Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Sexuálne paradoxy pojmologických bratstiev
15-05-2007 / Marián Šarkőzy / Kultúrna vojna

Politické združovanie je vždy spletitou kombináciou bratstva slov a pojmov a na druhej strane bratstva psychologického, následkom čoho sa obvykle pod jednou vlajkou ocitajú rôzne fyziologické typy, ktoré si rovnaké pojmy vykladajú po svojom. To je dôvod, prečo je politológia, ktorá sa snaží hľadať príčiny len vo sfére politických pojmov a hesiel taký popletený mišmaš.

Nostalgická ruštinárka

Na gymnázium som chodil v 80-tych, keď mŕtvola socializmu už začala riadne nechutne páchnuť sprevádzaná piesňami pohrebnej dychovky paradoxne nazvanej Elán. Naša ruštinárka zažila iný socializmus. Socializmus plný života - 50-te roky budovateľského optimizmu.

Spomínala ako chodili na stavby mládeže, ako spoločne verili a milovali tie úžasné myšlienky. Komunistická strana bola vtedy spoločenstvom májových hormónov. Ruštinárka nám kládla otázky a nevedela sa vynačudovať nad „cynickými" odpoveďami. Napríklad, či by sme emigrovali do USA, keby sme mohli. (Samozrejme!) Nechápala, že z niekdajšieho spoločenstva vášne sa stalo spoločenstvo totálnej nekrofílie. Stále pod názvom socializmus.

V 50tych rokoch sa valili do strany sexuálne vášnivé nenásytné pubertálne a tesne post-pubertálne typy. Vášnivo milujúce (Sovietsky zväz) a nenávidiace (triedneho nepriateľa). Od 56-teho a definitívne od 68-meho sa začala komunistická strana vášnivcov zbavovať a začala priťahovať funebrákov. A to preto, že v 68-mom komunizmus v ČSSR zomrel.

KSČ podľahla syndrómu domáceho týrania. Z československých komunistov, ktorí neboli z rôznych dôvodov vyhodení sa stali bezduché, mlčanlivé, sexuálne zneužívané deti a týrané manželky, ešte stále sexuálne fixované na sadistického chrapúňa. Situácia bez východiska.

Spoločenstvo nekrofilov

V rokoch 70-tych a 80-tych priťahovala mŕtvola socializmu ľudí nielen zištných (takých, akých priťahuje každá moc), ale aj ľudí ktorí proste majú radi mŕtvoly. To sú komunistickí idealisti 80-tych rokov.

Naši prezidenti Gašparovič a Šuster sú napríklad tými ľuďmi zištnými, ktorí sa sťahujú ku každej moci. Náš premiér je práve ten nekrofílny idealista. On nemiluje mŕtvolu socializmu, pretože by ho intelektuálne priťahoval socializmus, ale preto, že ho intelektuálne priťahujú mŕtvoly.

Ficov nástup je sprevádzaný vydaním dvoch jeho diel. Jedno je o eutanázii a druhé o treste smrti. V oboch stojí jednoznačne na strane smrti. Zbožňuje krematórne spolky a domovy dôchodcov, využije každú príležitosť vyjadrovať úprimnú sústrasť a hádzať karafiáty do hrobu. Dokonca aj stavanie májov sa mu podarilo premeniť na kar.

Ako zahraničný politik obchádza politické hroby a decentne kondoluje. Je podobne orientovaný, ako podozrivo korektní mladí intelektuálni dôchodcovia so Slova akokoľvek sa tomu vzpierajú. Oni sú akurát o štipku inteligentnejší, to je všetko.

Anarchizmus a socializmus dnes

Pôvodné anarchistické a socialistické hnutia zo začiatku 20-teho storočia boli z hľadiska fyziologického spoločenstvami blúznivej pubertálnej sexuality. Socializmus bol hnutím lásky romantickej, platonickej, cnostnej a odriekavej. Anarchizmus bol hnutím tvrdej pornografie.

Ideálny svet socializmu je svetom vzájomnej romantickej lásky. (Nečudo, že socializmus, či už v Stalinskej alebo Hitlerovskej podobe mal pre ženy každého veku takú fatálnu príťažlivosť!) Ideálom anarchizmu je pubertálna predstava o nekonečnej swingers párty: „Každý nech má nárok na každú ženu! Strhnime okovy!" Taký bol počiatok veľmi dvojzmyselnej túžby „oslobodiť ženy spod tyranie buržoáznej rodiny".

Dnes, keď mladícka nadržanosť z čias mladosti týchto ideí vyprchala, stala sa „obrana žien" základom „genderovej" ideológie, ktorá priťahuje v prvom rade euroúradnícke šedé myši, pretože sa postupne schátraná vekom stala ideológiou impotentov, ktorí presadzujú sexuálnu výchovu predovšetkým ako rafinovanú výchovu k impotencii a pod pojmom sexual harasment si defacto predstavujú pohlavný akt a všetko, čo tomu prirodzene predchádza.

A samozrejme stará dobrá korektnosť ako prehnaná tolerancia k akejkoľvek sexuálnej úchylke, tá bola vždy ctnosťou impotentov. Im je všetko jedno. Akúkoľvek zvrátenosť sú schopní stavať na roveň normálneho pohlavného aktu, pretože pre nich je aj akt medzi mužom a ženou zvrátenosťou.

K pozoruhodnému, pretože úplne nelogickému stretu týchto vekom zošlých myšlienok impotentov a mladíckej hormonálnej explózie dochádza v pozoruhodnej, mierne šialenej politickej agende šéfredaktora portálu JeToTak, ktorý je pekným príkladom ako sa pod zdaním jednoty pojmového bratsva spájajú z fyziologického hľadiska nespojiteľné, ba priam protikladné typy.

Slovenská otázka vo svetle paliatívnej medicíny

Keď sa českí intelektuáli začiatku minulého storočia snažili dopátrať k podstatnému charakterovému rysu českého národa došli k pojmu anticipácie, čiže myšlienkového predbiehania. Ako príklad použili Husitské hnutie, ktoré časovo predbehlo Európsku refomáciu. Zostaňme chvíľku pri tejto zaujimavej hypotéze a skúsme ju domyslieť.

Predstavme si, že myšlienky majú svoj život ako ľudia. Že sa rodia, dospievajú, starnú a zomierajú. Povedzme teda, že v Česku sa európske myšlienky rodia. Povedal by som, že v Nemecku zažívajú svoje chlapčenské detstvo. Do Paríža samozrejme na jar odlietajú spolu s Michalom Havranom večne mladším, zažiť pubertu, prvú lásku a podľa možnosti sexuálne orgie, aby svoj aktívny zrelý vek prežili v Anglicku.

Dejiny vojen a nenávisti medzi Európskymi národmi sú potom dejinami generačných nezhôd. Anglicko kontra Francuzsko - to bola vždy neznášanlivosť blúznivých pubertiakov a adolescentov voči realizmu dospelých a zodpovedných mužov.

Pokračujme! Myšlienka sa narodila, dospela a zostarla. Kam chodia myšlienky starnúť a zomierať spolu s Egonom Bondym? Do Bratislavy! Tu u nás v decentnom, tichom, úctivo pietnom a neurážlivom domove dôchodcov posedávajú európske idey na lavičkách a kŕmia holuby.

Nie neoprávnene sme národom holubičím. Tu sa ešte tie staré rozpadajúce sa dámy dočkajú poslednej vážnosti. Kde inde, než u nás sa ešte dnes berie vážne napríklad idea slovanskej vzájomnosti? Tá bola stará a senilná už keď sa narodila. Tá starecká únava, ktorá sa z posledných síl prikláňa „tam k tomu dubisku"!

Držaná pri živote našim najmilovanejším archetypálnym slovákom a predčasne narodeným euroúradníkom Štúrom. Kto z jeho čitateľov nezaspal aspoň raz nad jeho spismi od nudy? Dnes už jej chvalabohu vzdáva poslednú poctu z premiérskeho kresla spalovač mŕtvol.

Každý vek má svoj spôsob akým berie myšlienky „vážne" a aj každý národ. Čo je slovenská intelektuálna vážnosť? Korektná pieta a tichosť, nulový zmysel pre humor. Čítať slovenské knihy skýta zábavu porovnateľnú s čítaním úmrtného oznámenia. Preto nás to tak ťahá do spriaznenej anjelíčkárskej EU. Preto pri čítaní brilantného (vraj konzervatívca!) Romana Jocha dostávame záchvaty hnevu. Neznášame tú detskú veselosť s akou sa rodia nové myšlienky. Neznášame ten detinsky veselý český zmysel pre humor. A máme pravdu. Humor sa na pohreby nehodí.

Marián Šarkőzy
http://sarkozy.blog.sme.sk...

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk