Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Za Miltonom Friedmanom (novembrová úvaha o slobode)
26-11-2006 / Marek Hrubčo / Slobodný trh

Bol azda najvýznamnejším ekonómom 20. storočia, veľkým obhajcom ekonomickej slobody, slobody človeka rozhodovať sa bez štátneho diktátu. Je pozoruhodné, že ako jeden z mála liberálov nepovažoval liberalizmus za etický koncept. Vo svojom diele sa zaoberal slobodným rámcom pre ľudské konanie, podmienkami a predpokladmi fungovania tohto rámca bez ohľadu na jeho obsah – morálnu kvalitu konania. Teoreticky neriešil otázku, čo je správne konať. Nebol to filozof, skôr ekonóm slobody. Prispel nielen k ekonomickej teórii, ale aj k jej popularizácii. Odišiel sedemnásť rokov po páde totality.

Za všetkým sú peniaze?

Žiadny obed nie je zadarmo a za všetkým sú peniaze – to sú najznámejšie Friedmanom spopularizované formulky. Mienil tým, že štát nám nedá nič, čo by nám predtým nevzal, a že viac peňažnej masy v obehu spôsobí rast inflácie. Nie každý si to však domyslí. Lepšie povedané, skoro nikto. No o to rýchlejšie sa floskule menia v životný názor (v domnienke, že ide o filozofiu). A tak v snahe riešiť existenciálne otázky života, smrti, pravdy, utrpenia alebo obety – otázky, ktoré sotva možno vyjadriť v ekonomických kategóriách – sa dnes pop-liberalizmus ľahko stáva nositeľom niektorej z ideológií.

Najčastejšie sa do liberálneho modelu naváža voluntarizmus – neriadená vôľa jednotlivca či skupiny ľudí bez väzby na pravdu. Pre voluntaristu číre chcenie dostatočne legitimuje akékoľvek nároky, ktoré sa snaží prezentovať ako svoje „práva“ voči celej spoločnosti.

Utilitaristi, stúpenci ďalšej z etických koncepcií, zase hľadajú vo všetkom iba úžitok. Čo je v ich očiach bez úžitku, to je nesprávne. Hlúpo kladú rovná sa medzi úžitok a dobro. Starých, postihnutých a neužitočných sa preto spoločnosť môže pokojne zbaviť, ako Kafkovho chudáka Gregora Samsu. Niektorí redukujú úžitok na ekonomický záujem, iní pripúšťajú aj duchovný rozmer (ako nadstavbu).

Dokonca aj materialisti. Jej veličenstvo hmota v hlave materialistu „rozhoduje“, či a kedy dá priestor duchovným otázkam. V skutočnosti iba pomýlený rozum obmedzil sám seba a plní už len inštrumentálnu funkciu. V očiach dôsledného materialistu by mal život človeka rovnakú hodnotu ako život mravca. Nie náhodou sa na základe „vedecky správneho svetonázoru“ páchali tie najohavnejšie zverstvá. A mnohé z nich sa zaodeli do náboženského rúcha. Po ovocí ich však poznáme. Ak sme pozorní, plody možno rozoznať už v zárodku. A niekedy stačí bdieť a prichytiť nepriateľov ako prihadzujú kúkoľ.

Ideológie sprava aj zľava

Z ľavej strany je liberálny model zanesený nárokmi novodobého proletariátu – menšín všakovakého druhu a pohlavia. Inakosť za každú cenu. Akoby každé iné bolo tým samým lepšie. Rôznorodosť sa považuje za nasledovaniahodný cieľ. „Odlíšiť sa!“ – do tejto paradigmy sa nám rozvinul jeden z neskorých výhonkov novoveku – individualizmus. Len čosi robiť inakšie, inak poňať, než tí druhí.

Platí v obliekaní aj v modernom umení. Je už úplne jedno čo, ale hlavne že inak – to stačí. Na filme je dnes najzaujímavejšia kamera, strih, triky, herci, herečky, ich aféry a spodná bielizeň. Myšlienka (to čo by malo byť základom) zostáva v úzadí ako čosi vedľajšie. Často za zaobídu aj bez nej. Výraz paškvilu: nijaký. Nehovorí nikomu nič. Iba tomu, čo má dušu rovnako zdeformovanú ako samozvaný umelec.

Z pravej časti spektra sa na liberálnej vlne vezú libertariáni s ich parciálnym – no o to radikálnejším – chápaním slobody. Obe ideológie majú spoločný kontext: vymaniť sa zo všetkých väzieb – spoločenských, kultúrnych, historických, náboženských. Zostali iba dve autority: štát alebo trh. Už nie sloboda daná človeku od Boha. Vertikála sa škrtá. Štátny aparát či trhový mechanizmus (obidva ľudské konštrukty) majú mať výsadu rozhodovať o otázkach celého človeka. Pritom sú to skvelé ľudské vynálezy, avšak iba ak sú náležite zapojené do poriadku. U libertariánov práve ten chýba.

Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého. Okrem človeka niet inej autority, ktorá by jeho (svoj)vôľu mala usmerňovať, podmieňovať, obmedzovať. Milióny rozhodnutí sa tak neriadene vylievajú z koryta dejín a jediné čo túto riavu usmerňuje sú záujmy jednotlivcov či záujmových skupín, ktoré vznikli za určitým účelom. Ten účel je opäť čisto voluntaristický: čosi spoločne želané a chcené. Vzniká boj záujmových skupín. Všeobecné hryzovisko.

O povahe pravej slobody

Proti týmto dvom uvážme iný rozvrh mysle. Morálne konanie je také konanie, ktoré je výsledkom rozhodnutia vierou osvieteného rozumu na základe poznania pravdy o človeku. Viera spája jednotlivcov do spoločenstva v dôvere, že bytie nie je ani samozrejmé, ani nezmyselné. Pravda tu nie je čosi, čo spútava, ale to, čo oslobodzuje.

Politická sloboda je len obrazom slobody danej od Boha. Preto sv. Pavol mohol byť slobodný vo väzení. Vnútorný poriadok ľudí sa časom nevyhnutne odzrkadľuje na vonkajšom usporiadaní vzťahov. Tyransky zmýšľajúca masa vytvorí tyraniu. Slobodní ľudia slobodnú spoločnosť. Deliace čiary v hlavách vytvoria medzi nimi hranice. Človek sa zavše vo svojom úsudku mýli. Ale akoby sa mohol človek opravdivo vnútorne stotožniť s nepravdou o samom sebe? Omyl vedie k vnútornému rozporu, neslobode. Vonkajším symptómom herézy je rozklad jednoty. Nastupuje sila, jednotu chce ktosi umelo vynútiť, nastoliť ju skrátenou cestou.

Ale konanie, ktoré sa prieči pravej podstate človeka nemôže zjednotiť a ani oslobodiť. Iba čo človeka zotročí. Vtesnaním Boha do predstáv emancipovaného rozumu vznikajú ideológie, pretože neveriaci rozum odmieta vôľu viazať. Ale keďže viazať ju na niečo musí, napokon ju viaže iba na produkt svojej mysle.

Drobné poznámky o viere

Západná civilizácia by bez kresťanskej viery nebola ničím: nebola by ani západná (v kultúrnom zmysle), ani civilizovaná. Vierou osvietený rozum sa rozhoduje konať podľa Božej pravdy. Je to veľké rozhodnutie človeka. Zásadné, prvé. Ak sa rozhodne správne, znovunachádza čosi, čo jediné je hodné celého človeka: nachádza Boha. Ten nemení štruktúru, ale kvalitu, akoby stavebný materiál; nanovo zbuduje človeka. Šmahom mení rozvrh mysle. Duch sa stáva určujúcim činiteľom hmoty. Hmotu však nepopiera, ona mu slúži.

Mať sa lepšie už neznamená mať viac vecí, ale byť viac človekom, s väčším záberom, zodpovednosťou, a to nielen za seba. Každý človek túži po poznaní – hovorí Aristoteles. Ale platí to iba vtedy, keď dotyčný túto túžbu v sebe objaví a uskutoční. Šľachetný je ten, kto nielenže šľachetnosťou oplýva, ale o ešte väčšiu šľachetnosť usiluje. Veriaci ten, kto nielenže uveril, ale vo viere rastie.

Až dvihnutím prírody, jej zapojením do vyššieho poriadku sa zo skazeného tvora stáva nedokonalá bytosť. A veru niektorých ľudí od zvierat sotva rozoznať. Všetci však majú ľudskú dôstojnosť, základnú vlastnosť ľudskú: môžu byť iní než sú. Ontologickou postaťou nie je len to, ako veci reálne sú, ale aj akými by ideálne mali alebo mohli byť.

Tak je to aj so slobodou. Treba ju urobiť skutočnou – uskutočniť, realizovať ju. S duchovným rozmerom človeka nemá nikto právo manipulovať. Ako sme spomínali, človek sa stáva slobodným nadprirodzeným zásahom. Tu začína sloboda vo viere, sloboda v Bohu. Kde Pánov Duch, tam je sloboda (2 Kor 3:17).

Ak sa ale človek rozhodne slúžiť čomusi inému, hoci by to bola aj parciálne chápaná idea slobody, nedosiahne slobodu, ale jej pravý opak: stane sa otrokom idey. Zotročí ho ako nás zotročil dialektický materializmus. Jedinou bezpečnou a osvedčenou ochranou proti ideológiám je jednota človeka s Bohom. V nej začína všetko ozajstné, autentické. Mnohí objavili úžasný depozit tejto viery: Písmo a Tradíciu. Obe nesie Cirkev putujúca na zemi a jej tradícia sa dotvára v dejinách spásy. V istom zmysle ju tvoríme ju aj my. Do jej príbehu je pozvaný vstúpiť každý.

Človek bez väzieb nemôže žiť. Ak chce zostať slobodný, tak sa musí viazať na čosi trvalé a večné. Slobodu sme dostali spolu s inými dobrami do daru k životu dávno pred revolúciami, a to bez toho, aby sme čo i len pohli prstom. Nie je to náš výdobytok, nedá sa vybudovať. Je to dar a je na nás, aby sme ho chránili. Západná civilizácia si vonkajšiu slobodu dokázala ochrániť aj vďaka Miltonovi Friedmanovi. Naši otcovia to v 20. storočí nedokázali. Radšej sa nechali manipulovať a naučili sa pretvárke. Nespočíva dezilúzia z novembra’89 v tom, že iba pokračujeme v ich šľapajach?

Marek Hrubčo
(autor je analytik, prekladateľ, publicista)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk