Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Západná kultúra a science-fiction (zomrel Stanislaw Lem)
06-04-2006 / Martin Pener / Kultúrna vojna

Pre tých, ktorým vedecko-fantastická literatúra čitateľsky nechutí, aspoň niekoľko strohých faktov: poľský spisovateľ Stanislaw Lem sa narodil v roku 1921 vo vtedy poľskom Lvove. Po zmene hraníc medzi Poľskom a ZSSR sa usadil v Krakowe. Čoskoro po skončení druhej svetovej vojny začal v časopisoch publikovať sci-fi poviedky.

Jeho diela boli preložené do mnohých jazykov a uznanie získal vo východnom bloku aj na Západe. Lem bol nielen majster tvorby príbehov, ale aj skvelý vizionár. Vo svojich knihách nikdy nevykrádal sám seba, aj príbuzný námet je zakaždým inak spracovaný, inak podaný, inak rozvitý. Stanislaw Lem zomrel 27.3. 2006.

(Názvy jeho kníh priebežne spomeniem v ďalšom texte, pričom sa obmedzím iba na tie, ktoré som prečítal. A pretože väčšina Lemových diel nebola preložená do slovenčiny, používam „slovenské preklady názvov českých prekladov“.)

Lem a jeho súputníci

Stanislav Lem začal publikovať po druhej svetovej vojne – najprv len časopisecky, podobne ako mnohí jeho súputníci na Západe (napriklad združení okolo časopisu Amazing Stories). Cestu im pripravili G. H. Wells a Aldous Huxley. A ak by sme išli ďalej do histórie, vlastne aj Jules Verne. Najmä jeho vedecko-technický optimizmus a neobmedzená viera v pokrok, je prítomná i v akejsi „romantickej“ etape sci-fi 40. a 50. rokov. Typickým námetom vtedajších spisovateľov sú veľkorysé lety vesmírom. Autori na Západe však preberajú aj Welsov skepticizmus a Huxleyov pesimizmus, najmä v súvislosti so strašidlom jadrovej vojny.

To na východ od železnej opony nehrozilo. Rannú tvorbu Stanislawa Lema poznamenala nutnosťou podriadiť sa ideológii, ktorá rozhodovala aj o tom, čo sa bude publikovať. Preto sa jeho prvé romány Astronauti, Mraky Magalenové odohrávajú v komunistickej spoločnosti budúcnosti. Astronauti situovaní do roku 2003 (v čase vydania – 1951 – ďaleká budúcnosť) nás ubezpečujú že „veľa rokov padlo od pádu posledného kapitalistického štátu“.

Dej Mrakov Magalenových sa odohráva takmer o tisíc rokov neskôr. I tak sa let ku vzdialeným hviezdam nezaobíde bez objavenia pradávnej vesmírnej lode takzvaných Atlantiďanov (čiže USA), naloženej „uránovými bombami“. Niektoré z poviedok z knihy Sezam zasa ukazujú praktiky amerických imperialistov napríklad informačno-elektronickú diktatúru.

Napriek všetkým týmto ústupkom bol Lem – v čase socialistického realizmu – silnou kávou pre strážcov kultúry. Našťastie túto etapu čoskoro prekonal a sám sa k týmto dielam staval kriticky. Odbočme však na chvíľu od Lema a pozrime sa na vedecko-fantastickú literatúru v kontexte krajiny jej pôvodu.

V štátoch zaradených do Varšavskej zmluvy a RVHP musela najprv prehrmieť stalinistická dogma o kybernetike – buržoáznej pavede a musel vzlietnuť Sputnik, aby sa na knižné pulty dostali aj diela autorov východného bloku. O to viac vyniká Stanislaw Lem, autor ktorý sa aj v izolovanom svete zahľadenom do seba dokázal ešte pred Sputnikom vydať na tenký ľad sci-fi literatúry. Potom však dochádza k oživeniu i v našom priestore. Literárni vedci by mohli lepšie ako ja vysvetliť vďaka čomu. Ja sám som doposiaľ identifikoval tieto dva dôvody: po prvé, také silné hnutie v svetovej literatúre nebolo možné ignorovať – rovnako ako v 60. rokoch nebolo možné ignorovať big beat.

Po druhé, sci-fi sa dalo zapracovať do vízií o živote v komunizme. Ak zoberieme do rúk vydania sci-fi kníh z 50. a 60. rokov, vo všetkých doslovoch nájdeme komentár, že kým západné sci-fi je presiaknuté pesimistickými víziami, negatívnymi scenármi budúcnosti ľudstva, sci-fi východné je vábivá perspektíva usporiadanej budúcnosti ľudstva oslobodeného od konfliktov (jeden za všetkých: Ivan Jefremov – Hmlovina v Andromede). Pochvalu dostal s výhradami iba „najpokrokovejší americký autor“ Ray Bradbury (malo mi to byť výstrahou – takmer nič od Bradburyho nedokážem dočítať do konca).

Treba byť objektívny – na jedného výborného autora ako z USA tak i z bývalého ZSSR pripadá X- autorov mizerných. Na Západe neexistovalo sci-fi iba v fantastických dielach Asimova či Simaca, ale aj v podobe primitívneho braku. Na Východe okrem výborných autorov ako bratia Strugackí či Čech Ludvík Souček nájdeme plejádu červeného sci-fi plniaceho úlohy didakticko-propagandistické. Netreba však zabúdať, že kým na Západe vznikalo mizerné sci-fi za účelom predajnosti či autorskou neschopnosťou, na Východe nemal šancu autor, ktorý by sa prehrešil, či nedajbože išiel proti dialektickému materializmu a marxizmu.

O niekom aj bez štúdia životopisu môžeme povedať, že ideologický podtext bol nutné zlo - Josef Nesvadba. Inde už cítime hlbšie komunistické presvedčenie – napríklad Ludvík Souček, mimochodom účastník Kórejskej vojny na strane východného bloku. Možno by nám býval vedel povedať viac o tom, ako československí vojenskí lekári robili pokusy na amerických zajatcoch. Dnes keď mnohí autori už nežijú, je len na knihe samej, aby sa obhájila a prežila.

Našťastie klasici Asimov, Simac, Clarke, Bradbury či Heinlein sa k nám aspoň obmedzene dostali už v čase studenej vojny, no najmä po nej. Literatúra má svojou schopnosťou byť nadčasová výhodu oproti filmu – napríklad kedysi slávne americké komédie Deana Martina a Jerry Lewisa ostali navždy pre náš kultúrny priestor takmer neznáme.

Opäť treba vyzdvihnúť Lema, ktorý si už koncom 50. rokov prestal lámať hlavu s komunizmom a vydal sa do budúcnosti bez zdôrazňovania politického a ekonomického systému budúcnosti. Necháva existovať bipolárne rozdelenie sveta (Mier na zemi), či predpovedá aktivity výskumných inštitútov amerických ozbrojených síl (viď Golem XIV).

Spisovatelia v iných štátoch východného bloku (napríklad sovietski autori – bratia Arkadij a Boris Strugackovci ) si luxus odpútania sa od prvoplánovej ideológie mohli dovoliť až neskôr, aj to len v menšom meradle.

Pre úplnosť aspoň zmienka o Slovensku: ak pominiem Gustáva Reussa (1818 – 1861, romány Muránska Venuša; a Hviezdoveda alebo životopis Krutohlava, čo na Zemi, okolo Mesiaca a Slnka skúsil a čo o obežniciach, vlasaticiach, pôvode a konci sveta vedel), priekopníkom slovenskej vedecko-fantastickej literatúra je Josef Tallo (Vlasy Bereniky, 1961, Zelená planéta – Zem, 1959). Žiaľ na dlho jediným, po Tallovi sa ďalší slovenskí do science-fiction prispievajúci autori ozývajú veľmi neskoro – až na prelome 70. a 80. rokov (Fekete, Hykisch, Krug, Lenčo, J. V. Schwartz, Vasová, Žarnay, a nech mi odpustia tí, ktorých som nevypátral.

Prečo potrebujeme sci-fi

Neverím, že by mohla dobre fungovať spoločnosť, ktorá zo svojej kultúry odstráni mytológiu. Mýtus ľuďom pripomína že „je čosi medzi nebom a zemou“, pripomína mu, že nie je dokonalý ani všemohúci, upovedomuje ho, že niektoré záhady mu nie je súdené vyriešiť, niektoré tajomstvá odhaliť. Tiež nabáda k pokore. Mýtus toto robí formou príbehu, legendy, báje.

Ale sú i iné dôvody. Sám Lem vo svojej knihe úvah Summa technologiae hovorí: „Teoretickým základom“ úspešných technológií býva mýtus, povera, v takom prípade ich použitiu predchádzal magický rituál (napríklad liečivé byliny mali vďačiť za svoje vlastnosti zariekávaním vyslovovaným pri ich zbere), alebo sa sami stávali rituálom, v ktorom bol pragmatický prvok neoddeliteľne spojený s mystickým rituálom (rituál stavby chrámu, v ktorom sa stavebné postupy realizujú liturgicky)“.

Nemôžeme ani len za zárodok mýtov pokladať novodobé konšpiračné teórie, ako si Američania zámerne nechali zničiť dvojičky (WTC). Alebo že náš november 1989 urýchlili – ba priam spustili komunistické špičky, ktorým zovšedneli Tatry 613 a túžili po Mercedesoch. Ak však v Západnom svete hľadáme nové vierohodné mýty, kresťanstvo nám nepomôže. Jeho repertoár je totiž striktne ohraničený. A pretože mýty východoázijské, indiánske, africké sú síce neraz čitateľsky príťažlivé, no pochádzajú z cudzích kultúr, nemožno ich naplno zasadiť a zapriahnuť do nášho života.

Na tomto poli sú nám film a televízia bezcenné. Nedokážu suplovať literatúru a jej ústne podanie. Knihy či báje nás oboznamujú s myšlienkami, faktami, udalosťami, ale nezaťažujú dokonalým znázornením. Na príbehoch sa čitateľ a poslucháč zúčastňuje každý svojím neopakovateľným spôsobom prežívania.

Na filmovom plátne a televíznej obrazovke musí byť vidieť všetko, ako by sme boli skutočnými účastníkmi patričných udalostí. A vizuálne podanie rýchlo a niekedy nenávratne zastaráva. Preto by sme sa dnes mohli pousmiať nad kulisami a filmovými efektmi Tarkovského filmového spracovania Lemovho románu Solaris. Hoci – ja osobne na túto verziu z roku 1972 nedám dopustiť a naopak na celej čiare ma sklamal americký remake s Georgeom Cloonym. Napriek všetkým počítačovým efektom, aké majú filmári k dispozícii na začiatku 21. storočia.

Obdobne od sfilmovania Tolkienovej trilógie nezoberiem jeho knihy do rúk. Sfilmovanie nadiktovalo jeden vizuálny koncept fiktívneho Tolkienovho sveta a navždy odobralo čitateľom právo byť vlastníkom svojich predstáv o Hobitoch, elfoch, Mordore a podobne.

Aby sci-fi plnilo úlohu novodobej mytológie, ktorá dáva človeku pocítiť jeho nedokonalosť a nabáda ho nehrať sa na Boha, musí byť síce tajomné, ale zrozumiteľné. Čitateľ musí cítiť tajomno, ale nemal by byť paralyzovaný nepochopiteľnými vysvetleniami, napríklad z oblasti kvantovej fyziky Na tento účel môžeme vylúčiť napríklad romány Issaca Assimova Ani sami bohovia, alebo Stanislawa Lema Fiasko. V nich možno iba sledovať príbeh, ale musíme sa vzdať nároku na porozumenie, prečo to či ono hrdinovia dokázali tak a tak...

Naopak, geniálny je v tomto smere spomínaný Lemov román Solaris: ľudstvo už desaťročia bezúspešne skúma záhadnú planétu, ktorej povrch tvorí oceán záhadnej inteligentnej plazmy. Tá síce berie človeka (jeho výskumné stanice, výpravy, pokusy o kontakt…) „na vedomie“, ale nikto nevie, či jej reakciu možno chápať ako komunikáciu, chápať ako pozitívnu odpoveď alebo obranu útokom. Oceán totiž okrem iného zhmotňuje spomienky kozmonautov do podoby – svojím spôsobom – živých bytostí.

V knihe Golem XIV opisuje výsledok amerického vojenského výskumu v polovici 21. storočia: vedci skonštruujú sériu superpočítačov, ktoré začnú žiť vlastným „životom“. Kým model Honest Annie sa uzavrie do seba, pracuje, ale nekomunikuje, typ ďalšej generácie Golem komunikuje s ľuďmi na základe vlastných pravidiel.

Román (novela) Nepremožiteľný nás privádza na ďalekú planétu, kde záchranná výprava pátra po svojich stratených kolegoch. Nájdu len ich pozostatky a sami záchrancovia sú paralyzovaní desivými tajomnými silami. Neskôr sa zistí, že neznáma sila „resetuje“ mozgy členov vesmírnych výprav. Na túto silu nezaberajú ani tie najstrašnejšie zbrane. Postupne sa ukazuje, že tajomná sila vznikla evolúciou neživej hmoty: sú to zrejme pozostatky robotov a elektroniky zaniknutej biologickej civilizácie. Hoci mimozemskí tvorcovia tejto techniky zanikli, roboti a elektronika pokračuje vo vývoji a výrobe samých seba – bojuje totiž so zvieratami planéty, snáď i so sebou samými.

Ako povedal môj známy – na Lemovi je úžasná jeho „nadčasovosť“ – môžeme len hádať, či dej Solarisu a Nepremožiteľného zaradiť do 21., 22., 23. storočia. Obdobne v Návrate z hviezd vieme že intergalaktická posádka sa vrátila z výpravy, počas ktorej na Zemi ubehlo 130 rokov (dej je o problémoch adaptácie navrátilcov na „nový svet“). Opäť je však nemožné určiť rok príbehu – kozmické lety rýchlosťami blízkych rýchlosti svetelnej sú a, kto vie dokedy, budú nesplneným snom. Napriek problémom s „lokalizáciou“ Lemovi nemožno vytknúť, že by sa jeho príbehy nemohli stať...

Ako kedysi povedal Issac Asimov, sci-fi pripravuje spoločnosť na to, čo bude. Balistické rakety, atómová bomba, lety do vesmíru neboli pre ľudstvo až takým veľkým šokom, pretože sci-fi literatúra (30. a 40. rokov) ho vopred pripravila. Politici s týmito „artefaktmi“ kalkulovali ešte pred ich vznikom, pretože už existovalo povedomie, že čosi také je reálne možné.

Stanislav Lem rozhodne patrí (prítomný čas je zámerný) medzi veľkých vizionárov. Pokiaľ sa začítame do jeho knihy úvah Summa technologie, žasneme, čo všetko Lem dokázal – už v 60.rokoch a izolovaný vo východom bloku – predvídať, teoreticky predpovedať a odôvodniť. Nájdu sa v nej úvahy (život spoločnosti vo virtuálnej realite, pretechnizované umenie podliehajúce ekonomickým zákonom, neexistencia nadhistorickej morálky), v ktorých môžeme čerpať ešte ďalšie desiatky rokov.

Niektoré titulky správ o úmrtí Lema hovorili, že autor sa vydal za svojimi literárnymi postavami. Budete v skvelej spoločnosti, pán Lem!

Martin Pener


Výzva:

Pokiaľ sa nájdu čitatelia, ktorí by mi vedeli poskytnúť viac informácií o spomínaných i nespomínaných slovenských sci-fi autoroch (nie fantasy!), ozvite sa mi na martin.pener@prave-spektrum.sk. Budem vám vďačný za každý názor, informáciu či osobnú čitateľskú skúsenosť.

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk