Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Ako čeliť multikulturalizmu?
12-01-2008 / Juraj Brecko / Kultúrna vojna

Jedným z javov, proti ktorému konzervatívci vystupujú, je multikulturalizmus.

Pat Buchanan v knihe Smrť Západu stručne definuje podstatu multikulturalizmu slovami::

„...žiadne náboženstvo nie je nadradené, žiadna kultúra nie je vyššia a žiadna civilizácia nie je vyspelejšia. Všetko si je rovné“

Táto idea vyzerá lákavo. Ak sa má kresťan postaviť proti nej, uvažuje nad tým, či to nebude prejav pýchy. Pýcha, prvý zo siedmich smrteľných hriechov sa predsa prejavuje povýšenosťou. Ako zladiť kresťanskú pokoru s presvedčením, že kresťanské náboženstvo, kultúra a civilizácia prevyšuje iné náboženstvá, kultúry a civilizácie? Biblia nám môže pomôcť pri hľadaní vyváženého postoja k vlastnej a iným kultúram.

V Starom zákone Boh uisťuje Izraelcov, že sú Jeho ľudom, jedinečnou civilizáciou v rámci celého sveta, vyvoleným národom. Zároveň je však Hospodin k svojmu ľudu veľmi prísny. Posiela svojich prorokov s ostrými výzvami k pokániu. Tie nepomáhajú a Boží ľud naďalej zneužíva svoju jedinečnosť. Presvedčenie, že sú vyvoleným národom sa premieňa na pýchu, v ktorej hrubo porušujú Božie prikázania.

Boh nakoniec odtiahne svoju ruku a uvalí na Izrael súd, pohanské civilizácie pustošia Izrael. Podľa vysvetlení prorokov Boh tieto civilizácie používa ako metlu svojho hnevu. Dôjde aj k tomu, že Jeruzalem padne do rúk Babylonu, chrám je spustošený a hriešna pýcha Izraela pokorená.

Starý zákon je kniha pravdivá, vyzdvihuje síce výnimočnosť Izraela, ale pravdivo popisuje aj jeho zlyhania a pýchu, nezamlčiava ani prehrešky najvýraznejších osobností Izraela - Abrahámovu zbabelosť, Mojžišov nedôstojný výbuch zlosti, Dávidovo cudzoložstvo. Aj keď priznáva Izraelu výnimočnosť, predovšetkým vyvyšuje Boha.

Prejdime do Nového zákona. V národe Izraelskom sa narodil Ježiš Nazaretský. V evanjeliu podľa Jána je v 4. kapitole opísaný Jeho rozhovor zo ženou Samaritánkou, členkou susediacej kultúry, ktorou Židia veľmi pohŕdali. Sledujme Jeho prístup. Začína s pohľadu multikulturalizmu veľmi sympaticky, ozýva sa k nej, hoci je Samaritánka. Ona je tým šokovaná.

Kristus využíva skutočnosť, že stoja pri studni, a tak ju k viere vyzýva týmito slovami: „Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody, prúdiacej k večnému životu.“ (Ján 4,14).

Keď žena slovami „Pane, daj mi tej vody“ prejavila ochotu k viere, začal riešiť dve záležitosti. Najprv ju vedie k tomu, aby si uvedomila svoj hriech. Požiada ju, aby priviedla svojho muža, načo ona odvetila, že muža nemá. Kristus jej na to povie: „Správne si povedala, že nemáš muža, lebo si mala piatich mužov, a ten, ktorého teraz máš, nie je ti mužom, to si správne povedala." ( Ján 4,17 – 18)

Hovorí jej nepríjemnú pravdu. Nechce ju pre vieru získať lacným spôsobom. Potom žena sama otvorí problém napätia medzi kultúrami, do ktorých patria. Kristus jej na to priamo odpovedá: „Vy vzývate, čo neznáte, my vzývame, čo známe, lebo spasenie je zo Židov.“ ( Ján 4,22).

Identifikuje sa zo židovskou civilizáciou a prehlasuje ju za lepšiu ako samaritánsku. V tomto bode prestáva byť Kristov postoj vyznávačom multikulturalizmu sympatický. Spasenie je zo Židov – týmito slovami však Kristus nevyzýva Samaritánku, aby sa podriadila židovskej kultúre, ale Bohu, ktorého Židia uctievajú.

Výnimočnosť Židov totiž nesúvisela s ich nejakou zásadnou prirodzenou odlišnosťou od iných civilizácií, ale s Božím zjavením a Božím konaním s nimi. Podľa Starého zákona vznikol Izraelský národ z rodiny Abraháma, ktorý však nebol Židom od narodenia. Narodil sa v jednej z pohanských civilizácii na území Mezopotámie. Boh sa mu dáva spoznať, a sľubuje mu, že z jeho potomstva si vytvorí svoj ľud, v ktorom sa raz narodí Spasiteľ.

Kristus nepopieral jedinečnosť Izraela, ale svojich učeníkov pripravoval na to, že evanjelium sa musí ohlasovať a ponúknuť každému národu, civilizácii a kultúre. Pred svojím nanebovstúpením to vyjadril jasne: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ (Matúš 28,19 – 20)

To čo robilo Izrael jedinečným, malo byť ponúknuté všetkým kultúram. Kristus počas svojho pozemského pôsobenia tento princíp demonštroval na svojom postoji ku Samaritánom, kultúre žijúcej v bezprostrednej blízkosti Židov. Správal sa k nim milo, priateľsky a bez pohŕdania, a pri tom im otvorene hovoril, že musia opustiť svoje tradičné náboženské predstavy.

Rozhovor zo ženou Samaritánkou priniesol radostné vyústenie: „A mnohí Samaritáni z toho mesta uverili v Neho pre slovo tej ženy... A ešte viac ich uverilo pre Jeho reč a povedali žene: Už nielen pre tvoju reč veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je v pravde Spasiteľ sveta:“ ( Ján 4,39-42).

Kresťanstvo môže meniť civilizácie a kultúry. Aktuálnym príkladom je Južná Kórea, kde sa v niekoľkých posledných desaťročiach nenásilným spôsobom kresťanstvo značne rozšírilo a zmenilo charakter tejto krajiny. Kresťanstvo môže aj pozitívnym spôsobom ovplyvniť aj rómsku komunitu, žijúcu v našej krajine. Nepôjde to však bez toho, aby kresťania k Rómom išli, komunikovali s nimi bez pohŕdania, varovali ich pred hriechom, vysvetľovali im evanjelium, poukázali im na to, že Kristus aj im chce pomôcť.

Jedinečnosť kresťanstva však nesmie viesť k falošnej pýche. Falošná pýcha na jedinečnosť bola problémom Židov. Kristus voči tomu dôrazne vystupoval. Hoci potvrdil, že spasenie je zo Židov, veľmi ostro kritizoval ich pýchu, pokrytectvo. Práve táto falošná pýcha viedla náboženských vodcov Židov, že vydali Krista na smrť.

Do tej istej falošnej pýchy na jedinečnosť môže padnúť aj kresťanstvo. Stalo sa to napríklad v prípade antisemitizmu, voči ktorému sa kresťania dostatočne neohradili, a žiaľ často ho aj podnecovali. Zabúdali na to, že Kristus bol Židom, a že aj prví kresťania vrátane apoštolov mali židovskí pôvod.

Na druhej strane sa tolerancia a ústretovosť voči iným kultúram nemá diať za cenu opustenia presvedčenia o jedinečnosti kresťanstva. Táto jedinečnosť je založená na Kristových slovách: „Ja som cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (Jn 14, 6).

Kristus je teda jediná cesta k Bohu. Túto pravdu nesmieme zamlčať v dialógu s inými kultúrami. Prví kresťania by si ušetrili prenasledovanie od Rímskej ríše, ak by netrvali na tom, že Kristus je nadradený všetkým božstvám, ktoré Rimania uctievali. Rimania by ochotne rozšírili svoj panteón o Krista, nemali námietky voči Kristovi ako jednej z mnohých právd, jednej z mnohých ciest. Hnevalo ich to, že zatiaľ čo oni sú ochotní uctiť si Krista, ale kresťania odmietajú uctiť ich bohov.

Kresťania majú výzvam multikulturalizmu smelo čeliť. Nie je to pýcha. Lenže s bojom proti multikulturalizmu je spojené pokušenie k pýche. Toto pokušenie nemožno obísť akceptovaním multikulturálnych princípov. Kristus je stále jediná cesta, jediná pravda. Tí ktorí Mu veria, sú však stále nedokonalí a hriechu naklonení ľudia, ktorí v Kristovi našli odpustenie hriechov, zmysel života a skutočný pokoj.

To čo našli, môžu nájsť aj príslušníci iných kultúr, civilizácií. Ponúknuť im to musíme, tak ako to žene Samaritánke ponúkol samotný Kristus. Bez povýšenosti, priateľsky a pritom bez ústupkov z kresťanskej pravdy.

Juraj Brecko

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk