Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Chcete spoznať reálny život na Kube? (Cestopis)
16-12-2006 / Matúš Pošvanc / Slobodný trh

„Logiku treba nechať na letisku“, tak popísal jeden Kubánec realitu života v tejto krajine. A to som ešte netušil, ako mi táto veta utkvie silno v pamäti. Vynorila sa ihneď, ako som po dvoch týždňoch pozeral cestou späť v lietadle dokument, ktorý mi mal naposledy pripomenúť túto krajinu. Ukazoval spievajúcich Kubáncov a atmosféru Kuby.

Vedľa mňa sediace turistky, matka s dcérou, jedna oblečená v tričku s Che Guevarom a druhá s maskáčovou čiapkou s červenou hviezdou, sa vlnili na každý kubánsky tón.

Krásne pláže a smrad v Havane

Je pravda, že presne tak si Kubu i väčšina turistov zapamätá. Krásne pláže, relatívne lacno, teplo, červeno-tmavé krásne opálenie, tričká s Che Guevarom, Tropicana a nezabudnuteľné kubánske songy. Áno, to všetko sa dá na Kube zažiť. Kuba je predsa perla Antíl, ostrov žiarivo tropickej zelene, miešaných nápojov, preslávených cigár a krásnych žien. Ja som sa ocitol na Kube v rámci jedného z projektov občianskeho združenia Človek v ohrození ako ekonomický expert, ktorý prednášal pre občianskych aktivistov a nezávislých intelektuálov na Kube o skúsenosti Slovenska s ekonomickou transformáciou.

A ja osobne si budem Kubu pamätať úplne inak. Budem si totiž pamätať odbočenie z turistických trás na vedľajšie cesty, vstup do domácich get, stretnutia s úplne obyčajnými Kubáncami, ich denno-denný život a jednoducho to, ako sa na Kube naozaj žije. Nebudem si pamätať turistický sen, ale obyčajnú a niekedy desivú realitu Kuby.

Hneď potom ako sme si vystáli asi 3 hodinovú imigračnú radu spolu s ostatnými 300 turistami, kedy imigrační byrokrati mali na každého z nás asi 7 minút, počas ktorých skúmali na našom pase, tvári a počítači nevedno čo, som vyšiel pred havanské letisko José Martího.

Prvé, čo som o druhej v noci cítil, bol vánok skutočne pravého kubánskeho vzduchu. Ten smrdel tak silno po výfukových výparoch áut, že keď sa postavíte o tretej napoludnie na Bajkalskú ulicu v Bratislave plnú áut, tak nezažijete nič podobné. Tento výfukový smrad nás sprevádzal po celý čas, 24 hodín, celých 16 dní. Dokonca som sa tohto smradu nevedel zbaviť ani na pláži, kde prešiel okolo mňa v pravidelných intervaloch každých 30 minúť traktor, pravdepodobne z roku 1939, ponúkajúci kokosový orech s kubánskym rumom.

Priaznivci environmentálneho hnutia, z ktorých sú mnohí politicko ľavicovými nadšenci, by boli veľmi sklamaní. Ľavicová politika tu nielenže sklamala, ale úplne skolabovala. Kuba je dôkaz toho, že pokiaľ je ekonomika podriadená centrálnemu plánovaniu, reguláciám a vládnu tu neekonomické zákonitosti, nemôže byť o čistom životnom prostredí ani reči.

Samozrejme problém netkvie v tom, že by na Kube neboli žiadne modernejšie autá. Problémom je zastaralosť obrovského množstvo áut, autobusov, motoriek a iných dopravných prostriedkov, ktoré sa na ne podobajú, pričom Kubánci nemajú inú možnosť, len využívať práve tieto dopravné prostriedky. Sú proste chudobní.

Doprava sama o sebe je na Kube obrovský problém. V ranných špičkách nechodia pravidelne autobusy a ak aj nejaký autobus práve premáva, nezmestíte sa. Musíte využívať rôzne iné spôsoby dopravy. To sme zistili na druhý deň ráno, kedy sme udivene pozorovali nákladné autá, na ktorých stáli Kubánci idúci do práce, plné ulice ľudí mávajúcich na akýkoľvek dopravný prostriedok, ktorý by ich mohol do práce dopraviť – auto, motorka, domáci taxík, v ktorom bolo priemerne 6 – 7 ľudí. V ďalších dňoch, ako sme cestovali z Havany do okolia, sme pozorovali i ľudí stojacich pri ceste a zúfalo čakajúcich, že ich niekto odvezie.

Stopári, ktorých sme zobrali, nám zároveň vysvetlili, ako tento systém funguje. Na kraji cesty stojí komisár, ktorý zapisuje stojacich ľudí do zoznamu. Komisár má potom právo zastaviť akékoľvek štátne auto (tých je tam dosť) a „naložiť“ na ne ľudí. Slovo „naložiť“ je naozaj príznačné, pretože na prove nákladného auta ste mohli vidieť i 40 vzájomne tlačiacich sa ľudí. Poviete si zaujímavé? No zaujímavé to nie je pre obyčajných Kubáncov. Je to pre nich nepríjemná realita. Niekedy totižto čakajú pri ceste i viac dní.

Ako Kubánci bývajú

Havana. Mesto, ktoré muselo svojou nádhernou architektúrou, plnou typických domov, krásnych zelených ulíc udivovať v minulosti mnohých ľudí. Udivovala i mňa. Dnes je totižto túto krásu možné len predpokladať. Môžem hovoriť len odhadom, ale myslím, že 90% všetkých domov v Havane je zničených, zdevastovaných a tesne pred zrútením. Stačí odbočiť z hlavnej na vedľajšiu a máte pocit, akoby tam Američania pred malou chvíľou zhodili desiatky bômb.

Kedysi z krásneho mesta sa dnes stávajú len ruiny podobné čoraz viac rímskemu Fórum Románum. Príčina? Tú netreba hľadať veľmi dlho. Kubánci, ktorí bývajú v týchto domoch, ich nevlastnia. Výsledok? Nikto z nich nemá záujem realizovať žiadne opravy, a o investíciách je naozaj zbytočné hovoriť.

Dovolím si povedať, že Kubánci dnes žijú v horších podmienkach, ako je možné vidieť v televízií zo záberov z niektorých rómskych dedín, či košického Luníku 9. V Havane je možné na vlastnú kožu zažiť sen mnohých ľavicových intelektuálov a politikov, aké by to bolo bez toho „hnusného“ spoločenského inštitútu vlastníctva. Bola by to katastrofa.

Havana však človeka neudivuje len silným pocitom polovičného rozpadu. Zažijete tu i niektoré príjemné veci. Samotný život. A ten, poviem vám, dokáže na Kube pekne pulzovať. Ako sa postupne zotmieva na bulvári Havanského zálivu - Maceo Malecón – sa schádzajú ľudia.

Mladí i starí, milenci i kamaráti, machri i klasici, účesy i módne výstrelky „a la Kuba“, modelky i typické kubánske vnady (veľké prsia a zadok), černosi, belosi i miešanci. Jednoducho sa každý večer stáva Malecón miestom stretnutí, rozhovorov, spevu, alebo len takého pohodového odpočinku. Krásny pohľad. Len sa nesmiete pozerať cez cestu na rozpadávajúce budovy a nesmiete si veľmi všímať, že mnohí z dostavených si nemôžu kúpiť ani pražené arašidy (Maní) od potulujúcich sa predavačov.

Nočný život sa deje v Havane od centra až po Vedado (štvrť Havany) a to v rôznych baroch, reštauráciách alebo v zariadeniach, ktoré sa na bary podobajú. Ich zariadenie je väčšinou veľmi jednoduché, ale zábava veľmi kubánska. S chudobou prichádzajú i rôzne na pohľad nie veľmi príjemné riešenia ekonomickej situácie daných ľudí. A tak môžete stretnúť veľa mladých prostitútok, pasákov, prostitútov, a čo je najnechutnejšie i starých európskych uslintaných úchylákov, ktorí si tieto služby kupujú v mnohých prípadoch od neplnoletých teenagerov. I taká je tvár chudoby a Kuby.

O slávnom kubánskom zdravotníctve

Vzhľadom na to, že sme sa stretávali s domácim obyvateľstvom bol i vyšší predpoklad toho, že môžeme dostať črevné problémy. Stalo sa. Zoznámili sme sa preto i so zdravotným systémom na Kube, ktorý je v zahraničí oslavovaný a stavaný ako výdobytok socializmu. Musím povedať, že sa nám dostalo unikátnej starostlivosti, ktorá stála 400 Euro.

Navštívili sme zahraničnú polikliniku pre turistov a prominentov. Možno lepšie než kdekoľvek inde a klobúk dole. Spolu s touto skúsenosťou sme sa zaujímali aj o situáciu domácich. Tá už tak ružovo nevyzerá. Poloprázdne lekárne, nedostatok liekov a dokonca sme museli pomáhať jednej Kubánke vstúpiť do lekárne určenej pre nás - turistov, aby si mohla kúpiť liek, ktorý nevedela zohnať nikde inde. Ak má byť toto príklad zdravotnej starostlivosti, s ktorej si máme brať príklad, tak s pánom Bohom.

Playas del Este sú pláže na východ od Havany, z ktorých naznámejšia a najpopulárnejšia je Santa Maria. Na pláž sa dostanete taxíkom priamo z Havany za 25 miestnych „kukov“ (CUC) pokiaľ trochu zjednávate s taxikárom. Na pláž sa dá ísť aj miestnymi autobusmi č.404, ale to by som nikomu neradil. Tie sú preplnené na prasknutie a asi by ste sa do nich ani nezmestili. V minulosti na túto pláž Kubáncov nepúšťali, ale dnes je to celkom inak.

Plná pláž šantiacich detí, popíjajúcich Kubáncov, v pozadí kapela hrajúca najznámejšiu kubánsku pesničku (Gauntanamera), krásne palmy, svietiaco žiarivý piesok, teplé more, vánok od mora, veľké vlny, karibské slnko, už spomínaní smradiaci traktor a obrovské množstvo odpadkov.

Santa Maria je ideálnym miestom, ktoré si zamilujete, no musíte sa pozerať v zornom uhle 30 – 45% hlavou smerom hore tak, aby ste sa nepozerali pod nohy. To môže byť i dosť náročné, pretože by ste mohli stúpiť bosou nohou napríklad na ohryzenú kosť od kuraťa, ktorú tam niekto nechal, čo nie je veľmi príjemný pocit. Tak vám neostáva nič iné, len si zvyknúť na spojenie „krása a odpadky“. I tu je možné vidieť tragédiu spoločného vlastníctva. Kubánci sa jednoducho správajú k tomu, čo patrí akože všetkým s patričnou neúctou. Je im naozaj jedno čo a kde odhodia.

Oblasť Pinar del Rio by som hodnotil ako najkrajšiu. Slávne Viñales, pitoreskná krajina, príjemní ľudia, omnoho menej smradu ako v Havane, tabakové plantáže, pravidelne umývaná zeleň miestnymi prehánkami a čo cestovateľa poteší najviac aspoň jedna veľmi dobrá cesta.

Mali sme veľké šťastie pretože vraj pred troma mesiacmi pred nami navštívil túto oblasť druh, brat a najlepší kamarát Fidela Castra, s ktorým Kuba nadviazala priateľstvo na večné časy a nikdy inak, venezuelský prezident Hugo Chavez a Kubánci opravili aspoň jednu cestu, po ktorej ho vozili. Inak bola cestná sieť taká, ako všade inde: jamy, na ktorých dokážete totálne rozbiť auto bez akéhokoľvek upozornenia.

Viñales je turisticky známou destináciou. Cestovateľský sprievodca opisuje tento kraj hádam najvernejšie „z rovinatej krajiny s červenou zeminou sa pozvoľna zdvíhajú zeleňou prerastené zbytky prastarých vápencových masívov“, ktoré sú do krajiny akoby hodené z neba. Krajina pripomína austrálsku zeleň a môžete tam stretnúť hlavne turistov obdivujúcich krásu tejto časti krajiny. Uvidíte napríklad reštauráciu a bar v jaskyni, v ktorej je obmedzený výber až na dve jedlá, ale prostredie je veľmi pekné.

Nikto by si nemal nechať ujsť „Mural de la Prehistoria“, vápencovú stenu, ktorú nechal pomaľovať samotný Fidel Castro v roku 1961, kde sa popisuje vývoj zeme až po vývoj človeka a ako písali v našom sprievodcovi, nikto nevie, čo ho viedlo toto „arcidielo“ vytvoriť.

Všadeprítomná propaganda

Čo hovoria o tomto všetkom oficiálne štátne zdroje? Ľahké riešenie. Zapnite si televíziu a uvidíte. Kubánska štátna televízia je značne progresívna, nielenže vysiela všetky najnovšie americké filmy s patričným protiimperialistickým komentárom (posledný film v televízií sme videli „Sexy Pistols,“ ktorý bol u nás len nedávno uvedený v kinách), ale štýl napríklad televíznych novín je veľmi západný. To značí moderný dizajn, usmiaty a sympatickí moderátori, rýchle spravodajstvo.

Obsah je však veľmi socialistický: demonštrácia na podporu uzdravenia Fidela Castra a na podporu vlády jeho brata Raula, prehlásenie kolektívu pracovníkov Hotela Nacional o podpore revolúcie a uzdravenia Fidela Castra, továreň, ktorá zaviedla novú výrobnú linku, pestovatelia cukrovej trstiny, ktorí splnili plán na 110%, či športové úspechy kubánskych športovcov na medzinárodnom alebo národnom športovom poli.

Na Kube sa dnes stretnete rovnako so značným množstvom propagandy. Vidíte obrovské množstvo billboardov namierených proti Impériu (USA), definície revolúcie, ktorá na Kube stále prebieha a nikdy neskončí, nápisy „Revolúcia v každej štvrti“, (En cada Barrio revolución), či citácie Fidela „Socializmus nie je len spravodlivosť, ale i efektivita a kvalita“ (Socialismo no es sólo la justicia, sino también efectividad y calidad!), či „Vodca náš! Rozkazuj!“ (Comandante el Chefe. Ordene!), alebo je v poslednej dobe veľmi populárne oslavovať piatich hrdinov boja za socializmus, ktorí boli agentmi v americkej CIA a boli odhalení a zatknutí.

Miestni, s ktorými sme sa rozprávali, nám hovorili príbeh, že ich odhalil samotný Fidel, ktorý sa na základe ich informácií dozvedel o tajných plánoch CIA na obsadenie Kuby. Predpokladal, že o týchto plánoch George Bush nevie. Požiadal teda spisovateľa García Márkqueza, aby sa pri prvej príležitosti spýtal na tieto plány samotného Georga Busha.

Logika veci naznačuje, že otázka Fidela mohla byť len z dobre informovaných zdrojov v CIA a do týždňa bola daná sieť špiónov odhalená. Dnes sú títo „Héroes de la Republica de Cuba“ oslavovaní, ako najväčší bojovníci za slobodu a revolúciu na Kube a ich portréty je možné vidieť vo všetkých hoteloch, reštauráciách, verejných miestach, billboardoch, či len tak nakreslených na stenách domov. Keď skončí trápenie Kuby a ich by náhodou pustili, určite by som im odporúčal hrať v akejkoľvek kubánskej reklamnej kampani. Pozná ich totiž celá Kuba.

Kam kráča Kuba?

Na konci našej cesty bolo pre mňa smutné pozorovať turistov, ktorí si odvážali z Kuby na pamiatku práve symboly, ktoré tento režim predstavujú. Mohli ste vidieť kúpu DVD s Fidelovými prejavmi a propagandou o skvelom rozvoji Kuby, vojenské čiapky s hviezdou, ktoré nosili revolucionári, či spomínané tričká a samolepky s portrétom grázla Che (Guevaru).

Z tohto pohľadu je človeku naozaj smutno. Nehovorím, že Kubu netreba navštevovať. Práve naopak, čím viac turistov na Kubu príde, tým viac Kubáncov bude o niečo bohatších. Nesmieme však zabúdať, že týmto ľuďom sa nežije dobre. Ľavicová politika Fidela Castra ich dostala totižto na pokraj existencie. Ak by ste sa teda nechceli správať ako typický turista a chceli by ste spoznať reálny život na Kube, musíte sa stretnúť s obyčajnými Kubáncami a spýtať sa ich, ako sa im žije. Potom sa však turistický sen rýchlo vytratí.

Reálny život na Kube sa dá popísať jediným slovom „katastrofa“. Katastrofa spôsobená politikou s názvom receptu „a la Fidel“. Recept je pritom veľmi jednoduchý a každý ašpirant na zlosyna si ho môže zapísať: regulovať a plánovať ekonomiku, odstrániť súkromné vlastníctvo, zaviesť čo najvyššie dane, stačí, aby štát postupne vlastnil veľkú časť hospodárstva, potierať podnikateľské aktivity, presadzovať heslá, že všetko patrí všetkým, rovnosť a sociálna spravodlivosť je právom a výsadou, či ja – Fidel Castro a (my) vláda vám zabezpečíme úplne všetko.

Táto dlhodobá politika dokázala zdevastovať krajinu, životné prostredie, spôsobiť biedu 11 miliónom Kubáncov a položiť ekonomiku viackrát na kolená. Či bude táto politika pokračovať je možné len hádať.

Dnes je Fidel Castro pravdepodobne na pokraji smrti. Bolo to vidieť i z vyhlásení samotnej štátnej televízie, ktorá povedala „dobré správy vám priniesť nemôžeme a zlé správy, by pomohli len naším nepriateľom.“

Spolu s odovzdaním moci Fidela Castra svojmu bratovi Raulovi, čo sa stalo po prvýkrát v 47 ročnej histórií, je to znak, ktorý by mohol znamenať koniec éry ďalšieho ľavicového diktátora. Raul Castro Ruz je totižto u domáceho obyvateľstva neobľúbený a predpokladá sa, respektíve si to veľa ľudí na Kube želá, že začne postupne uvoľňovať ekonomické i politické uzdy, ktoré boli pritiahnuté veľmi silno.

Situácie, ktorej sa obyčajní Kubánci boja najviac, je však opačný vývoj. Vzhľadom na to, že za Raulom Castrom stoja generáli východnej, strednej i západnej Kuby, je možné, že bude chcieť ukázať tvrdú ruku. To však môže viesť k nepokojom obyvateľstva. Akú cestu si Kuba vyberie dnes, teda opäť závisí len na niektorých ľuďoch, čo je znak toho, že extrémna ľavicová politika vedie vždy do pekla.

Kuba však môže byť ideálnym miestom, kde ľudia žijú v mieri, prosperite, kde deti chodia do školy a učia sa o živote v slobode, kde rodičia majú dobre platenú prácu a staršia generácia odpočíva na zaslúženom odpočinku. Kuba sa môže stať veľmi rýchlo bohatou. Má na to všetky predpoklady. Či sa tak stane ukáže budúcnosť a to, či sa začnú na Kube zavádzať ekonomické reformy vedúce k trhovému hospodárstvu a politickým slobodám.

Matúš Pošvanc
(autor pracuje v Nadácií F. A. Hayeka)

www.hayek.sk

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk