Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Drobné poznámky k evolučnej stratégií kresťanstva
12-12-2007 / Marek Hrubčo / Kultúrna vojna

Bohabojnosť je počiatok múdrosti, píše žalmista (Ž 111,10). To by bola prvá reakcia na článok Lukáša Krivošíka (Kresťanstvo ako evolučná stratégia a uctievači naivného rozumu). K nej prikladám moje poznámky, ktoré nechcú vyvracať ani útočiť na základné tézy článku (napokon, v mnohom, najmä v základnej línii kritiky racionalistických konštruktov mu dávajú zapravdu).

Chcú iba doplniť a znovu usporiadať niektoré referencie na pojem náboženstva, špecificky kresťanstva. Chcú tiež osvetliť, čím to je naozaj, že práve kresťanstvo sa stalo takou dynamickou hybnou silou západnej kultúry, a že ňou je až doposiaľ. Záver: kresťanstvo nemožno dnes odložiť ako čosi nepotrebné a prežité.

Evolúcia a kresťanstvo?

Teórie náboženskej evolúcie siahajú do 19. storočia a tiahnu sa od A. Comteho, cez H. Spencera, E. B. Tylora, G. Frazera až po novšie evolučné modely A. N. Witeheada, R. N. Bellaha a N. Luhmana. Všetky majú pôvod v hegeliánstve a v dosť nešťastnej aplikácii teórie evolúcie (ktorá je sama v sebe metafyzická, ako ukázal K. Popper) na oblasť náboženstva.

Iste, náboženstvo možno skúmať empiricky, sledovať ako sa javí, identifikovať jeho prvky, znaky, vývojové štádiá zo sociologických či iných hľadísk. Avšak podstatou náboženstva, jeho vnútornou stavbou, sa zaoberá teológia, nie sociológia či religionistika. Podstatné je, že kresťanstvo je náboženstvom zjaveným.

A tiež: kresťanstvo je náboženstvom vteleného Slova. To prvé naznačuje, že kresťania si kresťanstvo nevymysleli, lež že sa v istom zmysle stalo. To druhé, že žijú v tomto svete, ale nie pre tento svet. Táto podstata dodáva kresťanstvu a kultúre, ktorú vytvorilo a stále tvorí onú obdivuhodnú dynamiku.

Doktrinálny obsah, základné „pravdy viery“, čiže to, čomu sa zvykne hovoriť vnútorná štruktúra náboženstva, zostáva pritom nemenná. Zjavenie či Vtelenie nepodlieha evolúcii. Iba pramálo teológov by znieslo pohľad na kresťanstvo cez evolucionistické okuliare.

Trošku teológie

Dogmy prijaté Magistériom Cirkvi, ktorá je podľa Písma (čiže podľa „Božieho slova v ľudskom šate“) vybavená špeciálnym vedením Ducha a v súlade s Tradíciou trvale platia ako výklad Zjavenia. Je to niečo, s čím sa veriaci musí nejakým spôsobom intelektuálne vyrovnať. Dogmy sú podmienkou sine qua non.

Bez nich to jednoducho nejde. Ale ony prestávajú byť (aj pre agnostikov) strašiakom až v momente, keď si uvedomíme, že sú brilantným vyjadrením zhusteného obsahu viery. Totiž bez platnosti Credo by sa stala viera kresťana bezobsažnou. Sú to práve tie základné stavebné kamene, ktoré „najplnšie“ vyjadrujú to, na čom stojí táto civilizácia. Vyjadrujú to, čo je žriedlom, nevyčerpateľným prameňom kultúry (vrátane sekulárnej) a to aj bez toho, že by si to príslušní kulturträgri v danej dobe uvedomovali.

Možno súhlasiť s výčitkou, že tie naše dogmy sú rozpracované v takom rozsahu a do tej miery, že im laik so svojou obmedzenou časovou (a mnohokrát aj intelektuálnou) kapacitou častokrát nedokáže porozumieť alebo ich interpretovať. To však (rovnako ako nedostatok „zázrakov“) nie je problém kresťanstva, ale kresťanov (Eliade). A špecificky, dnes a u nás, problém teológov, ktorí tu mali písať tieto riadky namiesto mňa.

O čom je kresťanstvo?

A predsa, ani tá kultúra (v širokom zmysle chápaná ako všetko to, čo človek tvorí) nie je „Účelom“, kvôli ktorému je kresťanstvo, evangelium, také „žiaduce“. Totiž takýto účel nejestvuje. Predstava nutnosti účelu je konštruktom prevzatým z pragmatizmu. Všetky dilemy, bolesti, existenciálne otázky pragmatizmus redukuje na účel. Nie však kresťanstvo. Čo kresťanstvo má, je zmysel.

Má v sebe zmysel najvyšší. Ponúka pravdu, ktorá oslobodzuje, pravdu pre všetkých, otvára náruč, aby človek uveril a pochopil. Dvíha prírodu vrátane človeka-živočícha z jeho živelného, surového, primitívneho stavu do nadprírody. Jeho prijatím človek aktualizuje ľudskú dôstojnosť, ktorú má od stvorenia. Kresťanstvo ponúka spásu, záchranu od nezmyselnosti, odlúčenia od základu bytia, záchranu od ničoty, absolútnej prázdnoty, ktorá nie je ničím iným, než definíciou pekla (Ratzinger). Kresťanstvo neponúka lacnú útechu, ale „Ducha sily, lásky a rozvahy“ (2Tim 1:7).

Ján Pavol II v diele Prekročiť prah nádeje rozvíja svoju známu výzvu, ktorú adresoval všetkým, nielen veriacim: „Nebojte sa!“ Čoho sa nemáme báť? Pravdy o sebe samých. Pochopil to Peter, keď povedal Ježišovi: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8). Kresťanstvo ponúka spásu. Sotva ho možno vtesnať úplne a bezo zvyšku, v celistvosti do sociologických rámcov, ideológii politických strán, pravo-ľavej optiky, či informačno - matematických alebo iných modelov evolučnej stratégie.

Ono netvorí uzavretý systém právd o svete. Je otvorené: ústi do tajomstva. Azda najlepšie to vystihuje Ježišova odpoveď na Pilátovu otázku: Čo je pravda? Ježiš mlčí..

Priestor pre evolúciu

Čo sa nepochybne mení a vyvíja je ľudské chápanie Zjavenia, interpretácie pre človeka dneška, dôraz na ten-ktorý náboženský obsah – tu je ten obrovský priestor pre kladenie otázok, pre subjektívny aj mylný úsudok jednotlivca, teologicko-filozofické diskusie a na tomto poli sa kladú otázky, o ktorých hĺbke a šírke väčšinou kritici religióznych ľudí (ktorí si navyše nahovárajú, že kriticky myslia) nemajú ani tušenia.

Podľa Cicera má slovo religio pôvod v slove relegare (znovu čítať). V rozprave „De natura deorum“ píše o tých, ktorí sa po celé dni modlili a prinášali obety ako o „superstiosi“ (poverčiví). Oproti tomu boli religiosi tí, ktorí nad všetkým, čo sa vzťahuje na úctu k bohom horlivo uvažovali (relegare – znovu čítať; pôvodne spojením z eligere – vyberať, diligere – ctiť a intelligere – rozumieť).

Nábožní ľudia sú dnes – celkom paradoxne – všeobecne vnímaní ako tí, ktorí si otázky nekladú, lebo už majú odpovede. Základným pohnutím náboženského povedomia však už aj u neandertálca bola otázka. Otázka po zmysle. Odpoveďou nech je vlastný život. Chce to „iba“ trochu odvahy vystúpiť zo svojho malého egoistického „ja“ a prestať vnímať iných ľudí funkcionálne: to jest. ako čosi, čo mi vyhovuje, nevyhovuje, zapadá či nezapadá do mojich vlastných predstáv, plánov a ilúzií o živote a o svete. Ide o to transcendovať seba.

Priame rady a návody okolia pri tejto metanoi sotva zohrávajú úlohu. Väčšinou sa podobajú rečiam troch priateľov Jóba. V každom prípade sa kresťan nijako nezbavuje zodpovednosti za svoje úsilie, neuniká pred svetom a neodovzdáva sa pasívne „naverímboha“ do rúk osudu. Naopak: táto cesta pravdy a života robí človeka náročnejším voči sebe. Keď nechá, aby Boh pôsobil v ňom, dokáže zo svojho bytia, zo svojich daností, talentov – ľudovo povedané – „vytrieskať“ viac.

Svätci – oficiálne uznaní či neuznaní Cirkvou – sú dôkazom, že človek je stvorený na obraz Boží, že je imago Dei. Ich zaznávaním v niektorých kresťanských vetvách vzniká čosi „buržoázne priemerné“ (Hanus). Každý človek ten obraz v sebe nosí. Úlohou každého človeka je túto potenciu v sebe nájsť a aktualizovať. V tomto spočíva úspech kresťanskej kultúry.

Premenení a slobodní

Uvedený náčrt je na hony vzdialený ktorejkoľvek novovekej ideológii. Ideológiu definujem spolu s Hanusom ako „sumu hesiel nadiktovaných vôľou“. Zdrojom ideológii je absolutizácia ľudskej vôle (Marx: právo = vôľa ľudu pozdvihnutá na zákon). Znakom kresťanstva je rešpekt k poriadku, k Ordo, z ktorého vyrastá pravá sloboda.

Buď vôľa Tvoja, nie moja. Kresťanstvo v žiadnom prípade neponúka hotové odpovede predávané v konkurencii na trhu ideí. Ponúka priestor, spoločenstvo, v ktorom sa človek môže sám dobrať odpovedí na otázky, ktoré ho znepokojujú a – kým je človek človekom – znepokojovať budú. Je vecou nárokov jednotlivca na samého seba, či si tieto otázky bude klásť a akým meradlom sa bude pomeriavať.

Kresťanstvo meria človeka meradlom Najvyšším. Zasadzuje život človeka do Božieho plánu spásy, ktorý má počiatok v stvorení a končí eschatologickým vyvrcholením. V tomto priestore celistvo poníma človeka ako osobu, oslobodzuje ho a vytvára priestor pre vnútorný rast, prehlbuje a rozširuje jeho potenciál k úsilnému vzopätiu ducha, až po hranice, ba až poza hranice ľudských možností.

Aby mohol premenený a vnútorne slobodný plniť Božiu vôľu. Dáva človekovi priestor realizovať svoju slobodu, ktorú nezískal z novovekých deklarácií, ale do daru od Boha. Nie slobodu ako možnosť výberu, ale slobodu ako schopnosť robiť správne rozhodnutia. Tejto vnútornej slobode má zodpovedať aj sloboda vonkajšia (individuálna). Individuálne slobodné rozhodnutia – a nie prírodná živelná biologická evolučne determinovaná nevyhnutnosť – určovali a určujú dejinný vývoj Západu.

Odložením kresťanskej viery ako čohosi prežitého by sa efektívne vytvoril priestor pre ďalšie nové ideológie. Ale kde sa podeje človek? Či sme sa azda nepoučili z hrôzy 20. storočia? Odhodiť kresťanstvo znamená zdegradovať človeka – slovami Exupéryho – na „mech vnútorností, ktorý sa vzdal Toho, ktorému mal slúžiť“.

Marek Hrubčo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk