Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

HVIEZDNE VOJNY – mýtus či realita?
12-04-2006 / Dušan Mihálik / Komentáre

Hviezdne vojny sú známym slovným spojením a každý asi pozná ich filmovú podobu v stvárnení Georgea Lucasa. Práve od neho si Ronald Reagan vypožičal názov pre svoju politiku zastrašovania Sovietskeho zväzu. Reálna, vojenská verzia Hviezdny vojen je menej známa, ale o to tajomnejšia i desivejšia. Tu je podrobný výber z udalostí, ktoré mali a majú vplyv na náš svet.

I.

V polovici päťdesiatych rokov 20. storočia sa kolesá studenej vojny roztáčali naplno a obe strany sa snažili hrať so skrytými kartami. Chruščov sa tváril, že ZSSR vyrába balistické rakety a strategické bombardéry vo veľkom a nik to nevedel potvrdiť, ani vyvrátiť. Všetky zložky ozbrojených síl USA požadovali astronomické čiastky na „dobiehanie“ predpokladanej sovietskej hrozby a administratíva prezidenta Eisenhovera nevedela presne, čo robiť pre katastrofálny nedostatok informácií z komunistického impéria.

Klasické prieskumné lietadlá boli zraniteľné a každý ich let do vnútra ZSSR smrdel „prúserom“. I tak to USA skúšali, ale riziko bolo značné a okrem medzinárodných dôsledkov (narušenie vzdušného priestoru ZSSR) hrozili i tragickejšie následky. Skutočne bolo niekoľko strojov a ich posádok stratených pri týchto letoch. Špionážne lietadlá U2 (v tom čase patrili CIA, a nie armáde) dokázali vyriešiť bezpečnosť letov, ale len na určitý čas. Od roku 1956 do roku 1960 zmonitorovali asi 10 percent územia ZSSR a ukázali, že s tou prevahou v nosičoch jadrových zbraní to nebude pre USA až také zlé. V roku 1960 však bol jeden stroj zostrelený a pilot Gery Powers prežil (napriek teoretickým predpokladom o mizivej šanci na prežitie) a upadol do zajatia (nepoužil ani kapsulu s jedom, ktorá bola pripravená pre tento prípad).

Keďže USA nevedeli, že prežil pilot a zachovali sa špionážne snímky, snažili sa vec zaretušovať a ututlať. Chruščov si Američanov „vychutnal“ a urobil z nich totálnych hlupákov. Po tomto incidente už žiadne U2 nad ZSSR neletelo a pozornosť americkej administratívy sa obrátili do neba – smerom k špionážnym satelitom.

Štart ruskej družice „Sputnik“ v roku 1957 znamenal pre USA šok – hlavne pre verejnosť. Mocné USA prehrávali v pretekoch o vesmír. Štart ruskej družice však pre USA znamenal aspoň vyriešenie právneho problému, či je, alebo nie je, kozmický priestor súčasťou vzdušného priestoru jednotlivých krajín. Komunisti si z toho ťažkú hlavu nerobili a ich družica si veselo krúžila nad ostatnými štátmi. Bol to precedens a Američania mali o jeden problém menej.

V päťdesiatych rokoch prebiehal v USA projekt „Corona“, čo bol vývoj špionážnej družice s cieľom prieskumu ZSSR. „Corona“ mala svoj krycí názov „Discoverer“ – čo bol oficiálne projekt výskumnej družice. Projekt špionážnej družice bol maximálne utajený až do absurdných detailov. Napriek tomu však bolo všetkým úplne jasné, na čo bude slúžiť. V roku 1962 vydalo vydavateľstvo „Naše vojsko“ v komunistickom Československu knihu „Moderní vojenská technika 1“ a v nej podrobne opisuje funkciu „výzvednej družice „Discoverer“. V demokratickej spoločnosti jednoducho nebolo možné utajiť taký veľký projekt.

II.

Po zostrelení U2 sa práce na projekte zrýchlili, ale výsledky dlho neprichádzali. Satelit bolo totiž nutné vypustiť, on musel nafotiť snímky a potom sa snímky pomocou návratového puzdra odoslali na zem. Nasledovala séria neúspešných testov a až v roku 1962 sa podarilo vyriešiť technické problémy a pozrieť sa na ZSSR z „výšky“ pomocou družíc KH-4 (Key Hole). Družica odfotila naprogramovanú cieľovú oblasť a potom vypustila návratový modul, ktorý sa vznášal do mora na padáku. Nemal však do neho spadnúť. Špeciálne upravené transportné stroje C-119 ho odchytávali ešte vo vzduchu a dopravovali na vyhodnotenie. Konečne USA zmonitorovali celé územie svojho nepriateľa a zistili, že prevaha ZSSR v jadrových nosičoch je mýtus, a to i napriek malej rozlišovacej schopnosti (rozlišovacia schopnosť – odlíšenie dvoch predmetov od seba), ktorá sa pohybovala v rozsahu niekoľkých metrov. To umožnilo zreálniť potreby ozbrojených síl a ušetriť miliardy dolárov americkým daňovým poplatníkom.

Nasledujúce družice KH-5 boli súčasťou programu Argon na mapovanie povrchu územia ZSSR pre potreby navigácie bojových lietadiel USA. Zdokonalením KH4 vznikla družica KH-6 (projekt Lanyard). Stále však bola rozlišovacia schopnosť nižšia, akú mali tie z U-2, a preto v rámci projektu Higher Boy, (neskôr premenovaný na Gambit) vznikli dokonalejšie družice KH-7 a KH-8 s vyššou rozlišovacou schopnosťou. V roku 1971 odštartovala svoju cestu do kozmu nová špionážna družica KH-9 projektu Hexagon. Bola to úplne iná kvalita. Jej rozlíšenie bolo 30 – 60 cm a mapovala za jednom zábere niekoľko tisíc štvorcových kilometrov z výšky 160 kilometrov nad povrchom zeme. KH-10 „Dorian“ nemala byť družica, ale malá pilotovaná stanica určená na špionážne účely – projekt MOL (Military Orbiting Laboratory). Nikdy sa však nedostala do vesmíru a projekt bol ukončený.

V roku 1968 „spriatelené“ komunistické štáty obsadili Československo a pre Američanov to bol nepríjemný šok. Napriek svojim družiciam sa to nedozvedeli včas. Problém bol v oneskorení medzi časom fotografovania a odoslaním návratového modulu družice. Vyvstala potreba prenosu fotografií priamo na zem pomocou prenosu. Pokusy sa síce robili už dávno, ale prenosové rýchlosti a rozlíšenie fotiek boli zúfalé. Prebiehal intenzívny výskum prenosu záberov na zem. A po dlhom vývoji prišiel úspech.

Družice KH-11 dokázali začiatkom 80. rokov zasielať snímky počas preletov nad vlastným územím, neskôr pomocou dátových prenosových družíc z hocijakého miesta na svete. Modernejšia špionážna družica KH-12 je všestrannejšia a má viac druhov senzorov a 7 ton paliva (celková hmotnosť je 16 ton), a to umožňuje častejšie manévrovanie na obežnej dráhe. Najnovší vesmírni špióni nesú názov KH-13 a nič bližšie o nich nie je známe.

Sovieti svoje špionážne družice tiež zdokonaľovali a v roku 1977 začali vypúšťať družice Jantar-2K s väčším rozlíšením a na začiatku 80. rokov družice Jantar-4KS1 s niekoľkými schránkami filmov, ktoré sa postupne vypúšťali a urýchlili tak prenos informácií na zem. Priamy prenos informácií z družice na zem bol vyriešený u družíc Jantar až koncom 80. rokov. Bol to však len doplnkový spôsob a hlavná časť fotografií putovala na zem pomocou návratových puzdier. Vývoj pokračoval cez Jantar-6 k mohutným špionážnym satelitom Orlec 1 a Orlec 2.

Vzhľadom na ekonomické problémy a iné priority (raketoplán Buran) ZSSR už nikdy nedokončil projekt plne „on-line“ optických špionážnych družíc i napriek veľkému tlaku vojenských analytikov, ktorí požadovali ekvivalent americkej družice KH-11. Až v roku 1997 vypustilo Rusko družicu Arkon 1 a v roku 2002 družicu Arkon 2, ktoré boli schopné posielať snímky s vysokým rozlíšením na zem v reálnom čase. Vzhľadom na ekonomické problémy bude ešte chvíľu trvať, kým Rusko doženie náskok USA v tejto oblasti.

III.

V súčasnej dobe sa skupina štátov vlastniacich špionážne satelity rozširuje. Prudký rozvoj elektroniky umožňuje postaviť vcelku výkonný satelit s pomerne malou hmotnosťou. Takmer každý vlastník výkonných nosičov (balistických rakiet) pracuje na vlastných projektoch vývoja družíc.. Takéto programy sú, samozrejme, značne utajované a zastierané a hranice medzi vývojom civilnej a vojenskej družice sú niekedy dosť nejasné.

Problémom nie je len získavanie záberov, ale aj ich spracovávanie. V 60. rokoch pracovalo na sledovaní snímkou stovky až tisíce ľudí. Dnes i pri automatických procesoch, je dosť problém analyzovať relevantné údaje z miliónov záberov. I napriek veľkej kvalite dnešných fotografií a ich vysokej rozlišovacej schopnosti – v rádoch centimetre (presný rozmer je zúrivým tajomstvom) – je sledovanie konkrétnych ľudí a poznávacích značiek filmárskym nezmyslom i keď takým bežným, že väčšina ľudí považuje „veľkého brata“ vo vesmíre za niečo samozrejmé.

Družice totiž nemôžu „zastaviť“ a sledovať nejaký cieľový objekt v neobmedzenom čase. Ich možnosti sú limitované dráhou letu a môžu stacionárny bod na povrchu zeme sledovať len počas jednotlivých obletov. Je síce možné synchrónne otáčanie spolu s povrchom zeme, ale len v omnoho väčšej výške, takzvanej: geostacionárnej (cca 35 810 kilometrov – nad rovníkom), ktoré sú pre fotografické špionážne družice bezpredmetné (tie krúžia vo výškach rádovo stoviek kilometrov).

Tieto výšky využívajú iné druhy družíc určených na prenos informácií, navigáciu a elektronický prieskum. Na bežné použitie pre armádu a políciu úplne stačia lietadlá a vrtuľníky. Ich modernejšou a lacnejšou alternatívou sú bezpilotné stroje.

Porovnanie ceny: špionážna družica – 1 miliarda USD + náklady na dopravu do kozmu, špičkovo vybavený prieskumný vrtuľník – 20 miliónov USD, malé taktické bezpilotné prieskumné lietadlo – 1 milión USD. Už z bežného pohľadu je jasné, že sledovanie nejakého zločinca, alebo jednotlivého teroristu je nezmyslom i vzhľadom na to, že každá družica musí pri zmene sledovaného územia manévrovať a spaľovať svoje cenné pohonné hmoty. Problém je dokonca i pri sledovaní väčších objektov, keď „druhá strana“ vie presné časy obletov špionážnych družíc nad svojím územím a počas tohto času sa priestor zamaskuje.

Najefektívnejším spôsobom vyhodnocovania záberov družíc je už roky metóda porovnávania zmien na sledovaných častí Zeme v čase. Vtedy je možné odhaliť i veľmi nepatrné zmeny v teréne, ktoré sa nedajú pri jednom snímku vôbec zistiť.

Kvalitné satelitné snímky zásadne ovplyvnilo rozhodovanie mocných tohto sveta. Mať pomerne kvalitné snímky zo záujmovej sféry je vec, ktorá je už pre predstaviteľov veľmocí veľmi zaujímavou devízou. Ak chce dnes vlastník špionážnych družíc podporiť nejakú bojujúci stranu diskrétne – satelitné snímky sú neoceniteľnou hodnotou. USA tak podporili v roku 1982 Veľkú Britániu pri vojne o Falklandy. Irak sa dočkal pomoci od USA koncom 80. rokov pri konflikte s Iránom. Izrael bol samozrejme tiež dôležitým príjemcom družicových záberov počas vojen s arabskými protivníkmi. Arabské štáty využívali zábery sovietskych družíc.

V čase studenej vojny boli družice obom stranám veľmi užitočné pri zbere informácií o nových zbraňových systémoch. Bolo to dôležité hlavne pre USA, pretože v ZSSR niekedy nepoznali nové zbraňové systémy ani príslušníci sovietskej armády. Rozsah utajovania bol úplne paranoidný. Zábery nových typov zbraňových prostriedkov obyčajne ako prvé priniesli až špionážne družice. Samozrejme sa sledovali i bojové schopnosti jednotlivých systémov. V roku 1978 zachytila družica USA úspešnú skúšku rakety vzduch-vzduch dlhého doletu R-33 odpálenú z lietadla MiG-31. Raketa úspešne zničila cieľovú raketu s plochou dráhou letu (najznámejšia strela tejto triedy je americký BGM-109 „Tomahawk“) a upozornila ozbrojené sily USA na nové možnosti letectva ZSSR v boji s týmto obávaným zbraňovým systémom.

V roku 1989 USA veľmi pozorne sledovali revolučné dianie v Pekingu, ale i napriek tomu nezasiahli pri masakre na námestí Tchien-an-men (nevarovali čínskych komunistov pred zásahom a ani neupozornili demonštrantov). V roku 1991 pomohli satelity i pri vojne v Perzskom zálive. Napriek nespornému prínosu satelitných snímok pre vojakov, politikov i tajné služby, 11. september 2001 ukázal, že družice majú svoje limity. I keby družica bola schopná zrátať počet vlasov na hlave sledovanej osoby, nikdy nedokáže prečítať jeho myšlienky. Zrazu sa ukázalo, že nestačí vidieť – treba veciam i rozumieť. Špionážne družice sú len jedným z prvkov zberu spravodajských informácií a je nutné ich správne začleniť do celého systému. I keď optické snímky družíc sú najznámejšie (predávajú sa i komerčne) veľmi dôležitú úlohu hrajú i prieskumné systémy na iných princípoch. Optické systémy dopĺňajú hlavne ich radaroví bratia.

IV.

Zaujímavou oblasťou špionáže je prieskum rôznych druhov signálov zo zeme (SIGINT – signals intellligence), ktorý sa delí na elektronický prieskum (ELINT – electronic intelligence), ktorý skúma radarové, rádiové a mikrovlnné vysielače, a prieskum zvukovej komunikácie (COMINT – communications intelligence). Na tento prieskum sa nepoužívajú len družice, ale i lietadlá, lode a stabilné stanice na pevnine.

Najznámejším predstaviteľom systému SIGINT je nepochybne ECHELON. Tento systém operuje celosvetovo na základe spolupráce niekoľkých štátov (Anglicko, USA, Kanada, Australia a Nový Záland), čím sa zvyšuje výkonnosť národných systémov. Štáty participujúce na ECHELONe (štáty ECHELONu) si môžu navzájom poskytnúť svoje sledovacie systémy, rozdeliť si náklady a využiť získané informácie.

Takýto typ medzinárodnej spolupráce je základom, dôležitým predovšetkým na sledovanie satelitnej komunikácie. Tento systém nie je zázračný a má množstvo obmedzení (je schopný zachytávať len niektoré druhy komunikácie a problém je i so spracovaním získaných dát), ale i tak predstavuje určite dôležitý nástoj získania informácií.

V akom rozsahu a aké informácie sa získavajú pomocou SIGINT-ov, je veľkým tajomstvom, ktoré si strážia všetky štáty, ktoré prevádzkujú toto „počúvanie za dverami“. Je však veľmi reálne, že sa využívajú i na priemyselnú špionáž.

Možné ohrozenie súkromia a komerčnej sféry, ktoré predstavujú systémy elektronického prieskumu, vzniká z toho, že sú prevádzkované v oblasti, ktorá takmer vôbec nie je regulovaná právom. Systémy na sledovanie medzinárodných komunikácií obyčajne nie sú namierené proti obyvateľom vlastnej krajiny. Osoba, ktorej správy boli zachytené, by nemala proti tomu žiadnu právnu ochranu vo svojom vlastnom štáte, keďže nemá trvalý pobyt v štáte, ktorý komunikáciu sleduje. Takáto osoba by bola vydaná na milosť a nemilosť systému.

Rovnako parlamentná kontrola v tejto oblasti by nebola efektívna, pretože osoby, ktoré o nej rozhodujú (poslanci), predpokladajú, že kontrola sa týka len osôb v zahraničí, a teda na kontrole nemajú žiadny zvláštny záujem. Volení zástupcovia sa totiž starajú hlavne o záujmy vlastných voličov. Na základe uvedeného vôbec nie je prekvapujúce, že vyšetrovanie amerického kongresu týkajúce sa aktivít v rámci systému ECHELON sa obmedzilo na otázku, či sa sledovanie týka aj občanov USA

Samozrejme stav, keď „vedľa seba“ krúžili vojenské družice oboch superveľmocí, nedal spať ani jednej z nich a vznikli rôzne projekty na likvidáciu družíc protivníka.

Úplne prvým projektom na zničenie nepriateľskej družice sa stal „Program Bold Orion“ z roku 1959. Americké letectvo vykonalo štyri pokusy o odpálenie rakety proti družiciam na nízkych obežných dráhach z bombardérov B-47 „Stratofortres“ a B-58 „Hustler“. Program bol označený za úspešný (v mierkach roku 1959).

Prvý komplexný projekt protidružicovej obrany bola až projekt „Saint (Satellite Interceptor, po čase premenovaný na Satellite Inspector). Nepilotované družice z tohto projektu sa mali priblížiť k nepriateľským družiciam a preskúmať ich určenie a uvažovalo sa o následnej likvidácii „podozrivej“ družice, i keď spôsob nebol dopracovaný. Uvažovalo sa o systéme „kamikaze“, alebo jednoducho postriekať družicu čiernou farbou a vyradiť jej optické systémy. Projekt však bol v roku 1962 ukončený a prednosť dostal nový projekt „Saint II“, čo bola pilotovaná družica. Na konci toho istého roku však bol i tento projekt zrušený.

Začiatkom 60. rokov sa v rámci projektu „Spin (Space Intercept) americké letectvo zvažovalo použitie protizemnej rakety „Skybolt“ odpaľovanej z bombardéru B-52 „Stratofortres“ a pozemné sily použite balistickej rakety „Minuteman“ proti družiciam, ale programy boli zrušené bez konkrétnych výsledkov, podobne ako zvažované použitie rakety stredného doletu LV-2D „Thor“ na protidružicový systém (Program 437).

Omnoho nádejnejší bol projekt „Early Spring“ amerického námorníctva. Rakety Poraris, odpaľované z ponoriek, mali ničiť družice pomocou prúdu oceľových úlomkov. Navádzanie malo byť optické prostredníctvom obsluhy zo zeme. Pre finančné problémy bol projekt ukončený. Americké pozemné sily upravili protiraketový systém „Nike Zeus“ na ničenie družíc pomocou svojej jadrovej hlavice (Program 505) a vyskúšalo naostro účinky jeho 1,4-megatonovej hlavice pri troch pokusoch v roku 1962 na ostrove Johnson v Pacifiku. V roku 1963 bola podpísaná medzinárodná dohoda o zákaze jadrových skúšok v atmosfére a ostré skúšky protidružicových systémov boli ukončené.

Náhradou „Programu 437“ amerického letectva bol „Program Spike“, ktorý však už počítal s nasadením stíhacích strojov F-106 a neskôr strojov F-15 na ničenie družíc na nízkych obežných dráhach pomocou rakiet ALMV (Air Launched Miniature Vehicle). V roku 1985 bola vykonaná prvá úspešná skúška a výskumná družica P-78-1 „Solwind“ mala tú smolu, že sa stala skúšobným terčom (družica bola ešte funkčná, čo bolo dôležité pre vyhodnotenie skúšky – odmlčanie sa družice). Po technickej stránke to bol úspech, ale projekt bol ukončený vzhľadom na silné protesty zo zahraničia i zvnútra USA. Družice totiž umožňovali sledovanie sa veľmocí navzájom, a to umožnilo kontrolovať vzájomné kroky (napríklad medzinárodné dohody a odzbrojovacie dohody). Každý projekt protidružicovej obrany narúšal tento stav a destabilizoval krehkú dôveru medzi veľmocami.

Bez ohľadu na nesúhlas vlastných zákonodarcov sa armáda USA pustila v roku 1989 do ďalšieho protidružicového projektu „Program KEAsat (Kinetic Energy Antisatellite)“. Ide o systém určený na ničenie družíc pomocou nárazu hlavice systému. Po dlhých rokoch vývoja sprevádzanými nedostatkom financií a politickými turbulenciami je projekt stále živý (podľa firmy Boeing), ale vzhľadom na vysoké výdavky a nepoužiteľnosť zariadenia na momentálne priority americkej administratívy (boj proti terorizmu), je zrejme v útlme a pravdepodobne bude zrušený.

V.

V roku 1983 oznámil americký prezident program strategickej obrannej iniciatívy (Strategic Defence Iniatiaton – SDI) známy ako „Hviezdne vojny“. Bol to mimoriadne ambiciózny program na vytvorenie „obranného dáždnika“ nad západným svetom. Priestor kozmu predstavoval ideálnu platformu na ničenie najväčšej hrozby studenej vojny – balistických rakiet vrátane tých, ktoré mohli byť odpaľované z ponoriek (vzhľadom na výkony týchto rakiet ich mohli ruské ponorky odpaľovať z vlastných základní).

Zbrane v kozme by dokázali zničiť balistické rakety v štartovacej fáze (pred oddelením hlavíc a klamných cieľov) čo by bola obrovská výhoda. Vývoj zbraní v rámci SDI pohltil neskutočné miliardy a aké boli výsledky ambiciózneho projektu?

Veľké množstvo nových vedeckých poznatkov z použitia nových materiálov, energetických zdrojov družíc, a tak ďalej, ale ak sa pozrieme na pôvodný cieľ, bolo to jednoznačné fiasko. Komunistické (po rozpade ZSSR ruské) balistické rakety boli takou istou hrozbou ako na začiatku projektu. Dnes sa niekedy možno stretávať s názorom, že „Hviezdne vojny“ pomohli rozpadu komunistického impéria vzhľadom na „uzbrojenie“ Sovietskeho zväzu. Tento názor možno odsunúť do ríše mýtov. Vznikol pravdepodobne na ospravedlnenie astronomických súm utopených v tomto projekte.

V rámci SDI sa rozvinul ďalší prostriedok protidružicovej obrany USA, a to výkonná laserová zbraň MIRACL (Mid Infra-Red Advanced Chemical Laser), ktorá bola umiestnená na základni White Sands Missile Range v Novom Mexiku. Projekt bol úspešne ukončený v roku 1997. Bol odskúšaný v tom istom roku BMDO (Ballistic Missile Defense Organization), ktorá nahradila SDIO (Strategic Defense Initiative Organization) pomocou zrkadla odrazovej družice LACE, ktorá slúžila ako zrkadlo vo vesmíre na odraz lúča z MIRACL na cieľovú družicu. Skúška bola údajne úspešná, ale nič bližšie nie je známe.

Ešte treba pripomenúť jednu skutočnosť. Ohnivé záblesky laserových zbraní sú len vo filmoch a skutočný útok pomocou laserových zbraní nemôže človek vidieť, ani počuť.

Letectvo USA sa dnes sústredilo na inú laserovú zbraň, a to ABL (Airborne Laser). Je to projekt laserového útočného lietadla YAL-1A založený na komerčnom lietadle Boeing 747-400F. Projekt je síce primárne určený na ničenie balistických rakiet, ale jeho úprava na ničenie nízkoletiacich družíc je možná, i keď sa tento účel Pentagonom oficiálne popiera. Tento systém je však určite pre svoju všestrannosť efektívnejší ako KEAsat.

VI.

Na druhej strane barikády – v ZSSR tak isto prebiehal intenzívny výskum boja proti družiciam. V roku 1960 bol zahájený vývoj antidružice nazvanej IS (Istrebitěl sputnikov). Antidružica sa mala navádzať do blízkosti protivníka, a tam explodovať. Oficiálne označenie bolo „Poljot 1“ a družica sa dostala do kozmu v roku 1963. Jeho druh „Poljot 2“ krúžil vo vesmíre od roku 1964 a zostal funkčný 19 rokov.

V roku 1965 bol zrušený projekt Sojuz-PPK, čo bola pilotovaná „stíhačková“ družica. Obe strany, nezávisle od seba, zhodnotili, že táto cesta veľmi ťažko schodná.

Napriek tomu bol v roku 1967 odsúhlasený projekt bojovej pilotovanej kozmickej stanice Almaz. Stanica bola riešená univerzálne, na výskum, špionáž i boj proti americkým družiciam. Prvý pokus o nasadenie sa v roku 1973 nepodaril a Almaz sa po 13 dňoch rozpadol. Úspešný bol až druhý Almaz z roku 1974. Dokonca bol vyzbrojený 23-milimetrovým kanónom, ktorý bol údajne i vyskúšaný. Tretia bojová stanica Almaz nebola veľmi úspešná z dosť kuriózneho dôvodu. Posádka (kozmonauti Boris Volynov a Vitalij Žolobov) sa pohádala tak, že veliteľ Volynov vytiahol na podriadeného zbraň. Do polovice 80. rokov totiž velitelia letov mali zbraň pre prípad vzbury.... V roku 1978 bol projekt ukončený z nie celkom jasných dôvodov a zvyšné pripravené stanice Almaz boli upravené pre radarový prieskum Zeme.

Pokusy s nepilotovanými strojmi pokračovali i naďalej a v roku 1968 bolo úspešne odskúšané zničenie družice (cieľovej, na to vypustenej) pomocou antidružice IS.

V roku 1972 bola podpísaná dohoda SALT1 a ZSSR ukončila ďalší vývoj antidružice. V roku 1976 sa však k projektu tajne vrátili projektom IS-M (modificirovannyj). Praktické pokusy pokračovali až do roku 1982, keď Andropov tieto pokusy v kozme zakázal. Koncom tohto desaťročia bol systém prijatý do výzbroje. V roku 1986 bol zalietaný v ZSSR stroj MiG-31D upravený na ničenie satelitov (projekt Izděliji 07). Po necelých troch rokoch bol však projekt zastavený.

V roku 1984 bol vykonaný veľmi nebezpečný pokus sovietskeho projektu laserovej zbrane L1 umiestnenej na strelnici Saryšagan (určenej na oslepovanie elektroniky nepriateľských rakiet a družíc). Cieľom sa totiž stal americký raketoplán Challenger STS-41G. Slabý laserový lúč spôsobil výpadok palubnej elektroniky a posádka mala pocit oslepenia. Tento nebezpečný pokus nariadil minister obrany Ustinov ako varovanie Američanov, aby zanechali snahu o zbrojenia vo vesmíre (projekt SDI). USA ostro protestovali a viac sa takáto nebezpečná provokácia už nevyskytla.

VII.

Vo vesmíre sa však stávali i nebezpečnejšie veci. Obe strany sa snažili vybudovať dôkladné monitorovanie možného jadrového útoku balistickými raketami druhej strany. Okrem radarov a pozorovacích stredísk to boli, samozrejme, družice v kozme, ktoré mali výhodu „nadhľadu“.

Od roku 1961 začali USA vysielať do kozmu družice včasnej výstrahy MIDAS (Missile Defence Alarm System) v rámci projektu 266. Družice boli vybavené infračervenými senzormi schopnými zachytávať mohutné infračervené stopy štartujúcich balistických rakiet. Tento systém bol však nákladný, lebo na jeho efektívne fungovanie bolo nutné mať na nízkej obežnej dráhe 12 a viac družíc. V roku 1965 začalo americké letectvo nový projekt 949, neskôr prečíslovaný na 647. Na verejnosť prišiel ako DSP (Defense Suport Program), v rámci ktorého boli vyvinuté družice typu IMEWS (Integrated Missile Early Warning Satellite).

Družice pôsobia na geostacionárnej dráhe, čo znamená, že na pokrytie ZSSR (Ruska) stačili len 2 až 3 družice. Sytém sa osvedčil počas vojny v Iraku v roku 1991, keď dokázal zachytiť 98 percent odpálených rakiet SCUD. V tomto desaťročí by mal IMEWS nahradiť systém podstatne modernejší systém SBIRS (Space Based Infrared System), ktorý je kombináciou družíc vo veľkej výške (4 družica na geostacionárnej dráhe a 2 na vysokej eliptickej dráhe) – SBIRS High a v malej výške (20 – 30 družíc na nízkych obežných dráhach) – SBIRS Low.

V roku 1967 zahájil i ZSSR svoj systém včasnej výstrahy „Oko“. Po dlhých rokoch vývoja a zdokonaľovania vypúšťaných družíc sa až v roku 1987 stal systém plne funkčný s tromi družicami Prognoz-1 SPRN (Sistěma preduprežděnija o raketnom napadeniji).

Ako i ostatná technika, aj tieto družice sa môžu pokaziť, čo je však neporovnateľne nebezpečnejšie ako porucha na bežnom vybavení. Najvážnejší prípad sa stal v roku 1983, keď sovietska družica včasnej výstrahy Oko zaznamenala odpálenie medzikontinentálne rakety zo sila v Malstrome v štáte Montana. Potom družica ohlásila odpálenie druhej a vzápätí tretej rakety. Tieto správy dostal i minister obrany Dmitrij Ustinov, generálny štáb i veliteľ raketových a kozmických vojsk Jurij Voticev.

Sovietsky štyridsaťštyriročný podplukovník Stanislav Petrov, ktorý slúžil na Veliteľskom stredisku riadenia kozmických vojsk mal 20 minút na overenie informácii a na potvrdenie útoku do Kremľa. Odtiaľ by šli rozkazy do raketových batérii na protiútok a svet by bol iný...

Tento incident bol omnoho nebezpečnejší ako vcelku známy prípad kubánskej raketovej krízy na začiatku 60. rokov. V roku 1983 boli jadrové arzenály oboch jadrových veľmocí neporovnateľne ničivejšie ako za kubánskej krízy. Napriek tomu, že systém hlásil už päť útočiacich rakiet, podplukovník nespanikáril a po zvážení situácie (odpálenie len piatich jednotlivých rakiet nedávalo zmysel, možná chyba systému...) prevzal zodpovednosť a oznámil: „Falošný poplach“.

Petrov sa z prežitého stresu nikdy úplne nespamätal a predčasne odišiel z armády. Ako príčina sa zistila porucha na družici, ktorá nebola v snahe o rýchle nabehnutie systému Oko komplexne preskúšaná.

Rozhodnutie Petrova sa možno zdá z dnešného pohľadu takmer banálne a samozrejmé, ale treba si uvedomiť, že „studená vojna“ nebola až taká studená a incidenty medzi veľmocami boli na dennom poriadku. Obe strany veľakrát brnkali na nervy tomu druhému s cieľom vyprovokovať jeho obranu a zachytiť reakcie. Najznámejšou obeťou tejto „hry“ sa stal tragický prípad zostrelenia juhokórejského lietadla Boeing 747 s 269 ľuďmi na palube (to je však na inú tému).

Záver

Kanada vydala 11. 1. 2006 vyhlásenie o potrebe presadenia medzinárodnej dohody o zákaze rozmiestňovania a prevádzky zbraňových systémov v kozme. Dnes je platná len dohoda o zákaze umiestnenia zbraní hromadného ničenia v kozme.

Napriek všetkým projektom panuje (zatiaľ) vo vesmíre prímerie a ani jedna strana sa nepokúsila o zničenie družice protivníka. Treba však pripomenúť, že v 60. rokoch existovali rôzne „divoké“ projekty využitia nielen družíc, ale i Mesiaca na vytvorenie prevahy v kozmickom projekte a zdalo sa, že v budúcnosti (teda dnes) bude boj v kozme integrálnou súčasťou bojiska na zemi. Našťastie sa tieto vízie nenaplnili a „Hviezdne vojny“ poznáme len z filmu. Dúfajme, že to tak ostane i naďalej.

Dušan Mihálik

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk