Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Bludy o liberálnej ekonómii
09-08-2006 / Lukáš Krivošík / Slobodný trh

Často aj ekonomicky vzdelaní ľudia vyslovujú voči liberálnym ekonomickým školám výhrady, v ktorých im pripisujú niečo, čo tieto školy nehlásajú. Za nezmyselné a protirečivé argumenty potom skrývajú vlastné ideologické výhrady proti slobodnému trhu a slobodnému obchodu.

Volanie po rozširovaní ekonomického vzdelávania môže byť za takýchto okolností dvojsečnou zbraňou. Na našich školách sa vyučuje najmä zmatematizovaná ekonómia hlavného prúdu, ktorú tvorí obskúrna zmes keynesiánstva, neoklasiky a monetarizmu.

Bibliou tohto smeru je učebnica Paula Samuelsona a Williama Nordhausa, ktorá vychádza už 50 rokov, i keď viaceré tvrdenia z tejto knihy sa ukazujú ako problematické a nesprávne.

Za týchto okolností je zvláštne, že slovenskí etatisti hovoria o Ivanovi Miklošovi dehonestujúco ako o „ekonómovi z vysokej školy v Petržalke“. Keďže práve Ekonomická univerzita v Bratislave je baštou viery vo všemocný štát.

Prvák na tejto škole má o Hayekovi v 700-stranovej knižke sotva päť riadkov. Milton Friedman je tam vrchol extrémizmu a Ludwiga von Misesa nepoznajú často ani učitelia. Za týchto okolností neprekvapí, že voči liberálnej ekonómii sa používajú rétorické argumenty, ktoré odporcovia slobodného trhu recyklujú už celé stáročia.

Blud číslo 1: Zástancovia slobodného trhu redukujú ľudskú bytosť na homo oeconomicus, ktorý sa naháňa za peniazmi a nemá zmysel pre vyššie hodnoty.

Na túto výhradu by sa dalo odpovedať, že naopak – práve ekonómia hlavného prúdu redukuje človeka na matematické vzorce, agregáty a diagramy. Takýto prístup kritizuje čoraz viac ekonómov, pretože tieto modely zväčša ignorujú realitu a sú odtrhnuté od života. Bláznivejšie ako táto (v podstate ekonometria) je už len arogantné správanie jej priaznivcov, pre ktorých nemáte právo vyjadrovať sa k ekonómií, ak ste práve neabsolvovali MatFyz.

Človek je konajúca bytosť. Pričom motívom tohto konania je zlepšenie svojho postavenia a cieľom je šťastie (eudaimonizmus). Dôležité však je, že táto predstava o šťastí je výsostne subjektívna. Burzového makléra napĺňa zhŕňanie bohatstva, Matku Terezu zase nezištné pomáhanie blížnym. Obaja maximalizujú svoju predstavu o šťastí a spokojnosti. Pluralita osobných cieľov je nevyhnutná kvôli deľbe práce.

Ak si väčšina slobodne vyberie konzumné ciele, je to len smutným svedectvom o ľudskej prirodzenosti. Na druhej strane, práve kapitalizmus vytvára materiálne predpoklady na to, aby sa vyšším cieľom mohol venovať ktokoľvek. Dnes už nikto nemusí dobývať chlieb v pote tváre, ani nikto tam, kde je fungujúci kapitalizmus, nezomiera od hladu.

Navyše uspokojenie materiálnych potrieb zväčšuje dopyt po nemateriálnych statkoch. Nie je náhoda, že v minulosti ľudia bohatli vďaka zveľaďovaniu hmotných statkov a obchodovaniu s nimi (hnuteľnosti, nehnuteľnosti), kým dnes sú čoraz viac zdrojom bohatstva nehmotné statky (patenty, autorské práva a podobne).

Taktiež pohľad zástancov slobodného trhu na spoločnosť je vraj nerealistický, lebo počíta s dokonalou konkurenciou. Nie je to pravda! Model dokonalej konkurencie si vymyslela neoklasická ekonómia a je úplne scestné, aby takýto model fungoval v praxi, či dokonca, aby bolo niečo také vôbec žiaduce.

Napríklad Joseph Schumpeter skonštatoval, že v modeli dokonalej konkurencie by neexistoval technologický pokrok, lebo z dôvodu neexistencie veľkých firiem by nikto nemal dosť prostriedkov na inovácie. Tu však treba poznamenať, že model dokonalej konkurencie nie je to isté ako koncept minimálneho štátu, ktorý je v praxi dosiahnuteľný a žiaduci.

Blud číslo 2: Slovensko či Južná Amerika majú iné podmienky. Platia tu iné ekonomické zákony, a preto tu severoamerické koncepty slobodného trhu nie sú realizovateľné.

Názor, že žiadne ekonomické zákonitosti neexistujú, hlásala škola nemeckých katedrových socialistov na konci 19. storočia. U nás spopularizovali tento náhľad Jozef Migaš a Ján Ľupták.

Samozrejme, trh sa mení v čase aj priestore, ale isté ekonomické pravidlá platia na veky vekov, v socializme i kapitalizme a v každej krajine. Veľa ľudí, ktorí poznajú liberálne ekonomické školy, ich zavrhnú, keď prídu do praxe a vidia, ako mnohé slovenské firmy bohatnú na vládnych zákazkách a konexiách s politikmi. Toto však nie je zlyhanie trhu, ale dôsledok masívnych zásahov štátu do ekonomiky.

Je tiež omylom myslieť si, že Hayek alebo Friedman takéto fungovanie ekonomiky ignorovali. V skutočnosti sa v ich knihách nachádza hlboká a systematická kritika intervencionizmu. Ešte skôr ako sa teória verejnej voľby začala zaoberať motiváciou politikov, napísal napr. Mises svoje knihy Omnipotent Government a Byrokracia. V nich rozvádza to, načo poukázal už Bastiat v 19. storočí - že štát je veľká fikcia, v rámci ktorej sa každý snaží žiť na úkor každého a že politici v demokracii pravidelne uplácajú isté voličské skupiny, aby sa udržali pri moci.

Čím sú metastázy štátu v spoločnosti zadrapené viac, tým je v krajine viac takzvaných politických podnikateľov, ktorí bohatnú vďaka korupcii a klientelizmu, a nie tým, že by poskytovali najkvalitnejšie tovary či služby.

Slovensko a Južná Amerika sa od anglosaského sveta odlišujú slabou vymožiteľnosťou práva a zmluvných záväzkov, prílišnou byrokraciou a často aj kultúrou nepriateľsky naladenou voči podnikaniu. To však neznamená, že ekonomické zákony u nás neplatia. Znamená to len jedno - že inštitucionálne prostredie vedie k pôsobeniu ekonomických zákonov proti verejnému dobru a nie v jeho prospech.

Toto poznanie by nemalo byť dôvodom snažiť sa právnymi normami zmeniť ekonomické zákony. Tie sú totiž odrazom ľudskej prirodzenosti a tá zostane naveky nedokonalá a hriešna. Toto poznanie je argumentom, aby sa inštitúcie prispôsobili ľudskej prirodzenosti. Výsledkom pôsobenia ekonomických zákonov nie je "džungľa kapitalizmu", ale naopak spontánny poriadok. Bordel, korupcia a klientelizmus vládnu väčšinou tam, kde ľudia ekonomické zákony ignorujú.

Aby som rozpísal, čo mám konkrétne namysli, uvediem príklad spred roka 1989. Aj v socializme existoval a fungoval trh, pretože existovala ponuka a dopyt po službách, či tovaroch, ktoré oficiálna moc nevedela zabezpečiť. Ľudia medzi sebou vo veľkom kšeftovali. Problém však bol v tom, že tento čierny trh bol v opozícií proti oficiálnej moci a bol ňou kriminalizovaný. Zákony štátu stáli v opozícií k ekonomickým zákonom.

Po roku 1991 sme začali dávať zákony štátu a ekonomické zákony do súladu. No tento súlad ešte nie je úplný. Na strane štátu sú v prispôsobovaní sa trhu ešte veľké resty.

Liberálna ekonómia všetky tieto fakty nepopiera, naopak, správne pomenúva príčiny aj spôsoby, ako ich odstrániť. Budovanie formálnych a neformálnych pravidiel je náročnejšie, než len liberalizovať ceny a znížiť dane. Právny rámec je napokon spôsob, ako zlepšiť fungovanie trhu.

„Neoliberálny hospodársky model“ je vlastne „stredoeurópskym modelom“. Najsilnejší zástancovia slobodného trhu pochádzajú z bývalého Rakúsko- Uhorska, i keď napokon emigrovali do USA. Ide aj o Miltona Friedmana či Josepha Schumpetera a vlastne celú rakúsku školu ekonómie.

Blud číslo 3: Názory 200 rokov mŕtvych ekonómov dnes už neplatia.

Rimania nosili tógu, verili v iných bohov, mali otroctvo a zabávali sa súbojmi gladiátorov. No ani im sa ekonomické zákony nevyhli, čoho dôkazom sú aj príčiny úpadku a zániku Rímskej ríše.

Antickú civilizáciu totiž nezničili ani tak barbari ako inflácia, cenová regulácia, byrokracia, vysoké dane a sociálny štát v podobe štátom sponzorovaných potravín a vína pre rímsku spodinu – teda tie isté javy, ktoré takmer zničili západnú civilizáciu v 20. storočí. Barbarské kmene len využili situáciu a udreli na oslabenú ríšu.

Charles Adams vo svojej knihe For Good and Evil: The Impact of Taxes on the Course of Civilisation dokazuje, aký vplyv malo vysoké daňové zaťaženie na civilizácie od starého Egypta až do novoveku. Ten vplyv nikdy nebol pozitívny ani v rozpore s ekonomickými zákonitosťami.

Napríklad čínsky mudrc Lao’C vedel, že „ľud hladuje, lebo jeho vrchnosť priveľa daní pojedá“. Už pred 2500 rokmi formuloval zásady správnej a spravodlivej vlády, ktorá prináša prosperitu svojim obyvateľom: „Spravuj ríšu tým, že sa zdržíš akéhokoľvek činu. Čím viac obmedzení a zákazov je vo svete, tým chudobnejší ľudia budú. Čím viac zákonov a nariadení je prijatých, tým viac lúpežníkov a zlodejov sa objaví. Preto múdry vladár hovorí – neurobím nič a ľudia zbohatnú sami od seba.“ Lao’C bol z dnešného hľadiska jednoznačne zástancom laissezfaire.

A mal aj svoj protipól, ktorým bol jeho etatistický súčasník Konfucius. Súboj etatistických a protrhových myšlienok sa vinie všetkými kultúrami a všetkými civilizáciami naprieč storočiami. Od toho, ktorá strana sa presadila, závisel často ďalší osud týchto civilizácií.

Blud číslo 4: Kapitalizmus je systém zlatého teľaťa.

Pomerne poetická námietka, ktorá zaznieva často od tých socialistov, čo v nedeľu chodia do kostola. Je obmenou tvrdenia, že trhová ekonomika posilňuje chamtivosť a materializmus. Táto námietka je zaujímavá z hľadiska biblického podobenstva, na ktorom je založená.

Keď Mojžiš odišiel na horu Sinaj, aby od Boha prijal Desatoro, Izraeliti si v jeho neprítomnosti odliali zlaté teľa, ku ktorému sa modlili Egypťania, a následne okolo neho pili a hýrili...

Vtip je v tom, že „kapitalista“ tu bol Mojžiš a „socialistami“ boli tí, čo tancovali okolo zlatého teľaťa. Nie naopak!

Kapitalizmus môže existovať len v spoločnosti, ktorá svojimi zákonnými a morálnymi normami posväcuje ľudský život, monogamnú rodinu, záväznosť zmluvných vzťahov, poctivosť a súkromné vlastníctvo. To sú veci, ktoré posväcuje Desatoro a bez týchto zásad by nikdy nevznikla západná civilizácia ani jej bohatstvo.

Sú to socialisti a zástancovia rôznych druhov spolitizovaného sociálneho cítenia, ktorí sa klaňajú zlatému teľaťu dialektického materializmu. Čo súvisí aj s odklonom mnohých populárnych cirkevných hodnostárov od nebeského kráľovstva na onom svete a k budovaniu kráľovstva „sociálnej spravodlivosti“ na tomto svete.

Blud číslo 5: Trh je hra s nulovým súčtom, kde bohatí vykorisťujú chudobných. Ak z obchodnej výmeny niekto profituje, niekto iný musí zákonite stratiť.

Žiaden iný blud sa nedrží tak vehementne ako tento. Pochádza z francúzskeho merkantilizmu a dnes ho rozširujú najmä antiglobalisti.

Colbertova mylná ekonomická doktrína sa pozerala na peniaze ako na výlučného nositeľa hodnoty. Ak teda kupec dá peniaze za nejaký tovar, on schudobnel a predajca zbohatol. Tento náhľad však ignoruje, že nositeľom hodnoty nie sú len peniaze, ale aj vymieňaný tovar. V skutočnosti bohatne kupujúci aj predávajúci.

Obchodujeme dobrovoľne. To, že s obchodom súhlasíme, znamená, že to, čoho sa obe strany vzdávajú, má pre oboch subjektívne nižšiu hodnotu ako to, čo obchodom získavajú. Trh tak vytvára situáciu, keď profitujú z transakcie obe strany.

Blud číslo 6: Pred rokom 1989 sa nosil Marx, teraz sa nosí Hayek, no v podstate je to o tom istom.

Rozdiel medzi Hayekom a Marxom nespočíva len v tom, že jeden bol seriózny vedec a druhý pseudonáboženský šarlatán. Marx je reprezentantom takzvaného nekritického racionalizmu. Jeho mozog si namýšľal, že dokáže obsiahnuť celú zložitosť spoločenských interakcií. Ba čo viac, nárokuje si schopnosť a právo prestavať spoločnosť i ľudskú prirodzenosť podľa svojich ideálnych predstáv. Marxovo všeobjímajúce veľdielo napokon ani nebolo dokončené.

Hayek je, naopak, reprezentant kritického racionalizmu. Výklad jeho filozofie sa začína tým, čo o spoločnosti nevieme a čo ani nikdy schopní vedieť nebudeme. Hayek dôsledne trvá na tom, že spoločenskovedné poznanie je nutne obmedzené. Spoločnosť ani ľudská prirodzenosť nikdy nebude môcť byť prebudovaná podľa ideálnych predstáv. Dokonalá spoločnosť na tomto svete nikdy nevznikne, pokiaľ človek bude človekom.

Lukáš Krivošík
(skrátené vyšlo v časopise .týždeň, 31/2006)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk