Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Katolícky pôvod liberálnej ekonómie
27-02-2006 / Lukáš Krivošík / Slobodný trh

Martin Štefunko napísal knižku, v ktorej stručne predstavuje takzvanú rakúsku školu ekonómie, ktorá je spomedzi všetkých ekonomických škôl najsilnejším obhajcom slobodného podnikania a slobodného obchodu. V knihe poukazuje na jej katolícke korene a polemizuje s dogmami dominujúcej neoklasickej doktríny.

Rakúska škola ekonómie, reprezentovaná velikánmi ako Carl Menger, Friedrich August von Hayek, Ludwig von Mises, Murray N. Rothbard či Hans-Hermann Hoppe inšpirovala (popri teórii verejnej voľby a monetarizme chicagskej školy) aj pápeža Jána Pavla II. pri písaní encykliky Centesimus Annus.

No Štefunkova kniha môže byť pre katolíckeho čitateľa zaujímavá aj preto, lebo z jej takmer 190 strán je prvých tridsať venovaných práve koreňom tejto školy, ktoré siahajú do stredoveku, k cirkevným otcom, učencom scholastiky a k jezuitom. Dnes, keď Latinskú Ameriku ovládol hegeliánsko-marxistický blud teológie oslobodenia a keď aj európski cirkevní hodnostári často plávajú v hlavnom prúde mýtov a predsudkov o kapitalizme, nezaškodí si tieto korene pripomenúť.

Subjektivizmus verzus objektivizmus

Štefunko celú svoju knihu pojal najmä ako polemiku rakúskej školy s dominujúcou neoklasickou doktrínou hlavného prúdu súčasnej ekonómie. A to platí aj pre ich korene. Hlavným metodologickým rozdielom medzi rakúskou a mainstreamovou ekonómiou je totiž rozdiel v pohľade na hodnotu.

Pre „Rakúšanov“ je hodnota odrazom subjektívnych preferencií kupcov na trhu. „Neoklasici“ naproti tomu zastávajú takzvanú objektívnu teóriu hodnoty, podľa ktorej cena vychádza z výrobných nákladov. V katolíckom prostredí ešte pred vznikom systematického ekonomického bádania rozpracoval koncepciu subjektívnej hodnotovej škály každého jednotlivca Sv. Augustín.

Učenci školy zo Salamanky si zase v 16. storočí kriticky všimli, že objektívny pohľad na hodnotu by obchodníkom poskytoval ospravedlnenie pre takmer nekonečné zvyšovanie cien, za účelom pokrytia nákladov a dosiahnutia adekvátneho zisku. Ako poznamenáva Štefunko, toto sa aj dnes deje v pološtátnych energetických monopoloch...

Diego de Covarrubias y Lieva (1512-1577), uznávaný teológ, biskup a minister Filipa II. tvrdil, že „hodnota tovaru závisí od ohodnotenia človekom, aj keby toto hodnotenie bolo bláznivé“. Spravodlivá cena je podľa neho taká, ktorá vznikla voľne na trhu na základe pôsobenia ponuky a dopytu. Scholastici a jezuiti dospeli k veľmi pokročilému chápaniu ceny.

Napríklad kardinál Juan de Lugo v roku 1643 identifikoval vlastnosť trhových cien ako nosičov informácií, ktoré sú také komplexné, že sú ľudským rozumom neobsiahnuteľné, a preto je spravodlivá cena známa len Bohu... To už je interpretácia trhu, ktorá je veľmi podobná spontánne vzniknutému poriadku Friedricha Augusta von Hayeka.

Štefunko poukazuje nato, čo si už predtým všimol Murray N. Rothbard vo svojej známej knihe o histórii ekonomického myslenia: že subjektivistická teória hodnoty sa vyvinula v katolíckom prostredí, kým objektivistická sa vyvinula v prostredí protestantskom.

Toto poznanie je veľmi dôležité, pretože subjektivistický pohľad na hodnotu a cenu vedie k prosperujúcej slobodnej trhovej ekonomike s minimom štátnych zásahov, kým objektivistický pohľad vedie k dirigistickej a preregulovanej zmiešanej ekonomike, ak nie rovno k centrálnemu plánovaniu. Historicky je totiž objektivistická teória hodnoty založená na chybnej Ricardovej intepretácií Adama Smitha. A táto Ricardova interpretácia inšpirovala aj Marxovu pracovnú teóriu hodnoty.

K zrodu rakúskej školy došlo v roku 1871, keď jej zakladateľ, viedenský ekonóm a právnik Carl Menger, vydal svoje dielo Grundsätze der Volkswirtschaftslehre (Základy náuky o národohospodárstve), ktoré do ekonomického sveta prinieslo takzvanú marginalistickú revolúciu. Jeho žiak Eugen von Böhm-Bawerk zase rozvinul teóriu kapitálu a úroku.

Tam nadväzoval na žiaka Tomáša Akvinského, Gilesa Lessinesa, ktorý vyvrátil pôvodnú tézu, že úrok predstavuje bezpracný zisk a nespravodlivé obohatenie pre veriteľa. Naopak, úrok a rozvinutý bankový systém sú jedinou možnosťou, ako rozhýbať hospodárstvo a na úžeru sa úrok mení len tam, kde je zakazovaný. – Čoho príkladom sú aj úrokové sadzby u nás či v západných krajinách v porovnaní s úžerníckymi úrokmi v moslimskom svete, kde dávne argumenty o „bezpracnom zisku“ naďalej ovplyvňujú ekonomickú politiku tamojších vlád.

Príslušníci prvej generácie rakúskej školy (Menger, Wieser, Böhm-Bawerk, Schumpeter, Mises) slúžili za Rakúsko-Uhorska v dôležitých hospodárskych funkciách, nezriedka boli ministrami financií. Ich politika posilnila industrializáciu monarchie, ktorá v tomto období bola najrýchlejšie rastúcou ekonomikou v Európe. No prvá svetová vojna a všeobecný nástup etatizmu (iniciovaný nemeckými katedrovými socialistami) a totalitných ideológií, vyhnal napokon týchto učencov zo strednej Európy do Británie a USA, kde v 80. rokoch ich žiaci čiastočne ovplyvnili hospodársku politiku konzervatívnych štátnikov – Reagana a Thatcherovej. Dnes sú „Rakúšania“ stále zaznávaní hlavným prúdom ekonómie, no skutočnosť im dáva za pravdu.

Rozdiely v metodológií

Mises s Rothbardom postavili ekonómiu na úplne nové základy. Štefunko tieto metodologické rozdiely medzi „Rakúšanmi“ (aprioristická logika, ktorá sa sústreďuje na analýzu ľudského konania) a „neoklasikmi“ (matematická analýza, používaná na ospravedlnenie stupňujúcich sa štátnych zásahov) podrobne rozoberá. Autor tu krok za krokom vyvracia všeobecnú ekonomickú teóriu „neoklasikov“ s jej koncepciami (ne)dokonalej konkurencie, verejnými statkami, Paretovým optimom, externalít a monopolov. Nedokonalosti, ktoré hlavný prúd pripisuje trhu (ako nezamestnanosť, cyklické výkyvy a inflácia), sú v skutočnosti spôsobené štátnymi reguláciami.

Kontroverzným aspektom rakúskej ekonómie, ako je nahradenie štátneho monopolu násilia právnym polycentrizmom, sa autor nevenuje. Dôrazne však kritizuje inflačnú politiku centrálnych bánk a načrtáva model slobodného bankovníctva a navzájom si konkurujúcich súkromných mien. Je záslužné, že Štefunko vyvracia aj mýty o rakúskej škole samej osebe. Napríklad tvrdenie, že človek je pre ňu len akýsi „homo ecnomicus“, ktorému ide len o finančný profit.

Samozrejme, toto nie je pohľad rakúskej školy. A to treba dvakrát podčiarknuť. Podľa „Rakúšanov“ človek vždy koná, aby maximalizoval svoj úžitok (teda nie zisk!). Ale samozrejme, že tento úžitok môže pre každého znamenať niečo iné, v závislosti od jeho hodnotového rebríčka. Teda aj Matka Tereza, ak obetavo pomáha chudobným a s každým sa nezištne delí, maximalizuje týmto konaním svoj úžitok, lebo v jej hodnotovom rebríčku je altruizmus a pomoc chudobným najvyššie.

Rakúska škola ekonómie je totiž založená na etickom koncepte eudaimonizmu, podľa ktorého hlavným základom morálneho správania človeka je túžba po šťastí. Tento koncept, ktorý je v tradícií západného filozofického myslenia prítomný od Sokrata cez Aristotela až po zmienených stredovekých učencov, bol v istej forme blízky aj kresťanskému filozofovi Antonovi Neuwirthovi. Ale predstava o šťastí je, samozrejme, hlboko individuálna.

Jedinou, ale zanedbateľnou slabosťou knihy je to, že sa sústreďuje najmä na racionalisticko-aprioristickú vetvu rakúskej školy, ktorú reprezentuje Ludwig von Mises. Nezaškodilo by zaostriť trochu aj na Hayekovu konzervatívnejšiu vetvu. Želateľné by bolo najmä predstavenie Hayekovej teórie kultúrnej evolúcie normatívnych systémov, ktorú autor vôbec nespomína, hoci na Slovensku je známa len pomerne málo.

Katolíci a trh

Keď konkláve zvolilo za pápeža Benedikta XVI., libertariánske internetové blogy to privítal s titulkom „Pápež slobody!“ A to aj napriek tomu, že iné médiá sa netajili rozčarovaním z tejto voľby. Dnes sa mnohí katolícki spoločenskí myslitelia stavajú ku kapitalizmu kriticky. Túto kritiku nezriedka stavajú na prekonaných tvrdeniach otca sociológie, Maxa Webera, podľa ktorého je moderný kapitalizmus produktom protestantskej pracovnej etiky.

K trhovo konformnému správaniu vraj ľudí v Holandsku alebo Anglicku 17. storočia viedla kalvinistická „panika zo spásy“. Na Slovensku sa k tomuto výkladu hlási hŕstka konzervatívnych tradicionalistov. Je to trošku paradox, že na jednej strane je pre nich protestantizmus rannou formou voegelinovskej gnózy (podobne ako neskoršie komunizmus a nacizmus), no na druhej strane stavajú svoje tvrdenia na historikmi dávno vyvrátenej propagande protestanta Webera.

Fakt je ten, že Weber sa mýlil. Ak je kapitalizmus, teda systém, založený na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov - systém, pre ktorý sú typické slobodné trhy, voľný obchod a rozvinutý úverový systém - produktom protestantizmu, ako je potom možná existencia ranných kapitalistických centier v severnom Taliansku a Flámsku?!

A to už v 14. a 15. storočí, teda pred nástupom reformácie??? Nie je náhoda, že toľko slov v bankárskej hantýrke je prevzatých z taliančiny. Blahobyt Florencie, Janova alebo Benátok bol možný najmä vďaka rozvoju bankovníctva. A ako je možné, že protrhová škola zo Salamanky sa neskôr vyvinula v Španielsku za vlády Filipa II.?

Keď sa v 17. storočí začal kapitalizmus definitívne v Európe presadzovať na úkor končiaceho feudalizmu, udial sa jeho najdokonalejší triumf nie v Ženeve, nie v Holandsku, nie v Škótsku, ale v Anglicku, kde vedľa seba žilo veľa katolíkov a protestantov. Navyše anglikánska cirkev pozorovala teologický kvas na kontinente a do svojej vierouky tvorivo zapájala prvky katolícke, evanjelické i kalvinistické...

Takže katolícki zástancovia slobodného trhu nemusia mať nijaké výčitky svedomia, ani nemusia pociťovať nijakú dilemu. Naopak, je nutný pokračujúci tvorivý dialóg medzi Cirkvou a ekonomickou vedou. Katolícka cirkev má jednu veľkú historickú výhodu oproti protestantizmu, pravosláviu a vlastne oproti väčšine náboženstiev: keďže zosilnela v rozdrobenej stredovekej Európe, nikdy sa nenašiel žiadny svetský panovník (podobný ruskému cárovi alebo protestantským kniežatám), ktorý by Cirkev pripravil o nezávislosť. Práve z napätí a konfliktov medzi pápežom a nemeckým cisárom vzišla naša sloboda...

Rakúska škola ekonómie dlho stála na okraji záujmu hlavného prúdu ekonómov, i keď sama si vždy našla spôsob, ako preraziť. Jej popularita však od 80. rokov postupne stúpa najmä v USA, v postkomunistických štátoch a čo je zaujímavé, medzi mnohými príslušníkmi internetovej komunity. Preto sa oplatí jej základné tézy, predstavované v Štefunkovej knihe Ekonómia slobody, poznať zblízka.

Ekonómia slobody, vydavateľstvo Kalligram, Bratislava 2005, cena 222 Sk

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk