne pôžičky) a zároveň umelo znižuje počet pracovne aktívnych. Najhorším je beznádej z byrokratického asociálneho štátu. Zatiaľ čo u súkromného darcu existuje sloboda v rozhodovaní (podľa článku 2 odseku 2 ústavy), štát v podobe úradníka musí konať podľa právneho predpisu. Súkromný darca sa rozhodne subjektívne (či už podľa hlasu srdca alebo rozumu). Štátny úradník však žiadne hlasy počúvať nemôže, striktne musí aplikovať platné normy (toľko ideál). Čo by sa stalo, ak by sme rovnaké právo dali štátu? V podstate nič úžasné, akurát by sme otvorili Pandorinu skrinku v podobe novej totality štátnej byrokracie.

Ďalším dôležitým faktorom sú i náklady na administráciu pomoci. Tak napríklad súkromný systém pomoci Dobrý anjel či Adopcia na diaľku katolíckej charity nespotrebováva ani korunu z darcovských príspevkov na ich správu. Naproti tomu náklady napríklad Sociálnej poisťovni sú momentálne 3,5% (výška odvodu do správneho fondu) z vybraného „poistného“, čo by pri približne 120 miliardách korún prerozdelených Sociálnou poisťovňou malo predstavovať 4,2 miliardy (bez zarátanie jej schodkov). Iste, úlohy štátnej poisťovne sú odlišné, ale i tak je badať jasný rozdiel medzi súkromným a štátnym prerozdeľovaním.

Argument, že súkromná charita vytláča štát je nezmyslom. Skutočnosť je práve opačná. Zvyšovanie daní a obmedzovanie individuálnej slobody priamo znižuje objem prostriedkov súkromnej charity. Ak sa v Spojených štátoch najmä pre nízke dane (ako správne chápe ale mylne interpretuje článok v NY Times) a slobode viery dáva na charitu skoro 10% príjmu, v Británii je to možno 1% (zatiaľ čo do druhej svetovej vojny to bolo tiež 10%). U nás darcovstvo pravdepodobne nedosahuje ani to 1%. Každý sociálny program, či zásah štátu, nie len že znižuje objem prostriedkov pre súkromnú charitu, ale i rozširuje rady trpiacich a odkázaných.

Pre dnešnú národno-socialistickú vládu pracujúcich je to však argument pre ďalšie štátne zásahy. Každý na štát odkázaný je vynikajúcim potenciálnym voličom veľkohubých politikov presne podľa hesla: „Nikto vám nemôže dať to, čo vám môžem sľúbiť ja!“ Preto je smer vývoja štátnej asociálnej politiky jasný. Jediné čo ju môže obmedziť, je práve naša snaha pomáhať iným. A nie len počas veľkých sviatkov, ale pravidelne. Práve projekty ako Dobrý anjel, Adopcia na diaľku alebo iná súkromná filantropia, sú jediným spôsobom ako zastaviť rakovinu byrokracie a asociálnej politiky populistov.

Jozaf Filko

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk