Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

O Dzurindovi, líške a škorpiónovi
07-02-2006 / Lukáš Krivošík / Komentáre

Mikuláš Dzurinda ohlásil, že prezídium jeho strany odmieta zmluvu o výhrade vo svedomí a KDH, pre ktoré ide o programovú prioritu, následne oznámilo odchod z vládnej koalície. Kto mal po všetkých tých dlhoročných podrazoch Dzurindu voči vlastným koaličným partnerom i straníckym kolegom ešte ilúzie o jeho charaktere, ten musel po jeho tlačovke definitívne precitnúť.

Zmluva

Priznám sa, že zmluva o výhrade svedomia nie je niečo, čo by bolo v centre mojich záujmov. Nie som proti nej, ale nie je to moja priorita. V každom prípade, rozumiem tomu, prečo je tá zmluva taká dôležitá pre KDH. Žijeme v dobe, kedy klasická, liberálna demokracia (kde majú všetky názory rovnaké právo byť vypočuté) degeneruje na akúsi ľavicovo-liberálnu pseudodemokraciu (kde už niektoré názory nesmú byť ani len vyslovené). Táto ľavicovo-liberálna demokracia stále viac začína pripomínať „ľudovú demokraciu“ spred roku 1989. Pozitivistické zákony SR sú stále viac v rozpore s prirodzeným zákonom a niektoré stavajú kresťanov opäť pred vážne morálne dilemy.

Hoci vo verejnosti sa v spoluprácii s médiami vytvorila hystéria o akejsi snahe klerikalizovať spoločnosť, motívy KDH sú iné. Jednoducho chcú, aby záruky ochrany svedomia, ktoré dnes existujú napríklad vo forme vyhlášok ministra zdravotníctva, boli zaručené dokumentom vyššej právnej sily. A to preto, aby nebolo možné prehodnocovať ich s každou ďalšou vládou.

Požiadavka, aby napríklad gynekológ nebol svojím zamestnávateľom nútený robiť potraty, sa mi zdá úplne primeraná. Výzvy, že lekár sa mal rozhodnúť predtým, než išiel študovať medicínu, sú nezvyčajne cynické. Ignorujú, koľko vynikajúcich lekárov opustilo svoje zamestnanie v 80. rokoch, keď sa legalizovali interrupcie. Lekár sa predsa nestáva pôrodníkom, aby život ničil, ale aby ho privádzal na svet. Tak prečo zaťažovať toto jeho nádherné poslanie povinnosťou život ničiť?

Ak by zmluva so Svätou stolicou bola schválená, nič by sa oproti dnešku nezmenilo. Madiálne haló, čo sa okolo nej umelo vyvoláva, je úplne neodôvodnené. Odporcovia zmluvy z radov SDKÚ však vedia, že na Slovensku existuje isté percento voličov, ktorých je možné označiť ako „bigotných ateistov“. Títo sa pri každej zmienke o kresťanstve správajú ako býky, ktorým sa pred očami máva červenou zásterou. Bigotní sekularisti sú vo svojom nenávistnom fanatizme veľmi podobní moslimom, reagujúcim na karikatúry Mohameda, hoci formálne sa tvária, že vystupujú pod zástavou tolerancie.

Možno keby sme boli horkokrvnejší národ, vypálili by „bigoťáci“ aj pápežskú nunciatúru. Aspoň taký dojem človek získava, keď číta nenávistné reakcie na internetových fórach. Dzurindova strana sa po vlne korupčných škandálov stala nedôveryhodnou, ale oslovením bigotných sekularistov možno získa nových voličov, ktorí sú ideologicky dostatočne zaslepení, aby im nejaké prehmaty nevadili. A tým sa nedôveryhodnej premiérovej strane otvára možnosť pre parádny comeback po voľbách.

Pacta sunt servanda

Mikuláš Dzurinda sa v posledných týždňoch prejavil ako mimoriadne zákerný a vierolomný politik. A nejde tu len o vedomé zneužitie dobromyseľnosti biskupa Baláža minulý týždeň. Argumenty, ktoré Dzurinda ponúkol verejnosti, sú smiešne. Ostatne tie, v podobe konkrétnych výhrad proti zmluve, ponúkol až dnes. A veľmi pripomínajú tie, ktoré už zazneli v novinových článkoch ľavicovo-liberálnych publicistov. Ale keď sú Pietruchová s Kusým pre Dzurindu dôležitejší ako Hrušovský...

Úplne od veci je spájanie tejto zmluvy s európskou ústavnou zmluvou a podsúvanie potreby referenda. Vatikánskou zmluvou sa Slovenskou nestáva súčasťou Vatikánu, ani iného štátu, ústavná zmluva však kvalitatívne mení Európsku úniu smerom k štátu. Je úplne scestné spájať tieto dve veci.

Vraj programové vyhlásenie vlády tiež neobsahuje presné znenie dohody a čas jej schválenia. Ale tieto náležitosti neobsahujú ani iné jeho tézy. Štvrtý rok hlasuje KDH poctivo za (často nepopulárne) priority SDKÚ, SMK a liberálov. Teraz, keď má SDKÚ podporiť (možno rovnako nepopulárnu) agendu koaličného partnera, sa dohody nedodržiavajú. To, čo urobila premiérova strana, je proste hnusný podraz.

Dzurinda cigáni a tvári sa pritom ako Sedembolestná Panna Mária. Ešte trápnejší bol však Skopec, ktorý predstieral, že o ničom nevie, že sa tu tri roky dojednáva niečo, o čom on nebol informovaný. Fraška! Ministerstvo zahraničia nemalo k návrhu zmluvy dlho pripomienky a túto vec Dzurinda otvoril až teraz, a to vyložene účelovo, aby mohol zbierať politický kapitál. Predseda strany, ktorá si hovorí „kresťanská“, je dnes väčším zástancom sekularizmu než František Tóth, Rudolf Zajac alebo Jirko Malchárek, ktorí boli ochotní zmluvu vo vláde podporiť.

Dzurinda – hrobár pravice

Mikuláš Dzurinda už osem rokov deformuje pravicové prostredie na Slovensku. Na sklonku 90. rokov sa tu vytváral zárodok silnej pravice. Bolo tu KDH ako pätnásťpercentný reprezentant náboženskej pravice a potom tu bola DS ako reprezentant občianskej pravice, ktorá mala viac ako 5 %. Koncept občianskej pravice, s ktorým prišiel vtedy Peter Tatár, bol postavený na tom, že v kultúrno-etických otázkach strana nebude dávať svojim poslancom záväzné inštrukcie, ako hlasovať a ponechá to na ich vlastnom svedomí. Tým sa vylúčil antiklerikálny populizmus v politike DS a otvorila sa možnosť spolupráce s KDH.

Pred voľbami 1998 mala vzniknúť koalícia, ktorá chcela byť zárodkom silnej, hodnotovej pravice. Bolo to krídlo Mikuláša Dzurindu a Ivana Šimka v KDH, ktoré, aby oslabilo vlastné vedenie, presadilo vtiahnutie DÚ, SDSS a SZS do modrej koalície, neskôr SDK. Súčasný premiér sa stal jej lídrom vďaka naliehaniu Pavla Ruska, ktorého Miki napokon po použití zahodil. – Tak ako aj Ivana Šimka, naivného idealistu, ktorý chcel na pôde SDKÚ spájať kresťanskú demokraciu so sociálnym liberalizmom.

Neskôr Dzurinda ignoroval dohodu o návrate do pôvodných strán, rozbil KDH a spolu s ľuďmi z DÚ vytvoril SDKÚ – centristický hybrid, politický supermarket bez akejkoľvek hĺbky či štátnických ideí. Program tejto strany okrem technológie moci a tupého europeizmu zahŕňal ešte hospodárske reformy, ktoré boli predtým vymyslené v DS a ktorých ťahúňom bol Ivan Mikloš. Hoci ešte ako podpredseda KDH pre ekonomiku, sľuboval súčasný premiér dvadsaťpäťpercentný podiel na voľbách, pôvodné percentá KDH so svojou novou stranou nikdy neprekonal.

Vtedajší minister vnútra Pittner v snahe úplne pochovať KDH, ktoré bolo po rozpade SDK pod prahom zvoliteľnosti, poslal na kresťanských demokratov finančnú políciu. To, že to Pittner urobil a že kontrola nič nenašla, o niečom tiež svedčí. Neskôr Dzurinda podviedol Bélu Bugára a SMK chvíľu uvažovala, že odíde z koalície... Každopádne, dnes premiér prekročil Rubikon. Jeho patetické drísty o tom, že SDKÚ, KDH a SMK majú k sebe najbližšie, sú len prázdnymi frázami. Mikuláš Dzurinda, a nikto iný, vháňa KDH do náručia Smeru a svoju vlastnú stranu do náručia HZDS, ktoré už cez víkend dalo signál, že je pripravené roztiahnuť na privítanie náruč a možno aj nohy...

Aký osud môže postihnúť pravicu v ľadovom objatí Róberta Fica a Vladimíra Mečiara, snáď ani netreba zdôrazňovať. Takúto vládnu zostavu tu na dlhú dobu máme naposledy. Celá situácia tak trochu pripomína bájku o škorpiónovi a líške. Tieto dva živočíchy sa stretnú na brehu rieky: „Vezmi ma na chrbát a prenes ma cez rieku“, presviedča škorpión líšku.

„Nie, neprenesiem. Keď ťa vezmem na chrbát, pichneš ma“, namietne líška.

„Prečo by som to robil? Ak by som to spravil, utopíme sa obaja“, odvetil škorpión a líška uznala, že má pravdu. Vzala teda škorpióna na chrbát a obaja v mieste brodu, prekročili rieku. Práve, keď boli v strede toku, zacítila líška na krku pichnutie: „Prečo si to urobil, teraz sa utopíme obaja?!“ Vykríkla v smrteľnej agónii líška.

„Je to proste v mojej povahe, pichnúť“, povie škorpión predtým, než ich oboch pohltí vodný prúd...

Mikuláš Dzurinda je takýmto škorpiónom. Treba si ho držať od tela. Zákerné podrazy má totiž v povahe.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk