Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Vzdelávacia revolúcia v rozvojovom svete
18-01-2007 / Lukáš Krivošík / Slobodný trh

Od súkromných škôl v slumoch Afriky cez brazílske vzdelávacie reťazce až po indický „offshore tutoring“ – súkromný sektor v rozvojových krajinách prichádza s inovatívnymi vzdelávacími službami, ktoré by mohli pohnúť aj stojatými vodami školstva vyspelých krajín.

V súvislosti so vzdelaním existujú dva rozšírené mýty: že chudobní si nevážia vzdelanie a že súkromné školy sú alternatívou, ktorú si môžu dovoliť len bohatí. Nespočetné množstvo príkladov zo subsaharskej Afriky i Ázie vyvracia oba tieto predsudky.

Že globalizácia vytvára pre súkromný sektor v oblasti školstva netušené možnosti, si ako jeden z prvých začal pred pár rokmi všímať britský profesor James Tooley, ktorý sa na univerzite v Newcastli zaoberá výchovou a vzdelávaním.

Medzičasom sa udialo niekoľko výskumov v spolupráci s oxfordskou a manchesterskou univerzitou, slávnym londýnskym IEA (think tank, blízky Margaret Thatcher) i viacerými medzinárodnými výskumnými centrami, ktoré Tooleyho počiatočné výsledky potvrdili.

Katastrofálne verejné školstvo

Kto má dojem, že slovenské verejné školstvo je v mizernom stave, mal by navštíviť niektorú z krajín tretieho sveta. Tamojšie štátne školy v posledných rokoch zaznamenávajú rapídny úbytok žiakov, čo sa na medzinárodnej úrovni často interpretuje ako prepad vo vzdelaní miestneho obyvateľstva.

No títo žiaci a ich rodiny na vzdelanie nerezignovali, len prešli do rozsiahleho súkromného vzdelávacieho sektora, ktorý je vládami a rozvojovými pracovníkmi často ignorovaný, ak nie rovno potláčaný. Tooleyho výskumníci našli v troch slumoch indického mesta Hajdarábad 918 škôl, z ktorých 65 percent bolo súkromných. V mestských aglomeráciách Indie to bolo dokonca až 80 percent.

V slumoch okolo ghanského hlavného mesta Accra bolo zo 779 škôl štátnych len 25 percent. Zvyšok boli opäť súkromné školy. V najväčšom kenskom slume Kibera funguje 76 súkromných škôl pre viac ako 1200 detí. V nigérijskom slume Makoko, okolo hlavného mesta Lagos, sa nachádza 540 škôl. Z toho 34 percent prevádzkuje vláda, 43 percent sú súkromné školy s vládnym certifikátom a zvyšok sú neoficiálne školy, bez vládneho povolenia...

Samozrejme, ak sa hovorí o súkromných školách v afrických slumoch, netreba si predstavovať výstavné budovy a uhladené školské uniformy. Učí sa väčšinou v podobných drevených búdach, v akých obyvatelia týchto chudobných štvrtí aj bývajú. No rodičia zo slumov dávajú svoje deti radšej do súkromnej školy, za ktorú sa platí, ako do štátnej školy, ktorá je zadarmo.

Natíska sa otázka prečo? Pri návštevách verejných škôl sa západným pedagogickým výskumníkom neustále ponúkal ten istý neutešený pohľad. I keď budovy sú zvonku slušné, britskí vedci stále znovu narážali na triedy, kde sa nič nerobí, a na učiteľov, ktorí spali za katedrou, a to aj napriek tomu, že kontrola bola vopred ohlásená.

Aj pri ohlásených návštevách bolo v škole aktívnych len 53 percent učiteľov, jedna tretina chýbala a zvyšok driemal, zatiaľ čo žiaci sa zabávali. Deti často ani nevedeli, aký predmet je v rozvrhu a do niektorých škôl zavítal riaditeľ len raz za týždeň. Opití učitelia (problém sa vyskytol aj na slovenských školách) neobišli ani Afriku. Niektoré vládne školy boli bezdôvodne zavreté aj niekoľko mesiacov, pričom bežné bolo, že vyučujúci brali žiakov domov, kde im pomáhali s domácimi prácami a podobne.

Trh to už vyriešil

Za týchto okolností sa netreba diviť masívnemu odlivu žiakov. No ľudia v slumoch si poradili. V posledných rokoch vzniká stále viac súkromných škôl a rodičia do nich posielajú deti, aj keď sa tam platí školné od jedného do piatich dolárov mesačne (pri rodinnom príjme do päťdesiat dolárov). Západných pedagógov súkromné školy zaujali. Našli v nich totiž niečo, čo často nevidieť už ani v európskych a amerických školách – nadšených učiteľov, ktorí svoju prácu považujú za poslanie, i usilovných žiakov, hladných po vedomostiach.

Že investícia do vzdelania detí sa rodičom oplatí, svedčia aj porovnávacie testy medzi štátnymi a súkromnými školami. Testovali sa dva predmety: znalosť matematiky a anglického jazyka (prípadne iného úradného jazyka v neanglofónnych krajínách). V oboch prípadoch zaznamenali súkromné školy v priemere o 20 až 30 percent lepšie výsledky ako tie štátne.

Verejné školy mali občas také mizerné výsledky, že odpovede žiakov v testoch sa nedali odlíšiť od obyčajného tipovania. Vnucuje sa, prirodzene, otázka, čo so žiakmi, ktorých rodičia sú natoľko chudobní, že si ani minimálne školné nemôžu dovoliť. Keďže učitelia súkromných škôl sú organickou súčasťou svojej komunity, majú prehľad o potrebách a schopnostiach žiakov či ich rodín. Jeden z podnikateľov, ktorý v Nigérii prevádzkuje školu, pre Oxfam Education Report povedal: „Čo mám robiť, ak je dieťa bystré? Predsa ho nepošlem preč!“

Ďalší žiak nie je pri vyučovaní záťažou, navyše súkromné školy majú v triedach menej žiakov ako vládne školy. Samozrejme, zo školného sa v slumoch zbohatnúť nedá, no napriek tomu dokážu byť tieto zariadenia ziskové.

Kritici a neprajníci

Keď sa pred pár rokmi pýtali Billa Clintona, s ktorou osobnosťou by sa najradšej stretol, menoval kenského prezidenta Mwaiho Kibakiho a dodal: „Pretože odstránil školné, čo ovplyvní viac ľudí než ktorékoľvek iné rozhodnutie.“ Vo svetle toho, že verejné školy zadarmo strácajú žiakov v prospech súkromných škôl, nie je to rozhodnutie žiadna sláva.

Vlády afrických krajín ani rozvojoví byrokrati súkromným školám, ktorých financovanie, riadenie a osnovy sú často mimo štátnej kontroly, nedôverujú (ak vôbec vedia, že nejaký súkromný trh so vzdelávaním u nich existuje). Svetová banka i OSN zlyhania verejných škôl taktiež vnímajú, no riešenie vidia v naliatí ďalších miliárd rozvojovej pomoci do štátneho školstva, nie v spoliehaní sa na súkromné iniciatívy.

Ak teda niečo naozaj ohrozuje súkromné školy v slumoch, tak je to ignorantstvo, prípadne nepriateľský postoj skorumpovaných afrických vlád plus profesionálni páchatelia dobra zo Západu, akými sú Bono Vox, Bob Geldoff, Bill Clinton či Tony Blair. Oni všetci volajú po bezplatnom štátnom vzdelávaní v treťom svete.

Čo si o tom myslia ľudia v slumoch? Ako sa vyjadril jeden rodič, ktorý posiela svoje dieťa do súkromnej školy v kenskej Kibere: „Keď idete na trhovisko a niekto vám ponúka zeleninu a ovocie zadarmo, znamená to, že sú zhnité. Ak chcete čerstvé ovocie a zeleninu, musíte za ne zaplatiť.“

Namiesto nalievania miliárd z rozvojovej pomoci do zhnitých verejných škôl navrhuje Tooleyho spolupracovníčka, ekonómka Pauline Dixonová, systém mikropôžičiek, ktorý by súkromným školám v slumoch pomohol zlepšiť vybavenosť, rozšíriť školskú knižnicu a zvýšiť kvalifikáciu ich učiteľov. Išlo by o úvery do výšky 1000 dolárov, čo je len zlomok nákladov na verejné školy. V Kolumbii a Pakistane už dva takéto projekty úspešne fungujú.

Vzdelávacie reťazce

Omnoho lepšie vybavenie i vzťahy so svojimi vládami majú vzdelávacie reťazce, ktoré sa v posledných rokoch začali množiť najmä v Južnej Amerike. Ide o licencované súkromné školy, ktoré poskytujú vzdelávacie služby.

Či už je to juhoafrický Educor, peruánsky TECSUP, indický NIIT, rumunský CODECS, alebo brazílske vzdelávacie reťazce COC, Objetivo/ UNIP, Pitágoras a Radial, tieto vzdelávacie firmy veľmi dbajú na obchodné meno, čo ich viedlo k vyvinutiu spoľahlivých vnútorných metód testovania kvality svojich škôl. Do učebného procesu neustále zavádzajú inovatívne prvky a nové technológie, utešene expandujú na miestnej, národnej a často aj medzinárodnej úrovni, ale taktiež rozširujú portfólio svojich aktivít – vyvíjajú napríklad softvér, prevádzkujú vzdelávacie televízne stanice, vydávajú knihy a časopisy, a tak ďalej.

Vzdelanie, ktoré poskytujú, siaha od predškolskej výchovy cez základné a stredné školstvo až po univerzity. Čo sa týka vnútorného usporiadania, disponujú prepracovanými informačnými systémami a jasnou organizačnou štruktúrou. Cieľom je čo najhospodárnejšie využívanie zdrojov, technológií vrátane priestoru v budovách a času učiteľov i študentov.

Zaujímavosťou je, že vzdelávacie reťazce začínali len s veľmi skromným počiatočným kapitálom a svoju expanziu financovali zväčša cez hotovosť, pochádzajúcu z vlastných finančných tokov. Dnes sú však otvorené aj zahraničnému kapitálu. Ide o relatívne bezpečnú investíciu so slušnou mierou návratnosti. Svojim študentom ponúkajú vlastné diplomy, ktoré sú vyhľadávané aj medzi zahraničnými zamestnávateľmi, prípadne medzinárodne uznané externé certifikáty.

V Brazílii existuje osem veľkých vzdelávacích reťazcov. Najväčší z nich sa volá Objetivo/UNIP a medzi jeho zákazníkov sa ráta vyše pol milióna študentov v 450 licencovaných školách po celej krajine.

Začiatkom 60. rokov ho založil Joao Carlos di Genio, lekár a učiteľ, ktorý organizoval doučovacie kurzy pre záujemcov o štúdium medicíny. Začínal s triedou 20 študentov. V roku 1967 začali ako metódu výučby využívať vysielanie na internom televíznom okruhu, čo bol v tej dobe revolučný počin. O tri roky neskôr pričlenili k sebe základnú a strednú školu a v roku 1988, po dlhom zápase s byrokratickou mašinériou, dostali pre svoje najvyššie kurzy štatút univerzity. Ich ročný obrat je okolo 400 miliónov dolárov a ponúkajú smery od manažmentu cez pedagogiku, zubnú a veterinárnu medicínu až po strojárenstvo.

Zaujímavý je aj reťazec DPS z indickej metropoly Dillí. Jeho ročný obrat sa pohybuje v miliónoch dolárov a môže sa pochváliť vynikajúcimi výsledkami. Nezisková spoločnosť začala v stanoch okolo hlavného mesta v roku 1949. Neskôr získala budovu a založila ďalšie filiálky v Indii aj inde, často v spolupráci s jednotlivými vládami. Dnes má DPS vyše stovky škôl nielen vo vlastnej krajine, ale aj v Dubaji, Nepále, Afrike, Singapure, na Srí Lanke, v Indonézií, ba aj v USA!

No najslávnejšou indickou vzdelávacou firmou je NIIT (National Institute of Information Technology), ktorý bol založený v roku 1981 dvomi indickými podnikateľmi ako reakcia na mizernú úroveň výučby informatiky vo verejných školách. Vyškolil vraj tretinu softvérových špecialistov v krajine a efektívne spája výučbu s podnikaním, keďže na firmu je naviazaná sieť ďalších tisíc softvérových firiem, prevádzkovaná zväčša absolventmi tohto inštitútu.

Holding financuje nielen vlastné školy v tridsiatich krajinách sveta, ale pomáha tiež indickej vláde zavádzať informačné technológie do dvoch tisícok verejných škôl. V NIIT sú počítače zapnuté od rána do večera. V učebni s tridsiatimi počítačmi sa denne vystrieda 1260 študentov. Jedno z vývojových pracovísk má na starosti iba základný výskum, bez potreby neskoršieho trhového uplatnenia. Takže padá aj mýtus, že súkromné školy základný výskum podporovať nebudú.

Keďže India je od svojho založenia polosocialistická krajina s tvrdou zákonnou reguláciou vzdelávania, NIIT normy o registrácii neštátnych škôl obišiel vďaka tomu, že sa zaregistroval ako normálna firma podľa obchodného kódexu.

Za zmienku stojí aj juhoafrický vzdelávací reťazec Educor (Education Investment Corporation Limited). Každý rok sa do škôl tejto spoločnosti zapíše 100 000 študentov. Majú vyše 50 zariadení a ročný zisk okolo 10 miliónov dolárov. Ich ponuka je veľmi diverzifikovaná, silní sú najmä v diaľkovom vzdelávaní a v posledných rokoch pomáhajú zvyšovaniu kvalifikácie učiteľov vo vidieckych oblastiach, ktorí doteraz nemali diplom. Práve v JAR sa tak prepájajú veľké vzdelávacie reťazce s neoficiálnymi súkromnými školami pre chudobných.

Offshore tutoring

V ekonomických učebniciach sa často tvrdí, že vzdelanie je oblasť, kde slobodný trh zlyháva, a preto ho musí zabezpečovať štát. V rozvojových krajinách je však zrejmé to, na čo jasnozrivejší pozorovatelia vo vyspelých krajinách upozorňujú už dávno. Školstvo je dokázateľne príkladom zlyhania štátu, a nie trhu. Súkromné podnikanie sa ukazuje nielen ako schopné zastúpiť zlyhávajúci verejný sektor, ale aj aktívne pomáhať vláde v zachraňovaní verejných škôl.

Ak súkromné iniciatívy v rozvojových krajinách neudusia už v zárodku ich politici, môžu v priebehu niekoľkých desaťročí zamiešať kartami aj vo vyspelých krajinách. Globalizácia to robí už dnes.

V posledných rokoch je v USA stále obľúbenejší takzvaný „offshore tutoring“, teda doučovanie amerických detí z call centier v Indii. Stačia na to slúchadlá s mikrofónom a počítač s prístupom na internet. Tento nový nápad má veľký potenciál, aj keď konkurencia je zatiaľ slabá, a preto hodina doučovania stojí v prepočte od 350 do 700 korún. Stále je to však o polovicu menej, než pýtajú americké doučovacie firmy ako Tutors.com, eSylvan alebo Kaplan.

Indický učiteľ berie mesačne okolo 7000 korún, takže náklady sa dajú stlačiť na minimum. Američania údajne Indov ako národ akceptujú a žiaci nemajú so svojimi indickými diaľkovými doučovateľmi problém. To skôr učitelia, ktorí sú v Indii braní ako seriózne autority, mali problém akceptovať, že ich žiak z druhej strany zemegule oslovuje krstným menom.

Na agresívne indické šťuky už reagujú aj americké vzdelávacie spoločnosti, sústreďujúce sa na takzvaný E-Learning. Napríklad firma Smarthinking, sídliaca vo Washingtone, sama otvorila nové call centrá v JAR, Chile, Indii a na Filipínach, zamestnávajúc domácich učiteľov.

V Európe je „offshore tutoring“ a vôbec učenie sa cez internet ešte v plienkach. Európske trhy zatiaľ čakajú na to, aby boli dobyté. Zvyšovanie prenosovej rýchlosti siete a videokonferenčná technológia by takémuto doučovaniu dodali ďalší impulz na rozvoj. V konečnom dôsledku by zlúčenie viacerých nových internetových technológií mohlo viesť k úplne novým možnostiam v oblasti vzdelávania. Vyučovanie by sa nielen stalo nezávislým od miesta, ale študenti by zároveň dostali prístup k najlepším učiteľom na svete z rozličných kultúrnych okruhov.

Odporcovia angažovanosti súkromných iniciatív v oblasti školstva tvrdia, že vzdelanie je príliš dôležité, než aby bolo prenechané trhu. No príklady podnikateľských nápadov šikovných ľudí z celého sveta dokazujú, že je to nielen inak, ale presne naopak.

Vzdelanie je príliš dôležité, než aby sme ho ponechali napospas štátu.

Lukáš Krivošík
(vyšlo v časopise .týždeň 50/2006)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk