Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Kto z koho?
14-11-2005 / Lukáš Krivošík / EUtópia

V čom spočívala v minulosti veľkosť Európy a v širšom zmysle slova, celej západnej civilizácie? Prevezmú hegemóniu nad svetom v 21. storočí Číňania? Nie je ďaleko väčšou výzvou ako Čína občianska vojna, zvádzaná v srdci Západu?

Faktory úspechu

8. júla 1497 vyplávala z lisabonského prístavu Belém (portugalské slovo pre „Betlehem“) eskadra lodí pod vedením Vasca da Gamu. Jej cieľom bola India, ktorú tento moreplavec aj naozaj dosiahol. A dosiahol ešte oveľa viac. Meno tohto objaviteľa sa stalo symbolom pre tristo rokov trvajúcu éru, počas ktorej dominovali svetu mocnosti na európskom kontinente.

V roku 1805 sa víťazstvom pri Trafalgare námorným, a tým aj svetovým hegemónom stala Veľká Británia a v roku 1917, ako tvrdia mnohí, začalo vstupom USA do vojny tzv. americké storočie. Treba povedať, že „americké storočie“ to bolo najmä pre samotných Američanov, ktorí boli konfrontovaní s pre nich doposiaľ neznámym bremenom zodpovednosti za vlastnú moc. Pre nás ostatných to totiž bolo storočie totalitných ideológií, z ktorého nás však nakoniec vysekali práve Spojené štáty.

Tieto presuny geopolitického ťažiska sa zatiaľ diali len v rámci judeo-kresťanskej civilizácie, no v 21. storočí opäť hrozí, že žezlo globálneho hegemóna pripadne mocnosti mimo západného civilizačného okruhu, pričom najčastejšie sa hovorí o Číne. Prečo nastáva súmrak Západu? A je úpadok Európy s Amerikou a vzostup Číny s Indiou naozaj taký vážny, aby to privodilo presun mocenských centier v prospech Ázie?

Na príbehu Vasca da Gamu je možné rozpoznať faktory, ktoré Európe a v širšom zmysle Západu priniesli v minulosti úspech. Tí muži v drevených škrupinkách boli v mnohom odpudzujúci: zrejme veľmi nevoňali (vzhľadom na nechuť Európanov tej doby k vode), boli oblečení do zavšivavených handier a skorbut mnohých z nich obral o zuby. No vyznačovali sa zároveň vnútornými vlastnosťami, ktoré sú postmodernému metrosexuálovi, ktorý si géluje vlasy a chodí na pedikúru, cudzie.

Planúce odhodlanie zmeniť svoj osud, ochota riskovať vlastný život za neistý podnik i misijné nadšenie. Nie je náhoda, že „Belém“ je portugalským slovom pre „Betlehem“. Týchto moreplavcov hnala do neznámych morí príťažlivá kombinácia chamtivosti a náboženského fanatizmu. Aj keď otrhaná a chudobná Európa 15. storočia bledla v porovnaní s oslňujúcim luxusom Orientu, Portugalcom nikto nepovedal, že všetky civilizácie a náboženstvá sú si rovné. Oni boli neochvejne presvedčení o správnosti a nadradenosti kresťanskej viery nad poverami pohanov.

Kresťanstvo sa od opojných povier Orientu odlišuje najmä svojou extrovertnosťou. Chesterton to demonštruje napríklad zvykom stredovekých umelcov zobrazovať kresťanských svätcov s doširoka otvorenými očami, kým budhistickí svätci meditujú s privretými viečkami. – Oči Východu sú obrátené do seba. Naše oči sú obrátené na more a ku hviezdam.

Osudové rozhodnutie

No náboženské nadšenie, ochota riskovať a odhodlanie investovať do dlhodobých projektov (plody Henricha Moreplavca, architekta portugalského námorného programu, dozreli až po jeho smrti) neboli jedinými faktormi európskeho úspechu. Je pikantnou a málo známou skutočnosťou, že nechýbalo veľa a Číňania by možno objavili Ameriku doslova pár rokov pred Kolumbom.

V roku 1433 sa ohromná námorná flotila admirála Čenga dostala až na Zanzibar po tom, ako krížom-krážom prebrázdila vody Tichého a Indického oceánu. Čína mala už vtedy obrovské mestá, centralizovanú štátnu správu, vzdelané obyvateľstvo a pomerne silnú ekonomiku. Vyrábala napríklad viac železa ako Anglicko na počiatku priemyselnej revolúcie. Achillovou pätou Ríše Stredu bol práve jej centralizovaný charakter. V roku 1436 dal čínsky cisár zničiť loďstvo a pod ťažkým trestom zakázal námorný obchod. Čína sa prakticky dodnes spamätáva z ničivých následkov tohto rozhodnutia.

Toto by sa v členitej a rozdrobenej Európe nestalo. Ak by sa takto zbláznil portugalský kráľ, prevzal by jeho námorný obchod ihneď iný európsky panovník. Kultúrna, filozofická, technologická i ekonomická súťaž bola ďalším a možno najvýznamnejším faktorom európskeho úspechu. - Až do vzniku Európskej únie, ktorej nadnárodná byrokratická elita je len o čosi menej nepriateľská k podnikaniu než konfuciánska byrokracia v cisárskej Číne. Mimo demokratickej kontroly sa šíria akési zástupné ideológie, ktoré sú v priamom protiklade k faktorom európskeho úspechu v minulosti.

Ešte raz, tie faktory sú najmä planúca kresťanská viera, odvaha riskovať, dlhodobé investície a systémová konkurencia na relatívne malom území. Čo z toho uznáva dnešná liberálna ľavica? Nič! Jej úsilie pôsobí v presnom protismere voči týmto faktorom, a tak aj výsledky môžu byť len presne opačné. Ba čo viac, prepisuje sa už aj minulosť. Mená ako Cortés, Pizarro alebo Drake sú váľané v špine. Vrcholom tohto prepisovania dejín bol nedávny návrh londýnskeho starostu Livingstona odstrániť z Trafalgarského námestia sochu admirála Nelsona, ktorá mala byť nahradená sochou Nelsona Mandelu!

Socialistický štát Inkov

Ľudia, ktorí obviňujú Cortésa alebo Pizarra z rozvrátenia indiánskych ríší, zabúdajú na pravú podstatu štátov Inkov i Aztékov. Napríklad Inkovia nám zanechali kvalitné cesty vo vysokohorskom teréne a vďaka tomuto národu sme spoznali aj zemiaky a kukuricu. Ale v predvečer vpádu Španielov bola ich civilizácia podobnejšia skôr totalitnému režimu v dnešnej severnej Kórei, než čomukoľvek inému.

Obchod bol takmer kompletne nahradený štátnym prerozdeľovaním a systémom nútených prác. Inkovia mohli svoju osadu opustiť len so zvláštnym povolením, avšak bežné boli štátom organizované deportácie celých etnických skupín. Ako v roku 1956 napísal Louis Badin, znalec zaniknutých andských kultúr v knihe Der sozialistische Staat der Inka, Indiánov uvrhla organizácia ich spoločnosti do apatie, sebectva a nezodpovednosti. Povrázkové písmo kipu pomáhalo vládnucej triede ovládať obrovský systém plánovanej príkazovej ekonomiky.

Režim potláčal dopyt príkazom nosiť jednotný odev, predpisoval presné zloženie stravy a dobu, kedy sa smela konzumovať. Inkovia museli jesť pri otvorených dverách, lebo kedykoľvek mohla prísť kontrola. Ťažko možno nájsť nudnejší cestopis ako ten, ktorého autorom bol španielsky cestovateľ Cieza de León. Všade tie isté šaty, tie isté budovy, tá istá ubíjajúca ľahostajnosť. Ďalší Španiel Ondegardo bol zhrozený rozkladom rodiny medzi Inkami a skutočnosťou, že pri každom probléme sa obyvateľstvo obracalo s prosbou o pomoc na všemocnú štátnu byrokraciu.

Ako píše Badin, na Španielov pôsobila jednotvárnosť, strnulosť a všeobjímajúca ľahostajnosť ríše Inkov nesmierne ubíjajúcim dojmom. Rozklad prirodzených spoločenských štruktúr pod tlakom štátnej byrokracie nakoniec Inkov dramaticky oslabil zvnútra. Niet divu, že si andskú ríšu s hŕstkou Španielov takmer zo dňa na deň podrobil Francisco Pizarro, negramotný pastier sviniek.

Spľasne Čína ako bublina?

Ale späť do súčasnosti! Naozaj hrozí svetu čínska dominancia? Je zaujímavé, že podobné obavy, aké sa dnes v západnej tlači objavujú v súvislosti s čínskymi politicko-ekonomickými ašpiráciami, sa v 80. rokoch vyslovovali v súvislosti s Japonskom. Liberálna hospodárska politika Ronalda Reagana bola tvrdo kritizovaná a v tom čase sa zdalo, že Japonsko so svojím étosom silného kolektívu pochová individualistický systém Ameriky. No v 90. rokoch prišla ázijská hospodárska kríza, ktorá naopak pochovala väčšinu obáv z japonských ašpirácií.

Ázijské spoločnosti majú niektoré vlastnosti, ktoré ich oproti Západu zvýhodňujú. Václav Klaus sa pred pár rokmi spýtal premiéra Malajzie, ako u nich vyzerá sociálny systém. Ten mu odpovedal, že žiadny nemajú, lebo ich sociálny systém sa volá „family“.

Mnohé ázijské krajiny si uvedomujú deštruktívne dôsledky bismarckovského sociálneho štátu pre rodinu i spoločnosť v Európe a všade, kde bol zavedený. Komparatívnou výhodou ázijských tigrov je aj ich ochota pracovať dlhšie a za menej peňazí, či podnikavosť najmä čínskych menšín v celej oblasti.

No sú tu aj negatíva. Vzmáhajúci sa nacionalizmus môže dať týmto spoločnostiam nutnú súdržnosť, ale môže celý kontinent zároveň uvrhnúť do podobnej kataklizmy, akým bol pre Európu rok 1914. V ekonomike je slabou stránkou najmä protekcionizmus a dirigizmus (dôvody osobitne japonského prepadu v 90. rokoch), ale aj spoločensky čiastočne tolerovaná korupcia, ba dokonca akceptácia organizovaného zločinu (yakuza).

V 80. a 90. rokoch sa západný kapitalizmus, najmä jeho anglosaská varianta, ukázala ako prispôsobivejšia a inovatívnejšia v porovnaní s Áziou. Hegemonistické nároky Číny môžu vyšumieť ešte skôr, než sa jej ekonomika stane najväčšou na svete. Dôvodom môže byť ťažký demografický prepad, ktorý sa dnes už zreteľne črtá. Číňanov je síce toľko, že nás (podľa starého vtipu) môžu umlátiť čapicami, no veková štruktúra obyvateľstva sa tu rýchlo mení.

Štátne výdavky, ktoré by zodpovedali tomuto vývoju sa v blízkych desaťročiach odhadujú na 100 percent HDP. Pri sociálnych problémoch takýchto rozmerov už nepomôže ani (v čínskych podmienkach štátnej regulácie reprodukcie značne okyptená) „family“. A tak sa skôr natíska otázka, či sa Čína nerozpadne. Kto chce pochopiť túto krajinu, musí skúsiť okolo seba hľadieť čínskymi očami. Ríša Stredu bola vždy uzavretým svetom, samým pre seba. Čínske mapy sú veľavravné: v strede veľký červený fľak, naľavo nepatrný cíp, znázorňujúci Európu, a na pravo zvislý pás, znázorňujúci Ameriku.

Čínske dejiny sú zase ako koleso, kde sa kultúrne vrcholy striedajú s obdobiami úpadku a chaosu. Spod uhlu pohľadu dejín takmer šesťtisíc rokov starej civilizácie je nejaký maoizmus s „výstrelkami“ typu kultúrna revolúcia len epizódou. Aj 30 miliónov obetí je v chápaní Číňanov ťažko niečím iným ako štatistickou odchýlkou od štandardu ich histórie. Koľko ľudí zahynulo pri stavbe čínskeho múru? Ani päťstoročná nadvláda „bielych barbarov“ nie je z čínskeho pohľadu až takým dlhým obdobím.

Mustafa ante portas

Krajiny ako Čína, India alebo Japonsko sa iste stanú rešpektovanými regionálnymi mocnosťami. Ich vplyv na svetové dianie rastie a bude narastať. No či skoncujú s dominanciou Západu, na ktorú sme si už tak zvykli, že ani nie sme schopní hľadieť na dejiny sveta inak ako europocentricky, bude záležať najmä od nás. Povedané slovami Martina Rázusa: „dáme prednosť hodnotám zmaru alebo hodnotám života?“

Západ vo svojom svedomí zvádza občiansku vojnu, ktorá sa vedie na dvoch frontoch. Jedným bojiskom je ekonomika a zápas, aby sme zostali slobodnou spoločnosťou, nie spoločnosťou, akou bola napr. ríša Inkov. Druhým, možno ešte dôležitejším zápasom je boj o uchovanie kultúrnej identity Západu.

Na záver si dovolím ešte načrtnutie jedného scenára, ktorý je možný v súvislosti s moslimskou výzvou. Dnes sú to práve západní konzervatívci, ktorí chcú brániť Západ pred hrozbou islamizmu. Chcú to robiť aj navzdory domácej piatej kolóne vo forme liberálnej ľavice.

Nie je vylúčené, že pokračujúci vnútorný rozklad najmä európskych spoločností povedie k vývoju, podobnému tomu počas zániku Rímskej ríše. Totalitná ríša a jej aparát sa zrútili aj preto, lebo občania nechceli už znášať bremeno, ktoré im ukladala. A nešlo len o nebotyčné dane.

Jednoducho, tí ľudia si zrátali, že pod barbarmi budú na tom lepšie ako pod svojou nihilistickou a totalitnou ríšou (ktorá, samozrejme, takou nebola vždy). Prenesené do dnešného jazyka, nie je vylúčené, že kresťania a konzervatívci budú zoči voči rozkladu vlastnej kultúry raz musieť otvoriť brány, pred ktorými už dnes číha Mustafa.

Možno raz platenie dane z hlavy moslimom bude pre zostávajúcu hŕstku jednotlivcov so zdravým civilizačným inštinktom lepšou alternatívou ako je život pod (dnes postupujúcou) diktatúrou liberálnej ľavice.

Lukáš Krivošík
(skrátené vyšlo v časopise .týždeň)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk