Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

#12 – Ďalší dôvod mať rád Chicago
27-12-2006 / Tomáš Krištofóry / Slobodný trh

Je známy fakt, že Chicagská škola (Faculty of economics of the University of Chicago) je najlepším ekonomickým pracoviskom na svete. Pôsobilo tam najviac nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu, napríklad nedávno zosnulý Milton Friedman, ďalej Gary Becker, F. A. Hayek, George Stigler, Ronald Coase... Nedávny príchod Petra Bondru do tímu Chicaga Blackhawks je dalším, iste však nie posledným dôvodom mať rád Chicago.

Zničujúci požiar v Chicagu v roku 1871

Už som spomenul, že Fakulta ekonómie Chicagskej univerzity sa vypracovala na najlepšie ekonomické pracovisko na svete. Ako príklad pre regionálnu hospodársku politiku sa však Chicago blyslo už v 19. storočí. V roku 1871 (mimochodom, v tom roku vznikla moderná ekonómia – marginalistickou revolúciou rakúskeho ekonóma Carla Mengera a anglického ekonóma Williama Jevonsa) prekonalo zničujúci požiar a spamätalo sa z neho bez akejkoľvek vládnej podpory, na rozdiel od New Orleans po hurikáne Kartina. Rozdiel medzi riešením týchto dvoch katastrof je jediný – filozofia vlády. George Bush je totiž najrozhadzovačnejším prezidentom histórie USA...

Začiatky svetovej energetickej regulácie – Chicago 1897

I keď je druhej strane pravdou, že filozofia vlády USA sa začala meniť práve v Chicagu. Ešte roku 1896 bolo v Chicagu 6 rôznych elektrárenských spoločností, konkurencia fungovala, ceny sa znižovali, dodávky energie boli spoľahlivé, počet prípojok sa dynamicky zvyšoval. Vtom si jeden málo úspešný elektrárenský konkurent, šéf Chicago Edison Company Samuel Insull zmyslel, že skúsi uspieť v trdej konkurencii inak, než zlepšovaním služieb a znižovaním cien.

Volal po vytvorení tretej cesty medzi "socializmom" a "predátorskou" konkurenciou. Tá podľa neho zvyšuje riziko podnikania v energetike a núti energetické spoločnosti platiť vyššie úroky – teda cenu za vypožičaný kapitál. Navyše sú vinou "neefektívnych duplikácií" generované značné straty. Jediným riešením je podľa neho vytváranie územných monopolov a cenová regulácia. Môžeme použiť jeho vlastné slová z jeho prezidentskej prednášky v NELA – Národnom združení svetelnej elektriky:

"Najlepšie služby za čo najnižšiu cenu môžu byť dosiahnuté… výlučnou kontrolou určitého územia, ktorá bude sústredená do rúk jednej energetickej spoločnosti… Aby sme uchránili verejnosť, musia byť tieto exkluzívne licencie spojené s verejnou kontrolou a úplnou reguláciou všetkých cien za služby, ktoré bude vykonávať nejaká verejná agentúra a ktorá bude založená na nákladoch a primeranom zisku… Čím väčšia istota bude zaistená, tým nižšie budú úroky a celkové náklady. Následne budú vďaka tomu nižšie i ceny za poskytované služby ako verejným, tak súkomným odberateľom."

Podobnosť so súčasnou situáciou v odvetví energetiky je čisto náhodná. Citovaný názor politizujúceho podnikateľa – lobbistu nesúvisí ani v najmenšom s nezištnou snahou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví regulovať cenu a "minimalizovať ju" pre konečného spotrebiteľa. Takisto je čisto náhodná súvislosť Insullovej snahy znižovať úroky so strategickou snahou tejto vlády primäť Slovenské elektrárne k dokončeniu dvoch blokov atómovej elektrárne Mochovce.

V snahe znižovať úroky je tiež len čistá, ale úplne číro náhodná podobnosť s výrokom: "V praxi by sme sa teda mohli zamerať (a nie je na tom nič nedosiahnutelné) na zväčšenie objemu kapitálu až k bodu, keď prestane byť nedostatkový..." To teda znamená, že kapitál prestane byť statkom a aj predmetom skúmania ekonómie. A už vôbec nie je pravdou, že autorom citovaného výroku bol J. M. Keynes v roku 1936.

Keynes pritom ani tou najnepravdepodobnejšou náhodou nie je vedúcou autoritou súčasných národohospodárov. Keynes vlastne vôbec nie je autoritov žiadnych národohospodárov od začiatku druhej svetovej vojny. A vôbec, kto je John Maynard Keynes?

Zmŕtvychvstanie ekonómie – Chicagská škola

Práve v Chicagu vznikla skupina ekonómov, ktorí kritizovali Keynesa a vrátili sa k ekonómii. Popri Frankovi Knightovi a Jacobovi Vinerovi sa na vedúcu osobnosť vyprofiloval Milton Friedman. Práve táto škola sa (na rozdiel od blízkej rakúskej školy) dokázala čiastočne hospodárskopoliticky presadiť počas krachu keynesovcov v 60. rokoch. Keynesovci totiž trdvili, že inflácia je cenou za nízku nezamestnanosť. Ale celý západný svet v tej dobe trpel stagfláciou, teda vysokou nezamestnanosťou a vysokou infláciou súčasne. Friedmanovci sa presadili najmä v monetárnej politike. Majú však mimoriadne silného protivníka. Gloriola moci, ktorá je v názoroch lobbistov typu Insulla a ekonómov typu Keynesa viditeľná na kilometre, je pre mocichtivcov dostatočným magnetom.

Alebo si myslíte, že sa v politike dokážu užitočné myšlienky ľahko presadiť? Hm, povedal by som, že národohospodárstvo nepatrí medzi mzdovo zle hodnotené odvetvia. Myslím, že to určite nebol politik ČSSD Miloš Zeman, kto povedal: "Jsem rád, když liberálové učí na universitách. Jsou totiž naprosto neschopní v konkrétní hospodářské politice." Zemanov problém bol (a je) v tom, že liberáli by robili hospodársku politiku neškodiacu konkurencii. Taká hospodárska politika bola evidentne v energetike USA do štátnych zásahov na začiatku 20. storočia, ktoré vzišli z popudu Insulla:

Na počudovanie požiadavky S. Insulla neboli spočiatku podporované ani väčšinou energetických manažérov a majiteľov elektroenergetických firiem, pretože považovali síce konkurenciu za hrozbu, ale systematickej regulácie sa spočiatku báli predsa len viac. Insull sa však po prvom čiastkovom neúspechu nevzdal. Pri takej veľkej konkurencii a neochote firiem byť regulovanými bola jedinou možnosťou, ako ovládnuť celý lukratívny chicagský trh, regulácia na úrovni štátu, prinajhoršom mesta. Typickým bolo jeho vyhlásenie, že "ak je s mojím podnikaním čokoľvek v neporiadku, potom by som to rád vedel. Za najlepší spôsob, ako to zistiť, je existencia nejakého regulačného úradníka, ktorý bude mať právo kontrolovať moju činnosť… Nepoznám lepšie usporiadanie než existenciu centralizovaného regulačného úradu, ktorý by pokrýval svojou činnosťou celý štát."

Naozaj je vaša logika chybná, ak vidíte analógiu medzi týmito Insullovými požiadavkami a súčasným správaním sa napríklad českého energetického (skoroštátneho) gigantu ČEZ alebo výrokmi súčasného slovenského premiéra. Tak ako nešlo o moc Insullovi, nejde o moc ani ČEZu a Ficovi. A čo ak logika predsa len pripustí, že Insullovi šlo o moc?

Chicagská friedmanovská, antikeynesovská a ekonomická hospodárska politika je však proti moci. A práve strata moci je strašiakom všetkých antiliberálov počnúc praktikom Insullom a teoretikom Keynesom až po dnešné veľké firmy, prosiace o reguláciu; až po Miloša Zemana, Jozefa Buriana, ale aj Pavla Prokopoviča.

Z predchádzajúceho je zrejmé, že myšlienky chicagskej a rakúskej školy sú ľahko politicky presaditeľné. Alebo rozum predsa len nekapituluje a poviete si – áno, kým my voliči nebudeme proti, mnohí politici a niektoré firmy vždy budú chcieť získavať moc a budú nám to prezentovať ako pomoc a ochranu pred trhovým fundamentalizmom? Že im ide o pomoc nám občanom? Tak tento bol naozaj dobrý. Nejako si neviem spomenúť, ale ak historické pramene neklamú, občania Chicaga na konci 19. storočia nepodpisovali žiadne petície proti trhovej konkurencii v energetike..

#12 a Chicago

Petra Bondru som mal vždy veľmi rád. Odteraz mám teda o dôvod viac fandiť Chicagu. Petra Bondru som mal vždy rád, správu o jeho nástupe do niektorého tímu NHL som túžobne očakával a mimoriadne sa teším na gól s poradovým číslom 500. Netuším, aké má Peter politické názory, a to teraz nie je dôležité. On je skvelý človek a výborný hokejista. Dôležité je, že Chicago nám na Slovensku má čo povedať. Petrovi prajem, aby priniesol nový gólový vietor do Wind city. Nechže sa teda na oplátku na Slovensko donesie hospodárskopolitické posolstvo Chicaga.

PS: Článok som vytvoril s použitím materiálu:
http://www.libinst.cz/mae100/historie_deregulace.pd...

Tomáš Krištofóry

Písané pre http://blog.sme.s...

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk