Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Marián Jaslovský: Collegium Musicum
29-06-2007 / Martin Pener / Kultúrna vojna

Martin P. Pener recenzuje knihu Mariána Jaslovského o slovenskej rockovej legende 70. rokov, skupine Collegium Musicum (Slovart, 2007). Popritom sa zamýšľa nad vzťahom bigbítu a dobových hudobných technológií, o mieste bigbítu v dejinách či často smutnom osude slovenských rockových kapiel v minulom režime.

I. Marián Jaslovský: Collegium Musicum

Collegium Musicum je tretím Jaslovského monografickým „výletom“ do spracovania života osobností našej hudobnej a kultúrnej scény. Tento raz však bol vo veľkej výhode – na rozdiel od Deža Ursíniho (Pevniny a vrchy, 1997) a Jara Filipa (J.F. – človek hromadného výskytu, 2002) sa zameral na Mariána Vargu. Pretože hovoriť o Collegiu Musicu znamená hovoriť zákonite najmä o Mariánovi Vargovi.

Jaslovského hendikepom mohla byť tri roky stará kniha rozhovorov Petra Uličného s Mariánom Vargom. Aj z toho dôvodu som pristupoval ku knižnému Collegiu síce nedočkavo, predsa však s malými pochybami. Zbytočne. V téme Collegia sa podarilo nájsť ešte veľa nezodpovedaného, vytiahnuť na svetlo mnoho v súčasnosti nevydaných fotografií.

Najprv niekoľko slov pre tých, ktorým značka Collegium Musicum veľa nehovorí. Slávna artrocková kapela založená v roku 1969, rozpadnuvšia sa fakticky v roku 1979 (hoci posledný radový album pod touto značkou vyšiel v 1981). Ako už bolo povedané – hlavnou postavou Collegia je skladateľ a klávesista Marián Varga (60). Odhliadnuc od nesmrteľných kompozícií si Collegium získalo aj prvenstvá: prvý slovenský rockový dvojalbum a prvý live-album.

Collegium bolo niekedy považované za kapelu spájajúcu klasickú hudbu a rock. Je to neúplné tvrdenie, vlastné skladby prevzaté motívy jednoznačne prevyšujú. Hoci podobne postupovali napríklad Emerson, Lake & Palmer (v niektorých smeroch západný náprotivok Collegia), do artrocku radíme napríklad i Pink Floyd, ktorí s rockovou adaptáciou vážnej hudby – pokiaľ viem – nikdy nič nemali. Artrock bol vo všeobecnosti vysokou školou rocku, inštrumentálne náročný, typický 10, 20, 30-minútovými kompozíciami. A také bolo i Collegium.

Späť ku knihe. Nedostal som sa doposiaľ k Jaslovského monografii o Jarovi Filipovi, môžem preto vývoj jeho práce na dokumentovaní slovenských géniov rocku posúdiť iba v porovnaní s ursíniovskými Pevninami a vrchmi.

Marián Jaslovský sa podstatne zlepšil ako rozprávač príbehov (skutočných osôb). Pevniny a vrchy sa vo veľkej miere opierali o rozsiahle citácie súčasníkov resp. spolupracovníkov Deža Ursíniho. V Collegiu nás sám Jaslovský kontinuálne sprevádza životom kapely. Jediné rozsiahle citácie tvorí len denník Fedora Freša a rozhovory z dobových periodík, chronologicky vložené do zodpovedajúcich období. Výpovede členov či spolupracovníkov Collegia sú poňaté ako kratšie vsuvky na autentické vysvetlenie preberanej témy.

Hodnotím to ako pozitívum. Kedysi som ako teenager dychtivo „zhltol“ knihu Doors – ich vlastnými slovami, dnes mi už nič nehovorí. Naopak, The Doors od Petra K. Hogana si i po rokoch sem-tam prečítam (pravda, už len obľúbené časti) – Hogan totiž príbeh rozpráva. To síce so sebou nesie nevyhnutný prvok subjektivity, ale text (tu už hovorím i o Collegiu M. Jaslovského) je pre čitateľa stráviteľnejší, lepšie pochopí súvislosti (dobové, politické, technické...) a prezradí, čo interpret – autor výrokov nechcel prezradiť, nemohol prezradiť, či vôbec nevedel.

Kniha odkrýva i mnohé citlivé miesta. Tým nemyslím iba beztak verejne známe zdravotné problémy M. Vargu, okrem iného súvisiace s jeho niekdajšou „záľubou“ v alkohole. Dnes, keď pamätníci môžu vďaka svojmu veku (a ľudskej tendencii zabúdať na zlé) nostalgicky spomínať na mlados, a my, novodobí fanúšikovia nezaťažení a nepoznačení skúsenosťami z onej doby poslušne tieto spomienky prijímať, kniha odhaľuje, že problémy neboli iba vo vzťahu zlý boľševik – dobrý bigbiťák.

Napätie, spory, konflikty existovali aj medzi ľuďmi, ktorých dnes svorne vídavame na krstoch kníh či reedícií platní. Prekvapí to najmä u známych osôb, ktoré nikdy nefigurovali vo verejne známych sporoch a skupinu často len sprevádzali ako manažéri, textári a podobne.

Napadá mi jediná vec, ktorej opomenutie by som autorovi vyčítal. Verejne známe zdravotné štrapácie Mariána Vargu som spomenul vyššie. Že viedli k modrej knižke, nemusel Varga ani potvrdzovať, sú samozrejmé. M. Jaslovský v Pevninách a vrchoch, opisuje úsilie Deža Ursínyho – „tréning zdania psychických porúch“ – ktoré ho rovnako zachránili od povinnej vojenskej služby. Čo však ostatní členovia Collegia?

Pri sledovaní kariéry F. Freša a D. Hájka zistíme, že dvojročnú ani vysokoškolácku ročnú vojenčinu nemáme kam napasovať. A predsa to musela byť v mladosti ich kľúčová životná otázka, ktorá sa týkala kapely ako celku.

Aby bolo jasné – obom im to z celého srdca prajem. Určite by som nebol pobúrený zistením, že sa im podarilo vyhnúť sa vojenčine (špekulácia!) nie na základe skutočného zdravotného stavu, ale aj inak... Spoločnosti boli nepochybne prospešnejší ako hudobníci než ako vojaci.

Rozhodne však nebudem autorovi vyčítať, že nerozoberá, či v súvislosti s (ojedinelými) výjazdami do „kapitalistickej cudziny“ nebola skupina nútená k spolupráci s ŠTB. (Každý, kto pracovne vycestoval na západ, ako napríklad novinári, musel spoluprácu sľúbiť.) Hoci zmienka o problémoch M. Vargu s ŠTB v knihe je.

(Ospravedlňujem sa za ideologickú vsuvku)

Poviem aj dôvod – som už osobne unavený z „objavov“ ako hudobníci (Nohavica, Neckář...) spolupracovali s ŠTB. A neodpustím si hneď ideologickú poznámku: ak ma niečo poburuje, nie sú to bývalí agenti – pokiaľ, pravda, dnes nie sú sudcami, starostami, poslancami (vrátane komunálnych), vysokými štátnymi úradníkmi, megaúspešnými podnikateľmi. Poburujú ma v tichosti žijúci eštebáci, ktorí agentov získavali, riadili, poverovali úlohami, praktikovali nezákonné metódy pri výsluchoch, zastrašovali, likvidovali nevinným kariéru či štúdium...

V záverečných kapitolách venovaných porevolučným rokom M. Jaslovský trochu prirýchlo preskočil od albumu Varga – Hammel Všetko je inak (1989) cez Labutie piesne (1993) až po comeback pri príležitosti abrahámovín M. Vargu a F. Freša v roku 1997. Myslím že by bolo od ex-členov a spolupracovníkov Collegia zaujímavé počuť, ako sa vyrovnávali s politicko-ekonomickými zmenami, ako začínali podnikať (F. Frešo mal, myslím, prekladateľskú agentúru), či ako sa menil prístup vydavateľstiev.

Čím je kniha M. Jaslovského najviac cenná? Tým, že mapuje históriu hudobného telesa, ktoré je dnes – bez preháňania – súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. Skladby Collegia sú naším národným rodinným šperkom, ktorý overil čas a mladé generácie ho opäť a opäť objavujú a získava si ich.

Collegium Musicum nie je fenomén iba vďaka hudobníckej virtuozite, vďaka platniam, ktoré nám po ňom ostali. Fenomén a osud Collegia Musica je veľmi odlišný od mnohých taktiež výborných kapiel, ktoré vznikli v rovnakom čase v Československu: prežilo! Meditating Four bolo v podstate zakázané, G.A.T.CH. živorili, až zanikli, Modus sa čiastočne odmlčal (slávna zostava so Žbirkom, Gombitovou a Lučeničom je až jeho druhá kapitola).

Čiastočne to možno vysvetliť prekvapivým faktom v komunistickom režime – predajnosťou. Collegium bolo titulovým ťahúňom novovzniknutého Opusu. Iným vysvetlením je blízkosť k vážnej hudbe, kapela predsa len nebola taká „nebezpečná“, ako by bola, povedzme, slovenská hardrocková odpoveď na Led Zeppelin, Deep Purple či Black Sabbath.

Zhrnuté a podčiarknuté, s knihou Collegium Musicum som strávil krásne chvíle. Ak máte aspoň trošku radi keď už nie Collegium samotné, tak aspoň starý dobrý bigbít – určite si ju kúpte a zaraďte na čestné miesto po boku vašich rockových cédečiek. A kto je vlastenec, nech pridá odkaz na naše slovenské Collegium do databázy na www.allmusic.com.

II. I love rock´n ´roll!

V tomto bloku budeme rockovú hudbu od polovice 60. rokov až do polovice 70. rokov volať zjednodušene originálnym československým termínom bigbít. Teda obdobie od vzniku lavíny nasledovníkov Beatles až do rokov pred príchodom punku: éru štýlov hard-rock, art-rock respektíve progresia, acid-rock, psychedélia, blues-rock, a podobne.

Deti doby

Bigbít mohol vydať zo seba to najlepšie len v krátkom, presne vymedzenom období. Géniovia ako Lennon, McCartney, Towsend, Clapton, Page, Emerson, Varga a celá armáda ďalších, by sa neobjavili a nezažiarili by, ak by ako deti mali k dispozícii počítače.

Ich dospievanie by sa nevydalo cestou strunami doráňaných prstov a schádzaní sa v skromných skúšobniach. Bigbít nevyhnutne zapadá do obdobia rozmachu televízie, zdokonalenia rozhlasu a technologického skoku nahrávacích „vinylových“ technológií – ale pred príchodom CD technológie, počítačov, či dokonca internetu.

(Kamarát a náš redakčný kolega Jano Dinga, člen rockovej kapely, sa nám nedávno posťažoval, aké je ťažké v dnešnej developermi týranej Bratislave nájsť za prijateľný peniaz garáž na skúšanie!)

Mimochodom, spomeňme si, akým hitom bolo v 80. rokoch Lego, dnes je na periférii záujmu – počítače v 90. rokoch presunuli prežívanie detstva do nehmotného virtuálneho sveta.

Myslím, že žiadny autor science-fiction (špecializácia alternatívna história) by nedokázal vierohodne vykresliť fiktívny svet, v ktorom si na korze mladí ľudia posielajú polyfonické zvonenie založené na gitarovom riffe Kinks „You really got me“ či z MP3 prehrávača dychtivo spoznávajú nový album Procol Harom. Táto éra bola možná iba počas existencie platní a voľných, do kazety neuzavretých magnetofónových pásov.

Je to ako začarovaný kruh: bigbít bol vášňou a nedal sa praktizovať bez vášne (vášne pre vášeň). Pamätníci opravte ma, ak to nie je pravda. Do nástrojov aparatúry išli všetky mladícke úspory a zárobky. Skúšaniu bol venovaný veľký kus voľného času. A to všetko v atmosfére odporu režimu k tomuto druhu hudby a chabej ponuky trhu s nástrojmi a vybavením.

Mocné hudobné podnety, ktoré ovplyvnili celé generácie, poznali samozrejme aj naši omnoho starší predkovia. Ale až technologická vyspelosť 60. rokov a dostupnosť týchto technológií umožnila vznik takej silnej vlny, ktorá zasiahla spoločenské myslenie ako celok.

Jiří Voskovec napríklad vo svojej knihe Klobouk ve křoví (1966) opisuje oslňujúce zjavenie džezu po prvej svetovej vojne, ktoré narušilo monarchistickú prosperitu valčíkov a poliek, džez 20. rokov však nemal k dispozícii televíziu, rozhlas len začínal vysielať, platne neboli ešte dostupné „širokým masám“ ani. „ľudovým vrstvám“.

Vo Veľkej Británii, kolíske rocku, mali mladí ľudia okrem politickej a ekonomickej slobody ešte jednu zásadnú výhodu: Británia zrušila všeobecnú vojenskú povinnosť v r oku1961 a od roku 1963 bola armáda plne profesionálna. Presne medzi tým vyšiel prvý singel Beatles.

Rast západného rockového hudobníka sa mohol byť kontinuálny. Vo východnom bloku vojenčina znamenala koniec hraniu, po návrate z nej nasledovalo už len založenie rodiny a s bigbítom bol koniec. A tak kým u nás si mnoho hráčov predlžovalo mladosť štúdiom na vysokej škole, na západe spomedzi známych rockerov dosiahli akademické vzdelanie hádam iba Queen. Ostatným bolo nanič. Americký rocker sa zas naopak mohol dostať do Vietnamu, zameniac gitaru za pušku M-16...

Hudobné technológie a umenie prchavé ako gáfor Mozart bude Mozartom jedine v podaní orchestra. V úprave pre dychovku alebo pre domorodé nástroje amazonských indiánov to už nebude ono. No je tu nádej, že pri zachovaní pôvodných nástrojov, hoci aj vyrobených o dve storočia neskôr, budeme počuť zvukovo to isté, čo počulo dobové Mozartove publikum.

S interpretáciou hudby, na vzniku ktorej sa podielala i elektrina, nedajbože elektronika, je to už nemožné. Kto sledoval nedávnu televíznu reláciu Hit storočia a pozná originál skladby Prúdov Zvonky zvoňte, dá mi za pravdu, že tento účelový remake bol doslova kastráciou originálu.

Keď som si pred desiatimi rokmi vychutnával comebackový koncert Collegia na Pasienkoch a v amfiteátri na festivale Hurytan, uvedomoval som si, že nové typy organu nemajú šancu vylúdiť dobový autentický zvuk.

Šokujúco na mňa počas čítania Jaslovského knihy pôsobilo rozprávanie, že kým pred 30 rokmi mal klávesista voľnosť v tom čo bude hrať, dnes treba všetko vopred naprogramovať. Je to pre mňa dôkazom, že technologicky vyspelejšie riešenia nie sú vždy lepšie, než boli tie staré.

Hudobné dedičstvo, ktoré vzniklo až po nástupe nahrávacej techniky, je veľmi zraniteľné. Záznamy akéhokoľvek druhu (od valčeka, cez gramoplatňu, magnetický pás až po počítačové formáty) ľahko podľahnú zubu času či neodbornému zaobchádzaniu. Je to nešťastie aj Collegia – podľa doslovu Olivera Reháka k Jaslovského knihe sú, zdá sa, stratené mnohé unikátne záznamy vystúpení Collegia vo vrcholnej forme.

Jimmy Morison raz povedal, že má rád básne a poéziu, pretože prežije akúkoľvek katastrofu, ak ju prežijú ľudia. Ale stačí jeden jadrový výbuch a všetky pásy sa roztopia. (To ešte netušil že fotky, hudba či filmy sa budú skladovať v počítačoch - aj po domácnostiach. Na ich likvidáciu netreba výbuch, stačí jedna nesprávna operácia.)

Naša hudba má šancu prežiť civilizačnú katastrofu, v prípade elementárneho biologického prežitia Homo Sapiens zachovať sa v „ústnom podaní“, ale po desiatkach či stáročiach rekonvalescencie ľudstva ostane len a len melódia. Zaniknú pôvodné technológie a s nimi aj originálne výrazové prostriedky.

Mediálna kultúra – kedysi a dnes

Aspoň na skok do ešte dávnejšej histórie: hráč a „konferencier“ džezového telesa Bratislava Hot Serenaders raz na koncerte spomínal, ako fungovala „medializácia“ skladieb typu „Jaj Zuzka Zuzička“ pred druhou svetovou vojnou.

Skladateľ napísal skladbu a notové partitúry putovali do kaviarní. V tých lepších vtedy vždy vyhrával dáky klavirista – spomeňme si na filmy s Oldřichom Novým. Ak skladba mala úspech, až potom sa išlo nahrávať.

V čase rozpuku bigbítu sa najprv nahrávalo pre rozhlas, až po nadobudnutí úspechov a renomé sa kapela dostala k nahrávaniu – najprv len singlov a ak dožila a prežila, tak aj LP-platní. Na západe bola v tom čase situácia iná.

Napríklad „kultový“ album Prúdov Zvonky zvoňte je vlastne kompiláciou rozhlasových skladieb. Niektoré pôvodne výlučne rozhlasové skladby (Prúdy, Beatmen...) museli počkať na vydanie na nosiči aj 30 rokov, mnohé poklady čakajú v archívoch dodnes.

Šesťdesiate a sedemdesiate roky už disponovali veľmi vyspelými technológiami. (Prosím neuškŕňať sa - keď mi nedávno po 10 rokoch skutočne citlivého zaobchádzania a občasného prehrávania začalo sekať CD Katapultu, preklial som CD technológiu a prosil vinylové platne o odpustenie, lebo výrobcovia a konzumenti hudby nevedeli, čo činili.) Rovnako aj ocenením potreby a hodnoty dobrých manažérov, reklamy, podpory predaja.

Bigbít však spadá do šťastného obdobia pred globalizáciou hudobného priemyslu. Koncom 80. rokov sa začalo diať čosi ako v automobilovom priemysle: firmy sa začali spájať a hudbu na celom svete dnes ovláda niekoľko málo koncernov. Niežeby predtým hudba nebola v područí „komercie“. Kto sa nepredával, ten musel od koryta. Neexistovala však taká markantná diktatúra podnikateľských zámerov.

Hudba je dnes už druhoradá. Dôležitejšie sú všetky aktivity na jej predaj: klipy, PR akcie, mediálne kampane, ukážky na stiahnutie, väzby s vonkoncom nehudobnými spoločnosťami, reklama vysielaná počas veľkej TV-šou.

Hoci superstárov milujúce tínadžerky by ma po prečítaní nasledovnej myšlienky iste boli schopné fyzicky napadnúť, ak by mobilní operátori k predĺženému paušálu dávali CD speváčky X, a nie speváka Y, nikto by si to veľmi nevšimol.

III. Collegium Musicum – čo ďalej?

Slovensko potrebuje encyklopédiu svojho bigbítu. Na jej napísanie je najvyšší čas. Členovia skupín totiž nezadržateľne starnú. Napadá ma paralela s druhou svetovou vojnou: v 50. až 80. rokoch sme premeškali obdobie, keď bolo možné vierohodne zachytiť osudy našich vojakov na „západných“ bojiskách vojny, či pravdivo vypovedať, ako to skutočne bolo v ZSSR či na Dukle. (Iste, niečo napísane bolo, ale nie veľa. Navyše autori ako generál Karel Klapálek museli veľmi zvažovať, čo ešte napísať, a čo už nie, aby mala kniha vôbec šancu vyjsť.)

Kníh s touto tematikou sa síce v 90. rokoch objavilo veľa, sú to už práce historikov, a tí nemnohí autori – účastníci bojov už boli v dosť vysokom veku, čo sa často prejavilo na značnej idealizácii ich mladosti na úkor objektívneho posúdenia vtedajšej doby. Stíhač a neskôr literát – generál František Fajtl je síce výborný autor, no jeho knihy sú miestami nekritické, prípadne „vojnovo-lyrické“.

Ursíny, Hammel, Varga sú klasici, o ktorých sa všeobecne vie. Mnoho ďalších výborných hráčov tej doby však ostáva nepovšimnutých, v lepšom prípade sa mihli v českom televíznom dokumente Bigbít. Na vydanie čakajú aj rarity a nevydané skladby Collegia. To všetko treba urobiť dnes, aby sme o 10-20 rokov už neboli odkázaní len na „bigbítovú archeológiu“.

Martin P. Pener

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk