Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Problém tejto krajiny
22-10-2005 / Ján Dinga / Komentáre

Po vyše troch mesiacoch strávených v Spojených štátoch je návrat na Slovensko trochu zvláštny. Hovorí to každý, kto tam strávi dlhší čas, a už pomaly chápem, čo sa tým myslí. Človek by povedal, že mu domovina po takej dlhej dobe začne aj chýbať. Nerád to priznávam, ale nestalo sa. Po tom, čo sa prispôsobíte americkému busy lifestyle, už nad tým ani veľmi nerozmýšľate. Takýmto spôsobom sa mi podarilo nesledovať dianie na Slovensku, ktoré inak sledujem prakticky denne, skoro tri mesiace. O to zaujímavejší však bol návrat.

Pořád se něco děje

Nedávno sa mi podarilo v nedeľnej politickej diskusii zazrieť poslanca Maxona - jedného z Mečiarových skalných. Aspoň ním bol, keď som odchádzal. Ale čo zrazu nepočujem. Maxon Mečiara o dušu kritizoval: praktiky, politiku, vedenie strany, skrátka to, čo si aj tí najnaivnejší pozorovatelia uvedomili pred vyše desiatimi rokmi. Poslanec Maxon na to prišiel v júni tohto roku po tom, čo označil voľby podpredsedov HZDS v Prešove za zmanipulované. Od Mečiara ho teda neodradili amnestie na únos prezidentovho syna, záhadná politická vražda, rozkrádanie štátneho majetku, diktátorské metódy či neschopnosť vysvetliť financovanie stavby svojho domu. Silnou kávou sa stali až voľby podpredsedov v roku 2005... Gratulujem a oceňujem bystrosť jeho zmyslov - lepšie neskoro ako nikdy.

Bystrému oku nemohlo tiež uniknúť vymenovanie Jirka Malchárka - vášnivého to piráta našich ciest a komentátora Formuly 1 - za ministra hospodárstva. Kamže sa ale podel Rusko? Že by len výmena pretekárov v sedle? Rozhodne nie. Ako totiž rýchlo vyplynulo, polovica mafie z Markízy vypovedala svojmu predsedovi poslušnosť a rozhodla sa z ANO odísť. Dôvod? Rusko akosi nedokázal vysvetliť, kam sa stratil jeho stomiliónový dlh... Opäť raz chválihodné zistenie. Čo na tom, že Ruskove metódy boli známe dávno pred voľbami v roku 2002, dávno pred založením ANO. To však ešte boli tieto perly televíznej obrazovky na jednej lodi. Aj ten najtrpezlivejší jedinec musel s Ruskovou obhajobou skončiť v momente, keď začal v mene svojho imidžu pošliapavať základné práva vlastníkov pôdy kvôli výstavbe KIA pri Žiline, nehovoriac o tom, že každy člen ANO musel od začiatku chápať Ruskovu snahu mať stranu absolútne pod kontrolou. To však očividne niektorým vôbec nevadilo. Nebyť kauzy zmenky, vlastne by sa nič nestalo... Skoro až komicky vyznievajú prekvapujúce výrazy niektorých ľudí po tom, ako vychádza najavo, že z Ministerstva hospodárstva lietali milióny pod rúškom podpory kultúry priamo do vrecka ľuďom blízkym ANO. Kto by to len bol do Ruska povedal.

Rovnako smiešne (či tragicky) vyznieva pohľad na parlamentnú krízu zo začiatku septembra. Neuznášaniaschopný parlament hanebne odmietol umožniť nástup náhradníka za zosnulého poslanca SMK. Označiť správanie poslancov, ktorí tento nástup zablokovali, za nemorálne, je úplne zbytočné. Tí totiž už dávno nevedia, čo to morálka je. Po tom, čo bol parlament aj naďalej neschopný začať rokovať a KDH s SMK začali navrhovať ako východisko predčasné voľby, premiér Dzurinda navrhol čakať, azda sa stane zázrak. A aj sa stal - ako inak si totiž vysvetliť prebudenie ďalších dvoch poslancov HZDS, ktorí počas predĺžených parlamentných prázdnin objavili autoritatívne správanie svojho vodcu a prebehli do Lintnerovho klubu.

Teda: koľko klubov nezávislých, nezávislých nezávislých klubov a nezávislých, ktorí nie sú v žiadnom klube, vlastne v parlamente máme? Je to niekto schopný spočítať? Má niekto vôbec potuchy, kto v tejto krajine vládne?

Sú problémom politici?

Bez obáv, do roka sa to všetko skončí. Čakajú nás voľby - či už predčasné alebo riadne. A veruže sa máme na čo tešiť. Čísla, ktoré sa na nás usmievajú z prieskumov verejnej mienky, hovoria za všetko. Aj keď skutočné výsledky budú od tých prieskumových zrejme odlišné a preferencie SMERu sú (snáď) značne nadhodnotené, Ficovi v premiérskom kresle sa asi nevyhneme.

Pred svojím pobytom v Amerike som uvažoval nad tým, ako by sa na Slovensku asi žilo, nebyť Fica či Mečiara, nebyť Ruskovej KIA alebo Dzurindových vládnucich manierov... Čo keby skrátka v parlamente sedelo 150 slušných (dokonca ani nutne netvrdím, že pravicovo založených) ľudí. Ľudí, ktorým by sa dalo veriť.

Pár mesiacov v Amerike však človeka naučí rozmýšľať inak. Napríklad si uvedomí, že problémom krajiny nie sú politici. Keby v našom parlamente sedelo 150 slušných ľudí, jednoducho by ich nikto nevolil. Ľudia totiž volia na svoj obraz. V Amerike je to viac ako zjavné. Republikánska základňa - tvorená prevažne kresťansky založenými, možno trochu prostoduchými, ale dobrými ľuďmi – volí kresťansky založeného, možno trochu prostoduchého, ale dobrého prezidenta. Pochopiteľne, aj v Amerike sa nájde blbcov viac než dosť, zatiaľ ale (síce tesne) voľby nevyhrávajú. Také teátro, aké sa deje v našom (a nielen našom) parlamente, by sa v americkom Kongrese jednoducho nikdy nemohlo stať. Politici, ktorí by menili názory tak často, ako sa to deje u nás, by okamžite skončili. Nie preto, že by ich ľudia už nezvolili, ale preto, že by sa hanbili kandidovať.

Analogicky to uplatnime na Slovensko: Fico je typ bezcharakterného a populistického politika. To vidí každý. A musia to vidieť aj tie státisíce ľudí, ktoré pôjdu k urnám s jeho volebným lístkom. Očividne im to ale neprekáža. Slováci si skrátka vyžadujú, aby sa k nim politici chovali ako k menej cenným, ako k stádu. Žeby nám takmer dekáda v duchu Mečiarizmu mala stačiť? Zjavne nie. Slováci si pýtajú viac. A mali by to aj dostať. Nemôžeme totiž každé voľby počítať tých povestných 76 hlasov - bude to stačiť, aby vo vláde nebolo HZDS, SNS, KSS, či SMER? Musíme si tým prejsť znovu. To, či sa Fico stane premiérom zajtra alebo o rok, je úplne jedno. Čím skôr príde, tým skôr aj odíde, a jeho odchod nepríde skôr, než sa spamätáme z opice, ktorú si tak radi nechávame od politikov Ficovho formátu spôsobovať.

Pochopiteľne, táto vláda v mnohých veciach zlyhala. Málokto si asi v čase podpisovania koaličnej dohody predstavoval, že o tri roky neskôr bude vyzerať tak ako vyzerá. Voliť niektorú z opozičných strán však nie je riešením. Opozícia totiž žiadnu alternatívu nepredstavuje. Vsadil by si napríklad niekto na to, že SMER bude budúce volebné obdobie končiť s rovnakým počtom poslancov, s akým ho bude začínať?

Aj napriek všetkému táto vláda odviedla kus dobrej roboty a posunula našu ekonomiku o pár krokov vpred. So SMERom vo vláde by sa to nikdy nepodarilo. Je však tiež pravdepodobné, že SMER ako vládnuca strana si na kľúčové reformy (napr. rovnú daň) nedovolí siahnuť. Sám totiž bude rád, keď uvidí, ako to funguje. Na vine samozrejme bude malá politická vôľa, presný dôvod bude závisieť od parlamentných počtov a od zloženia koalície. Aj napriek tomu s Ficom v premiérskom kresle zrejme budeme na Dzurindu spomínať s nežným smútkom. Ale dobre nám tak. Bude to len a len naša voľba.

Ján Dinga

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk