Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Neznesiteľná ľahkosť nehanebnosti – výklad svetoznámeho českého románu
19-12-2006 / Marián Šarkőzy / Kultúrna vojna

„Znamení lingamu nošené na čele jest v Indii jistým poznávacím znamením uctívačů ničícího Šivy,...nositi tento znak na čele znamená zavrhovati vyznání dogmatickou necudností. Orientálci praví, že v den, kdy nebude studu již na světě, svět propadnutý výstřednosti stane se neplodným a ustane plození. Neboť stud jest předpokladem mateřství.“

Eliphas Levi – Klíč k velikým tajemstvím (z českého prekladu knihy katolíckeho mystika)

V doslove prvého českého vydania Kunderovej Nesnesiteľnej ľahkosti sa píše ...román o láske. Kundera súhlasí. Budem to ignorovať.

Román o nehanebnosti

80-te roky ovládala ekologická panika. Náš profesor zemepisu nám rád rozprával svoju teóriu o tom, že človek premiestnený z dávnejšej minulosti do dnešných časov by po niekoľkých minútach zomrel na znečistenie vzduchu, nakoľko na rozdiel od nás nie je zvyknutý. Dnes, keď ekologická panika upadla by sme asi povedali, že smrť cestovateľa v čase by nastala až po niekoľkých hodinách. Slávny Kunderov román je o tom, že by človek z minulosti zomrel predsa len oveľa skôr – od hanby.

Štyri druhy postáv

„Všichni potřebujeme, aby se na nás někdo díval. Bylo by nás možno rozdělit do čtyř kategorií podle toho, pod jakým typem pohledu chceme žít.“

1. Človek verejný

„První kategorie touží po pohledu nekonečného množství anonymních očí, jinak řečeno, po pohledu publika.“

Autorovo rozdelenie ľudstva možno obrátiť a stále to bude to isté rozdelenie. Rozdelenie z pohľadu hanby. Ak chceme, aby sa na nás niekto díval, potom aj rovnako silno túžime, aby sa na nás v určitých chvíľach nedíval. Určujeme okruh ľudí, pred ktorými pociťujeme stud, kvôli ktorým chceme byť krásnymi.

Okruh ľudí, ktorí nám stoja za pokrytectvo. Kunderov človek verejný sa hanbí pred anonymným davom. Akonáhle sa vypne kamera, vypne sa aj jeho schopnosť hanby. Hanba herca padá spolu s oponou. Človek verejný je zároveň človek nehanebný. Jeho hanba pred publikom nie je len dôsledkom neschopnosti „byť sám sebou“ – neschopnosti hanbiť sa pred sebou, ale aj neschopnosti hanbiť sa pred vyhraneným okruhom blízkych ľudí.

Nesnesitelná lehkost bytí je správou o tom, kam sa v 20-tom storočí posunula moc verejného človeka. Moc nehanebnosti. Historické doby, ktoré ovládne verejný človek vnímajú svedomití ľudia ako doby hlbokého úpadku. Vláda nehanebnosti býva poslednou vládou ohlasujúcou nejaký veľký koniec.

Spomeňme posledné slová umierajúceho Augusta : „Plaudite amici commedia finita est“, či Nera: „Qualis artifex pereo“. Petroniov Satyricon je pobavenou správou o nehanebnosti. Naopak v dobách cnostných, v obdobiach prekvitajúceho života je herec vnímaný spoločnosťou s veľkou dávkou znechutenia a pohŕdania. Herec je braný ako človek bez sebaúcty ako duševná kalika, beznádejný mrzák, ktorému niet pomoci. Hrdý človek neznesie ani miernu dávku herectva, obsiahnutú v povolaní učiteľa. „Pedagogové byli vždycky považováni za osly společnosti“ (Ladislav Klíma)

2. Snob

„Druhou kategorií jsou lidé, kteří potřebují k životu mnoha jim známých očí. Jsou to neůnavní pořadatelé kokteilů a večeří.“

Tomuto typu ľudí sa Kundera venuje len okrajovo. Do zásadného nezmieriteľného boja človeka hrdého s človekom verejným tento typ ľudí nezasahuje. Predstavuje akúsi neškodnú neutrálnu enklávu, ktorej neutralitu rešpektujú obe strany konfliktu.

3. Človek hrdý

„Potom je třetí kategorie těch, kteří potřebují být na očích milovaného člověka.“

Predstavme si životný pocit potulného komedianta v starších dobách ako človeka na okraji – človeka vydedeného zo slušnej spoločnosti ľuďmi hrdými. Takí ľudia musia pod spoločenským tlakom trpieť pocitom absurdity vlastnej existencie. V dobách nectnostných, kde herec vládne, naopak týmto pocitom trpí človek hrdý. Takými ľuďmi sú hlavné postavy románu – Tomáš, Tereza a Sabina. Ich osudy sú Kafkovsky zúfalo nezmyselné. Sú odsúdencami vedenými na popravu, ktorí nevedia čím sa previnili. Obete zdanlivo absurdného osudu. Vinní svojím svedomím. Vinní schopnosťou hanbiť sa.

„Hanebná veřejná prohlášení jsou totiž vždycky spjata s postupem, nikoli s pádem podepsaných.“

Tomáš a Tereza

Tomáš je neúspešným lúštiteľom vlastnej „Oidipovskej“ hádanky. Je to hádanka Nietzscheho, ktorý ju ponechal bez odpovede „Prečo dnes už nemá svedomie zuby?“ Oidipus sa oslepil od hanby. Nezniesol pohľad na seba, aj keď sa dostal do hanebnej pozície nie vlastnou vinou, ale zlomyseľnou hrou osudu. Ako je možné, že komunisti, ktorí boli na tom podobne vraždili „nevediac čo činia“ - vôbec nepociťujú túžbu vypichnúť si oči?

Odpoveď sa mu motá pri nohách v podobe jeho psa Karenina a jeho lásky Terezy. Karenin získal meno podľa postavy z ruského románu – Anna Kareninová tiež zomrela od hanby. Podobne ako Stalinov syn. Ale ako to už býva, Tomáš urputne hľadá vylúštenie hádanky inde. Ako lekár aj ako kurevník reže kožu, pod ktorou sa skrýva pred svetom intimita, ktorá ho obsedantne fascinuje. Sám svoju intimitu pri tom ponecháva nezranenú. Pociťuje eventuálnu vlastnú hanbu ako slabosť. Tereza ako stelesnenie schopnosti hanbiť sa (a slabosti) ho vykupuje z neznesiteľnej ľahkosti odkrývania.

„Tomáš vypnul rádio a rěkl: „Tajná policie existuje všude na světě. Ale, že vysílá své pásky v rádiu veřejne, to snad existuje jen v Čechách! To nemá obdoby!“ „Ale má,“ řekla Tereza. „Když mi bylo čtrnáct, psala jsem si tajný denník. Měla jsem hrůzu, aby ho nikdo nečetl. Schovávala jsem si ho na půdě. Jednou u oběda, když jsme se všichni sklonili nad polívkou, vytáhla ho z kapsy a řekla: - Všichni poslouchejte! – A četla a za každou větou vyprskla ve smích. Všichni se smáli a nemohli vůbec jíst.“

Tomáš a Teraza unikajú z absolútnej moci nehanebných na západ, ale nič sa nemení. Zatiaľ čo v komunistickom koncentráku nehanebnosť víťazí hrubým násilím, na západe nastupuje „prirodzene“, evolučne. Tereza nevidí rozdiel medzi koncentrákom a nudistickou plážou. Nevidí rozdiel medzi pornografiou a komunistickým špehovaním. Tá dobrovoľnosť nehanebnosti ju desí ešte viac. Vracia sa a Tomáš sa následne „všetkého vzdáva“, keď sa vracia za ňou do sveta, v ktorom má nehanebnosť aspoň nálepku zla a dá sa voči nej liečivo vyhraniť. Skúša stať sa silnou a pritom účinkuje v pornografii zorganizovanej eštébákmi. Nasleduje poznanie, že domnelá sila nehanebnosti je jej smrťou. Nakoniec aj s Tomášom emigrujú na dedinu tam, kde sa ešte ľudia pred sebou úctivo hanbia nachádzajú šťastie.

Sabina

Tomášova milenka Sabina pociťuje ťarchu modernej nehanebnosti ako estetickú katastrofu. Ak sa nehanbíme, nemáme ani dôvod byť pred inými ľuďmi krásnymi. Nehanebný človek je človekom banálnym. Nudným. Neestetickým tvorcom ohavného komunistického plagátu a paneláku. Sabina je celý život na úteku pred všadeprítomnosťou a diktatúrou gýča. „Mým nepřítelem není komunismus, ale kýč!“ Na západe gýč existuje, ale nieje povinný. „Ve chvíli kdy je kýč rozpoznán jako lež ocitá se v kontextu ne-kýče. Ztrácí tak svou autoritativní moc a je dojemný jako každá lidská slabost.“ V tej vete prináša emigrácia Sabine vykúpenie ľahkosťou.

Sabina je aj Tomášom bez Terezy, ktorým by bol keby zostal na západe. Nasadzuje si tvrďák a na jednu nohu mu navlieka svoju pančuchu. Je možnou alternatívou Tomáša, keby v podstanom momente vykročil nohou v pančuche. Autor si dovoľuje práve to, čo si hrdina jeho románu údajne dovoliť nemôže – vedieť čo by bolo keby... Tomáš na dedine je síce nakoniec šťastný, ale zomiera. Tomáš - Sabina prežíva v ľahkej nezáväznej prázdnote. Autor tak dáva odpoveď na otázku položenú v úvode, čo je pozitívne? Tiaž, či ľahkosť? Nesnesitelná lehkost bytí je román, ktorý napriek zdaniu cynizmu vykupuje. Román je ako Tomáš – Tristan pod maskou Dona Juana.

4. Don Quichote

„Pak je tu ještě čtvrtá kategorie, nejvzácnější, těch, kteří žijí pod imaginárním pohledem nepřítomných lidí. To jsou snílci. Například Franz.“

„Franz a Šimon jsou snílci tohoto románu.“

Franz

Franz je naším príkladom človeka cestujúceho v čase zo začiatku úvahy. Akonáhle vyhliadne so svojho rytierskeho brnenia, ktoré mu zakrýva realitu moderného nehanebného človeka premeneného v hovno, zomiera od hanby.

Šimon

Je Tomášov syn.

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk