Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Jozef Tiso a čas na rozsudok
05-01-2007 / Martin Hanus / Slovenská otázka

Presne pred 61 rokmi sa mu zrútil svet. On, ktorý slúžil svojmu národu, on, ktorý chcel pre svojich Slovákov zachrániť, čo sa zachrániť dalo, bol zradený vlastným národom. Po Slovenskom národnom povstaní sa život Jozefa Tisa nešťastne zavŕšil: už mu ostal len vlastný mýtus.

Krátko pred popravou zanechal ručne napísaný odkaz: „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom Slovenského národa a protiboľševického stanoviska“.

Ľudáci, ktorým sa zatiaľ podarilo ujsť do zahraničia, potrebovali idealizovaného Tisa a aj svoju rolu v slovenskom vojnovom štáte. Jeden z nich, Ľudovít Pavlo, bol úprimný: „Bol som rád, že Tiso skončil mučeníckou smrťou, lebo sme dostali svätca a hrdinu.“ Naopak, komunistická totalita počas 40 rokov vykresľovala Tisa ako démona klérofašizmu, ktorý bol rovnaký fanatik ako Vojtech Tuka či Alexander Mach.

Svätec, či diabol?

Aj pätnásť rokov po páde komunizmu však ostáva Tiso skôr mýtickou postavou, než človekom z mäsa a kostí. Knižný trh zaplavila po roku 1989 jednostranne zameraná literatúra, ktorá cez rozsiahle publikácie ako „Zamlčaná pravda o Slovensku“ znázorňuje Tisa ako človeka bez chýb a politika bez zlyhaní.

Z katolíckeho prostredia dokonca zaznieva želanie, aby Vatikán vyhlásil Tisa za blahorečeného. Pre jedných svätec, pre iných fašista v kňazskom rúchu. Prečo je to tak? Katolícky kňaz a cirkevný historik Jozef Haľko ponúka vysvetlenie:

„Keby Jozef Tiso nebol katolíckym kňazom, tak by by postoje k nemu boli menej radikálne. Jedni sa ho snažia z úcty ku kňazovi za každú cenu očistiť, pretože by nedokázali uniesť zodpovednosť, ktorá sa mu pripisuje. Tí druhí ho za každú cenu očierňujú práve preto, že bol kňaz. Ťažko potom vnímajú celý problém v jeho vnútornej zložitosti“.

K triezvemu hodnoteniu našej najkontroverznejšej historickej postavy veľmi neprispela ani seriózna historiografia. Slovenskí historici ponúkli od Novembra veľmi málo titulov, ktoré by sa pokúšali o systematické zhodnotenie vojnového prezidenta.

Výnimkou je útla biografia historika Ivana Kamenca z roku 1998, ktorá však aj podľa slov autora skôr len provokuje k rozmýšľaniu: „Nie je predsa racionálny prístup, aby sa z jednej postavy urobil nedotknuteľný pomník, na ktorý sa buď kladú vence, alebo sa naň len hádže blato.

Aj z reakcií na moju knihu o Tisovi viem, že každé kritické slovo sa pokladá za hriech,“ hovorí Kamenec pre .týždeň. Jeho kolega, mladý profesor histórie Róbert Letz si myslí, že na objektívne spracovanie tohto úseku dejín chýba mnoho podkladov: „To, čo nám ostalo v archívoch, je veľmi nekompletné. ŠtB vyberala z archívov dokumenty, časť odniesli do ZSSR partizáni, skrátka, veľa materiálov sa vytratilo.“

Od konca

Aj objavenie „stratených“ či zatiaľ nedostupných dokumentov však sotva vyvolá celonárodný konsenzus. Problém nie je vo faktoch, ale v ich interpretácii. Aj dobre zdokumentované obdobie SNP v pohľade na Tisovu rolu rozdeľuje.

Profesor Milan Ďurica, známy Tisov obhajca a autor mnohých publikácií o vojnovom štáte, .týždňu ochotne a podrobne vysvetľoval svoje názory. Podľa neho bol Tiso človekom, ktorý „ako to napísal vo svojich spomienkach jeden z popredných nemeckých vládnych funkcionárov – keď išlo o Slovákov, bol by išiel aj k čertovi. Tiso chápal, že s dvoma miliónmi obyvateľov sa nemohol pechoriť.

Samostatnosť však potom bránil zubami-nechtami a uhájil ju až do Povstania.“ Pre ľudí s Ďuricovým postojom bola teda samostatnosť, aj keď v područí „ochrannej zmluvy“ s nacistami, takou hodnotou, že SNP – nech by dopadlo akokoľvek – môže byť už iba zradou. Aj Róbert Letz chápe, prečo sa Tiso na poslednú chvíľu nepridal k odboju a ostal pri Nemcoch:

„Nevidel to ako vhodný okamih, ani sám nehľadal možnosť na odpútanie Slovenska od Nemecka, pretože to v danej geo-politickej situácii nepovažoval za reálne. Povstanie naozaj vzniklo predčasne a skončilo sa tragédiou. Boli tu ruskí výsadkári, spolupráca povstalcov s komunistami a Tiso sa nechcel vydať touto cestou. Nemal inú alternatívu než pragmatickú spoluprácu s Nemcami.“

Podľa vtedajších dôverných výziev slovenských biskupov Tiso alternatívu mal: odstúpiť. Ak dovtedy bránil väčšiemu zlu, ktoré by znamenalo jeho vystriedanie radikálmi, mala politika menšieho zla po vpáde Nemcov ešte zmysel? Mala zmysel v čase, keď zúriví Nemci v spolupráci s jemu podriadenými Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy, odviezli tisíce Židov do vyhladzovacích táborov a vraždili civilistov?

Prezident vtedy neodstúpil, hoci podľa niektorých svedectiev svojich blízkych tak chcel urobiť – ako údajne už niekoľkokrát predtým. Podľa Ďuricu nás však ochránil pred pocitom hanby:

„To, že Taliani zradili svojho spojenca, na nich nechalo taký biľag, že sa za to dlho hanbili. Toto Slovákom Tisov postoj ušetril.“

O takéto „ušetrenie od hanby“ však Tisovi asi nešlo. Zachovali sa svedectvá mladých radikálov, ktorým Tiso na konci roku 1944, teda v čase okupácie vlieval sebavedomie, že verí hláseniam Nemcov, ktorí ho uisťujú o blížiacom sa vojnovom zvrate v prospech nacistov. Ešte predtým sa Hitlera odvážil opýtať, či zvažuje uzavretie mieru. Tiso totiž ešte veril, že po mierovej konferencii by sa mohol on aj jeho štát udržať.

To však bolo opäť v rozpore s realitou: spojenci už v roku 1941čosi také vylúčili, po napadnutí ZSSR a vstupe USA do vojny to už bola len ilúzia. V totálnej a šialenej vojne prichádzala do úvahy iba definitívna porážka Nemecka. Slovensko tak na rozdiel od iných kolaborantov, Maďarska či Fínska, nemalo v takom prípade nádej, že sa ako Hitlerov výtvor zachová.

Tiso to i napriek tomu, že v zahraničnej politike sa dobre neorientoval, musel tušiť. Ak by naozaj Nemci vojnu vyhrali, akú budúcnosť mal vlastne pred očami? Ako vypovedal po zatknutí pred Národným súdom, k jeho zásluhám patrilo aj prekazenie plánu ponemčovania Záhoria, kam vraj chceli nacisti presídliť Nemcov zo Spiša.

Čo si však sľuboval od nacistického víťazstva, s ktorým zviazal svoj osud? Napokon, už v roku 1943 zosnovali Nemci na svojom veľvyslanectve v Bratislave plán povojnového usporiadania Slovenska, podľa ktorého nijaký slovenský štát nemal pretrvať, časť Slovákov sa mala násilne germanizovať a neprispôsobiví by boli presídlení na východ. Samozrejme, Tiso o týchto úvahách svojho spojenca, ktorému často deklaroval vernosť, nemohol vedieť. Musel si však uvedomovať bezútešnosť svojej pozície a nezávislého Slovenska, nech vojna dopadne akokoľvek.

Podľa Kamenca podľahol Tiso sebaklamu: „On sa veľmi o zahraničnú politiku nezaujímal, ale musel dostávať správy od ambasádorov z neutrálnych štátov, zo Švédska, Švajčiarska, z Vatikánu. Viete, keď sa politik dostane na vrchol a je pod takým tlakom, vytvorí si akýsi vlastný svet. To sa zrejme stalo aj Tisovi. Dokonca aj odbojové sily možno čakali, že Tiso zohrá približne tú rolu ako taliansky kráľ Emanuel pri zvrhnutí Mussoliniho. Pre Tisa vša bola priorita zachovať štát, čo už bola v tom čase chiméra.“

Kamenec si myslí, že veľkej chyby sa dopustil Beneš s exilovou vládou v Londýne. Namiesto toho, aby hodili pomocné lano protihitlerovským ľudákom, Beneš stále hovoril, že neuznáva samobytnosť slovenského národa. To bolo aj proti záujmom domáceho občianskeho odboja, ktorý chcel na svoju stranu získať práve umiernených v HSĽS.

Lakmusový papierik

Tiso bol na konci vojny už len bábkou, ktorá strácala podporu verejnosti aj oporu v cirkvi. Jeho okolie ho vtesnávalo do pozície martýra, ktorú aj sám budoval a ktorá v dôsledku politicky motivovaného súdneho procesu a nešťastného hrdelného trestu prežíva dodnes.

Obžaloba súdu, podľa ktorej Tiso rozbil Československo, bola lživá. Bolo smiešne, keď práve komunisti jeho štátu vyčítali, že bol totalitný. Najväčším hriechom jeho štátu nebolo, že všetko ovládala štátostrana a na čele štátu stál podľa ústavy prezident – vodca: to, čo je z dnešného pohľadu neprijateľné, boli vtedy v zbesnenej Európe len nuansy.

Ako neskôr bilancoval vtedajší poslanec snemu Pavol Čarnogurský, „(...) židovská otázka zaťažovala slovenskú politiku mierou najťažšou. Všetky ostatné zložky boli omnoho podradnejšie, dokonca i otázka konca vojny a budúceho osudu samotného štátu“. Práve to, ako sa Tiso zachoval k slovenským Židom, keď bol relatívne mocným mužom, je tým lakmusovým papierikom na zhodnotenie politika, ktorý chcel „zachrániť, čo sa zachrániť dalo“. V prvom rade teda životy slovenských občanov.

Jozef Tiso bol od vstupu do politiky v roku 1918 zaujímavým zjavom: bol nesmierne činorodý, ako absolvent viedenského Pazmánea vzdelaný. Andreja Hlinku hneď upútal svojím vzdelaním, rečníckym talentom a aj istým pragmatizmom. Bol to Tiso, ktorý presadzoval, aby HSĽS vstúpila do pražskej vlády a neskôr aj vďaka jeho vplyvu podporila centralistu Beneša za prezidenta.

Tiso dokázal vždy obdivuhodne spojiť rolu politika a kňaza v praktickom živote. Aj keď bol ministrom zdravotníctva v Prahe, neskôr premiérom a napokon prezidentom, pravidelne slúžil omše, spovedal a chodil medzi veriacich.

Staroľudáci naňho žiarlili, keď v HSĽS rýchlo stúpal nahor a Hlinka v ňom videl svojho nástupcu. V Tisovom myslení sa však objavovali aj nebezpečné črty, ktorými sa vtedy v straníckych radoch zvlášť nevynímal: fetišizoval stranu, ktorú vydával za hlas národa, hoci ani v jedných voľbách nezískala na Slovensku viac ako tretinu voličov.

Už v roku 1926 ju prirovnal k národnému mesiášovi, v 30. rokoch tento samospasiteľský tón ešte stupňoval. V porovnaní so spolustraníkmi nebol nijakým zúrivým antisemitom. V čase pred holokaustom, keď boli antisemitské poznámky v rámci politického boja bežné, sa k nim umiernený ľudácky politik uchyľoval asi rovnako ako liberálni politici Hodža či Šrobár.

Utrhnutý z reťaze

Na jeseň roku 1938, keď Hitler nadiktoval európskym veľmociam Mníchov a rozkladal Československo, Tiso sa stal na Slovensku prirodzeným vodcom. Keď sa na základe Žilinskej dohody vytvorila autonómna slovenská vláda, stal sa jej predsedom. Už vtedy ľudáci začali budovať totalitný štát so štátostranou, čo potom rozvinuli do hesla „Strana je národ a národ je strana“.

Tiso čoskoro šokoval: dva dni po ponižujúcej Viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938 nariadil na popud Eichmanovho spolupracovníka Falatha okresným úradom, aby do 24 hodín vyviezli Židov bez štátnej príslušnosti na územia, ktoré sme predtým museli odstúpiť Maďarom. Prvá deportácia (ešte pred Krištáľovou nocou v nacistickom Nemecku!) postihla asi sedemtisíc chudobných Židov.

Úrady im odňali majetky, na prežitie im nechali 20 korún a vyviezli ich 20 kilometrov za hranice. Našli sa aj sabotéri akcie: napríklad náčelník v Banskej Štiavnici odmietol nariadenie ako „nehumánne a kruté“.

Tiso potom pod tlakom okolia, ktoré sa bálo o povesť štátu a ekonomické škody, akciu o dvanásť hodín odvolal. Zúbožené a uzimené masy ľudí sa o niekoľko dní vrátili späť domov: v ústrety ešte horšiemu. 14. marca 1939 sa po Viedni opäť ponížený Tiso stal na príkaz Hitlera premiérom samostatného Slovenska pod nacistickou ochranou. Historici súhlasia, že nemal veľmi na výber.

Ako hovorí Letz: „Tiso dobre vedel, že keby slovenský štát nevyhlásili, bolo by so Slovenskom zle. V Petržalke už boli dve nemecké divízie, ambície na slovenské územie mali aj Maďarsko a Poľsko. Zo strany Tisa to bol pragmatický krok.“

Aj vtedy na Slovensku tento krok ako jediný možný prijal ľudákmi ovládaný snem, chápali ho aj opozičné skupiny. Najväčšie obavy tak mal v tom čase Vatikán, z toho, že zodpovednosť kňa za na čele štátu vzniknutého v takýchto podmienkach dopadne na celú cirkev.

Podľa Haľka „je spojenie kňaza a politika vo vypätých politických situáciách nanajvýš riskantné. Každý katolík by mal byť univerzálny a ak bojuje za národné práva, musí byť naozaj mimoriadne osvietený, aby neskĺzol k nacionalizmu.“

Protižidovská kampaň už bežala na plné obrátky a bola neobyčajne surová. Gardista, noviny radikálnych ľudákov, už vo februári 1939 chválil Hitlera za prejav o „zničení židovskej rasy“ ako istom výsledku vojny, do ktorej chcú vraj Európu uvrhnúť Židia.

Tuka, ktorý sa stal onedlho po Tisovi premiérom, sa vtieral do Hitlerovej priazne a tlačil na rýchle a radikálne riešenie židovskej otázky. Už v apríli vznikol zákon, ktorý definoval pojem Žid, vtedy „iba“ na náboženskom základe. Tiso ešte ako premiér podpisoval protižidovské nariadenia ako na bežiacom páse. Židov postupne vylučovali z verejných služieb, vyhadzovali ich z mnohých povolaní, kde sa mal ich počet redukovať na celoslovenský pomer voči populácii (teda štyri percentá).

To však narážalo na praktické obmedzenia: z asi 1400 lekárov bolo vyše 600 Židov. Preto ďalším znakom protižidovských zákonov boli hospodárske výnimky.

Podľa Ďuricu boli zákony v čase Tisovho premiérovania v poriadku: „Tisovým zámerom bolo zbaviť sa nepomerného vplyvu Židov na hospodárstvo a kultúru.

A tak sa aj dialo, kým bol Tiso na čele vlády. Bolo ich necelé štyri percentá, ale vlastnili 48 percent národného majetku, všetky fabriky a banky boli v ich rukách. Keď mu ako prezidentovi predložili Židovský kódex, povedal im: ,toto tam nesmiete dať‘ a apeloval na kresťanské cítenie. Preto si neskôr vymohol výnimky, ktoré mohol udeľovať on aj rezorty. Čo mohol, to spravil. Každý vedel, že keby sa Tiso stiahol, nebol by sa zachránil ani jeden Žid.“

Naozaj?

Stále mocný prezident

Keď v októbri 1941 dal Himmler v Rastenburgu veľkorysú ponuku Tukovi a Machovi deporto vať všetkých Židov do východného Poľska, boli už slovenskí Židia degradovaní na bezprávnu masu. Už predtým sa pošliapali stáročiami rešpektované najzákladnejšie práva: arizácia znamenala (v rozpore s propagandou režimu o židovskom ovládaní priemyslu) vyvlastnenie najmä malých firiem a obchodov a ich prevod do rúk tých najzákernejších novozbohatlíkov. Židov postupne vyhadzovali z ich domov, nemohli navštevovať verejné miesta, neustále trpeli pod psychickým a fyzickým terorom.

V septembri 1941 sa zrodil vo vláde Židovský kódex, ktorý bol vernou napodobneninou norimberských rasových zákonov a spolu s nimi jedným z najkrutejších zákonov v moderných dejinách Európy. Slovenskú príčinlivosť vyzdvihol aj nacistický Völkischer Beobachter: „Pre ostatnú juhovýchodnú Európu je však tento Židovský kódex príkladom pre svoju dôslednosť a dôkladnosť“.

Prezident Tiso zo zákona nebol nadšený, ale ani sa nestaval proti. Na jeho tlak sa však dostali do zákonníka dva paragrafy, ktoré mu neskôr umožňovali udeľovať prezidentské výnimky.

Brutalizácia protižidovských opatrení súvisela aj s rokovaním v Salzburgu koncom júna 1940, ďalšou Tisovou traumou. Na Hitlerov príkaz sa stal Tuka aj ministrom zahraničných vecí aMach ministrom vnútra, čo načas značne posilnilo nacistických ľudákov.

V septembri 1940 prezident podpísal zákon, ktorý splnomocňoval vládu riešiť židovskú otázku. Tí, ktorí dnes hája Tisa tvrdením, že nepodpísal tieto brutálne zákony, hovoria len polovicu pravdy: nepodpisoval, lebo mu to nevyplývalo z kompetencií. No napriek malým prezidentským právomociam nebol Tiso vôbec bezmocným mužom.

Bol predsedom HSĽS, najvyšším veliteľom Hlinkových gárd (výkonným bol Mach), najvyšším veliteľom armády a k nemu sa hlásila aj väčšina ministrov: jeho vplyv teda ďaleko presahoval skôr reprezentačné funkcie prezidenta. Podľa Kamenca je Tisova zodpovednosť zjavná:

„On si po Salzburgu ako tvrdý pragmatik povedal, že sa nevzdá moci a vybuduje náš slovenský, ľudácky národný socializmus. Židovskú otázku prenechal radikálom. V tomto čase začal aj s tvrdými vyhláseniami, že všetko, čo sa deje s arizáciou, je v poriadku, lebo Židom sa berie iba to, čo nakradli. Takisto strašil, že Nemci nemôžu prehrať, lebo Židia sa vrátia.“

Paradoxne, práve v čase Himmlerovej ponuky na deportácie, ktoré začali Tuka s Machom horlivo pripravovať, a najmä v čase samotných deportácií, Tiso opäť na politickej scéne dominoval nad radikálmi. Kamenec vidí v stratégii Nemcov historické paralely so sovietskym ovládaním Československa:

„Prečo Nemci nepokračovali v salzburskom trende a ďalej neoslabovali Tisa? Lebo im lepšie vyhovoval: ako kňaz mal na rozdiel od Tuku podporu vo verejnosti. Je to podobné, ako keď Brežnevovi vyhovoval viac Husák než radikálny Biľak. Takzvaného liberála Husáka pritom dotlačili tam, kde ho chceli mať.“

Podobne to videl aj Vatikán: štátny sekretár Svätej stolice Domenice Tardini si v deň, keď bol zo Slovenska vypravený prvý „dobytčák“ do Osvienčimu, zapísal: „Neviem, či zákroky dokážu zastaviť ... bláznov! A blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná, a Tiso, kňaz, ktorý nechá konať“.

Vatikánsky diplomat na Slovensku Giuseppe Burzio pritom nepochyboval, aký osud stihne vyvezených Židov – 9. marca 1942, teda 16 dní pred prvým transportom písal do Ríma, že „deportácia (...) sa rovná odsúdeniu veľkej ich časti na istú smrť“.

Tisa ešte niekoľko týždňov predtým navštívil generál Turanec, ktorý mu hovoril, ako hromadne nacisti vyvražďujú civilné židovské obyvateľstvo na východnom fronte. O záchranu pred istou smrťou ho v liste prosili aj rabíni. Neskôr pred súdom Tiso tvrdil, že ich list nečítal...

Vynikajúci farárko

Správy o strašnom osude Židov obchádzali Slovensko už od polovice roku 1941. Prirodzene, nikto si nevedel predstaviť obludné rozmery priemyselného vyvražďovania. Ale nikto – keď čítal napríklad Hitlerov prejav v Gardistovi – nemohol pochybovať, že vyvážaných Židov, aj deti, starcov, chorých, čaká niečo lepšie než peklo.

Od konca marca do konca októbra 1942 slovenské úrady vyviezli a (s výnimkou pár stoviek) nacisti zabili vyše 57-tisíc Židov. Medzi „rasovými Židmi“ poslal štát na čele s kňazom na smrť aj mnoho pokrstených. Milo prekvapený bol aj Adolf Hitler, ktorý sa v lete 1942 zveril: „Je zaujímavé, ako nám ten farárko – Tiso – poslal Židov. Pre túto etapu je to vynikajúce.“

Slovensko bolo prvou priamo neokupovanou krajinou, ktorá začala s deportáciami Židov, a to vlastnými administratívnymi prostriedkami. Tiso mohol aspoň mlčať. On ich však verejne rázne obhajoval, čo jeho exiloví priaznivci neskôr vykladali ako úmyselnú kamufláž pred Nemcami.

Na verejnom zhromaždení v Holíči 16. augusta sa Tiso pýtal: „Vraj, či je kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. (...) A urobili sme podľa príkazu božieho: Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu.“

V tom čase už bolo do nacistických koncentrákov vyvezených 55-tisíc z asi 89-tisíc Židov, ktorí žili pred marcom 1942 na Slovensku. Bola reč prezidenta a kňaza naozaj kamuflážou, alebo to bol spontánny pokus racionalizovať zločin, za ktorý bol zodpovedný? Každopádne, Tiso ukázal ešte horšiu tvár ako rok predtým, keď vydesil Vatikán porovnaním, že sociálna stránka národného socializmu a pápežské encykliky „sú totožné“.

Pasivita a tisíc výnimiek

Prezident bol celý čas hluchý k prosbám či naliehaniam z Vatikánu. Jeho apologéti mu pripisujú zásluhu na zastavení deportácií v októbri. Tisovo správanie však vystihuje slovo: pasivita. Deportácie sa skončili najmä vďaka čiastočnej, i keď nedostatočnej mobilizácii slovenských biskupov, ľútosti obyvateľstva a rastúcemu odporu v radoch umiernených ľudákov.

Tí si svedomie naprávali cez ústavný zákon o deportáciách, ktorým ich na jednej strane legalizovali, na druhej strane doň vsunuli paragrafy o výnimkách, ktoré mali chrániť zvyšných Židov.

Na vrcholných miestach ukázal najviac súcitu a nasadenia minister školstva Jozef Sivák, ktorý sa napokon z tohto dôvodu dal presvedčiť, aby ostal. Do konca roka 1943 prišlo do Tisovej kancelárie asi 20-tisíc žiadostí o výnimku.

Kladne vybavil asi tisíc... Aj Letz, ktorý má v mnohom pochopenie pre Tisa, si myslí: „Tiso pokladal tzv. riešenie židovskej otázky za akciu radikálov. Keď videl, že po Salzburgu prevzali iniciatívu, bol pasívny. V tom bola chyba.“ Ďurica zodpovednosť za osud Židov z Tisa sníma: „Skutočnú moc na Slovensku mal v otázke Židov Hitler cez Tuku.“ Kamenec nesúhlasí: „Obhajcovia tvrdia, že keď sa Tiso dozvedel, čo sa so Židmi deje, dal zastaviť transporty.

Mohol ich zastaviť, ale nemohol ich od začiatku prekaziť?“ Po stretnutí s Tisom v októbri 1943 Burzio len skormútene zaznamenal: „Nenašiel som u neho nijaké pochopenie a ani jediné slovo súcitu s prenasledovanými: v Židoch vidí príčinu každého zla a bráni opatrenia Nemcov proti Židom ako diktované najvyššími vojnovými záujmami.“

Vlastný pomník

Niet pochýb, že keby mal Tisovu moc v štáte Tuka, režim by bol tvrdší voči Slovákom a ešte krutejší voči Židom. Jozef Tiso si však zaslúži prísnejšie kritériá než porovnávanie so šialencom Tukom. Ako prezident v reverende si napokon o ne aj sám popýtal. Keby sa aspoň raz súcitne vyjadril o tragédii Židov – ako napríklad neskôr Alexander Mach – mohli ho dejiny hodnotiť milosrdnejšie.

Jozef Tiso však 8. novembra 1944 v osobnom liste pápežovi Piovi XII., v ktorom nemal pred kým čo kamuflovať, napísal: „Vláda Slovenskej republiky neuskutočnila inkriminoavné akcie proti Čechom a Židom pre ich národnú alebo rasovú príslušnosť, ale z povinnosti brániť svoj národ proti nepriateľom, ktorí po stáročia zhubne pôsobili v jej lone, – a to tak, že aj v nie malom počte a sú dobre, ba dokonca veľmi dobre situovaní. (...) Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo za nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto ,vina‘ je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou“.

List pritom písal v čase, keď bolo zo Slovenska deportovaných 70-tisíc Židov a ďalších desať tisíc ukrývali pred gardistami a nacistami mnohí kresťania aj nekresťania do konca vojny. Práve tieto bezmenné zástupy ľudí s nasadením vlastných životov v tej šialenej dobe zachraňovali, čo sa zachrániť dalo.

Uvedené slová kňaza svojmu pápežovi sú najspravodlivejším rozsudkom, ktorý vystavil Jozef Tiso sebe i svojmu zbožštenému štátu.

Martin Hanus
(vyšlo v .týždni 35/2005)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk