Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Kauza: Odluka cirkví od štátu
02-12-2007 / Michal Drotován / Kultúrna vojna

V rozpätí niekoľkých dní uverejnili týždenníky Trend a .týždeň a denník SME články a prieskumy, ktoré rozprúdili živú debatu na tému odluka cirkví od štátu. Je to proticirkevný boj nevercov alebo snaha o autonómnejšie postavenie cirkví a náboženských spoločností na Slovensku? Nastal konečne čas, aby kňazi prestali byť štátnymi zamestnancami? Vo svojej krátkej štúdii sa pokúsim popísať stav na oboch stranách Atlantiku a načrtnúť jednu z možností odluky.

Ak má štát zaručiť úplnú náboženskú slobodu, musí sa zrieknuť sám svojho vlastného náboženského alebo ideologického základu. Nemôže podporovať napríklad agnostikov či ideológiu sekularizácie. Tiež je to nemožné v štáte, ktorý existuje napríklad na základoch marxistickej či pozitivistickej ideológie. Štát musí byť striktne neutrálny, iba tým sa zaručí skutočná náboženská sloboda.

„Druhý vatikánsky koncil akcentuje zreteľne rozdiel medzi štátom a cirkvou pokiaľ ide o ich podstatu. Cirkev, ktorá si robí nárok byť zároveň znamením a ochranou trancendentálnosti ľudskej osoby vyslovene prehlasuje, že nemôže byť žiadnym spôsobom zamieňaná s politickým spoločenstvom a tiež nie je viazaná na žiaden politický systém. Koncil odmieta akúkoľvek kompetenciu cirkvi pokiaľ ide o čisto politickú, hospodársku a sociálnu oblasť. Poslanie a cieľ cirkvi patrí náboženskému poriadku.“1

Najpočetnejšia cirkev na Slovensku, ale tiež radikálni sekularisti, si musia uvedomiť, že pri odluke cirkví od štátu by nemali byť spomínané iba peniaze. Nejde vôbec o to, kto čo dostane a kto o čo príde. Nejde iba o tú necelú miliardu slovenských korún (v roku 2007 presne 928 966 tisíc). Pohľad na pestré možnosti financovania náboženských spoločnosti po svete ukáže, že model môže byť urobený na mieru.

Vo všeobecnosti môžeme spôsoby financovania rozdeliť na tri základne skupiny. Prvou formou je viac či menej úplné financovanie cirkví štátom, čo je prípad Belgicka, Luxemburska, Grécka a aj Slovenskej republiky. Druhým spôsobom je prevažujúce financovanie cirkví členmi. Môže to byť systémom darov a zbierok (USA, Francúzsko, Portugalsko, Írsko, Holandsko), systém cirkevných príspevkov (Rakúsko), systém cirkevnej dane (Nemecko, Švajčiarsko, Škandinávia), prípadne iné daňové riešenia (asignácia) ako je to napríklad v Taliansku. Treťou formou je prioritné financovanie majetkovými výnosmi, ktoré je vo Veľkej Británií a tiež vo Vatikáne. Popis začnem v Spojených štátoch amerických.

Spojené štáty americké

Prvý dodatok Ústavy Spojených štátov jasne hovorí, že „ Kongres nesmie vydávať zákony zavádzajúce nejaké náboženstvo alebo zákony, ktoré by zakazovali slobodné vyznávanie nejakého náboženstva…“

To bráni nielen tomu, aby sa vytvorilo akékoľvek oficiálne náboženstvo, no federálnej vláde aj vládam jednotlivých štátov zároveň zakazuje, aby akýmkoľvek spôsobom uprednostňovali niektorú z existujúcich cirkvi. Federálna listina práv bola rozšírená na štáty a miestne samosprávne orgány až sporom Chicago, Burlington and Quincy Railroad v. Chicago (1897), do tej doby bola možnosť ustanoviť štátne náboženstvo.

Žiadna vláda preto nie je oprávnená prijať zákon, ktorý by uprednostňoval jedno náboženstvo na úkor druhého, alebo ktorý by diskriminoval niektoré náboženstvo. Vláda tiež nemôže žiadnu osobu nútiť, aby vstúpila alebo vystúpila z niektorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Zakázané sú aj daňové zákony, ktoré by podporovali akékoľvek náboženstvo, cirkevné aktivity alebo účasť štátnych orgánov na záležitostiach cirkevných organizácií.

Táto deklarácia vychádza z The Virginia Act for Establishing Religious Freedom (1786), ktorú napísal Thomas Jefferson. V nej obhajuje slobodu vierovyznania, pretože „ Všemohúci Boh stvoril myseľ slobodnú; pretože všetky pokusy ovplyvniť ju svetskými trestami či bremenami, či hatením občianskych práv, vedú len k vzniku pokrytectva a zloby...“2

Treba si uvedomiť, že mnoho prisťahovalcov prišlo do Ameriky z dôvodu náboženského prenasledovania v ich materskej krajine. Jedna z prvých amerických osád bola založená skupinou amerických nonkonformistov, známych v amerických dejinách pod menom Pútnici, ktorí priplávali na lodi Mayflower z anglického Plymounthu.

Pred Najvyšším súdom USA sa viedlo viacero sporov, ktoré sa priamo týkali financovania náboženských skupín štátom. V roku 1947 v spore Everson v. Board of Education of Ewing Township súd povolil hradiť štátu výdaje, ktoré súvisia s dopravovaním detí do cirkevných škôl, ale len ako podporu rodičom a nie ako podporu školstva viazaného na určitú cirkev.

V spore Lemon v. Kurtzman z roku 1971 Najvyšší súd rozhodol, že štáty môžu finančne prispievať náboženským školám, ale jedine keď tento príspevok nebude v rozpore s troma hľadiskami, podľa ktorých štát odmieta štátne náboženstvo, pomoc musí byť prospešná nenáboženskému cieľu stanoveného zákonom (napr. dotácia na školské učebnice) a nesmie prospievať resp. škodiť žiadnej cirkvi a akýmkoľvek spôsobom porušovať odluku štátu od cirkvi.

Federálny finančný úrad podmieňuje udelenie dotácií a daňové oslobodenie cirkevným školám zákazom diskriminácie z rasových dôvodov (odvoláva sa na verejný záujem). V spore Bob Jones University v. Spojené štáty v roku 1983 Najvyšší súd potvrdil ústavnosť straty daňového zvýhodnenia univerzity, ktorá zakázala schôdzky študentov rôznych rás. Vyskytujú sa požiadavky na rozšírenie antidiskriminačnej politiky aj na iné formy diskriminácie, tieto aktivity sú však zatiaľ neúspešné. Je tiež zakázané financovanie evanjelizácie resp. inej náboženskej aktivity štátom, výnimkou sa neskôr stalo financovanie vojenských kaplánov v armáde, ktorí sú platení štátom.

Cirkvi v USA sú oslobodené od daní (podľa § 501c daňového zákonníka titulu 26 Zákonníka USA) a tiež dary, ktoré dostávajú sú oslobodené od daní, viaceré spory ohľadom námietky, že tým sa nepriamo podporujú náboženské skupiny štátom (napr. Walz v. Tax Commission z roku 1970) boli zamietnuté.

Náboženská organizácia však musí plniť 14 kritérií, ktoré používa Federálny úrad, aby mohla byť oslobodená od platenia daní, patrí sem napríklad nutnosť formálneho kódexu náuky, určitá náboženská história, existencia vlastnej literatúry či stále miesto pre bohoslužbu. Každé náboženské združenie teda nie je automaticky oslobodené od daní (boli určité pokusy napríklad o ustanovenie kultu požívateľov LSD, ktoré však skončili nezdarom).

Udelenie hromadného oslobodenia od daní sa vzťahuje iba na federálnu daň z príjmu a asignácia sa vzťahuje na federálnu daň z príjmu, daň z daru a dedičskú daň. Výška odpočtu nemôže prevyšovať 50% (federálne dane sú však relatívne nízke). V paragrafe 501(c)(3) je tiež ukotvený zákaz politickej činnosti v podobe podpory nejakého kandidáta alebo opozícii proti nemu.

Zatiaľ čo lobovanie je v určitej miere povolené (nepísaný úzus je na úrovni 5-15% ročného rozpočtu cirkevnej organizácie), činnosť v prospech (či neprospech) politických kandidátov je striktne zakázaná. V roku 1992 jedna menšia evanjelická cirkev zverejnila v denníku USA Today inzerát, v ktorom prehlasovala o Clintonovi, že je nemorálnou osobou. Následne jej bolo odňaté daňové zvýhodnenie.

V súčasnej dobe sa vedie diskusia protiústavnosti tzv. sľubu vernosti (Pledge of Allegiance), pretože obsahuje slová „ pred Bohom“, táto námietka však zatiaľ nebola súdom potvrdená, podľa právnych expertov je „ Boh“ za týchto okolnosti odrazom západnej kultúry a jej histórie.

Spojené štáty americké sú príkladom krajiny, kde je odluka cirkví od štátu zakotvená od prijatia prvého dodatku Ústavy v roku 1789. Obyvatelia sa viac identifikujú so svojou denomináciou a prejavujú viac aktivít (charita, nedeľné školy, účasť na bohoslužbách a pod.) a väčšiu životaschopnosť ako krajiny v Európe. Tiež je tu výrazne väčšia sloboda a rôznorodosť ako v Európe.

O náboženskom zoskupení nerozhodujú byrokrati, kvóty a podpisy, ale samotní veriaci. Sami sa rozhodnú koho a čo podporia prípadne nepodporia. Treba však upozorniť na skutočnosť, že ich voľnosť podporuje aj relatívne nízke všeobecné daňové zaťaženie. Americký systém je svojimi rysmi pre Slovensko určite inšpirujúci, ale ako taký je neaplikovateľný.

Rada Európy a Európsky dohovor o ľudských právach

Vo všeobecnosti je jurisdikcia v štátoch, ktoré sú signatármi Európskeho dohovoru, kde zakotvuje náboženskú slobodu článok 10, veľmi odlišná v postoji voči náboženským skupinám. Zahrňuje široké spektrum od určitej formy cézaropapizmu (Grécko), financovania cirkví štátom (Belgicko, Luxembursko,) cez rôzne formy cirkevných daní (Rakúsko, Nemecko) až po úplnú sekularizáciu (Francúzsko).

Z tohoto dôvodu sa Európsky súd nezaoberá odlukou cirkví od štátu, čo je v USA jeden z najčastejších podnetov pre Najvyšší súd. V rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva teda nie je odluka cirkví od štátu upravená a spadá v plnom rozsahu pod kompetenciu národných parlamentov.

Spolková republika Nemecko

Nemecko je známe svojou cirkevnou daňou, ktorá vznikla na základe rozhodnutia Ríšskej rady v roku 1803, ktorým protiprávne odňala cirkevný majetok. Nemecké kniežatá, ktoré tento majetok získali, ako kompenzáciu sľúbili zodpovednosť za financovanie potrieb cirkví. Tento záväzok však postupne presúvali na samotných členov cirkví.

Základný zákon SRN z 23. mája 1949 podľa článku 140 udeľuje cirkvám, ktoré majú status verejnoprávnej korporácie, právo vyberať dane. Verejnoprávnou korporáciou sa náboženská spoločnosť môže stať na základe počtu členov jej trvalosti, z toho dôvodu je napríklad evanjelická cirkev Nemecka združením 24 právne autonómnych protestantských cirkví.

Cirkev vyberá tzv. cirkevné dane od členov svojej farnosti a zborov na základe štátnych zoznamov platcov daní a podľa špecifikácie, ktoré boli prijaté jednotlivými spolkovými krajinami. Právna legitimita tejto dane bola viackrát neúspešne napadnutá pred Spolkovým ústavným súdom. Cirkevná daň je vlastne určitá daňová prirážka, ktorá je vypočítaná na základe odvedených daní zamestnancov.

V juhonemeckých zemiach je to 8% odvedeného obnosu, ktorý bol zaplatený ako daň z príjmu, v severonemeckých krajinách je to 9%. Či je disparita založená na odlišnej prevládajúcej konfesii alebo na inom dôvode som nezistil. Cirkevná daň môže byť uplatňovaná v prípade dane z príjmu, majetkovej a pozemkovej dane.

Nemecký cirkevní daňový systém je považovaný za veľmi efektívnu spoluprácu cirkví a štátu (pri výbere dane). V záujme zaistenia efektívnej slobody vierovyznania má každý člen cirkvi možnosť kedykoľvek ukončiť svoje členstvo a tým ukončiť povinnosť platiť cirkevnú daň.

Nemecký systém je veľmi efektívnym a dostatočným zdrojom pre náboženské spoločnosti, na Slovensku je však nepriechodný, nakoľko by de facto zvyšoval dane určitej skupine obyvateľstva. Zvyšovanie daní je v každom prípade negatívnym aspektom.

Belgicko

V Belgicku, v náväznosti na napoleonské právo, je v článku 181 ústavy uvedené, že platy a dôchodky duchovných sú vyplácané zo štátneho rozpočtu, farárom a biskupom tiež má byť zabezpečené z verejných prostriedkov primerané ubytovanie alebo platenie nájmu.

Pri stavbe alebo oprave cirkevných budov vzniká tiež nárok na štátnu podporu a štát tiež hradí náklady teologických fakúlt (v prípade katolíckych je to 100%, v prípade protestantských 60%). Táto podpora je poskytovaná všetkým registrovaným náboženským spoločnostiam, ktoré žiadajú o peniaze z rozpočtu bez výnimky. Článok 181 ústavy bol tiež v roku 1993 rozšírený v tom zmysle, že na úroveň náboženských spoločností sú postavené aj štátom uznané svetonázorové spoločnosti a tiež od tohoto roku prislúcha plat nielen duchovným, ale aj laickým spolupracovníkom.

Filozofické združenie ateistov je teda v Belgicku postavené na rovnakú úroveň (vrátane paritného financovania) ako napríklad rímskokatolícka cirkev. Tým je dosiahnutá dôsledná neutralita a autonómia zo strany štátu. Tento bod je pre Slovensko veľmi inšpirujúci.

Grécko

Grécko je zaujímavým príkladom uplatňovania cézaropapizmu v praxi. Štátna grécka ortodoxná cirkev je priamo podriadená štátu a je de facto jeho integrálnou súčasťou. Štátu dáva ústava právo, „upravovať zákonom všetky dôležité administratívne záležitosti cirkvi a to vrátane tých, ktoré sa týkajú jej vnútornej podstaty“.

Grécky štát takmer úplne prevzal krytie potrieb grécko-pravoslávnej štátnej cirkvi. Ústava Gréckej republiky tiež dokonca zakazuje preklad Biblie bez súhlasu štátnej cirkvi. Veľké množstvo sporov pred Európskym súdom pre ľudské práva (žalujúca strana je väčšinou Náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi) a vysoké tresty odňatia slobody pre inovercov ukazujú, že v Grécku je sloboda vierovyznania jednoznačne najviac obmedzovaná zo všetkých krajín Európskej únie. Grécko je tiež dôkazom, že postavenie cirkví je v štátoch EÚ veľmi rôznorodé a ťažko si môžeme predstaviť jeho harmonizáciu bruselskými byrokratmi.

Francúzsko

Vo Francúzsku, ako je známe, bola zavedená dôsledná odluka cirkví od štátu v roku 1905. Podľa ústavy z roku 1958 „republika neuznáva, neplatí a nepodporuje žiaden kult.“ Odluka vo Francúzsku bola veľmi násilná a napríklad rímskokatolícka cirkev sa z nej dodnes z hospodárskej stránky nespamätala.

V tejto krajine sa stavajú k náboženským spoločnostiam ako k potenciálnym nepriateľom a rozvracačom štátu, cirkví sú tu dokonca obmedzované v podnikaní. To je tiež dôvodom, že cirkví vo Francúzsku sú napríklad oproti Nemecku chudobné a „trú biedu“. V štátnom zákonodarstve dokonca neexistuje pojem cirkev alebo náboženstvo. Tieto pojmy boli v legislatíve nahradené výrazom kult.

Na štátnych univerzitách tiež nemôžu existovať teologické fakulty, čo je paradoxné práve s historickým významom univerzít. Od stredoveku musela mať univerzita (aby sa mohla honosiť týmto názvom) štyri fakulty- teologickú, lekársku, slobodných umení a právnickú.

Zaujímavosťou je, že v troch východných departementoch (Bas-Rhin, Haut-Rhin a Mossele) zostalo štátne podporovanie cirkví zachované. Francúzsko je príkladom odluky, ktorá bola ustanovená iracionálne a nepriniesla žiadne pozitívne výsledky s výnimkou nepatrného ušetrenia peňazí, ktoré však zožerie štátny moloch iným spôsobom, a radosti radikálnych sekularistov. Francúzska republika by mala byť v tejto veci negatívnym upozornením pre Slovensko.

Rakúsko

V Rakúsku existuje systém obligatórneho cirkevného príspevku. Cirkví vyberajú na základe štátneho zákona o cirkevnom príspevku z roku 1.5.1939 (Rakúsko bolo vtedy súčasťou Ríšskej ríše) súkromnoprávne príspevky, ktoré pokrývajú prevažnú časť finančných potrieb.

Poplatky vyberajú cirkvi, štát vymáha iba v prípade žaloby nedošlé príspevky, za ktoré môže byť v krajnom prípade uvalená na neplatiča exekúcia. V Rakúsku je tiež zabezpečená náboženská sloboda a rovnosť a štát vedie registráciu na základe konfesie. Kto dosiahol vek 18 rokov, môže slobodne zmeniť vierovyznanie. Musí to však ohlásiť na úrade s veľmi dlhým názvom (Bezirckverwaltungbehőrde). Tento úrad následne informuje príslušnú konfesiu, ktorú tento občan opustil.

Veľká Británia a Írsko

Vo Veľkej Británií existuje štátna Church of England na čele ktorej je v súčasnosti anglická kráľovná Alžbeta II. Táto štátna cirkev však nie je, paradoxne, financovaná štátom, ale prioritne sa financuje sama z výnosov svojho značného majetku. Ďalším zdrojom sú poplatky, dary a dobrovoľné príspevky.

Anglická cirkev potrebuje napríklad odobrenie parlamentu na to, aby mohla zmeniť základnú knihu modlitieb. Anglikánske cirkvi Walesu a Severného Írska sú naopak odštátnené. Škótska presbytariánska cirkev nebola nikdy v dejinách štátna.

Odlišné je postavenie cirkví v tradične katolíckom Írsku. Až do roku 1871 bola štátnou cirkvou „anglikánska“ Church of Ireland s právnym nárokom na financovanie dokonca aj od tých, ktorí sa k nej nehlásili (čo bola drvivá väčšina obyvateľstva s výnimkou Ulsteru).

Dodnes táto cirkev právne vlastní najvýznamnejšie historické kostoly v krajine vrátane Katedrály svätého Patrika. Rímskokatolícka cirkev v tom období nedostávala žiaden finančných príspevok zo strany štátu. V roku 1871 bola Church of Ireland odštátnená a zároveň začala platiť v írskom práve, s výnimkou školstva, zásada odluky štátu a cirkví.

Podľa dodnes platnej ústavy z roku 1937 „štát zaručuje, že žiadne náboženstvo nebude finančne podporovať“(článok 44, ods. 2.2). Táto klauzula je v nej zakotvená napriek tomu, že v preambule sa spomína katolícka spoločenská doktrína. Ak slovenská „pobočka“ rímskokatolíckej cirkvi brojí proti odluke, musí si uvedomiť, že vo vzorovej kresťanskej krajine ako je Írsko je odluka zakotvená.

Škandinávske krajiny

V škandinávskych krajinách môže vyberať dane iba konfesia so štátom prepojená a uprednostňovaná. V Nórsku, Dánsku, Fínsku sú štátne protestantské cirkvi, vo Švédsku tomu tak bolo do roku 2000.

Vo všetkých štyroch krajinách sa platí cirkevná daň, výnosy majú tiež z majetku a financované sú tiež zo zbierok a tiež z priameho štátneho príspevku. Panovníci sú tiež často jedinou fyzickou osobou, ktorým nie je zabezpečená náboženská sloboda. Švédsky zákon o nástupníctve z roku 1810 predpisuje, aby panovníci boli augsburského vyznania (čl. 4).

Podľa nórskej ústavy z roku 1814, ktorá stále platí, ustanovuje, že nielen panovník, ale aj viac ako polovica ministrov musí patriť k oficiálnemu luteránskemu náboženstvu. Tak ako severský sociálny systém nie je možné implementovať na Slovensku, rovnako to platí aj o systéme vzťahu štátu a cirkví.

Švajčiarsko

Vo Švajčiarsku určujú vzťahy medzi štátom a cirkvami autonómne jednotlivé kantóny. Vo väčšine kantónov je zavedený decentralizovaný daňový systém platenia cirkevných daní na úrovní miestnych cirkví. Výnimkou je Ženevský kantón (od 1907) spolu kantónom Neuchátel (od 1941) s úplnou odlukou štátu a cirkvi a kantón Waadtland, kde bolo na základe referenda v šesťdesiatych rokoch 20.storočia zavedené štátne financovanie cirkví. Švajčiarsko by mohlo byť modelovým príkladom pre Európsku úniu, že rôznorodosť vzťahov medzi cirkvami a štátom je udržateľná a vhodná.

Španielsko a Taliansko

V Španielsku aj v Taliansku bol v relatívne nedávnej dobe zavedený systém financovania cirkví asignáciou z daní. V Taliansku môže od 1.1.1990 každý platiteľ dane z príjmu, ktorý je talianskym občanom, pripísať určité percento z daní z príjmu niektorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

V súčasnosti je to 0,8% z daní. Ak sa občan rozhodne neprispieť žiadnej cirkvi, štát danú čiastku použije na sociálne alebo humanitárne účely. Podobný systém je od roku 1988 aj v Španielsku, výška je však stanovená v súčasnosti na 0,7% a platiteľ dane z príjmu môže poukázať svoju čiastku alternatívne na podporu kultúry. Dane sa stávajú adresnejšími a autonómia cirkví je väčšia.

Nakoľko tento systém bol zavedený relatívne nedávno v krajinách s historicky vysokou religionizitou a občania Slovenska majú skúsenosť z asignáciou, tento model považujem za najvhodnejší pre SR. V nasledujúcej podkapitole sa mu budem venovať podrobnejšie.

Slovenská republika

Na Slovensku sú, ako všetci vieme, cirkví a náboženské spoločnosti financované priamo zo štátneho rozpočtu cez Ministerstvo kultúry SR. Mimo toho sú financované z darov a čiastočne tiež z výnosov majetku. Peniaze sú rozdeľované prioritne na základe počtu ľudí, ktorí sa k danej cirkví hlásia počas sčítania domov obyvateľov a bytov (naposledy v roku 2001).

Financovanie dodnes priamo vychádza zo Zákona 218/1949 Sb. zo dňa 14. októbra 1949 o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločnosti štátom. Netreba pripomínať, že bol prijatý v období frontálneho útoku proti náboženstvu zo strany komunistov.

V Slovenskej republike je k 30.11.2007 registrovaných podľa Zákona 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločnosti 18 cirkví a náboženských spoločnosti. Z nich si iba tri z vieroučných dôvodov neuplatňujú nárok na financovanie zo strany štátu – Bahájske spoločenstvo, Novoapoštolská cirkev a Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia. S výnimkou Cirkvi Ježiša Krista svätých neskorších dní (mormónov), ktorá však zatiaľ nebola financovaná štátom, nakoľko sa zaregistrovali iba vlani, sa jedná o všetky cirkví, ktoré boli registrované po roku 1989.

K nim treba prirátať ešte Kresťanské zbory, ktoré nie sú tiež na výplatnej páske štátu. Najzaujímavejší z nich sú bahájci, ktorí boli posledná registrovaná náboženská spoločnosť pred prijatím diskriminačnej novely §12 predmetného zákona.

Sú jediná náboženská spoločnosť, ktorá nevychádza z kresťanskej vierouky, ich základný dokument sa volá ústava a vedúci predstavitelia sú volení pravidelne demokratickými voľbami dospelých členov. V najbližšej dobe sa neočakáva registrácia ďalšej náboženskej spoločnosti, pretože zákonom 201/2007 Z.z. bolo stanovené, že „Návrh na registráciu obsahuje čestné vyhlásenie najmenej 20 000 plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a sú občanmi Slovenskej republiky, o tom, že sa hlásia k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, podporujú návrh na jej registráciu, sú jej členmi, poznajú základné články viery a jej učenie a sú si vedomí práv a povinností, ktoré im vyplývajú z členstva v cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, s uvedením ich mien, priezvísk, trvalého pobytu a rodných čísel.“

Túto klauzulu by dnes spĺňalo iba päť cirkví (rímskokatolícka, gréckokatolícka, evanjelická A.V., kalvíni a pravoslávni) a bola prijatá ad hoc zo strachu, že sa zaregistrujú moslimovia. Niektoré cirkvi mali pri poslednom sčítaní žalostne málo „hlasov“, napriek tomu, že u nás (na rozdiel od napríklad USA) sa do štatistík dostávajú aj neplnoleté osoby. Ak predkladatelia novely tvrdili, že by mohli rôzne spolky žiadať o peniaze zo štátneho rozpočtu (táto domnienka vychádzala iba z pocitu zákonodarcov), dalo sa to riešiť jednoducho kvótou členov na priznanie dotácií. Takto sa z toho stala iba trápna zásterka islamofóbie.

V roku 2007 bolo zo strany štátu poskytnutých cirkvám a náboženským spoločnostiam 928 966 000 Sk. Jednalo sa o 12 cirkví a náboženských spoločnosti, časť peňazí bola určená tiež KBS, Ekumenickej rade cirkví, Slovenskej katolíckej charite (ktorá získala štvrtú najvyššiu sumu- skoro 64 miliónov), Diakonii Evanjelickej cirkvi A.V. a Konferencii vyšších predstavených ženských reholí.

Necelá miliarda na cirkvi nie je napríklad v komparácii s 1,7 mld. na vianočné darčeky pre dôchodcov veľa. Napriek tomu táto suma je červeným súknom pre tzv. humanistov a sekularistov. Problém však nie je v samotnej sume ale v princípe. Ak ateista nechce platiť z daní platy duchovných je to rovnaké ako keď niekto nechce platiť koncesionárske poplatky po novom (teda ak nevlastní televízny prijímač), iný železnice, ktoré nikdy nevyužil či dlhé roky teraz už skrachované Slovenské aerolínie. Občan, ktorý platí dane musí financovať x vecí, ktoré sú mu nanič. Volič SDKÚ musí tiež prispievať na chod Smeru či komunistov.

Cirkev, ktorej prvoradou úlohou sú duchovné a náboženské a nie ekonomické a hospodárske úlohy, by odlukou získala viac ako by stratila. Stratila by istotu (?) štátnych peňazí, avšak získala by autonómiu a nezávislosť. Odporcovia odluky argumentujú možnou finančnou poddimenzovanosťou cirkví.

Nie je zvláštne, keď viacerí vysokí predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi argumentujú iba peniazmi? Nesmrdí to judášskym grošom? Samozrejme treba uvažovať o forme odluky a zmene systému financovania. Francúzsky model sa ukazuje ako nevhodný a radikálny. Na základe Zmluvy medzi SR a Vatikánom sa dokonca tiež predpokladá zmena status quo, keďže podľa článku 20 predpokladá, že „zmluvné strany uzavrú osobitnú medzinárodnú zmluvu o finančnom zabezpečení Katolíckej cirkvi.“

Môj návrh zmeny modelu financovania cirkví a náboženských spoločnosti je nasledovný. Navrhujem systém asignácie z daní vo výške 2% z hrubej mzdy. Nakoľko však viac ako 90% z daní z príjmu ide do rozpočtu obcí a krajov, na daný účel by bolo vyčlenených 33% z príjmov štátneho rozpočtu z platov fyzických osôb.

Jednalo by sa o balík približne 1 mld. SKK. Asignácia by bola zakomponovaná priamo do daňového priznania, čo by znížilo nároky na byrokraciu. Tiež by bolo možné určiť príjemcu na niekoľko rokov dopredu prípadne až do odvolania. Ľudia by sa mohli rozhodnúť pre cirkví, náboženské spoločnosti alebo pre podporu kultúrnych aktivít.

Peniaze, ktoré by neboli priamo poukázané, by boli rozdelené podľa pomerného kľúča. Bol by to určitý typ cirkevnej dane a „vlk by sa najedol a aj ovca ostala celá“. Cirkví a náboženské spoločnosti by boli tiež oslobodené od daní a mohli by podnikať. Toto oslobodenie by bolo viazane na neutralitu v otázkach podpory politických kandidátov a strán na spôsob USA. Ak by štatutárni zástupcovia porušili túto klauzulu, prišli by o daňové zvýhodnenie.

Téma odluky cirkví od štátu vyvoláva vášňami podfarbené diskusie a vyhlásenia. Bolo by veľmi vhodné otvoriť o tejto téme serióznu a nie emóciami zaťaženú rozpravu. Išlo by o fakty a nie o pocity a domnienky. Predstavitelia cirkví si musia uvedomiť, že odluka nie je zlo namierené proti ním.

Michal Drotován

http://www.culture.gov.s... – Ministerstvo kultúry SR

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk