Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Môže kultúra fungovať bez štátu?
27-04-2006 / Lukáš Krivošík / Slovenská otázka

Zahynula by vysoká kultúra bez štátnych subvencií? Je požiadavka, aby štát nefinancoval kultúrne inštitúcie len „vulgárnym ekonomickým liberalizmom“? Sú revoltujúci umelci jedinými spravodlivými a ich odporcovia kultúrnymi barbarmi?

Ak máme veriť nespokojným umelcom, ktorí pred niekoľkými mesiacmi neurotizovali slovenskú spoločnosť svojimi výzvami a petíciami, musí byť vysoká kultúra – teda oni sami, nevyhnutne financovaná z vreciek daňového poplatníka, inak by zahynula. Túto tézu však vyvracia mnoho príkladov súkromne financovaného umenia z minulosti i súčasnosti, zo Slovenska i zo sveta. Terčom dobre organizovanej, výrečnej a mediálne exponovanej záujmovej skupiny bol vlani riaditeľ Slovenskej televízie a neskôr minister kultúry. Akoby národná kultúra stála a padala na dvoch mužoch...

Kríza kultúry?

Je kultúra v kríze? Chápaná v širšom zmysle ako „kultúrnosť“, teda súbor hodnôt prítomných v spoločnosti, v kríze je. A to všade na Západe. Krízu kultúrnosti však nevyriešia žiadne peniaze. A to preto, lebo prameň kultúrnosti je metafyzický. Inšpirácia vždy prichádza zhora. Kde mizne viera v niečo nadprirodzené, čo nás presahuje, tam vysychá aj prameň kultúry. No toto výzvy umelcov, z ktorých mnohí sú ľavicoví liberáli, nepriateľsky zaujatí voči náboženstvu, neriešia. Im nejde o úpadok duchovného života, ale o peniaze zo štátneho rozpočtu.

Tento text sa však chce zaoberať skôr kultúrou v užšom zmysle, teda umením. Treba rozlišovať medzi populárnym umením, ktoré si na seba zarobí samo, a takzvanou vysokou kultúrou (divadlá, opera, knižnice, múzeá...), ktorú financuje štát.

Populárne umenie v žiadnej kríze nie je a tento druh interpretov ani nemusí vedieť, kde sídli ministerstvo kultúry. Od roku 1989 s ním totiž nemá nič spoločné. Samozrejme, dá sa debatovať o umeleckej úrovni populárnej kultúry (najmä vo vzťahu k vyššie zmienenému úpadku kultúrnosti), ale je pravda, že „pohodové“ Slovensko veľmi kultúrnu krízu nepociťuje.

V kríze je skôr inštitucionalizovaná kultúra, financovaná štátom. Práve jej predstavitelia sa vyznačujú notorickým aktivizmom.

Štátna kultúrna politika

Pojem „štátna kultúrna politika“ je oxymoron. Štát jednou rukou kultúru subvencuje a druhou ju brzdí v podobe rôznych byrokratických regulácií. Štát pritom dotuje aj masovú zábavu v podobe verejnoprávnych médií. Natíska sa teda otázka, čomu vlastne štátne subvencovanie kultúry slúži?

Má ísť o to, aby si lístok do opery mohli kúpiť aj chudobní? Ak je toto cieľom, tak štátna kultúrna politika zlyhala. Vysoká kultúra naďalej zostala najmä záležitosťou vyšších vrstiev. A tak dochádza v kultúre k štátom vynucovanej solidarite chudobných s bohatými, keď robotník, čo nikdy do opery ani nevkročil a možno by tam nešiel, ani keby mu zaplatili, subvencuje vstupenku bankárom a podnikateľom, poprípade rakúskym dôchodcom. Ba čo viac, chudobný občan sa daňami skladá na honoráre a vily zámožných hercov, z činnosti ktorých sám nijako neprofituje.

Ak bolo cieľom štátu sprístupniť vysokú kultúru širokým vrstvám, tak tu zase raz odviedol trh lepšiu prácu ako vláda. Práve vznik cédečiek, rozhlasu a televízie demokratizoval prístup ku kultúre a umožnil každému vychutnať si divadelnú hru alebo skladbu vážnej hudby. Je to výrazom talentu, keď umelca financuje štát? Ako môže byť taký umelec nezávislý?

Martin Porubjak, keď písal o ministrovi kultúry, ho vždy pohŕdavo nazýval „inžinier Tóth“, čím chcel naznačiť, že minister nepochádzal z toho správneho milieu. Na Slovensku prežíva zvláštna predstava, že minister kultúry musí byť herec, minister pôdohospodárstva družstevník, minister školstva učiteľ a že úlohou všetkých týchto ľudí je presadzovať vo vláde záujmy „rent-seekerov“ z vlastných rezortov na úkor všetkých ostatných. Je to zvrátené chápanie.

Minister je politický nominant, ktorého úlohou je presadzovať záujem verejnosti vo svojom rezorte a keď treba, tak aj proti reprezentantom partikulárnych záujmov. To len štátni umelci, pomýlení študenti, čo kričia, že „vzdelanie nie je tovar“, a dotovaní družstevníci majú zvrátenú predstavu o štáte ako o priestore, kde má každý nárok žiť na úkor každého. A občania pokrytectvo revoltujúcich umelcov cítia, preto je ohlas na ich politické aktivity v spoločnosti nulový.

Klientelistické praktiky pri prideľovaní grantov sú notorickým problémom celej našej štátnej kultúry. Revoltujúci umelci plačú nad percentom HDP, ktoré štát vynakladá na kultúru u nás a v západnej Európe, ale zabúda sa, že tam vláda financuje často úplné nezmysly: múzeá feminizmu, múzeá „bremena bieleho muža“, výstavy fekálií, pomaľovaných veľkých modrých kociek... Nedávna „umelecká“ eurokampaň v Rakúsku, s vulgárnymi billboardmi, ktoré pohoršili verejnosť, bola tiež financovaná štátom.

Historická anomália

Z hľadiska dejín je éra ministerstiev kultúry, kde štát riadi a vo veľkom financuje umenie, anomáliou 20. storočia. Príkladov umenia prekvitajúceho aj bez štátnych dotácií je mnoho v súčasnosti aj v minulosti, na Slovensku i vo svete.

Trápna poznámka Antona Popoviča, že „kultúra nesmie byť predmetom ponuky a dopytu“ zakrýva pravú podstatu veci. Tvoriví ľudia majú viacero možností, ako sa presadiť: ak sú zámožní, môžu sa podľa ľubovôle venovať svojim tvorivým aktivitám. Môžu si tiež nájsť bohatých mecenášov, alebo sa pokúsiť žiť priamo z výnosu svojej umeleckej činnosti. A môžu si zvoliť život v chudobe, ktorý bol v minulosti veľkým stimulom pre mnohých tvorivých duchov. Cestičky geniality sú nevyspytateľné a vláda tu nie je na to, aby ľuďom uľahčovala drinu.

Ľudia, ktorí aktivistom veria, lebo s nostalgiou spomínajú na roky 1989 a 1998, keď revoltujúci umelci podporili pozitívne zmeny, by si mali uvedomiť, že nežná revolúcia dnes preniká aj do inštitucionalizovanej kultúry, no nie zásluhou umelcov.

Iste, v dejinách sa vyvinuli isté objektívne kritéria pre vysoké umenie a takisto formy umenia, ktoré by samotný dopyt neuživil. Preto existuje možnosť podpory kvalitného umenia zo strany bohatých donorov. Slovo „mecenáš“, ktoré takýchto ľudí označuje, je odvodené od mena rímskeho boháča, ktorý v 1. storočí pred Kristom podporoval talentovaných básnikov. Gaius Cilnius Maecenas inšpiroval neskôr aj florentských Mediciovcov a v rámci oživenia záujmu o výdobytky antiky, financovalo mecénstvo tvorbu väčšiny umeleckých pokladov renesancie.

Išlo pritom o prísne individuálny vzťah, ktorý nebol nijako inštitucionalizovaný. Mnohí namietnu, že stredoveká cirkev a šľachta mali tiež len tie peniaze, ktoré na základe výsad vybrali od poddaných. Podstatné však je, že existovala konkrétna súkromná osoba, ktorá využívala svoje peniaze ako objednávateľ a ktorá bola priamo zainteresovaná na kvalite odvedenej práce a efektivite vynaložených prostriedkov. Išlo o kvalitatívne iný spôsob financovania umenia ako dnes, keď to robí anonymná grantová komisia, v ktorej cudzie (!) peniaze prerozdeľuje buď nezainteresovaný úradník, alebo rovno umelcov kamarát.

Navyše nie každé umenie financovala šľachta a cirkev z prostriedkov, ktoré nadobudli na základe prerozdeľovania od poddaných. Zaujímavým zjavom je v tomto zmysle gróf Ján František Pálffy. Na konci 19. storočia bol považovaný za hádam najväčšieho zberateľa umenia v Uhorsku. Peniaze, investované do rozsiahlych zbierok a do prestavby Bojnického zámku (kde mali byť umiestnené), mal najmä z kapitálových výnosov – otvoril napríklad uhoľné bane v Handlovej.

Pálffy vo svojom testamente vyslovil želanie, aby sa zbierky sprístupnili verejnosti. O svojich zberateľských motívoch napísal: „Išlo mi o to, aby som priviezol do vlasti výtvarno-umelecké diela, a tým prispel k zušľachteniu umeleckého vkusu doma a súčasne vzbudil záujem o umenie“.

Pálffyho podnikavý duch žije v Bojniciach naďalej. Zníženie štátnej dotácie po roku 1989 vyriešilo múzeum tvorivo. Tím okolo Jána Papca dostal zámok z červených čísiel vďaka kombinácii atraktívnych programov pre verejnosť a aktívneho marketingu. Každoročné festivaly duchov a strašidiel, rytierske dni či šľachtické Vianoce inšpirovali aj ďalšie slovenské múzeá.

Zámok v Bojniciach, dnes pokryje 80 percent svojich prevádzkových nákladov z vlastných zdrojov. No keby zámocké múzeum prestalo byť štátne, nechali by bojnickí hotelieri a gastronómovia schátrať pamiatku, ktorá je lákadlom pre ich klientelu? Neponúka samotný zámok (dnes súčasť rigidnej byrokratickej štruktúry Slovenského národného múzea) vnútorné možnosti na úspory? A neleží ďalší nevyužitý potenciál v samotnom kúpeľnom mestečku, ktoré podľa odborníkov nevyužíva svoje turistické kapacity na sto percent?

Moderní mecenáši

Dnes je, samozrejme, nemožné očakávať, že umenie budú financovať šľachta a cirkev. Stefan Zweig vo svojej knihe Svet včerajška opisuje Viedeň na začiatku 20. storočia, keď sa šľachta a cisársky dvor prestávajú podieľať na financovaní kultúry. Zweig podrobne opisuje, ako vysokú kultúru začalo financovať meštianstvo, teda stredné vrstvy. Bol to čas, keď štát prerozdeľoval sotva 10 percent HDP a financoval nanajvýš armádu, políciu a súdy. No dnešná, štátom subvencovaná kultúrna Viedeň je len odleskom vtedajšej umeleckej metropoly.

V 19. storočí vznikli nové elity, ktoré je nutné presvedčiť, že bohatstvo zaväzuje. Amerika má povesť veľmi nekultúrnej krajiny. No hoci to niekoho prekvapí, ide o krajinu, kde sa dajú nájsť egyptské múmie, zbierky starovekého umenia či dokonca stredoveké hrady a kláštory, ktoré boli kameň po kameni rozobraté a prevezené z Európy. V Kalifornii existuje kópia vily Júlia Caesara, ktorú postavil ropný magnát Paul Getty. Ukrýva jednu z najväčších zbierok antického umenia na svete. Múzeum financuje J. Paul Getty Trust.

Už na konci 19. storočia bolo Metropolitné múzeum a Filharmonická spoločnosť (po Viedni a Londýne najstaršia na svete) plne financované bohatými priemyselníkmi. Veľkú úlohu tu zo začiatku zohral snobizmus. Štedré financovanie opery sa totiž považovalo za vstupenku do vyššej spoločnosti. Pritom toto tvorivé prostredie lákalo najväčších európskych majstrov. Dvořák, Mahler, Stravinský, Destinová, Caruso vystupovali na neobvyklej scéne, osvetlenej Edisonovými žiarovkami a vyzdobenej Tiffanym.

Dnes musí byť umelec buď melancholik, pohŕdajúci materiálnymi statkami, alebo rovno kritik kapitalizmu. Ale šperkár Tiffany bol symbolom umelca, ktorý bol zároveň prefíkaným obchodníkom.

Finančník J. P. Morgan bol zase dlhoročným správcom Metropolitného múzea a veľmi sa zaslúžil o zrušenie 20-percentného cla na dovoz umeleckých predmetov, čo po roku 1909 americkým miliardárom umožnilo doviesť najkrajšie zbierky, ktoré potom darovali práve tomuto múzeu. Morgan dokázal zainteresovať vyššie vrstvy na financovaní umenia ako nikto iný. Od jeho čias sa správcovské funkcie zverujú najštedrejším donorom a ich manželkám.

Rockefellerovci v tom istom čase zaplatili sanáciu 700 budov starého koloniálneho mestečka Williamsburg z 18. storočia. Henry Clay Frick zhromaždil zbierku obrazov od Vermeera, Holbeina a Constabla. Odkázal ich mestu New York a podobne ako Rockefellerovci, aj on založil nadáciu na správu týchto zbierok.

Oceliarsky magnát Andrew Carnegie vybudoval z vlastných zdrojov sieť 2811 verejných knižníc. Na Slovensku nemožné?! Prvá súkromná knižnica u nás, Bibliotheka Kaláka v Nových Zámkoch, začala svoju činnosť v septembri 1999 s 3500 knihami. Dnes vlastní 23 000 zväzkov pri dobrovoľnom členskom – v čase, keď iné verejné knižnice členský poplatok zvyšujú.

Na Slovensku tiež funguje niekoľko súkromných divadiel a galérií, pričom zámožnejšia klientela priebežne nakupuje diela súčasných slovenských výtvarníkov. Najviac bojujú za štátne financovanie kultúry herci SND. No práve ich divadlo bolo v roku 1920 založené ako súkromný biznis. Viedol ho český divadelný podnikateľ Antonín Drašar. Začiatky síce neboli ľahké, ale je pikantné, že ak porovnáme vtedajšiu a dnešnú úroveň cien s vtedajšími a dnešnými platmi hercov, zistíme, že zarábali viac ako dnes!

SND bolo vtedy zároveň omnoho kozmopolitnejšie. Pravidelne tu hosťovali najslávnejšie európske súbory a v roku 1935 odvysielal premiéru Šostakovičovej Lady MacBeth v priamom prenose dokonca francúzsky rozhlas. Ladislav Lajcha o tomto období píše: „Prostredie v divadle provokovalo k rivalite, k súpereniu, k prekvapeniu a k výsledkom (...) Bratislava nebola uzavretá, naopak, prijímala podnety, no tvorivosť očakávala aj od tých, čo pôsobili na javisku...“

Dnes však aj jeden zo signatárov petície za odvolanie ministra Michal Hvorecký (SME, 21. 8. 2005) priznáva, že národné divadlo je provinčné a málo nápadité. V prípade SND, zdá sa, platí, že čím viac je táto inštitúcia závislá od štátu, tým viac upadá. Pre nás, „vulgárnych ekonomických liberálov“ žiadne prekvapenie.

Umenie ako investícia

Rozvoj slovenskej kultúry závisí od schopnosti zainteresovať na nej ponovembrové finančné elity. Mnohým zo zbohatlíkov ešte trčí slama z topánok, no cestou by mohol byť apel na ich snobizmus a ich zištnosť.

Umenie je posledných 150 rokov stále viac investíciou. Ak podnikateľ podporí vydanie katalógu alebo výstavu žijúceho výtvarníka, získava tým výtvarník, ale aj mecenáš. Umelec je vďaka tomu známejší a cena obrazov, ktoré si predtým mecenáš kúpil, stúpa. Takto to funguje napríklad vo Francúzsku. V Singapure zase majú čisto súkromne sponzorovanú operu, ktorá si napriek vzdialenosti od európskych kultúrnych centier udržuje pomerne slušnú úroveň...

Takže ide to aj bez štátu! Aj mnoho revoltujúcich umelcov uznáva, že ministerstvo kultúry je relikt socializmu a pokojne by mohlo byť zrušené. Stačila by vraj grantová komisia na ministerstve školstva alebo financií. Ide síce o správny, ale predsa len prvý nevyhnutný krok. Konečným cieľom by malo byť postupné skoncovanie so štátnym financovaním kultúry. Toto sa však u nás možno nikdy nepodarí. Štátni umelci majú zaručený prístup do médií, čo im umožňuje svoje zištné požiadavky dramaticky zaobaľovať do moralizujúcich fráz. To však neznamená, že nejaký automatický morálny nárok na naše peniaze naozaj majú.

Lukáš Krivošík
(článok bol zverejnený v časopise .týždeň 16/2006)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk