Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

(Nie len) recenzia: Vladimír Palko ml. – Bernard Jaško a spol.
21-02-2007 / Martin Pener / Slovenská otázka

Nápad na túto recenziu prišiel ešte pred Vianocami, po návšteve prezentácie monografie Bernard Jaško a spol. Vladimíra Palka juniora v bratislavskom V-klube. Tak aby mohla byť zverejnená ešte v roku jej vydania. Potom som však musel pracovať na inom „písaní“.

Ako však sledujem neistý osud Ústavu pamäti národa (UPN) – vydavateľa tejto publikácie, rozhodol som sa, hoc oneskorene, no predsa, ani tak nie recenziu, ako skôr fejetón o tejto publikácii napísať. To preto, aby človek ktorý aj existenciu UPN podporuje, no o jeho činnosť sa podrobne nezaujíma, spoznal jeden z cenných „produktov“ UPN.

Myslím že s nasledovnou myšlienkou som sa oboznámil v čase môjho (v treťom semestri ukončeného) štúdia archívnictva-histórie. Obsahovala približne toto: historik môže písať buď „seriózne“ publikácie určené kolegom z branže – študentom, bádateľom a pod., alebo „ľahký žáner“ – popularizáciu histórie pre široké čitateľské vrstvy. Zlatá stredná cesta nejestvuje, takto napísaná publikácia bude pre odborné kruhy príliš neseriózna a pre „obyčajného“ človeka ešte stále priveľmi odborná a nudná.

V Čechách to už neplatí. Spomeniem napríklad Pavla Kosatíka a jeho knihu o manželkách československých prezidentov Osum žen z hradu či nepochybne jednotku v odbore modernej českej politickej histórie Karla Kaplana (z posledných titulov spomeniem aspoň – s P. Kosatíkom spoločne napísanu – knihu Gottwaldovi muži). Bolo by pre mňa skutočným potešením, ak by som o pätnásť-dvadsať rokov mohol skonštatovať, že naším českým Kaplanom sa stal Vlado Palko ml.

Veľmi stručne: kniha V. Palka ml. je o prislušníkoch Zboru národnej bezpečnosti Bernardovi Jaškovi a Pavlovi Kalinajovi, ktorí v čase po komunistickom puči začali zhromažďovať ďalekopisy (povedzme, telegraf prenášajúci nie morzeovku, ale priamo písmená) ŠtB o cirkvi a jej predstaviteľoch a upozorňovať, respektíve odovzdávať tieto informácie vysokým cirkevným predstaviteľom. Onedlho však boli odhalení a pretože ich pokus o útek do Rakúska nevyšiel, boli odsúdení a popravení (rovnako ako ďalšie osoby).

Ak som vyššie naznačil dve možné cesty autorskej literárnej tvorby v odbore história, treba dodať, že publikácia Bernard Jaško a spol. reprezentuje prvý – odborný smer. Rukopis prezrádza ešte stále pomerne čerstvého absolventa vysokej školy. Z tohto dôvodu bude okruh čitateľov knihy bohužial malý. Človek, ktorý sa počas vysokoškolského štúdia nenaučil čítať vedecký štýl s všetkými jeho atribútmi (autorský plurál, citácie, bibliografické odkazy...), má ako čitateľ zviazané ruky (či vlastne oči).

Hendikepom Palka ml. nepochybne bolo, že mal k dispozícii iba archívne materiály (ktovie, nakoľko kompletné) a svedectvo rodín popravených. Ak dákym zázrakom neprehovoria aj ešte žijúci bývalí príslušníci ŠtB a ZNB, nebude možné z opisovaného príbehu vyžmýkať viac. (A na takýto zázrak v žiadnom prípade neverím.) Preto čitateľ bude možno trochu sklamaný, že „dejový“, či dokonca „dobrodružný“ prvok v knihe takmer nenájde. Väčšiu časť publikácie zaberá to, čo sa udialo až po odhalení oboch režimu vzdorujúcich „esenbákov“. A to je veľmi smutné čítanie.

Chcem tým publikáciu Bernard Jaško a spol. odsúdiť ako slabú? Rozhodne nie! Až pri knihe, ako je táto, si uvedomíme, prečo má Ústav pamäti národa také zvláštne meno, spájajúce v sebe prvok byrokratický („ústav“) a prvok až poeticko-patetický. Slovensko má totiž naozaj veľmi krátku a najmä aj selektívnu pamäť.

Mnohým sa nám zdá ako samozrejmý fakt, nad ktorým netreba dumať, že minulý režim bol zlý. Lenže pozrime sa do kalendára na letopočet. Dnešní maturanti a študenti nižších ročníkov vysokých škôl už tento režim nezažili, nanajvýš ak v predškolskom veku. Zamýšlať sa nad povrchnými a prázdnymi tvrdeniami o zločinnosti režimu, ktorý sa ich týka asi ako medzivojnové Československo, je pre nich strata času. Mladým ľuďom (a nielen im!) treba ponúknuť skutočné príbehy a upozorniť, že aj oni raz môžu byť obeťami v podobných príbehoch budúcnosti.

František Mikloško počas spomínanej prezentácie knihy vyzval Palka juniora, aby sa postavil a ukázal divákom. Potom dodal, že na jednej strane boli Jaško a Kalinaj – obaja takmer v Palkovom veku, ktorí sa postavili na odpor režimu. A za to boli poravení. Lenže, boli tu aj ďalší rovnako mladí muži, ktorí ich v rámci vyšetrovania bili, mučili, zavádzali a manipulovali.

Súvisiacu myšlienku Jana Wericha zaznamenal v knihe Tak už jsem tady s tím vápnem pane Werichu Vladimír Škutina: ... jaké národnosti byl prokurátor? Jaké národnosti byl muž, který mačkal knoflík, aby dal prokurátorovi znamení, že obžalovaný se uchýlil od naučené výpovědi a že je třeba přerušiť líčení? Já se hrozím domyslet, že to byli Česi a Slováci. Stejně jako ti, kteří ten zvonek montovali. A ti, kteří napojovali odposlouchávací zařízení. Stejně jako ti, kteří v kožených kabátech či uniformách byli suroví na slabé a bezmocné. A co bachaři? A fízlové?

Okolo mladých ľudí sa bude stále točiť dosť demagógov či primitívov, ktorí sa ich budú snažiť presvedčiť, že minulý režim nebol až taký zlý, veď poskytoval mladým rodinám byty, garantoval prijateľné ceny potravín, razantne bojoval s kriminalitou, nedopustil bezdomovectvo a podobne. Je jedno, či je to stará garda alebo ich nasledovníci nosiaci tričko s Che Guevarom. Treba ukázať (a V. Palko ml. to vo svojej knihe aj robí), čo ten istý režim, tá istá ideológia napáchali. A že takýto režim si v žiadnom prípade nezaslúži zľutovanie, ani keby (následne po rokoch besnenia) prideloval vily a kŕmil obyvateľov kaviárom so šampanským.

Rád používam príklad, že aj nacizmus sa v prípade víťazstva hitlerovského Nemecka mohol postupne vyvinúť v soft-diktatúru a vybudovať skvelý sociálny štát. Toto vnímam ako skutočne historické poslanie ÚPN: ukazovať, čím a ako presne bol minulý režim beštiálny.

Aké ponaučenie možno vyvodiť z príbehu Bernarda Jaška a Pavola Kalinaja? Aby bol človek hrdinom, nemusí vykonať veľkolepé skutky „antického“ či „shakespearovského“ formátu. Obaja mladí muži zďaleka nepoškodili komunistickú diktatúru tak ako napríklad legendárni dôstojníci ŠtB Ladislav Bittman či Josef Frolík, ktorí utiekli na Západ. Ťažko posúdiť, či ho vôbec výraznejšie poškodili. Ich hrdinstvo je však v tom, že sa rozhodli konať – tak ako im kázala morálka, viera v dobro, tak ako to pokladali za prirodzené.

Verím, že Vlado Palko junior sa bude podobným témam a osudom venovať aj naďalej, i že neostane sám. Posledné desaťročia vytvorili mnoho anonymných hrdinov. Spoznajme ich, nielen preto, že si to zaslúžia, ale aj preto, aby sme podobných hrdinov v budúcnosti opäť nepotrebovali.

Martin „Penďo“ Pener

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk