Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Spomienka na 17. November
12-11-2007 / Pavol Zlatoidský / Komentáre

Chlad sychravého, pochmúrneho dňa, ktorým som vtedy kráčal do práce len násobil depresívnu náladu vtedajších dní a nelíšil sa vôbec ničím od sivej jednotvárnosti všetkých pred ním i tých očakávaných. Dnešná výrobná porada, na ktorej sa mal zúčastniť i riaditeľ, bola zámienka pre kolektívny úprk z pracoviska hneď poobede - to som sa už ako úplný začiatočník, stihol naučiť.

V zasadačke novovybudoveného výskumného ústavu, ktorý stavali bez pár mesiacov jedenásť rokov a v ktorom sa nedalo rok po odovzdaní pracovať, pretože pri najmenšom dáždiku vyrážalo poistky, ničiac drahé prístroje a znehodnocujúc výsledky meraní,som sedel v zadnej rade a placho dával pozor učiac sa pozorovaním.

Po oficiálnom,nezáživnom uvítaní vedúcim odboru si zobral slovo riaditeľ. Chlapík šedivého osobného profilu ako to počasie vonku. Začínal tu ako laborant, potom preladil na politickú nôtu, vstúpil do jedinej strany zaručujúcej kariérny postup, diaľkove sa mu podarilo ukončiť vysokú školu, naučil sa vhodne citovať traktáty z marxistickej teológie a tak z neho urobili riaditeľa výskumného ústavu. Znak doby...

Monotónny hlas s účinkom barbiturátov, opočúvané frázy o strategickej nutnosti plniť päťtočnicu a mobilizácii všetkých síl, to isté ako počas politického školenia mužstva ktoré mám ešte čerstvo v pamäti po nedávnom návrate z absurdity zvanej základná vojenská služba. Všetci v sále hľadeli pred seba, kamsi do jedného bodu s nacvičeným výrazom, z ktorého nie je možné dokázať, čo si myslia i keď to každý vie.

Diskusia o realizačných výstupoch nášho výskumu, od ktorej som si sľuboval aspoň stručné oboznámenie s výskumnou problematikou pôsobí ako ľadová sprcha. Nie je možné pripraviť akúsi substanciu pre ďalší výskum aj keď to bol záväzok ku výročiu VOSR z prostého dôvodu: nieto acetónu. Súdruh zo zásobovania len bezmocne rozťahuje ruky. Nepomôže mu ani výhovorka že z domu vynosil dvadsať litrov vína keď v š.p. Labora ten acetón zháňal.

Ďalší neriešiteľný problém - nie je možné objednať z NSR teflónové magnetické telieska, nie je to ani chemikália ani náhradný diel, v žiadosti o pridelenie devíz nie je pre také čosi kolonka. Dovozová komisia je nekompromisná. Nieto základných chemikálií z domácej výroby a na tie z dovozu sa čaká desať mesiacov, čo jeden kolega komentuje vetou: ”to prv sfosilizujeme…”

Riaditeľ sleduje debatu so zachmúreným pohľadom a potom bľaboce čosi o tom, že si máme brať príklad z pracujúcich vo vojnou zmietanom Sovietskom zväze a ako plnili plán vo vojnových dodávkach napriek podmienkam. Niektorí kolegovia si zakrývajú tvár, nevedno na prvý pohľad, či sa smejú alebo plačú, a ten najodvážnejší polohlasne prerečie, že z hocičoho sa bič naozaj upliesť nedá. Berie tú glasnosť príliš vážne a riaditeľ jeho vetu veľkoryso ignoruje.

Zvyšok porady sa niesol v rovnakom duchu: Neplni sa plán, nič sa nedá zohnať, päťtočnica sa bude musieť zasa kamuflovať, nie sú devízové prostriedky, podniky nemajú záujem zavádzať nové technológie, načo by si komplikovali život, na to málo realizačných výstupov z nášho výskumu sadá prach v archíve.

Jasne začínam chápať, v čom spočívajú hlavné problémy farmaceutického výskumu v ČSSR! Čerstvé povysokoškolské nadšenie dostáva prvý zo systematických úderov.

O dvanástej naozaj končíme. Je piatok a tak odchádzam z práce rovno na stanicu, snáď stihnem prvý piatočný rýchlik. Cestujem k rodičom, na priváte, kde bývam, nemám televíziu ani rádio. Cena čiernobieleho televízora predstavuje viac ako dvojnásobok nástupného platu, ktorým ocenili v stupnici ZEUMS-2 začínajúceho výskumného pracovníka. Treba sa aj zásobiť nejakými tými vitamínmi z rodičovskej záhrady, chýbajúcimi v obchodoch.

Kráčam známou cestou, studený vietor preniká pod vetrovku a ja sa snažím nemyslieť na perspektívy mladého vedca v štáte, kde sa veda, podľa náuky bradatých klasikov, má stať výrobnou silou. Myšlienky sú však vtieravé, vyliezajú z podvedomia ako škodlivý hmyz, a obťažujú, hlúpa nálada z mojej prvej výrobnej porady ostáva...

Finančná samostatnosť je v nedohľadne, keď budem mať tridsať, dosiahnem mzdovú tarifu okolo 2400 KČs. Povedať svojej nastávajúcej koľko zarobím som sa doteraz neodvážil...

Prechádzam okolo fronty asi štyridsať ľudí pred potravinami na námestí. Na budove je lešenie s nápisom „Pozor padá omietka“, nad hlavami veje heslo „Pod vedením KSČ čestnou prácou naplňme odkaz VOSR!”, z výkladu predajne Mäso–Údeniny na mňa čumí Leninov portrét spomedzi párkov a klobás.

Hlavná stanica, piatočné húfy ľudí, nekonečná fronta na lístky, pach rozliateho piva a šťaniek v podchode ku nástupišťu dotvára typickú piatočnú atmposféru, na ktorú som zvyknutý ešte zo štúdií. Teraz len mať štígro a chytiť flek na sedenie...

Domov prichádzam práve na večerné správy. Pri večeri sledujem čo iné než viedenský Zeit im Bild. S napätím pozorujem zábery ako policajti v maskáčoch pendrekmi mlátia na Národní Třídě v Prahe demonštrujúcich študentov. Komentujem to (podobne ako vysielanie Hlasu Ameriky o deviatej) vetou: „Boľševici zasa trhnú ostudu pred svetom. Ale ím to je už jedno...“

Na druhý deň však správy z nezávislých zdrojov hovoria o šesťstotisíc demonštrujúcich v Prahe. Prichádza správa o smrti študenta Martina Šmída. Tak toto je už ozaj príliš! Vyzerá to, že ide do tuhého - len či bude dosť tých čo nemajú odvahu v gatiach! Ako by som sa mal zachovať ja?...

V nedeľu masové demonštrácie pokračujú, prvé správy o demonštráciách prichádzajú aj z Bratislavy. Zväz umelcov konštituuje hnutie Verejnosť proti násiliu. Rádio je permanentne naladené na Slobodnú Európu.

„Čosi sa deje“, vravím si: „Že by už...?“

V pondelok sa v práci o ničom inom nehovorí. Atmosféra začína byť presýtená hektickou zvedavosťou. K večeru vyrážame piati kolegovia do centra Bratislavy. Námestie, ku ktorému sa blížime, je plné ľudí. Päťdesiat tisíc? Sto tisíc? Ťažko povedať. Z reproduktorov znie neznáma pieseň speváka z tribúny:

Videli sme tých ktorí vystierali ruky Mali ích prázdne a vonku bola tma...

Zo sivých mrakov padajú podchvíľou záľahy snehových vločiek na masy mávajúce rukami nad hlavou v pomalom rytme odvievajúc staré, zatuchnuté časy. Na tribúne sa striedajú rečníci. Ešte pred pár dňami by ich za takéto prejavy odviedli rovno do najhlbšej temnice v Leopoldove... Nechce sa mi veriť, že by to, na čo sme celý život čakali, išlo tak ľahko...

„Už je to tu! Už je to tu!“ skandujú davy, skandujem i ja, cengáme kľúčami Posledné zvonenie, námestie sa plní nepoznanou, novou atmosférou, kde všetci zo seba zhodili krunier strachu. Na tribúnu vystupuje Milan Kňažko a Ján Budaj:

„Priatelia!“ Berie si slovo Milan Kňažko: „Práve sme sa vrátili zo stretnutia s vládou. Pýtali sa nás, čo vlastne chceme. Nuž, chceme: Zrušenie článku ústavy o vedúcej úlohe....“

Zvyšok slov, ktoré každý pozná, zaniká v búrlivom dlhom skandovaní. Sloboda naozaj prichádza. Potom to ide rýchlo. Tak rýchlo že mám občas strach, že sa zobudím zo sna... Na pracovisku zakladáme VPN, vyhlasujeme nedôveru vedeniu ústavu. Václav Havel sa stáva prezidentom, za jeho zvolenie hlasuje i Miloš Jakeš. Ján Čarnogurský putuje z väzby rovno za podpredsedu federálnej vlády.

S kolegami cestujem prvý raz do Viedne na staručkej škode 105. Rakúsky colník nám s úsmevom podáva naspäť pasy a polohlasne, pohliadnuc na naše vozidlo, vraví kolegovi čosi ako „Das ist schrott!“

Tak toto je Západ, ten Západ o ktorom sme sa toľko rozprávali s chalanmi na intráku pri divých vypaľovačkách hard rocku... Na hraniciach ešte vidieť ostnatý drôt a guľometné veže, rudiment starých čias ktoré sa nemajú už nikdy vrátiť. Prechádzame sa po obchodnom dome Carrefour s pocitom ako Alenka v ríši divov. Až teraz si úplne jasne uvedomujem zúfalo nízku životnú úroveň východného bloku.

Zmeny prebiehajú závratnou rýchlosťou,zažívame prvé naozajstné voľby, nabieha Liečba Klausom, prichádza prvý syndróm slobody - tisíce nezamestnaných.Tá Hoffmanova pieseň kde sa spieva:

Sľúbili sme si lásku Sľúbili vravieť pravdu len Sľúbili sme si vydržať Sľúbili sme si nový deň

už nie je na prvých rebríčkoch v hitparáde.

Tá láska čoskoro vyprchala zoči-voči reálnemu stavu krajiny. Pravdu preto začínajú ohýbať populisti, ktorí majú zvláštny talent využiť situáciu vo vlastný prospech. Po roku sa už chce len málokomu vydržať. Väčšina si myslí, že Západ to je mať hneď mecedes a vilu na predmestí bez akejkoľvek zásluhy. Nový deň nechodí a nechodí. Príde dakedy len tak, sám od seba?

Väzeň, odsúdený na doživotie v temnej kobke sa ocitol naraz na slnku slobody. Je oslepený a potáca sa. Potrebuje kohosi, kto by ho viedol...hocikde...

Prichádza zmanipulovaný rozpad Československa, proti vôli väčšiny. Neistota zmára ľud - čo bude teraz? Fotri pri pive i cestujúci hromadnou dopravou sa zhovárajú s chvením v hlase - zrazu nikto nevolil Mečiara. Začína budovanie karpatskej demokracie a privatizácia metódou „Priamy predaj vopred určenému vlastníkovi“.

Výskumák sa mení na akciovú spoločnosť a priravuje sa tiež na privatizáciu. Výberové konanie má tri kritériá: silný žalúdok, široké lakte, správna politická príslušnosť. Vopred určení vlastníci ešte pred nedávnom vyznávali proletársky internacionalizmus a slintajú blahom keď sa stávajú kapitalistami. Zrazu chápem, že komunisti len pochopili, že je pre ních výhodnejšie stať sa kapitalistami.

Prvá investícia sú služobné autá na súkromné účely, namiesto vedeckých prístrojov. Pohár preteká, odchádzam. Uvedomujem si, že toto nie je to, kvôli čomu som mrzol na námestiach v tom studenom novembri. Beriem bez váhania prvú príležitosť na prácu v zahraničí.

Uplynulo osemnásť rokov

Idem v aute po novej diaľnici okolo Bratislavy, akosi automaticky vo mne rezonuje tá Hoffmanova pieseň

Po našich uliciach odvtedy prešli veky Zobudili sme sa zo zlého sna...

Ručička na budíku tesne pod stoštyridsať, množstvu reklám, firemných emblémov a pútačov venujem len malú pozornosť. Okolo mňa fičia tisíce nových aut, z okien pozorujem novostavby domov a bytov, omaľované pastelovými farbami, socialistická šeď mizne v nenávratne spolu so škodovkami a žigulákmi.

Nové super a hypermarkety vyrástli ako huby po daždi a kupujúci z ních vozia preplnené košíky do svojich oktávií, renaultov, peugeotov... Každé leto trávim doma dovolenku a jasne vidím zmeny, bez akýchkoľvek pochybností dokazujúce absolútnu prioritu kapitalizmu pred akýmikoľvek „alternatívami“a nepotrebujem na to ani makroekonomické ukazovatele a grafy.

Vraj ešte stále sa tu najdú takí čo by chceli späť pred November. Sú veci medzi nebom a zemou ktoré jednoducho nepochopím. Odbočka na parkovisko do Auparku kde mám stretnutie s kamošom zo školy, priateľom, akí chýbajú tam vonku. Už je na mieste, stojí vedľa bieleho Passatu, kýva na mňa, ja blikám. Parkujem hneď pri ňom.

Pozdrav,stisnutie ruky,paušálna otázka ako sa darí.

„Už teraz dobre“, odpovedá: „ale na prvé roky by som najradšej zabudol...“

Je to jeden z tých, ktorí zavesili vedu na kliniec a začali podnikať.

Aupark vonia novotou, z obchodov sa rinie vôňa kávy, zákuskov, všakovakých pochúťok a my, motorizovaní, si vyberáme jednu z mnohých kaviarní.

„Čochvíľa a bude to tu také isté ako u nás“, začínam rozhovor sadajúc si do kresielka.

„Hej,tu v Blave a na západe. Ale čím ďalej na východ, tým horšie.Ale (čiste môj názor) je to hlavne vec mentality“ - odpovedá priateľ.

„Vďaka modrým ste v európe a aj tak ich národ odkopol“ rozvíjam politickú tému.

„Od más neočakávaj vďačnosť“, odvetí on. „Masy idú za sľubmi ako mora za plameňom, netušiac že v ňom zahynie.“

Zhovárame sa o rodinách,práci, dovolenkách,cestách.

Paríž, Londýn, Turecko, Egypt, Fuerteventura, dopíjame kávu a vychádzame von. Cez Nový most ideme do starého mesta. Bratislava je v novom šate. Žiadne šedivé budovy s plesňou zapáchajúcimi pivnicami a padajúcou omietkou, ale svietiace akoby novotou. Pred americkou ambasádou hrajú velikánske šachy, stretávame mladých telefonujúcich mobilmi, s ipodmi na opasku a spomíname na časy detstva kedy bol pre nás magnetofón Tesla nedostupný sen. Opäť načíname politickú tému.

Rozprávame o novom svete, nie bez problémovom ale lepšom. Je jasné, že existujú i teraz „porazení“, ale tí existovali i pred tým. A už len tým, že sa nám hranice posunuli od Kútov po Atlantik, a na takomto území je možností dosť pre toho kto hľadá dosť intenzívne.

Čas rozlúčky. Po spomienkovom okruhu Bratislavou stojíme opäť pri autách.

„A vrátiť sa dakedy nemieniš?“ prekvapuje ma otázkou namiesto rozlúčky.

Chvíľu rozmýšľam.Ozaj,čo povedať?

„Mienim!“ Odpovedám: „Mienim, len ešte neviem kedy.Otázka času.“

„Keď sa to tu nadobro vyblbne“ Dodáva kámoš.

„Je to ako hovoril starý Werich - človek musí prejsť mnohé krajiny, aby pochopil, čo má doma“, odpovedám a dodávam: „Smer je určite správny, ide o to vydržať.“

„A to je ten najväčší problém“, hovorí on: „či nezastaneme v jednom bode alebo nebodaj nepôjdeme späť závisí od toho či väčšina pochopí, že svoje šťastie si musí každý nájsť sám. Pokiaľ sa budeme spoliehať na nejakého veľkého brata,dopadneme biedne.”

Ľudu sa ťažko vysvetľuje že v ekonomike zázraky nejestvujú.Nemecko budovalo drinou blahobyt päťdesiat rokov. Švédsko sto, Švajčiarsko a Amerika dvesto rokov. To sa preskočiť jednoducho nedá. Definitívne sa lúčime. Odchádza, po ňom opúšťam areál Auparku i ja. Cestou domov v útržkoch premietam ako to bolo vtedy a ako je to teraz...

Ten, komu utkvelo v pamäti prednovembrové a tesne ponovembrové Slovensko možno vníma oveľa jasnejšie obrovské zmeny pokiaľ navštevuje krajinu sporadicky raz ročne.Podarí sa udržať trend na ktorý sme naskočili za posledné roky? Odpoveď je, zdá sa, vo hviezdach.

Pavol Zlatoidský


Zúčastni sa spomienky na 17. November, spojenú s občianskym protestom proti návratu starých praktík.

http://17november.sk...

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk