Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Agrodotácie sú absurdné
01-08-2005 / Lukáš Krivošík / Slobodný trh

Dotovanie poľnohospodárstva je nemorálny nezmysel s takou širokou paletou škodlivých následkov, že je až zarážajúce, koľko ľudí je schopných ho ešte stále obhajovať.

Na nedávnom summite G8 v Škótsku navrhla americká delegácia Európskej únii spoločné zrušenie poľnohospodárskych dotácií do roku 2010. EÚ opatrne súhlasila (zdá sa, že absurdnosť agrosubvencií dochádza už aj jej), ale rok 2010 označila za „nerealistický“ termín. Netreba sa tomu čudovať.

Existencia EÚ je založená na dohodách ešte z päťdesiatych rokov 20. storočia, keď Francúzsko výmenou za otvorenie svojho trhu západonemeckým priemyselným výrobkom dostalo prísľub štedrých dotácií pre jeho poľnohospodárov.

Európa i Slovensko sú dnes v absurdnej situácii. Dotácie do poľnohospodárstva totiž škodia každému: slovenský spotrebiteľ zaplatí o 20 až 25 % vyššiu cenu za potraviny, než sú priemerné ceny na svetových trhoch.

No akoby to nestačilo, predražené potraviny platí ešte druhýkrát, v podobe daní, ktoré štát odovzdá ako subvenciu poľnohospodárom. Pre spotrebiteľa a daňového poplatníka je táto politika teda jednoznačne nevýhodná. Zhruba polovica rozpočtu EÚ ide na poľnohospodárstvo a 40 percent príjmov európskych farmárov pochádza práve z týchto peňazí.

Je jasné, že Únia sa nikdy nestane „najvyspelejšou znalostnou ekonomikou na svete“. Jej priority ležia inde: vypestovať viac banánov ako Honduras, viac pomarančov ako Kamerun a viac ryže ako Bangladéš. Samozrejme, že banány sa teoreticky dajú pestovať aj v Grónsku – vyžadovalo by si to hangár monitorovaný 24 hodín denne vysokokvalifikovanými technikmi, svetlo by dodávali infračervené žiariče a jeden kilogram by stál päťtisíc korún.

Absurdnosť? Nie, EÚ takto dotuje predraženú taliansku ryžu, ktorá by bola omnoho lacnejšia, keby by sa dovážala z juhovýchodnej Ázie. Nebolo by lepšie dať priestor trhu, ktorý pri minime regulácie výrobu neomylne alokuje tam, kde je produkcia toho-ktorého výrobku najlacnejšia? Čo by sa stalo, keby tá polovica európskeho rozpočtu, čo sa pravidelne vyhadzuje do hnoja, investovala radšej do znalostnej ekonomiky? Alebo ešte lepšie – čo keby sa tie financie vrátili európskym daňovým poplatníkom, ktorí by mohli sami rozhodnúť, na čo svoje peniaze využijú?

Zdá sa, že nepriateľom Európy nie je ani tak „poľský inštalatér“, ale skôr francúzsky poľnohospodár, tlstý výpalník, ktorý si svoj život necháva financovať na úkor všetkých ostatných. Logika CAP-u (teda Spoločnej poľnohospodárskej politiky) je neúprosná: 95 % občanov sa skladá na živobytie 5 %.

Nielen škodlivé, aj nemorálne

Dotácie poľnohospodárov sú však nielen škodlivé, ale aj nemorálne. CAP drží rozvojové krajiny v zaostalosti. Chudobné krajiny majú len minimum priemyslu, teda výroby s vysokou pridanou hodnotou. Jediné, s čím môžu obchodovať, je poľnohospodárstvo. Keby sa im umožnil prístup na trhy bohatých krajín, získali by sme širšiu paletu lacnejších potravín, a africkí či ázijskí podnikatelia by získali kapitál, ktorý by mohli investovať do zvyšovania pridanej hodnoty vlastnej ekonomiky a konečne ju rozvíjať.

Treba si uvedomiť, že aspoň časť peňazí, prípadne použitých na nákup afrického obilia, by sa k nám opäť vrátila. Afričania by nám totiž predali potraviny a za utŕžené peniaze by si mohli kúpiť naše priemyselné výrobky, ktoré oni nevyrábajú. Agrodotácie tak ožobračujú aj domáci priemysel – tým, že ochudobňujú jeho potenciálnych zákazníkov v zámorí. To je zlé najmä pre otvorené ekonomiky (akou je aj Slovensko), ktoré sú životne odkázané na vývoz svojich výrobkov.

Pri dnešných dovozných clách a subvenciách africkí farmári nie sú schopní konkurovať obiliu zo Západu, prichádzajú o prácu a ich deti hladujú. A tak európsky daňový poplatník otvára peňaženku tretíkrát: tentoraz aby zaplatil rozvojovú pomoc pre chudobné krajiny namiesto toho, aby im umožnil, aby si pomohli sami.

Nikto, kto obhajuje agrodotácie, nemá morálne právo hovoriť o chudobe tretieho sveta. Jacques Chirac robí pokrytecky oboje. Ešte aj z pohľadu Európskej komisie sú dotácie absurdné. Európska únia bojuje proti fajčeniu, zakazuje ho na verejných miestach, každý balík cigariet musí byť označený varovaním, reklama sa obmedzuje. Ale pritom pestovatelia tabaku dostávajú ročne približne jednu miliardu euro, čo je štvoraž päťnásobne viac, ako by za svoj tabak dostali na otvorenom trhu. Zástancovia subvencovaného poľnohospodárstva vymysleli niekoľko fráz, aby obhájili neobhájiteľné.

Neobhájiteľné frázy

Potravinová bezpečnosť

Je to presne naopak, než tvrdí tento argument. Protekcionizmus nikdy nikomu nepriniesol mier. Obmedzovanie obchodu vždy viedlo k vojne. Argument „potravinovej bezpečnosti“ pripomína stalinistické 50. roky. Vtedy tu, okrem tradičných nepriateľov našich poľnohospodárov (jari, leta, jesene a zimy), pôsobil ešte americký imperializmus a jeho sofistikovaný agent – mandelinka zemiaková.

No neskôr aj Sovietsky zväz upustil od doktríny potravinovej bezpečnosti. Krajina, ktorá ešte za cára vyvážala ohromné prebytky, bola neskôr nútená dovážať obilie od svojich kapitalistických nepriateľov: z USA, Kanady a Argentíny. Ak teda po Stalinovej smrti aj Sovietsky zväz opustil doktrínu „potravinovej bezpečnosti“, prečo ju opäť oživujú Koncoš, Fico a Európska únia? Čím vyšší objem medzinárodného obchodu, tým väčšia bezpečnosť.

Ako povedal v 19. storočí Fréderic Bastiat: „Buď budú hranice prekračovať tovary alebo armády.“ Ak kvôli európskemu protekcionizmu príde africký farmár o prácu, nie je vylúčené, že ho existenčná kríza zradikalizuje a/alebo privedie do Európy aj s jeho „kultúrnymi zvláštnosťami“.

Unikátne štruktúry

Častý argument najmä francúzskych „konzervatívnych“ politikov. Dotácie vraj umožňujú zachovávať unikátne štruktúry vidieckeho života a pradávne poľnohospodárske postupy. Ešte šťastie, že tieto argumenty nepoznali neandertálci. Ľudstvo by možno nikdy neopustilo „unikátne štruktúry“ lovcov a zberačov a nezačalo budovať civilizáciu.

Kapitalizmus neustále nahrádza prekonané postupy výroby novými technoló giami, ktoré umožňujú šetrnejšie využívanie výrobných faktorov a maximalizáciu úžitku. To, čo sa vznešene označuje ako „unikátne štruktúry“, je v skutočnosti len konzervácia dávno prekonaných postupov výroby, ktoré sú nezriedka ekologicky a energeticky náročné a pri živote sú udržiavané neefektívne družstvá a farmy, ktoré by inak zanikli.

Uchovávanie pracovných miest

Mnohí by namietli, že družstvá sú často jediným zamestnávateľom v dedine. V poľnohospodárstve sú však najnižšie mzdy a ak by tieto mizerne platené a subvencované pracovné miesta zanikli, ľudia by si jednoducho našli nové zamestnanie v priemysle alebo v službách.

Tu si môže čitateľ oprávnene položiť otázku, kde sa berie istota, že nezostanú nezamestnaní. Veľká časť z ohromných súm, ktoré sa vynakladajú na poľnohospodárstvo, sa k farmárovi ani nedostane. Zhltne ich obrovská prerozdeľovacia a kontrolná byrokracia. Napríklad monitorovanie polí špionážnymi družicami, ktoré uskutočňuje Európska únia, aby zistila, či dotovaný farmár naozaj pôdu obrába, stojí nemalé peniaze. Ak by sa zrušili dotácie a v podobe zníženia daní sa vrátili daňovým poplatníkom, stimulovalo by to mieru investovania do oblastí ekonomiky s vyššou pridanou hodnotou, teda do priemyslu a služieb. Vzniklo by tak množstvo nových a lepšie platených pracovných miest.

Predstavme si však aj opačnú situáciu. Vláda by zakázala používanie kombajnov. Úroda by sa zbierala ako kedysi – ručne. Tým by v poľnohospodárstve okamžite vzniklo mnoho nových pracovných miest, len by v dôsledku nižšej produktivity práce boli zaplatené ešte horšie ako dnes.

Krajinotvorba

Veľmi častý argument najmä ľavice tvrdí, že bez dotácií by sa Slovensko premenilo na akúsi neudržiavanú polopúšť. Keď to počujem, zíde mi na um scéna z románu Anno Diaboli. Ide o málo známu antiutópiu, ktorú napísal ruský emigrant Michail Gorjelov v predvojnovom Československu.

V tomto príbehu ovládli celý svet komunisti. Tí prestavali podľa svojich rovnostárskych ideálov nielen spoločnosť, ale aj prírodu. Všetky pozemské pohoria a mestá boli zrovnané so zemou. Všade je rovnaké podnebie, rovnaká fauna a flóra. Nepatričné druhy boli vyhubené...

Argument krajinotvorby je príkladom ľavicovej pýchy voči prírode i ľudskej prirodzenosti. Prečo by sme mali chcieť, aby celá krajina vyzerala ako záhrady vo Versailles? Aj keby sa pripustila oprávnenosť takejto požiadavky, práve agrodotácie podporujú veľmi jednotvárny typ krajiny s nízkou biodiverzitou.

Čím je poľnohospodárstvo modernejšie, tým viac plôch môže byť obrábaných extenzívne alebo ponechaných v pokoji. Príroda to zvládne aj bez pomoci sociálnych a krajinných inžinierov.

Ide to aj bez dotácií

Krach nedotovaného poľnohospodárstva nie je nevyhnutný. Keď v 80. rokoch oznámila novozélandská labouristická (!) vláda zrušenie vysokých dotácií, vyšla do ulíc tretina obyvateľov krajiny.

K bankrotu nedošlo a novozélandské poľnohospodárstvo je aj bez dotácií najkonkurencieschopnejším na svete. Navyše, v plne liberalizovanom agrosektore tu pracuje viac ľudí ako kedysi a v priemere tiež viac, než tento sektor zamestnáva v medzinárodnom porovnaní. Robia tak slobodne, bez štátneho príkazu či pomoci, lebo sa im to jednoducho oplatí.

A ako potvrdzujú prieskumy verejnej mienky, takmer žiadny farmár na Novom Zélande sa nechce vrátiť k starým pomerom. Róbert Fico, jeden z najhlasnejších zástancov agrodotácií, na príklad novozélandského nedotovaného poľnohospodárstva vždy namietne, že je to ostrov v strede Pacifiku, ktorý je neporovnateľný so stredoeurópskou krajinou, akou je Slovensko. Pritom práve skutočnosť, že Nový Zéland prosperoval po trhových reformách aj napriek tomu, že je ostrovom, vzdialeným tisíce kilometrov od svojich trhov, svedčí o tom, že slobodná ekonomika dokáže zázraky...

Mnohí slovenskí farmári by prosperovali aj po zrušení dotácií, len dnes nepociťujú žiadny tlak na zvyšovanie produktivity práce či rozširovanie spektra výrobkov. Agroturistika, pridružená výroba atď. – to všetko sú nové cesty, ktorými by sa jednotlivé farmy mohli uberať. Vo svete nájdeme mnoho prípadov farmárskej nápaditosti, stimulovanej slobodným obchodom.

Na Novom Zélande sa napríklad začalo s pestovaním pštrosov, ktorých mäso je chutnejšie i zdravšie ako bravčové či hovädzie. Podnikateľ, ktorý s týmto nápadom prišiel, pustil na trh aj pštrosie hamburgery, o ktoré ihneď prejavili záujem nadnárodné siete rýchleho občerstvenia.

Príkladom pôsobenia slobodného obchodu je aj prax dánskych poľnohospodárov: prasačie nôžky, ktoré dánski farmári doteraz vyhadzovali ako nepoužiteľný odpad, sú v Číne delikatesou. Dáni teda začali nožičky vyvážať do Ázie, čím pre seba získali dodatočný zdroj príjmov.

Ďalšou možnosťou ako zvýšiť efektivitu poľnohospodárstva je geneticky modifikované obilie. Aj napriek obavám ľudí rozsiahly výskumný projekt EÚ preukázal, že GMO potraviny sú bezpečné. Každopádne, trhovo orientované poľnohospodárstvo by pri vyššej produktivite potrebovalo menej zdrojov amenej obrábanej plochy.

Odkaz Richarda Cobdena

Argumenty proti subvencovanému poľnohospodárstvu sú dostatočne známe. Napriek tomu, že fakty sú jasné a jednoznačne hovoria v prospech liberalizácie, zmeny budú pomalé – ak sa vôbec Únia k nejakým dopracuje. Dôvodom je záujmová koalícia farmárov, socialistov, zelených a niektorých (najmä západoeurópskych) „konzervatívcov“.

Vo Francúzsku by garnitúra reformujúca agrosektor zrejme skončila pod gilotínou a ani na Slovensku sa zmeny nechystajú. Dôvody sú najmä sentimentálne. Slovensko bolo dlho agrárnou krajinou a mnohí sa nevedia rozlúčiť s bukolickými fantáziami o „otcovej roli“.

Dnešná Európa by potrebovala niekoho, ako bol v Anglicku 19. storočia Richard Cobden. Koncom 18. storočia zaviedla Veľká Británia do svojho právneho systému tzv. „cornlaws“ (obilné zákony). Išlo o historickú obdobu dnešnej CAP. Na dovoz obilia z cudziny boli uvalené vysoké clá, domáci výrobcovia boli podporovaní. Obilné zákony obmedzujúce obchod vyhovovali najmä bohatej pozemkovej aristokracii, ktorá ovládala parlament. Dosah na najchudobnejších bol katastrofálny.

Priemyselná revolúcia prilákala do miest dedinskú chudobu, ktorá si prechodom do fabrík polepšila, aj keď zlé sociálne postavenie robotníkov šokovalo obyvateľov miest. Obilné zákony umelo zvyšovali ceny základných potravín a keď bola slabá úroda, nastupoval hladomor.

Ak má dnes väčšina ľudí o Anglicku na začiatku 19. storočia predstavu ako o krajine dymiacich komínov, medzi ktorými tisíce chudákov žobrú na špinavej ulici, tak to nie je ani tak dôsledkom vtedajšieho nespútaného kapitalizmu, ako skôr obilných zákonov, ktoré prudko regulovali obchod s najdôležitejšiu komoditou z pohľadu vtedajších ľudí – potravinami.

Richard Cobden (1804–1865) bol úspešným britským obchodníkom, ktorý vyrastal v skromných pomeroch. Obilné zákony považoval za zlo a škodlivý nezmysel, ktorý nikomu nepomáha. Celý svoj čas i majetok venoval boju za ich zrušenie. Liga, ktorú viedol, vznikla v roku 1838 a uskutočnila rozsiahlu, dlhodobú a sústredenú kampaň, založenú na rozdávaní pamfletov, brožúrok, zverejňovaní novinových článkov a verejných vystúpeniach. Cobden bol v Anglicku veľmi populárny a jeho liga sa snažila presadiť do parlamentu zástancov slobodného obchodu.

Občianske nepokoje, kolísajúce ceny jedla a katastrofálny zemiakový hladomor v Írsku vytvorili v roku 1845 po celej krajine ovzdušie, ktoré zaváňalo povstaním. O rok neskôr bol britský parlament na návrh premiéra Roberta Peela donútený zrušiť obilné zákony. Čo nasledovalo?

Keď v roku 1848 zachvátila Európu vlna revolúcií, Anglicko bolo jednou z mála krajín, ktoré od nepokojov zostali ušetrené. Lacnejšie potraviny z dovozu zvýšili kvalitu života práve tých najchudobnejších. Britské poľnohospodárstvo sa stalo konkurencieschopnejšie.

Je dôležité uvedomiť si, že zrušenie ochranárskych opatrení bolo zo strany Británie jednostranným aktom. Clá ostatných krajín zostali zachované. No výhody slobodného obchodu sa dostavia, aj keď je realizovaný jednostranne. Netrvalo dlho a ochranné clá znížili aj ďalšie európske krajiny. Príklad Británie presvedčil ostatných o výhodách slobodného obchodu.

Nasledovalo niekoľko desaťročí ekonomickej expanzie, ktorej výsledky donútili dokonca marxistov druhej generácie okolo Eduarda Bernsteina, aby pozmenili učenie zdedené po Marxovi a Engelsovi. Kapitalizmus a industrializácia prenikli do západnej Európy i Severnej Ameriky. Marxisti druhej generácie stáli bezradne pred meniacou sa skutočnosťou, ktorá popierala ich učenie.

Marx tvrdil, že bohatých bude stále menej, chudobných stále viac, a že stredná vrstva zanikne. V skutočnosti sa medzi rokmi 1848 až 1899 čistý príjem obyvateľov Anglicka zdvojnásobil. Bohaté a stredné vrstvy sa ďalej vzmáhali a aj chudobní na tom boli lepšie ako predtým. Rástol najmä počet malých podnikov. Ľudia sa lepšie obliekali a lepšie jedli. Slobodný trh za menej ako 50 rokov zmenil mnohé luxusné výrobky na každodennú nevyhnutnosť, dostupnú širokým masám. Aj keď sa intelektuálna klíma neskôr začala obracať, 19. storočie je ohromným triumfom slobodného obchodu.

Nie vychudnutosť, ale obezita

Podobná situácia ako pred 150 rokmi v Anglicku dnes nastáva v USA. Vďaka slobodnému obchodu s Áziou ekonomika nie je veľkou predvolebnou témou. Pred pár rokmi sa v americkej tlači ešte vyskytovali obavy z lacných čínskych „šmejdov“, ale časom sa ukázalo, že zo slobodného obchodu profitovali najmä najchudobnejší Američania. Každý má auto a dom, rozdiely sú len v ich počte, značke a veku. Za znak chudoby sa už nepovažuje vychudnutosť, ale obezita...

Keby Európa (hoci aj jednostranne) zrušila Spoločnú poľnohospodársku politiku a umožnila slobodný obchod, nasledoval by bezprecedentný nárast blahobytu pre celý kontinent. Únií by sa možno podarilo stihnúť pôvodný budovateľský zámer a do roku 2010 predbehnúť vo výkonnosti Spojené štáty.

Preto, ak sa konzervatívcom vyčíta, že chcú svet zatiahnuť „späť do 19. storočia“, je to pravda. V mnohých ohľadoch to bolo dobré storočie.

Lukáš Krivošík
(vyšlo v časopise .týždeň)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk