Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Neonacisti vo vláde?
07-12-2005 / Róbert Janko / Komentáre

Stále s väčším znepokojením, ale hlavne s rastúcim znechutením sledujem verejný diskurz, ktorý sa rozvinul okolo vraždy študenta Daniela Tupého. Každý rozumný človek musí odsúdiť tento brutálny čin, ale každý účastník debaty by mal starostlivo vyberať slová, aby sa nezmenila na výmenu ideologických klišé, ktoré zmaria nevyhnutnú debatu o závažnom probléme.

Problém kultivovanej diskusie

Som presvedčený, že už od začiatku vedie debatu o rasizme a extrémizme týmto smerom OZ Ľudia proti rasizmu, ale aj také príspevky aký predviedol Ľubo Roman. Každý z týchto príspevkov je z opačného pólu politickej scény, aj keď nechcem tvrdiť, že napriek určitým črtám ľavicového extrémizmu pána Romana jeho názory približujú k neonacistom. Ľudia proti rasizmu by mali veľmi opatrne narábať s populárnym klišé o ‘ultrapravicovej’ vláde, lebo predpoklad, že bráni neofašistov, pretože ako ultrapravicová je im myšlienkovo blízka, považujem za vážnu prekážku takej diskusie, ktorá by viedla k nastoleniu skutočných riešení tohto problému.

Ak jedna strana vstupuje do diskusie nielen s presvedčením, že je morálne nadradená druhému účastníkovi, že len ona je schopná riešiť problém, lebo jej oponent je v skutočnosti časťou problému, tak ho nemôže riešiť a nemôže očakávať rozumnú diskusiu. Ale ani viditeľná ideologická predpojatosť Ľudí proti rasizmu by nemala brániť vláde demokratickej, konzervatívno-pravicovej, snažiť sa riešiť tento problém, snažiť sa o ňom rozvinúť rozumnú diskusiu. Súčasťou takejto diskusie by malo byť aj rozptyľovanie predsudkov o konzervatívcoch a pravici, ktoré ako dedičstvo z komunistického obdobia ešte stále pretrvávajú v spoločnosti aj medzi jednotlivými prúdmi pravice.

Ľudia proti rasizmu už na svojej prvej tlačovej konferencii k udalosti vyhlásili, že je možné pozorovať ‘výrazný nárast rasového, neonacistického násilia’ bez toho, aby predložili presvedčivé dôkazy. Aj keď sa môže zdať priveľmi ‘cynické’ v tejto potrebnej debate uvádzať údaje o počte mŕtvych a ťažko zranených alebo o množstve útokov za určité obdobie, jedine tento prístup môžeme považovať za legitímny pre rozvinutie rozumnej a rozvážnej, aj keď určite ideologicky zaťaženej debaty.

Ale konštatovanie o ‘výraznom náraste rasového násilia’, ktoré nie je takto vyargumentované môžeme považovať za prázdne rétorické klišé, ktoré bráni prepotrebnej diskusii. O reálnej neochote alebo skôr neschopnosti týchto aktivistov rozumne diskutovať bohužiaľ svedčia aj zjavne ideologické ‘varovania’ aktivistov, že vláda kryje, dokonca skryto podporuje neonacistov.

Vyplývajú len z unáhleného záveru, že ak polícia chráni demonštrácie a pochody neonacistov, že ak ich miestne úrady povoľujú, v skutočnosti skryto podporujú odsúdeniahodné myšlienky, ktoré tieto skupiny presadzujú. Je smutné, že nevyhnutné rozhorčenie vyvolala až brutálna vražda predstaviteľa väčšinového etnika, aj keď túto reakciu mala vyvolať už rovnako brutálna vraždy rómskej matky zo ‘slušnej’ rómskej rodiny pred niekoľkými rokmi. Dokonca takéto načasovanie, upozorňujem, že veľmi potrebnej, kampane vyvoláva podozrenie, že pocítili šancu aj vďaka tomu, že útočníci obeť považovali pravdepodobne za príslušníka hnutia hippies či stúpenca iného alternatívneho, ľavicovo orientovaného spoločenstva.

Spôsob prezentácie - určité preháňanie však nepripisujem len nepopierateľnej politickej orientácii aktivistov. Uznávam, že pravdepodobne len podľahli tlaku médií, aj keď táto skutočnosť nie je ospravedlnením ich argumentov. Je totiž možné predpokladať, že práve prezentistický a senzáciechtivý charakter médií čiastočne využili na ‘zviditeľnenie’ tohto závažného problému.

Prezentovanie tejto tragickej a závažnej udalosti ako senzácie znižuje šancu na rozvinutie a udržanie dlhodobej, intenzívnej a zmysluplnej debaty o tomto probléme. Reakcia médií na túto udalosť tiež zvýraznila skutočnosť, že ešte stále nie sú schopné tento problém sledovať dlhodobejšie, že nemajú vyčlenených redaktorov, ktorí by sa určitými druhmi problémov zaoberali, ale ani nie sú schopné využívať vlastné archívy, ak ich vôbec majú.

Senzáciechtivosť novinárov?

Odhaľuje to aj neschopnosť redaktorov preorientovať sa aj s pomocou archívov na aktuálnu tému. Lebo nepovažujem za pravdepodobné, že by sa u nás niektorý redaktor mohol venovať len rasovým problémom alebo extrémizmu. Rozhodne by som nepovažoval za ilúziu predstavu, že by redaktori mohli byť určitými názorovými (nielen imidžovými) vodcami, ktorí by boli v rámci svojich možností a schopností pripravení predviesť, ako je možné o konkrétnom probléme inteligentne, s primeranou úctou k diskutujúcim a expertom rôzneho druhu diskutovať, odhaľovať dobré, no najmä nie úplne správne argumenty, znižovať výskyt a prípustnosť ‘podpásových’ argumentov, ktoré môžu byť efektné, ale sú aj najspoľahlivejšou cestou k zmareniu debaty, k dosiahnutiu ‘presvedčivého’, ale v skutočnosti pyrrhovho víťazstva.

V predchádzajúcom odstavci som sa snažil zdôrazniť, že vzdelaná verejnosť by mala veľmi opatrne, až nedôverčivo, no rozhodne kriticky pristupovať k problémom, ktoré jej média predkladajú ako dôležité. V prípade rasovo orientovaného alebo neonacistického násilia by si mala uvedomovať, že Daniel Tupý nebol jeho prvou obeťou, hoci práve vďaka médiám je momentálne obeťou najznámejšou. Na rozdiel od rómskych obetí asi aj najdlhšie zostane v našej pamäti, lebo ho poznalo omnoho viac ľudí ako všetky doterajšie obete. Vzdelaná verejnosť by mala varovať pred jednoduchými riešeniami, ktoré ponúkajú média, pred nebezpečenstvom vyhľadávania jasne definovaných vinníkov, v skutočnosti obetných baránkov.

Nedokážem sa zbaviť podozrenia, že aktivisti združenia Ľudia proti rasizmu si až priveľmi dobre uvedomujú momentálny, ale nutne krátkodobý efekt médií, aby aj tento problém považovali za dôsledok politiky ‘ultrapravicovej vlády’, ktorá ho nemôže vyriešiť, lebo je myšlienkovo blízka týmto násilníkom.

Aktivisti sa snažia vyvolať falošný, klamlivý pocit, že problém neonacizmu by nemusel existovať, keby nevládla súčasná vláda. Nechcú si pripustiť nepríjemnú skutočnosť, že po roku 1989 nastal najväčší vzrast neonacistického násilia v Európe v bývalom Východnom Nemecku, teda v krajine, ktorá má s nami spoločnú minulosť, no bola najdôslednejšie budovaná ako antifašistická spoločnosť. Neofašisti, rovnako ako ľavicoví extrémisti, patria k slobodnej spoločnosti, aj keď si uvedomujem, že predstavujú jej odvrátenú tvár.

V záujme rozumnej diskusie, v záujme skutočného riešenia problémov by sme sa mali vyhýbať klišé, predsudkom o (vraj) nepochybnom spojení napr. konzervatívcov z KDH s Tisovým totalitným slovenským štátom. Možno si ani neuvedomujú akého džina vypúšťajú z flaše, takže by som upozornil na sms-ky z fóra TA3, ktorými diváci prejavovali presvedčenie, že polícia, ktorá podlieha ministrovi Palkovi ani pri najväčšom a úprimnom úsilí nebude môcť túto vraždu vyšetriť. Tieto názory nepovažujem len za prejav sprisahaneckého myslenia, ktoré rozkladá aj minimálne základy dôvery, potrebnej pre rozumnú verejnú diskusiu, ale aj za najpresnejšie a otvorné vyjadrenie toho, čo niektorí aktivisti združenia Ľudia proti rasizmu len naznačujú.

Ale svoju hrivnu, ktorá je žiaľ vzhľadom k verejnej funkcii jej autora omnoho závažnejšou, dodala aj opačná strana, myslím samozrejme ‘perlu ducha’ Ľuba Romana, ktorú by mali rozhodne odsúdiť rozumní ľudia v obidvoch politických táboroch. Nemali by sme tento postoj zľahčovať tým, že ho označíme za ‘pokĺznutie jazyka’, vyvolané vzrastajúcim napätím. Len presvedčivé odmietnutie tohto výroku občianskymi, ako aj kresťanskými konzervatívcami považujem za správny príspevok do diskusie.

‘Gracióznosť’, s ktorou dokázal napadnúť brutálne zavraždeného, teda niekoho, kto sa už nemôže brániť, ale aj ‘rétorická obratnosť’, s ktorou dokázal spochybniť svedectvá ďalších napadnutých, jednoducho vyrážajú dych. Vychádzal jednoducho z predpokladu, že každý dlhovlasý, a teda hippie, nie je len potenciálny narkoman, ale priamo díler. Ešte odpudivejšou stránkou tohto výroku je skutočnosť, že bol možno ovplyvnený aj osobnými obchodnými záujmami, lebo ako župan nezabudol pripomenúť, že bufet z ktorého Daniel vyšiel, je známym strediskom predaja drôg, takže dlhovlasý zavraždený pravdepodobne bol dílerom. Zároveň si uľahčene vydýchol a spoluobčanom skromne pripomenul, že jeho rodina tento podnik nevlastní.

Možno sa tieto úvahy zdajú byť príliš racionalistické, uznávam, že môžu vzbudzovať oprávnené podozrenie, že ich autor ‘zjedol príliš mnoho múdrosti’. Snažil som sa len upozorniť, že debata o každom probléme je veľmi zlozitá, že jej účastníci by mali vážiť každé slovo, lebo sa môže stať, že sa budú len tváriť, že diskutujú, že sa snažia riešiť konkrétny problém, ale ich rozprava bude len výmenou ideologických klišé a predsudkov, ktoré problémy nedokážu nikdy vyriešiť, alebo ich riešenie aspoň veľmi sťažujú.

V našom kontexte by sme mali byť v debatách ešte opatrnejší, lebo vlastná, takmer nepretržitá totalitná skúsenosť od roku 1939, by nám mala byť dostatočným varovaním o dôsledkoch nespochybniteľných argumentov. Ale zároveň musíme stále zápoliť s ‘kultúrou’ diskusie, ktorá vyplýva z tejto skúsenosti, ktorá znižuje našu odolnosť voči presvedčeniu, že práve naše stanovisko je jediné správne, že náš ‘súbor opatrení’ musí byť prijatý v celku, aby bol problém skutočne vyriešený. Namiesto toho, aby sme sa snažili trpezlivo rozvíjať vlastné argumenty, ale aj počúvať nepatrne odlišné argumenty oponentov obhajujeme presvedčenie, že najlepšie prijaté riešenie je riešenie prijaté rýchlo a údajne rozhodne, lebo to koniec koncov od nás očakávajú spoluobčania, ktorí sú spoločne s nami ‘vycvičení, nastavení’ na takéto posudzovanie riešení akéhokoľvek problému.

Debata obchádza, čo je dôležité

Neochota pripustiť, že riešenie, ktoré bude prijaté, nemusí byť definitívne a že by sme dokonca mali predpokladať, že ho po určitom čase budeme musieť revidovať, nie je typická len pre občanov bývalých komunistických krajín. Oni však možno ešte viac ako Západoeurópania majú sklon podliehať tejto lákavej ilúzii. Snažil som sa opatrne, ale dôrazne, vlastne v rozpore so súčasnou módou poukázať na skutočnosť, že rozumná debata, ktorá vedie k riešeniu problému, je vzhľadom k ľudským slabostiam veľmi krehké stvorenie, aby mohla byť považovaná za samozrejmého spolustolovníka.

Ľudská netrpezlivosť, samozrejmá ľudská túžba po bezpečnom a blahobytnom živote je paradoxne skôr prekážkou, ako spoľahlivým ochrancom skutočnej debaty. Všetky tieto súvislosti by sme si mali uvedomovať pri ďalšej debate o rasovom, neonacistickom násilí, aj keď nám v nej budú brániť naše ideologické, skupinové, možno aj osobné predpojatosti. Práve znalosť týchto našich ľudských nedostatkov, ktoré si nechceme pripomínať, by nám mohlo najviac pomôcť k rozumnej rozprave o tomto závažnom probléme, ale aj o všetkých ďalších, momentálne menej významných, ale dostatočne dôležitých problémoch.

Róbert Janko

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk