Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Slovenský štát – ekonomický zázrak?
26-02-2007 / Dušan Mihálik / Slovenská otázka

Výroky arcibiskupa Sokola o blahobyte za Tisovho režimu stále v spoločnosti rezonujú. Ekonomické dimenzie vojnového slovenského štátu a Slovenského národného povstania pritom doteraz zostávajú verejnosti skryté. V rozsiahlom článku o nich teraz píše Dušan Mihálik.

Vznik Slovenského štátu

28. októbra 1918 bol vyhlásený vznik nového štátu – Československej republiky. 30. októbra bola prijatá Slovenskou národnou radou Deklarácia Slovenského Národa – známa i ako „Martinská deklarácia“. Týmto aktom sa Slovensko prihlásilo k Československu a deklarovalo k nemu svoju príslušnosť a spolupatričnosť.

Pri prijatí Ústavy Československej republiky dňa 29. februára 1920 sa však nijako nerešpektovali zvláštnosti Slovenska, ani slovenské národné záujmy. Bolo to v rozpore s Pittsburghskou dohodou zo dňa 30. mája 1918 o uplatnení niektorých autonómnych práv pre Slovákov, vrátane uznania slovenčiny ako úradného jazyka na Slovensku.

Štát vznikol ako unitárny a len Podkarpatská Rus mala autonómiu. Oficiálnym kurzom nového štátu bol čechoslovakizmus, ktorý vznikol v období prvej svetovej vojny v snahe vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov pomocou sformovania jednotnosti – hlavne jazykovej.

Veľké množstvo Čechov prišlo na Slovensko pomôcť budovať vojenské, hospodárske a kultúrne štruktúry, pretože Slovensko malo malý počet vhodných ľudí na riadiace a úradnícke miesta. Bola to obrovská pomoc Slovensku, ktorá sa však postupom času stávala stále viac kontroverznou pretože i po vychovaní vlastnej slovenskej inteligencie zostávali lukratívne miesta prevažne v českých rukách.

Slováci stále nastoľovali splnenie svojich štátoprávnych požiadaviek a to hlavne prostredníctvom A. Hlinku a M. Rázusa. 13. augusta 1933 predniesol Hlinka prejav v Nitre pri príležitosti oslavy 100. výročia postavenia Pribinovho chrámu.

V prejave požadoval pre Slovensko snem, vlastnú administratívu , súdy a slovenčinu ako úradný jazyk. Z osláv sa stala protivládna demonštrácia za účasti zahraničných hostí a novinárov. Jeho Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) sa stala významnou silou v slovenskom politickom boji.

Napriek všetkým politickým problémom nového štátu je nepochybné, že pre Slovensko predstavoval veľký prínos. Hospodárske i kultúrne zaostávanie za českou časťou sa určite znížilo i keď rozdiely boli značné. Paradoxne k tomu prispel i Hitler. ČSR sa pri hrozbe zo strany Nemecka snažila preniesť časť zbrojného priemyslu na bezpečnejšie Slovensko a hlavne pre Považie to predstavovalo veľkú ekonomickú injekciu.

Vývoj udalostí v čase po mníchovskej konferencii štyroch veľmocí (29.-30. septembra 1938) dostal na Slovensku veľmi rýchly spád. Z iniciatívy HSĽS sa zástupcovia väčšiny slovenských politických strán a skupín zjednotili na požiadavke politickej autonómie Slovenska a podpísali 6. októbra 1939 Žilinskú dohodu. Pripojili sa tak k návrhu HSĽS na presadenie zákona o decentralizácii zákonnej a výkonnej moci v ČSR.

Požiadavky Žilinskej dohody pražská ústredná vláda arm. gen. Jana Syrového (v tom čase vykonávala i právomoci abdikovaného prezidenta republiky) akceptovala a ešte v ten istý deň telegraficky vymenovala poslanca a úradujúceho podpredsedu HSĽS Dr. Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska. Na druhý deň bola vymenovaná päťčlenná slovenská krajinská autonómna vláda.

Slovenská politická autonómia bola potvrdená aj legislatívne, ústavným zákonom z 22. novembra 1938. Nová forma štátoprávneho usporiadania mala podstatné znaky zväzového federatívneho štátu (po zverejnení ústavných zákonov v Zbierke zákonov bol zavedený oficiálny názov štátu Česko - Slovensko).

2. novembra 1938 sa vo viedenskom barokovom paláci Belvedér uskutočnilo „druhé kolo“ Mníchova, ktoré vošlo do dejín pod názvom prvá Viedenská arbitráž. Nespravodlivým arbitrážnym rozhodnutím stratilo Slovensko v prospech Maďarska rozsiahle územie v celkovej rozlohe 10 317 km2 s 854 431 obyvateľmi – z toho 230 000 Slovákov. Dodatočnou výmenou obcí medzi Slovenskom a Maďarskom uskutočnenej 7. marca 1939 stratilo Slovensko ďalších 132 km2 územia so 7 346 obyvateľmi.

Nemecko, v zmysle protokolu z 20. novembra 1938, obsadilo Petržalku na pravej a Devín na ľavej strane Dunaja (37 km2 a 14 566 obyvateľov). Slovensko tiež prišlo o 215 km2 s 9 378 obyvateľmi na úkor Poľska (nie nadlho) podľa protokolu podpísaného zástupcami poľskej a československej vlády v Zakopanom 1. decembra 1938.

Tieto straty boli citeľné i z hľadiska hospodárskeho. Slovensko stratilo časť „obilnice“ na Žitnom ostrove a niektoré podniky (najvýznamnejšie boli Komárňanské lodenice).

Na Slovensku začal vnútropolitický vývoj rýchlo prechádzať od demokratických foriem vládnutia k autoritatívnym – zavedenie politickej cenzúry, násilné zjednocovanie politických strán a spoločenských organizácii, resp. úplný zákaz ich činnosti atď. Vo vedení HSĽS sa postupne presadilo radikálne krídlo usilujúce sa nahradiť existujúce autonómne postavenie Slovenska úplnou samostatnosťou.

Vývoj smeroval k úplnej samostatnosti a to i otvorenými vyhláseniami najvyšších predstaviteľov HSĽS s protipražským nádychom.

Česká generalita videla východisko v ozbrojených zásahoch voči odstredivým tendenciám na Slovensku - viď. tzv. Homolov puč. Vojenské a policajné sily obsadili rozhodujúce pozície (verejné budovy, úrady, komunikačné uzly) a internovali asi 250 „slovenských radikálov“. Tento jednoznačne protiústavný postup ústrednej vlády bol na Slovensku vnímaný všeobecne ako český útok na slovenskú autonómiu. Tento nezmyselný protislovenský mocenský zásah využilo samozrejme Nemecko na svoje záujmy.

Hitler sa obrátil na odvolaného Tisa a pozval ho na rokovania do Berlína. Žiadal od neho odtrhnutie Slovenska a tým likvidáciu ČSR. V prípade nesúhlasu sa vyhrážal likvidáciou Slovenska hlavne v prospech Maďarska. Tiso súhlasil s podmienkou, že vyhlásenie musí schváliť slovenský parlament. Nemci nenechávali nič na náhodu a pripravovali sa aj na alternatívu možného vojenského zásahu voči Slovensku, o čom predstavitelia Slovenska vedeli.

Na rokovaní 14.marca 1939 snem po upozornení na trvaní Nemecka na „bleskurýchlom“ vyhlásení odsúhlasil vznik Slovenského štátu a Snem Slovenskej krajiny sa premenil na Snem Slovenského štátu. Bola vymenovaná i nová vláda s predsedom Dr. J. Tisom.

Napriek územným ústupkom Maďarsku dostali Maďari 12. marca 1939 súhlas na anexiu Podkarpatskej Rusi. 23. marca 1939 vypukla tzv. „Malá vojna“, keď Maďarsko napadlo Slovenský štát (s tichou podporou Nemecka a Poľska) a dúfalo v ďalšie územné zisky. Slovensko sa však ubránilo a Maďarsko sa stiahlo. Berlínu bolo jasné, že to nebude krátka vojna a tak zastavil Maďarov v expanzii, ale ďalej využíval nevraživosť svojich satelitov vo svoj prospech.

Pri obsadzovaní Moravy 15. marca nemecká armáda prenikla na Slovensko až po rieku Váh a toto územie obsadila, pričom sa správala ako v okupovanej krajine. Všetok využiteľný materiál sa z obsadených území odvážal. Nemecko zabavilo veľké množstvo vojenskej výstroje a výzbroje vrátane lietadiel. Ako zámienku takéhoto drancovania použili Nemci predanie delostreleckého materiálu, umiestneného na území Slovenska, ktorý predala ústredná československá vláda ešte vo februári 1939 bez vedomia autonómnej slovenskej vlády. Slovensko po ťažkých rokovaniach napokon formálne západnú hranicu ubránilo s tým, že sa na slovenskom území vytvorila vojenská zóna s nemeckými posádkami pozdĺž celých moravsko - slovenských hraníc.

Likvidácia Československa nenastala ústavnou cestou. Republika nezanikla podľa predpisov platnej ústavy z roku 1920. Vznikla akási dvojkoľajnosť. ČSR pokračovala svoju právnu existenciu vrátane exilovej vlády s určitými mocenskými funkciami vrátane ozbrojených síl a zahraničných ambasád. A na konci vojny sa vrátila i fyzicky na územie bývalého Československa (mimo Zakarpatskej Rusi).

Slovenský štát však tiež spĺňal ústavnoprávne i faktické podmienky suverénneho štátu. Právne, ale i ekonomicky, však suverenitu nového štátu čiastočne obmedzovali zmluvy s Nemeckom.

Pri posudzovaní Slovenského štátu si treba uvedomiť, že samostatné Slovensko nevyhovovalo len Slovákom, ale hlavne Nemcom. Kontrolovať krajinu za pomoci niekoľkých úradníkov je tajný sen každého diktátora. A to sa na Slovensku Hitlerovi úplne podarilo. Za plnej okupácie by síce mohol „vytrieskať“ zo Slovákov viac, ale za cenu neúmerne sa zvyšujúcich nákladov – vojsko, represálie, sabotáže, atentáty. Model Slovenského štátu plne zodpovedal nemeckým predstavám – samozrejme len do času „konečného riešenia“

Ekonomika Slovenského štátu

Vláda Jozefa Tisu hneď pri svojom ustanovení 14.3.1939 prijala vládne nariadenie č.3 a na ňu nadväzujúcu vyhlášku ministra financií č. 20 (16.3.1939), ktoré zmocnili bratislavskú filiálku Národnej banky Česko-Slovenskej vykonávať na Slovensku rôzne bankové úkony spadajúce do kompetencie samostatného ceduľového ústavu, najmä devízové, menové a úverové, s výnimkou práva vydávať bankovky, ktoré naďalej zabezpečovala Národná banka Česko - Slovenská v Prahe.

Bratislavskej filiálke sa podriadili i ostatné filiálky a pobočky na Slovensku a tým sa stal Slovenský štát z právneho hľadiska samostatnou menovou oblasťou, hoci obeh platidiel vydaných Národnou Bankou Česko-Slovenskou zostal v platnosti až do 6.4.1939.

Už 14.3.1939 vymenoval minister financií Mikuláš Pružinský za splnomocnenca vlády vo veciach Národnej Banky Jozefa Fundárka a poveril ho prípravnými prácami na založenie samostatnej Slovenskej národnej banky (SNB). K týmto prácam bol prizvaný i profesor národného hospodárstva Imrich Karvaš.

V druhej polovici marca došlo k prerušeniu prípravných prác v SNB a čakalo sa na výsledky rokovaní slovenskej vlády s Nemcami v Berlíne. Výsledkom bola „Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemecku ríšou a Slovenským štátom „ na 20 rokov, ktorá zaviazala slovenskú vládu „svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ a aj svoju zahraničnú politiku „viesť ... v úzkej zhode s nemeckou vládou“.

Počas rokovaní v Berlíne (18.-23.marca) podpísali zástupcovia Tisovej vlády Vojtech Tuka a Ferdinand Ďurčanský dôverný protokol, ktorý konkretizoval „Ochrannú zmluvu“ v ekonomickej oblasti. Podľa neho sa mala ekonomika Slovenska vyvíjať a riadiť „so zreteľom na odbytové možnosti v Nemecku“.

Slovenská strana sa snažila získať nejaký podiel z devízových rezerv a menového zlata už bývalej Národnej Banky Česko-Slovenskej, ale Nemci sa na túto tému odmietli vôbec rozprávať.

Nemci dokonca zvažovali začlenenie Slovenska do spoločnej colnej a menovej únie a potom by sa Slovenská republika dostala na úroveň Protektorátu Čechy a Morava. Tomu sa reprezentanti Slovenska úspešne ubránili. Bolo to hlavne pre potrebu Nemecka rýchlo vyriešiť „slovenskú otázku“ a získať stabilnú oporu pri plánovanom ťažení do Poľska.

Na rozdiel od protektorátu malo Slovensko NBS a vlastnú menu. V rozpore s preambulou „ochrannej zmluvy“ sa v dodatku, označenom ako „dôverný protokol“ taxatívne vymenovali záväzky Slovenského štátu voči Nemecku, ktoré hospodárske zdroje vydali úplne napospas nemeckým podnikom a zaväzovali jeho vládu uzavierať akékoľvek hospodárske dohody, či uskutočňovať hospodárske opatrenia až po konzultáciách s nemeckou stranou. „Slovensko“ - stálo v Protokole, „vstúpi do hospodárskych vyjednávaní s inými štátmi až po uzavretí zmluvy s Nemeckom a bude Nemecko o týchto vyjednávaniach priebežne informovať“

Výsledkom protokolu bola kontrola nad poľnohospodárskou produkciou Slovenska, najmä chovom ošípaných a produkciou mlieka, nad lesným hospodárstvom a ťažbou dreva. Nemci si vyhradili prednostné právo na nerastné bohatstvo a pokiaľ išlo o domáci slovenský priemysel, možnosti jeho rozvoja v budúcnosti sa mali podriadiť dlhodobým strategickým plánom a záujmom Veľkonemeckej ríše.

Aj bankový sektor bo zahrnutý do práce pre Nemecko: „Nemecká ríšska banka sa zúčastní vhodným spôsobom pri založení Slovenskej národnej banky a vyšle do riaditeľstva tejto banky jedného poradcu, ktorý bude spoluúčinkovať pri všetkých dôležitých rozhodnutiach. Slovenská vláda priberie tohto poradcu tiež k zostaveniu štátneho rozpočtu a nebude uzatvárať pôžičky bez jeho schválenia“.

SNB vznikla ako účastinná spoločnosť kde Slovenskému štátu patrilo 60 % účastín a zvyšok si pre seba vyhradila nemecká strana prostredníctvom Deutsche Goddiskontbank Berlín. Na čelo SNB sa dostal Imrich Karvaš – veľmi erudovaný odborník v oblasti hospodárskeho a finančného práva (prednášal na Sorbone v Paríži, potom v Nemecku, v Anglicku, v USA – kde sa v roku 1937 stal členom Econometric Society Colorado Springs).

I keď medzi stúpencami Tuku a Macha narazila jeho kandidatúra na odpor, vzhľadom na všeobecné pochybnosti o životaschopnosti nového štátu, Tiso potreboval na čelo SNB odborníka vysokej úrovne a tým bezpochyby Karvaš bol. Samozrejme ho však upozornil, že sa od neho očakáva len odborná práca – nie vstup do politiky.

Karvaš bol spolu s Petrom Zaťkom jadrom skupiny „Hnutie slovenských regionalistov“ ktorí odmietali ľudácky autonomizmus, ale aj pražský centralizmus. Pre vedúcu ľudácku garnitúru a osobne Tisu, predstavovali slovenskí regionalisti jediných dostupných dobrých odborníkov pre vlastnú hospodársku politiku.

Zaťko bol nominovaný Tisom na post ministra hospodárstva, ale tu už boli prívrženci Tuku silnejší a kandidatúra neprešla. Obaja – Zaťko i Karvaš – však zostali pre režim nenahraditeľní i napriek odporu značnej časti ľudáckych predstaviteľov. Na Slovensku tak vznikla unikátna situácia, kedy vládnuci režim pre svoju ekonomickú neodbornosť bol odkázaný na spoluprácu nezávislých ekonómov, ktorí sa postupne odčleňovali od štátnych štruktúr a pracovali na zvrhnutí režimu, ktorý ich na tie mesta dosadil.

Značná časť „boja“ nezávislých odborníkov pod vedením Zaťku a Karvaša smerovala k minimalizácii škôd z obchodu z Nemeckom. Vzhľadom na nedostatok devíz prebiehal obchod pomocou bezhotovostného platobného styku, vyrovnávanie vzájomných pohľadávok a záväzkov z tzv. clearing, čo znamenalo, že všetko to, čo Slovensko dodalo Nemecku sa zapísalo na clearingový účet, na ktorom sa potom malo odpočítavať to, čo Nemci dodali Slovensku.

V praxi sa tieto dohody zo strany Nemcov spravidla nedodržiavali, neponáhľali sa s protidodávkami a to tak dlho, dokiaľ slovenská strana nebola ochotná prijať vnucovaný nepotrebný alebo brakový tovar za ceny, ktoré Nemci nadiktovali. Postupne nemecký dlh voči Slovensku, tzv. clearingová špička, neprimerane narastal. Jednoducho povedané - Nemecko platilo málo, alebo vôbec za tovary a služby (v Nemecku pracovalo striedavo cez 100 000 slovenských robotníkov), ktorých im poskytoval Slovenský štát.

Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo pre prežitie Slovenského štátu nevyhnuté exportovať strategické položky i do iných krajín a dialo sa to napriek rozporom so zmluvami s Nemeckom. Nemci to síce neradi videli, ale vzhľadom na totálnu neschopnosť vyrovnávať si svoje záväzky to museli tolerovať.

Chýbajúce zlaté rezervy si Slovenský štát snažil vybudovať obchodom s neutrálnymi štátmi, vlastnou ťažbou a v neposlednom rade i v rôznych protižidovských aktivitách po 14.marci 1939 (samozrejme niečo sa „stratilo“ i vo vreckách príslušníkov Hlinkových gárd).

V septembri 1940 nadobudlo platnosť vládne nariadenie o súpise židovského majetku, túkajúce sa nielen priemyselných podnikov, živností, domového majetku a pôdnych celkov, ktoré už dovtedy boli predmetom arizácií, ale aj peňažných hotovostí uložených v bankách, šperkov, cenných papierov, pohľadávok, nehnuteľností náboženských obcí a pod. Podľa súpisných hárkov bola hodnota tohto majetku (po odčítaní pohľadávok) 3 187 657 000 Ks. Postupne sa tento majetok skonfiškoval.

„Židovské zlato sa ocitlo v 20 zaplombovaných bedniach. Tuka s Machom chceli toto zlato zameniť za devízy, ale guvernér NBS nesúhlasil a v júli 1944 sa dostalo zlato do Kremnice (vzhľadom na riziko spojeneckých náletov na Bratislavu). Spolu s týmto zlatom skončil v Kremnici i „zlatý poklad slovenského štátu“, ktorý v zlate a devízach predstavoval 750 miliónov Kčs (kurz z roku 1945).

Napriek drancovaniu zo strany Nemecka zostávalo slovenské hospodárstvo jedným z najstabilnejším (v porovnaní s okolitými štátmi). Používala sa pritom stará téza, zaužívaná na začiatku, hneď po prevrate zo 14.marca 1939, že v susedných štátoch je oveľa horšie a Slovensko zostáva „oázou blahobytu“ uprostred hladujúcej a krvácajúcej Európy. Nadsadene sa slovenskej korune prisudzoval aj názov „podunajský dolár“. Výmenný kurz Slovenskej koruny vzhľadom k nemeckej marke bol 12 : 1 a k protektorátnej korune 1 : 1.

To, že na Slovensku bola v tom čase pomerne dobrá situácia v porovnaní so susedmi uznávala vo svojich spravodajských hláseniach i vedenie Komunistickej strany Slovenska pri svojich hláseniach do Moskvy.

Na Slovensku bola vysoká zamestnanosť, ktorá bola spôsobená čiastočne vojnovou konjunktúrou v priemysle, odchodom časti pracovníkov do Nemecka, ale hlavne vysídlením takmer 20 tisíc českých štátnych zamestnancov a vyradením židovských obyvateľov z ekonomického života.

Slovenskú ekonomiku na čas oživila vojnová produkcia pretože sa pre potreby vojny postavili viaceré závody, mnohé sa rozšírili a budovala sa infraštruktúra – cesty a železnice. Dvadsaťpäť slovenských zbrojných podnikov pracovalo priamo pre Nemecko, ktoré odoberalo všetko čo sa na Slovensku vyrobilo či vyťažilo – drevo, papier, kovy (mangán, ortuť, antimón, magnezit), azbest a hlavne potraviny.

Vojnová konjunktúra však nebola rovnomerná a mnohé regióny upadli do problémov – hlavne banské revíry. V Handlovej bol aj najväčší štrajk v októbri 1940, kedy štrajkovali spolu nemeckí i slovenskí baníci. Toto bolo veľmi nepríjemné pre slovenskú vládu, ale hlavne Deutsche Partei, ktorá vždy hrdo vyhlasovala, že má svojich ľudí – teda slovenských Nemcov- pod kontrolou.

Napriek všetkým problémom sa však podarili určité úspechy na poli vedy i umenia. Dobudovala sa bratislavská univerzita i Vysoká škola technická, vznikla Vysoká škola obchodná a v roku 1942 vznikla Slovenská akadémia vied a umení.

Tieto skutočnosti pomáhali predstaviteľom HSĽS vytvárať o Slovenskej republike obraz ako o ostrove pokoja a blahobytu. Nemohlo to však zakryť čoraz evidentnejší charakter podriadenosti Slovenska nemeckým zámerom a väčšina dôležitých závodov prešla priamo do rúk nemeckých firiem.

Typickou ukážkou bola výroba najsofistikovajšieho zbraňového systému na Slovensku – útočného lietadla Junkers Ju 87D-5. Slovenská vláda mala už od roku 1940 záujem o dodávky vtedy výkonného stroja (ešte v staršej verzii Ju 87B), ale pre vysokú vlastnú potrebu Nemci žiadosti zamietali.

V roku 1942 sa situácia zmenila a Nemci sami navrhli slovenskej strane produkciu modernejšieho modelu Ju 87D priamo na Slovensku. Nutným predpokladom však bola podmienka, že celú výrobu budú organizovať nemecké firmy pre Luftwaffe, ako hlavného odberateľa, a že slovenské letectvo dostane len časť vyrobených strojov.

V tej dobe začala ambiciózna česká (protektorátna) firma Mráz, úspešný výrobca malých športových lietadiel, budovať v Trenčianskych Biskupiciach pobočku svojho slovenského závodu v Nitre. Hoci samotná firma Mráz sa bránila, Nemci rýchlo presadili svoje vojenské záujmy Ríše a v Trenčianskych Biskupiciach sa postupne začala zavádzať výroba Ju 87 v rámci integrovaného strojárenského koncernu „Herman Göring Werke“.

Ešte pred dokončením prevzala výrobné priestory nemecká firma Weser Bremen, ktorá sa stala skutočným užívateľom rodiacej sa Slovenskej továrne na lietadlá – STL. Je tragickou iróniou osudu, že sa niektoré tieto útočné stroje dostali do rúk Nemcov a úspešne zasahovali proti povstalcom počas SNP. Týkalo sa to Junkersov slovenského letectva (Vzdušných zbraní), ktoré v čase vypuknutia povstania technický personál plne vyzbrojil a vystrojil. Vinou nerozhodnosti niektorých veliteľov slovenskej armády sa dostali tieto lietadlá do rúk príjemne prekvapených Nemcov.

Pri majetkových pohyboch v rámci odsunu českého obyvateľstva mnohí vedúci predstavitelia Hlinkových gárd poškuľovali po majetku pobočiek českých firiem pôsobiacich na Slovensku, ale keďže materské firmy v Čechách prešli do rúk nemeckého kapitálu tak i pobočky sa stali ich majetkom. Omnoho úspešnejšie pre nich dopadla „židovská otázka“ Židia boli zbavení svojich práv a samozrejme majetku, ktorý skončil v rukách mnohých slovenských arizátorov. O tento majetok mali záujem i slovenskí Nemci, ale i napriek protestom v Nemecku neboli úspešní.

Židovská otázka je určite najcitlivejšou témou Slovenského štátu. I najväčší priaznivci tohto štátu uznávajú, že to nebola pozitívna vec, ale hneď tvrdia, že sa ináč nedalo, lebo však to Hitler tak chcel a čo sme mali robiť. Je to naozaj tak?

Diskriminácia Židov v Slovenskom štáte nezačala deportáciami, ale podstatne skôr. Režim postupne obmedzoval židov čo je najlepšie vidieť na protižidovských zákonoch. Pozrime sa na tie ktoré mali veľký ekonomický dosah: „Zákon o židovských podnikoch a o židovských zamestnancoch v podnikoch.“ (1940)– výber:

§ 1. Židom a židovským sdruženiam sa zakazuje preberať alebo znovu zriaďovať hospodárske podniky (závody) a nadobúdať alebo preberať živnostenské oprávnenia akéhokoľvek druhu.

§ 2. Židia a židovské sdruženia môžu scudziť, zaťažiť a prenajať (prepachtovať) nehnuteľnosti, práva na nehnuteľnosti, hospodárske podniky (závody), akcie, kmeňové vklady, kuksy, závodné a iné podiely a previesť nájomné (pachtovné) práva tohto druhu len s osobitným písomným povolením. To isté platí pre záväzky nakladať uvedeným spôsobom s vymenovanými predmetmi.

§ 3. Župný úrad podrobí revízii živnostenské oprávnenia židov a židovských sdružení a odníme ich, ak zistí, že sú proti majiteľovi odôvodnené námietky s hľadiska verejného záujmu, alebo ak sa vyskytnú dôvody sociálne, ktoré vyžadujú odstránenie hospodársky nezdravého vlivu.

§ 4 Židovskí majitelia sú povinní na nápadnom mieste označiť svoje podniky a závody (prevodzovne) nápisom,, židovský podnik". Dôvodová zpráva: Všeobecné želanie, aby hospodársky život na Slovensku prešiel do rúk kresťanských, preniká stále viac a nachádza svoj výraz v častých vonkajších prejavoch. I keď doterajší stav nedovoľuje úplne odstránenie vlivu židovstva na slovenský hospodársky život, treba sa postarať aspoň o postupné preberanie hospodárskych hodnôt a funkcií od terajších židovských majiteľov, t. j. prevádzať takzvanú arizáciu, pod ktorou rozumieme činnosť majúcu za cieľ obmedzenie neúmerného počtu židov v hospodárstve.

Tieto obmedzenia židovskej ekonomickej aktivity však nestačili a tak nasledovali ďalší zákon:

„Ústavný zákon, ktorým sa vláda splnomocňuje, aby činila opatrenia vo veciach arizácie.“ (1940)-výber:

„Vláda sa splnomocňuje, aby nariadením robila všetky opatrenia, ktoré sú potrebné : a) aby sa vylúčili Židia zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života, b) aby majetok Židov prešiel do vlastníctva kresťanov.“

Posledný dôležitý ústavný zákon ich posielal na smrť.

Ústavný zákon o vysťahovaní Židov. (1942) – výber:

§1. Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.

§2. Židia — slovenskí štátni občania, vysťahovaním podľa § l strácajú štátne občianstvo Slovenskej republiky. Dôvodová zpráva: Podľa dohovorov s príslušnými ríšskonemeckými činiteľmi má Slovenská republika možnosť zbaviť sa všetkých Židov. Vláda nechce túto príležitosť premeškať a preto chce vysťahovaniu Židov dať čo najrýchlejšie zákonný podklad. ... Náklad spojený s premiestením Židov, bude uhradený z majetku židovského.

Tento zákon bol síce doplnený paragrafmi, ktoré umožňovali udeľovať výnimky prezidentovi štátu, ale to nič nezmenilo na jeho zločinnosti. Tieto zákony mali na slovenskú ekonomiku veľký dosah. Veľké množstvo ľudí (hlavne arizátori) sa dostali k majetku, hnuteľnému i nehnuteľnému. Odchodom značného počtu Židov, ale i príslušníkov Protektorátu ostalo voľných bytov, ktoré samozrejme neostali prázdne. Niečo si zarobil i štát.

Ako však žila väčšina Slovákov? Na to je najobjektívnejšia odpoveď znovu z archívnych dokumentov Snemu Slovenského štátu: „Zákon o zvýšení dane z liehu“. (1941)

„Mimoriadnymi hospodárskymi a vojnovými udalosťami zvýšily sa štátne výdavky takou mierou, že na ich krytie pravidelné štátne príjmy nestačia. V snahe zachovať rovnováhu v štátnom rozpočte vzniká potreba hľadať nový vhodný prameň príjmov. Za takýto vhodný zdroj príjmov vláda považovala zvýšenie dane z liehu, ktoré nezaťaží vôbec nevyhnuteľné životné potreby obyvateľstva.“

„Zákon o stíhaní a trestaní priestupkov podľa niektorých právnych predpisov o cenách a zásobovaní obyvateľstva“. (1942)

„Súčasné hospodárske pomery, vyvolané vojnovým stavom, nútia štátnu správu urobiť všetky potrebné opatrenia, jednak aby zásoby poľnohospodárskych produktov, zvierat a živočíšnych výrobkov ako aj surovín a tovarov každého druhu sa spotrebovaly a užívaly s úzkostlivou šetrnosťou, jednak aby sa docielila spravodlivá distribúcia všetkých denných potrieb a ostatných tovarov medzi obyvateľstvom v rovnakej miere a najmä, aby vykorisťovanie hmotne slabších vrstiev obyvateľstva bolo bezpodmienečne zamedzené.“

Je úplne zrejmé, že na Slovensku nebolo až tak zle, ale „zázrak“ sa nekonal. Celkovo mal Slovenský štát sklon k centralizácii vo všetkých aspektoch života vrátane ekonomiky. Bola snaha prevziať prírodné zdroje do rúk štátu. Preferovalo sa zlučovanie podnikov s ich následnou kontrolou štátu a niekedy i predajom do rúk nemeckého kapitálu. Nemecký záujem sa sústreďoval hlavne na ťažký a zbrojársky priemysel. Dosť rýchlo sa budovala infraštruktúra, hlavne cestná. O tom vypovedá dokument z tohto obdobia:

„Vládny návrh na súhlas Snemu Slovenskej republiky podľa čl. XIII. zákona č. 1/1941 SI. z. s prechodným výdavkom Ks 238,500.000 na financovanie stavby ciest.“ (1941)

Podľa smluvy uzavretej so schválením vlády Slovenskej republiky zo dňa 16. januára 1941 medzi Ministerstvom dopravy a verejných prác a Generálnym inšpektorom pre veci nemeckých ciest, Hlavnou stavebnou správou v Bratislave, Generálny inšpektor pre veci nemeckých ciest, vzhľadom na to, že celkový cestný stavebný program presahuje finančnú schopnosť Slovenského štátu, prevzal znášanie stavebného nákladu tých cestných ťahov, ktoré podľa smluvy on má previesť.

Ukázalo sa však, že týmto ustanovením smluvy otázka financovania stavby nie je vyriešená, lebo Generálny inšpektorát tým, že zaplatí do nemecko-slovenského clearingu príslušný peniaz v ríšskych markách, neprodukuje súčasne na slovenskej strane tohto clearingu príslušné množstvo slovenských korún.

Pri terajšom stave — slovensko-nemeckého clearingu súčasná produkcia slovenských korún je len vtedy možná, ak niekto na Slovensku bude dotyčnú platbu v RM. preddavkové vyplácať, inými slovami tieto RM slovenskými korunami kúpi. Preto vláda Slovenskej republiky dňa 16. januára 1941 rozhodla, aby Slovenská národná banka poskytla štátu na financovanie nemeckého stavebného cestného programu v r. 1940/41 kontokorentný úver a to do výšky 31,000,000 Ks bezúročné, nad to na 3% úrok s dobou splatnosti na 10 rokov. Úroky mala snášať Slovenská republika.

Čo v preklade znamenalo, že teoreticky Nemecko financovalo Slovensku cesty, ale v praxi Slováci za vlastné peniaze budovali Nemecku infraštruktúru na vedenie vojny. Nebol to jediný prípad. Bol to i problém pracovníkov v Nemecku:

„Z p r á v a rozpočtového výboru o vládnom návrhu finančného z zákona Slovenskej republiky, ktorým sa určuje štátny rozpočet na rok 1943“ (1942) – výber:

...že vláda bude musieť hľadať cesty a možnosti, ako snížiť zaťaženie štátnej pokladnice z titulu poukazov úspor robotníkov pracujúcich v Nemeckej ríši, ktoré výdavky nie sú síce v rozpočte zahrnuté, ale finančný zákon s nimi počíta.

Slováci v Nemecku pracovali zadarmo a na ich platy sa skladali rodáci na Slovensku. To všetko zabezpečoval clearingový systém. Z hľadiska nemeckej Ríše to bol naozaj „zázrak“.

V sociálnej politike sa preferovalo sociálne cítenie a pomoc štátu s odvolaním sa na kresťanské hodnoty. Bola snaha o zabezpečenie detí pracujúcich a zaviedli sa rodinné prídavky. Tieto sociálne vymoženosti sa však nevzťahovali na všetkých občanov, ale len na tých „správnych“.

V roku 1943 sa v slovenskom hospodárstve začali prejavovať viaceré krízové javy, ktoré sa postupne premietali aj do životnej úrovne obyvateľstva. Boli problémy so zásobovaním, rástla korupcia a rozmáhal sa čierny trh s neobyčajne úžerníckymi cenami, ktoré si mohli dovoliť platiť iba majetnejší obyvatelia.

Úmerne s rastom týchto hospodárskych ťažkostí rástla aj nespokojnosť obyvateľstva. „“Výkladná skriňa“ začala strácať lesk. Fakt, že v susedných krajinách vrátane Nemecka bola situácia horšia, nemohol trvale zadržať nespokojnosť.

Ekonomická príprava povstania

Protinemecky orientovaní politickí reprezentanti Slovenska koncom decembra 1943 deklarovali uznanie Československej republiky a to zjednotením politických strán ku spolupráci vytvorením Slovenskej národnej rady (SNR) tzv. Vianočná dohoda. SNR sa prihlásila k zahraničnému odboju proti Hitlerovi a k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Najdôležitejším bodom tejto dohody bola príprava ozbrojeného povstania a zvrhnutie nadvlády HSĽS.

Najvyšší predstavitelia ekonomického života si uvedomovali, na rozdiel od politickej reprezentácie Slovenského štátu, neudržateľné postavenie Slovenského štátu v rámci Druhej svetovej vojny a postupne sa napájali na odbojové skupiny (neskôr i na SNR) a začali sa pripravovať na ozbrojené povstanie. Vďaka I. Karvašovi sa 2/3 hotovosti slovenskej meny dostalo do filiálky SNB v Banskej Bystrici a tým ju dali k dispozícií budúcemu povstaniu.

Vojenská výzbroj a výstroj sa presúvala smerom do pripravovaných centier povstania a to skryto, pod rôznymi zámienkami. Najväčšiu úlohu v tejto „materiálnej skrytej vojne“ mal úrad „Ústredňa pre hospodárstvo surovinové a priemyselné“ na čele s predsedom P. Zaťkom. Tento úrad dokonca zabezpečoval materiálnu pomoc pre partizánske skupiny.

Veľmi dôležitou časťou prípravy bolo vytvorenie značných rezerv pohonných hmôt na území stredného Slovenska, ktoré výrazne pomohli povstalcom v povstaní. Najväčšou stratou v tomto smere bolo, paradoxne, bombardovanie Štátnej rafinérie v Dubovej 20. augusta 1944 americkým letectvom a to napriek tomu, že povstalecké miesta dvakrát upozornili exilovú Benešovu vládu v Londýne na to, že rafinéria bude potrebná pre pripravované povstanie.

Ekonomické fungovanie povstania

Po vypuknutí povstania 29. augusta 1944 sa SNR ujala moci a utvorila ako výkonný orgán Zbor povereníkov, ktorý fakticky predstavoval povstaleckú vládu. Podľa Deklarácie SNR, prijatej 1. septembra 1944, Česko-Slovensko malo byť obnovené prakticky ako federatívny štát. SNR uznala Benešovu exilovú vládu.

Beneš sa však snažil obnoviť ČSR ako unitárny štát a pokúšal sa vydávať Povstanie za svoju akciu a to vzbudilo v SNR značné rozpaky. Na priebeh povstania to však nemalo žiadny podstatný vplyv.

Ihneď po vypuknutí povstania sa ukázala užitočnosť jeho ekonomickej prípravy. V závodoch na povstaleckých územiach sa okamžite rozbehla výroba zbraní a všetky tieto aktivity boli finančne zabezpečené.

Všetky sociálne dávky, mzdy atď boli riadne vyplácané. Boli dokonca čiastočne vyplácané i na už stratených územiach. Neexistovali žiadne oficiálne rekvizície bez odplaty. Každý materiál potrebný pre povstanie sa okamžite vyplácal v hotovosti.

Povereníctvo SNR stanovilo povinné odovzdávanie niektorých položiek (napr. pri zabíjačke), ale za odplatu. Väčšina potravín nebola zahrnutá do povinností, ale normálne sa odkupovala. Pracovníci vykonávajúci činnosti spojené s povinným odovzdávaním potravín boli kontrolovaní a v prípade nekalej činnosti tvrdo postihovaní a potláčaný bol i čierny trh.

Vzhľadom na nedostatok ťažkých zbraní, bola veľmi dôležitá výroba troch pancierových vlakov vo zvolenských železničných opravovniach. Železiarne Podbrezová (za Slovenského štátu si ich prisvojil „Herman Göring Werke“). Sandrik Hodruša Hámre a iné menšie podniky sa pustili do výroby munície, mín a ostatného materiálu potrebného pre bojovú činnosť povstaleckých vojsk.

V závere povstania boli maximálne využité existujúce zdroje na zabezpečenie prechodu z otvoreného spôsobu boja na partizánsky spôsob. Vyplatili sa všetky platy a sociálne dávky na tri mesiace dopredu.

V noci zo 14. na 15. októbra bola časť zlata z Kremnice prepravená letecky do ZSSR a zvyšok bol ukrytý tak dobre, že ho Nemci neobjavili a po vojne bol k dispozícii pre ekonomickú obnovu povojnovej ČSR.

Dr. Tiso sa dozvedel o zapletení Karvaša do prípravy povstania a vydal ho gestapu. 27. apríla 1945 bol odsúdený na smrť, ale prežil. Toto bola „odmena“ Tisa človeku, ktorý zabezpečil to, že mnohí Slováci označujú jeho Slovenský štát, za štát blahobytu (Po vojne si Karvaš „užil“ pozornosti i od komunistov a bol dvakrát odsúdený za velezradu, ale neskôr rehabilitovaný).

Za kým stáli ľudia?

Pri otázke akceptácie Slovenského štátu, hlavne v konfrontácii so Slovenským národným povstaním, si musíme uvedomiť ako sa v tomto ťažkom období zachovali naši rodáci. V podstate však existovali dve skupiny. Prvá čo chcela nejako prežiť toto obdobie a ostala pasívna. Druhá časť sa aktívne zapojila do povstania.

Nejaké percento ľudí samozrejme stálo pri vtedajšom režime – hlavne tých čo profitovali v časoch Slovenského štátu. Nemci (spolu s časťou slovenských Nemcov) si museli vystačiť sami a ich podpora bola vo všeobecnosti zanedbateľná. Ľudia nielen bojovali, ale i kopali zákopy, pracovali v „zbrojárskom“ priemysle povstalcov, opravovali letiská po bombardovaní, starali sa o zásobovanie atď. Nedá sa určite hovoriť o nejakej občianskej vojne. Bola to vojna povstalcov s Nemcami a Tiso so svojou vládou boli v tomto zápase len bezmocnými trápnymi figúrkami.

Väčšina pronemeckých režimov sa s postupným oslabovaním Nemecka a príchodom frontu ku svojim krajinám snažili o prechod na druhú stranu, ale režim Slovenského štátu bol totálne neschopný reálne ohodnotiť meniacu sa situáciu. Určite k tomu prispelo i vedomie vlastných zločinov (hlavne voči Židom a Rómom), ktoré zabetónovalo Dr. Tisa a jeho vládu v tomto beznádejnom postavení.

Často sa dnes vyslovujú teórie na tému možného obsadenia „neposlušného“ Slovenska v časoch Slovenského štátu ako o neustálej hrozbe. Slúži to na ospravedlnenie deportácií a spolupráci Slovenska s Nemeckom. Treba si uvedomiť, že Hitler mal počas celej vojny neustále málo divízií na riešenie svojich akútnych potrieb. Samozrejme, že robil svaly na všetky strany, ale jeho možnosti boli dosť obmedzené. A pre trochu skúseného politika nemalo byť problém tento jeho „trik“ odhaliť.

Ťažko je už dnes zistiť, čo čakali predstavitelia Slovenského štátu od takej slepej spolupráce s Nemeckom. Hitler sa vôbec netajil osudom slovanských národov a bezpochyby by po víťaznej vojne pracoval na likvidácii Slovanov ako takých a tam by už Tiso nemal pre Nemcov žiadnu hodnotu.

Dušan Mihálik


Knihy: 1. Bartolová, A.: Andrej Hlinka, OBZOR, Bratislava 1991 2. Bílý – Androvič – Bernád: Junkers Ju 87 Stuka, MBI/Sagitta, Praha 1992 3. Cambel, S.: Hospodárske pomery v Slovenskom národnom povstaní, Múzeum Slovenského národného povstania, Banská Bystrica 2003 4. Hronský, M., Krivá, A., Čaplovič, M.: Vojenské dejiny slovenska IV. 1914-1939, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava 1996 5. Kliment, Ch. K.: Slovenská armáda 1939-1945, Mustang s.r.o., Plzeň 1996 6. Kolektív: Slovensko v Československu 1918-1939, SAV, Bratislava 2004 7. Kováč, D.: Dejiny Slovenska, NLN s.r.o., Praha 1999 8. Rajninec, J.: Slovenské letectvo 1939-1944 1. časť, Magnet-Press Slovakia, Senica 1999 9. Štefanovič, M.: Zrod slovenskej štátnosti a zánik Česko-Slovenskej federácie, IRIS, Bratislava 1999 10. Šumichrast, P., Klablík, V.: Slovenské letectvo 1939-1944 2. časť, Magnet-Press Slovakia, Senica 2000 Časopisy: 1. Apológia 2. SAmO Internet: 1. www.psp.cz/eknih/1939ssr/ 2. www.wikipedia.org/

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk