Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

O smrti konzervativizmu
12-11-2005 / Peter Frišo / Ideológia

S vďakou voči profesorovi Preisnerovi, vytrvalému konzervatívnemu pútnikovi.

„Nie, ja už ďalej neverím, že politické riešenia sú ešte možné… Nepriateľ – to sme my.… A preto nám neostáva než dúfať, že môžeme teraz urobiť niečo viac, ako vziať necht svätca zo škripca alebo hrsť popola z hranice a pochovať ho tajne v kvetinovom záhone, pre ten deň veky od nás vzdialený, kedy sa niekoľko málo ľudí opäť odváži veriť, že niekedy existovalo niečo iné, že niečo iné je vôbec mysliteľné a budú potrebovať nejaký dôkaz o tom, že posilujúce vedomie, že boli ľudia, ktorí za toho veľkého súmraku láskyplne mysleli na to zachovať svedectvo o nádeji a pravde“.

Whittaker Chambers: v liste Williamovi F. Buckleymu

„…si ma presvedčil, že s konzervativizmom je nadobro koniec. Uisťujem ťa, že nad ním málokto uroní slzu“. Rio Preisner: O živote a smrti konzervativizmu

Tento článok si nepraje byť ničím viac a ničím menej ako propedeutikou konzervativizmu. Zachytáva pár vstupných myšlienok, ktoré sú dobrým úvodom pre dôsledné vymedzenie konzervativizmu, na ktoré sa podujmem v svojej prednáške 3.decembra 2005 na konferencii Konzervativizmus – liek proti sekularizácii Európy?, ktorá sa uskutoční v Trnave.

Samotný názov článku vyjadruje aj jeho hlavný obsah, konzervativizmus je dnes mŕtvy! Bol ťažko zranený už v 17.storočí a krvácal zo všetkých rán počas gnostických revolúcií – anglických, americkej a predovšetkým francúzskej – a potom počas ďalších a ďalších revolúcií, ktoré nasledovali, toť smerovanie do nekonečna každého utopizmu a dialektiky.

Súčasne, ako moc uchopili gnostické elity, potvrdila sa téza Erica Voegelina:

„Keby v západnej spoločnosti nebolo nič iné, len gnosticizmus, bol by pohyb smerom doľava neodolateľný, nakoľko taký pohyb vyplýva zo samotnej logiky imanentizácie…“.

T.G. Masaryk tak už len skonštatoval, že svet ide do ľava. Táto samotná skutočnosť tak viedla nielen k anihilácii konzervativizmu, ale aj ku silnému zmäteniu pojmov súvisiacemu so samotným posunom do ľava.

V dlhom procese – za silnej podpory liberálov všetkých odnoží – sa za konzervatívcov začali považovať práve tie zložky, ktoré vzdorovali jakobínskemu víťazstvu a ktorým ostalo aspoň niečo zo zdravého rozumu (v zmysle nepostihnutím nosos, alebo aspernatio rationis).

Treba si však uvedomiť, že tieto prúdy, ktoré sa považujú za dnešný konzervativizmus (ktorí si stvorili samotní liberáli a ľavica), sú v skutočnosti pseudokonzervatívne a vystavané na revolučných základoch celkom zrejme protichodných voči samotnej podstate konzervativizmu. Tragédiou pre konzervativizmus tak je že tí, ktorí dnes pokladajú seba samých za konzervatívcov a zároveň sú za konzervatívcov všeobecne aj považovaní, sú v skutočnosti revolucionári.

Čo chcú konzervovať? Revolúciu? Nepriehľadnuteľná kontradikcia však vyhovuje prúdom, ktoré sa na anihilácii konzervativizmu (ktorá má viesť k anihilácii človeka) podieľali. Podivné potom nie je ani spojenectvo týchto „konzervatívcov“ s liberálmi, keďže ide v konečnom dôsledku o spojenie liberálov s liberálmi.

Absurditu toho, kto je dnes nazývaný konzervatívcom vystihol vo svojom príklade T. John Jamieson v štúdii o ctihodnom grófovi Josephovi de Maistre-ovi, kde zhrnul nasledovne:

„...niektorí potom prijmú libertariánske stanovisko a považujú sa konzervatívcov, aj keď status quo, ktorý sa snažia uchovať je liberálny. Ich individualizmus nepramení z presvedčenia o posvätnosti jedinca… Keď usilujú o obmedzenie suverenity, je to preto, že nevedia definovať autoritu“.

Analýza nás tak dovedie k záveru, že konzervativizmus je skutočne mŕtvy a nikto nad ním nevyroní slzu. Tých pár konzervatívcov, ktorí ešte ostávajú je už len v postavení pútnikov bez reálneho vplyvu. Gnóza dala vzniknúť liberalizmu, ktorý sa ďalej vyvíjal a „porodil“ celú ľavicu a všetky liberálne odnože (čím netvrdím, že tieto nie sú ľavicové), konzervativizmus ako protipól gnózy však postupne už len krvácal.

Zatiaľ gnóza obsadila celé spektrum myslenia o spoločnosti a za „konzervativizmus“ dosadila jeden zo svojich prúdov, po druhej svetovej vojne v zavŕšení jednej z etáp revolúcie potom vypísala celkom dialekticky proskripcie proti iným svojim častiam a zároveň tam pripísala aj posledné zbytky konzervativizmu.

Konzervatívnym pútnikom tak ostáva jediné, a síce opäť teoreticky vystavať a ozrejmiť metafyzické základy skutočnosti a konzervativizmu, a tak sa postarať o to, aby bol dnes mŕtvy konzervativizmus opäť vzkriesený. Pretože:

„…tých pár osamelcov, ktorí hádajú smer dejín zo vzťahu medzi obcou sveta a obcou Božou na pozadí civitatis diaboli, nemá už pokresťanskej moderne, nieto ešte postmoderne čo povedať.“

Konzervatívci ako Preisner či Kondylis si túto skutočnosť celkom zrejme uvedomujú. Úlohou konzervatívcov je prijať skutočnosť takú, aká je, usilovať sa však o postupný návrat konzervativizmu. Napriek tomu, konzervatívec týchto neskorých dní nemá najmenší dôvod na pesimimus:

„Postmoderný konzervatívec (v zmysle konzervatívec v časoch postmoderny), to by mohol byť iba kresťan, ktorý si denne vždy znova a znova uvedomuje, že sa to všetko deje len preto, aby sa celkom jednoznačne a s konečnou platnosťou prejavilo víťazstvo Kristovo…“.

Peter Frišo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk