Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Sloboda versus liberalizmus
06-02-2006 / Gabriel Martinický / Ideológia

Čas, keď predsedu politickej strany, hlásiacej sa k liberalizmu, jej vlastní členovia prirovnávali k Hitlerovi a Stalinovi, zapadá prachom. Štiepenie strany ANO, rovnako ako predošlé odchody poslancov z jej radov alebo spory členov strany ANO s ostatnými stranami, môžu mať svoju príčinu nielen v takzvaných neuspokojených ekonomických záujmoch, ale aj v nepresnom používaní slovenského jazyka.

Podľa pravidiel slovenského pravopisu to, čo v ideológii socializmu pramení a čo sa z nej odvodzuje, nazývame socialistické, nie sociálne. Od slova komunizmus odvodíme komunistické, nie komunálne. Rovnako by sme to, čo pramení v ideológii liberalizmu a čo sa z nej odvodzuje, mali nazývať liberalistické, nie liberálne.

Krátky slovník slovenského jazyka pozná dva významy prídavného mena liberálny: 1. – založený na liberalizme, 2. – znášanlivý, zmierlivý, slobodomyseľný. Tieto dva významy sa môžu osudovo rozchádzať. Nejasnosť v chápaní, ktorý z týchto významov slova liberálny má rečník na mysli, plodí zbytočné zmätky, nedorozumenia a konflikty. Prax potvrdila, že zámena významov slova liberálny môže mať zavádzajúci účinok i vtedy, keď rečník nemal úmysel poslucháča manipulovať. Rozličným ľuďom trvá rôzne dlho, kým si túto skutočnosť uvedomia – zvlášť, ak sa z dejín nepoučili.

Kedysi vzniklo hnutie, ktoré sa dovolávalo sociálnej solidarity. Jeho stúpenci skrze svoju analýzu historického vývoja spoločnosti uverili, že vlastnia jedinečné poznanie príčin, ktoré sociálnemu pokroku prekážali. Z nich odvodili sústavu názorov, ktoré určovali, v čom sociálny pokrok spočíva a ako ho dosiahnuť. Tie názory ich vo vlastných očiach oprávnili takto chápaný sociálny pokrok v spoločnosti presadiť – často i proti vôli ostatných, ktorých vnímali ako prekážku sociálneho rozvoja.

Takto stvorili ideológiu, ktorá sociálne stotožnila so socialistickým. Následne si ideológia socializmu uzurpovala monopol na sociálne cítenie a riešenie sociálnych problémov spoločnosti a sama sa stala zaklínadlom, v mene ktorého sa stúpenci socializmu cítili oprávnení použiť akékoľvek prostriedky na presadenie toho, čo si sami ako sociálny pokrok zadefinovali.

Ale zväčša to nedosiahli. Ich analýzy boli krátkozraké a návody na sociálny pokrok nefungovali. Nie všetko socialistické bolo aj sociálne, či malo pozitívne sociálne následky. Konanie v mene sociálneho pokroku stotožneného so socializmom sa nie zriedkavo stalo asociálnym (stačí osviežiť pamäť pohľadom na Kubu). Zaklínadlo socializmu sa stalo kladivom na ľudí odlišného názoru i vtedy, keď sociálne cítenie mali – a niekedy práve preto. Sociálna práca tých, čo nebudovali socializmus „oslabovala revolučné cítenie robotníckej triedy“, a preto sa stali terčom útokov zo strany záujemcov o monopol na sociálne cítenie. Sociálne cítenie nejedného budovateľa socializmu zase skončilo zabezpečením starostlivosti pre seba.

Mnohí vyronili veľa potu a niektorí aj krvi, kým spoločnosť pochopila, že sociálne neznamená socialistické, že socializmus na všetko sociálne nemá monopol. Sociálny cit je normálnou súčasťou každej duševne zdravej osobnosti...

Podobne vzniklo hnutie, ktoré sa dovoláva slobody. Jeho stúpenci veria, že vlastnia poznanie príčin, ktoré podľa nich slobode prekážajú a vo svojej ideológii formulovali predstavy o tom, v čom sloboda spočíva a ako ju dosiahnuť. Tiež sa sami pred sebou cítia oprávnení v spoločnosti presadiť „oslobodenie“ podľa svojho chápania slobody a slobodu stotožnili s liberalizmom. Tak si ideológia liberalizmu nie zriedka uzurpuje monopol na slobodu a oslobodenie spoločnosti podľa toho, ako si sama pre seba slobodu zadefinovala. Tak sa „liberálne“ stalo zaklínadlom, v mene ktorého sa jeho stúpenci cítia oprávnení (slobodní) použiť akékoľvek prostriedky aby to, čo si sami ako slobodu zadefinovali, presadili v celej spoločnosti – často i proti vôli a slobode ostatných.

Aj liberálne zmýšľanie niektorých stúpencov liberalizmu končí pri oslobodení seba samých. Najmä pri oslobodení sa od zodpovednosti. Ústami vyznávajú spätosť slobody a zodpovednosti, ale často len dovtedy, kým zodpovednosť niekto neočakáva od nich, pokiaľ sa sami nemajú z niečoho zodpovedať ostatným, pokiaľ sa nedostavia následky ich slobodného konania. Vtedy sa rýchlo dovolávajú svojej slobody implicitne chápanej ako sloboda nemusieť prijať záväznosť svojich slobodných skutkov, alebo niesť ich následky. Slobodu používajú ako fintu na obalamutenie: lož alebo porušenie zmluvy už pre nich nie je bezcharakternosťou, ale právom na slobodnú zmenu názoru „oslobodeným“ od záväzkov voči ostatným účastníkom zmluvy, ako sme to videli v praxi strany ANO.

Ukazuje sa, že nie všetko liberálne je slobodné – práve preto, že to vlastne nie je liberálne, ale liberalistické. Samo uzurpovanie monopolu na slobodu a jej výklad je v príkrom rozpore so slobodou, je neliberálne. Politická strana presadzujúca „liberálnu“ agendu bez vnútrostraníckej plurality a opozície jednomyseľným hlasovaním nie je liberálna, ale bigotne liberalistická.

Konanie liberalistov v mene slobody stotožnenej s liberalizmom sa tak nie zriedka obracia proti slobode ostatných, ktorým vnútia následky za nedodržanie zmluvy alebo náklady na vyrovnanie sa s následkami slobodného konania liberalistov. Ak to ostatní nechcú znášať, liberalisti ich označia za nepriateľov slobody (najlepšia obrana monopolu na slobodu je útok).

Ideológia, ktorá kádruje ostatných len preto, že majú na slobodu iný názor a používa zaklínadlo liberalizmu ako kladivo na ľudí s odlišným chápaním slobody a zodpovednosti, nie je liberálna v zmysle slobodná, ale liberalistická v zmysle totalitná. Takto rafinovaná ideológia sa často tvári, akoby neexistovala a predstiera, že je – najmä pokiaľ ide o jej monopol na slobodu – totožná s realitou.

Z toho odvodzuje nárok: ak si liberál, musíš (automaticky) podporovať takzvanú liberálnu agendu (napríklad potraty)! Ak ju nepodporíš, si nepriateľ slobody! Týmto nárokom si vynucuje konformizmus a diskredituje vlastnú slobodomyseľnosť. Ide však o usvedčujúce protirečenie – záväznosť agendy odporuje slobode. Ľudská sloboda, ktorá by sa nechala vtesnať do akejkoľvek ideológie alebo agendy, by prestala byť slobodou: stratila by samu seba.

Stotožnenie ideológie s realitou je typické pre všetky totalitné kulty i pre niektoré odchýlky od duševného zdravia. „...existujú ľudia, ktorí ... chápu zodpovednosť ako záväznosť voči sebe ako jednotlivcovi. To však nie sú liberáli, ale psychopati. Len psychopati si vytvárajú svoju morálnu identitu bez ohľadu na všetko a na všetkých“, hovorí Egon Gál [SME 7. 8. 2004]. Ale to je už iná téma.

Liberalisti majú občianske právo na svoje názory a ideológiu. Ostatní občania však rovnako majú právo na slobodu – i slobodu od liberalistickej interpretácie slobody. Majú právo na slobodu od kádrovania zo strany liberalistických inkvizítorov, strážiacich „dogmaticky pravovernú“ interpretáciu slobody (ich monopol na liberálnu agendu, teda to, čo sa podľa nich smie alebo nesmie označovať ako slobodné, liberálne), hoci práve pre svoje odlišné chápanie slobody a zodpovednosti sa zo strany liberalistických fundamentalistov stávajú terčom útokov.

„Už Bismarck vravieval, že slovom »Európa« sa oháňali najmä štátnici tých krajín, ktorí si len v jej mene trúfli od iných národov pýtať to, na čo nemali dosť bezočivosti vypýtať si v mene vlastnom“ písal Lukáš Krivošík (.týždeň 24/05, strana 42) v článku Hodnoty v EÚ nehľadajme. Slovo »Európa« si pokojne môžeme zameniť za »sloboda«, »sociálny pokrok«, »moderný«, »národ«, »vyspelé štáty«, »tolerancia«, »trh« a mnohé ďalšie, a výrok bude platiť rovnako. Správanie niektorých liberalistov ma zvádza parafrázovať i nadpis článku: slobodu v liberalizme nehľadajme, ale zatiaľ som voči tomuto pokušeniu slobodný. Ak aj nie vždy nájsť, tak hľadať sa sloboda v liberalizme našťastie ešte stále dá.

Koľko potu (i krvi) ešte musí vytiecť, kým nadobudneme skúsenosť, že »liberálne« nemusí byť slobodné práve preto, že je to liberalistické – a práve preto to nie je liberálne v zmysle znášanlivé, zmierlivé, slobodomyseľné?

Niektorým stúpencom liberalizmu sa tento text asi nebude pozdávať, na niekoho možno bude pôsobiť ako červená plachta na býka – ako provokácia. Spolieham sa však, že zaujmú taký postoj ako Voltaire – nesúhlasím s tebou, ale urobím všetko preto, aby si mohol svoj názor vysloviť. Opak by poprel, či diskreditoval ich vlastnú liberálnosť.

Som si istý, že pomenúvanie vecí pravým menom - to, čo zodpovedá ideológii liberalizmu, je liberalistické, nie nevyhnutne aj liberálne, prospeje práve našej slobode – rovnako slobode od liberalizmu i slobode pre liberalizmus.

Gabriel Martinický
(autor je liberál, nie je liberalista)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk