Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Pri sledovaní televíznych novín
23-07-2005 / Lukáš Krivošík / Komentáre

Sledovať televízne noviny slovenských staníc je naozaj sranda. Ich konzumenti, ale ani tvorcovia asi nezvyknú byť veľmi inteligentnými ľuďmi. V piatok, 22. júla, ma upútalo hneď niekoľko reportáží na Markíze a TV Joj.

Slovenský Rushdie?

Keďže na Markíze patria útoky na KDH, prípadne katolícku cirkev neoddeliteľne k spravodajstvu (dalo by sa povedať, že ide takmer o niečo ako džingel), reportáž o akejsi novej proticirkevnej publikácii ma neprekvapila. Kniha Čierna má zelenú vraj odhaľuje, ako sa katolícka cirkev pomocou pastoračného plánu snaží ovládnuť Slovensko. Zdá sa, že Markíza má svojho diváka za debila. Novinár, ktorý spracovával reportáž, nám totiž s kamennou tvárou oznámil, že autor je slovenským Salmanom Rushdiem.

Samozrejme, Markíza si pýtala reakciu na knihu aj od hovorcu biskupskej konferencie, Mariána Gavendu. Ten odpovedal v duchu, že ju nečítal, že dnes si môže každý napísať čokoľvek a cirkev sa k veci možno ani nebude vyjadrovať. Je to rozumné stanovisko. Prečo by mala cirkev komentovať každého druhého grafomana a pisateľa pamfletov? No redaktor Markízy, zrejme v snahe urobiť z autora akéhosi „liberálneho“ mučeníka, napriek tomu predpovedal, že autor bude cirkvou tvrdo atakovaný.

Priznám sa, že meno autora knihy Čierna má zelenú som si nezapamätal, ale očakávam, že kňazi zajtra v kostoloch po celom Slovensku proti nemu vyhlásia fatwu a každý pravoverný katolík ho bude môcť zabiť. Veď je to slovenský Rushdie, nie?

Čo mi na Markíze chýbalo?

Z Markízy, tejto nechutnej propagandistickej slúžky manžela šéfky spravodajstva, mi už nič iné v pamäti neutkvelo. Akurát, že iné dôležité reportáže tam nezazneli. Napr. že košický súd prepustil z útekovej väzby trestne stíhaného podnikateľa, ktorý sa už raz pokúsil o útek a bol zadržný v Českej republike. Súd tak učinil na základe ustanovenia, ktoré do trestného zákona navrhol advokát chudobných a bojovník za lepší svet, tešiteľ sveta a spravodlivý medzi národmi, JUDr. Róbert Fico, CSc. Nájde sa na Slovensku ešte stále niekto, čo Ficovi verí, že zatočí s organizovaným zločinom?

O tomto škandalóznom rozhodnutí košického sudcu už Markíza neinformovala. Zrejme si ANO pripravuje už pôdu pre prípadnú povolebnú spoluprácu so stranou, ktorá svojou komunistickou podstatou ďaleko lepšie vyhovuje ľavicovo-libáralnej povahe slintajúceho televízneho zväzáka. Nuž, zdá sa, že Černá má naozaj zelenú.

Prípad rozhodnutia košického súdu svedčí o tom, aká nevybalansovaná je mladá slovenská demokracia. Trojdelenie moci je u nás výrazne vychýlené v prospech súdnej moci. Jedným z najkrajších darov demokracie je právo povedať o ktoromkoľvek volenom funkcionárovi, napr. o prezidentovi republiky, že je hovado. Je pravda, že toto právo sa nevyužíva často. Načo hlásať niečo, čo aj tak každý vie, a natíska sa otázka, ktorý z našich prezidentov, (s výnimkou Masaryka a pri privretí oboch očí Havla) hovadom vlastne nebol?

Na sudcov však takéto vyjadrenia akosi nezaznievajú, hoci mnohí z nich sú nemorálni a skorumpovaní grázli, bývalí členovia komunistickej strany a zákon očividne zneužívajú proti obyčajným občanom. Sudcovia na Slovensku urobili zo svojho povolania žumpu, absolútnu morálnu stoku medzi právnickými povolaniami a tých pár idealistov v čiernych talároch a na ministerstve spravodlivosti to len ťažko zmení. Je nutné skoncovať s nekritizovateľnosťou sudcov, kedy sa každé kritické slovo na ich adresu interpretuje ako zasahovanie do sudcovskej samostatnosti. V USA by naštvaní občania takýchto sudcov, akých máme u nás, už natreli kolomažou a vyváľali v perí.

Príklad nesprávnej alokácie

Poznáme to z čias komunizmu. Inteligencia sedela v kotolni, robotnícke kádre na Hrade. Na vojne robili matfyzáci kuchárov a kuchári delostreleckých zameriavačov. Robotníci pracovali v továrňach, kde vyrábali tovary, o ktoré nikto nemal záujem a na oplátku dostávali mzdu, za ktorú si dokopy nič nemohli kúpiť. V obchodoch sa hromadili pasce na medvede, zatiaľ čo ľudia stáli rady na toaletný papier... Takýchto príkladov sa dá v centrálne plánovanej ekonomike nájsť habadej.

Ide o príklad nesprávnej alokácie. Všade, kde je signálny systém, vytvorený zo slobodne vzniknutých cien, nahradený príkazmi štátu dochádza k absolútne nesprávnej alokácií vzácnych zdrojov a vyrábajú sa veci, ktoré nikto nechce, kým ďalších vecí, po ktorých je dopyt, je nedostatok.

TV Joj v piatok priniesla dve reportáže, ktoré na prvý pohľad spolu nesúviseli, ale ak ich vezmeme do úvahy spoločne, zistíme, že spolu súvisia. Jedna reportáž bola o Rómovi, ktorý sa v deň, keď dostal sociálne dávky išiel (aké prekvapenie) spiť do nemoty. A pri návrate do svojej osady spadol do asi štvrťmetrového jarku, v ktorom sa utopil...

Ďalšia reportáž bola o ochrnutej starenke, ktorá bola vyhodená z nemocnice, aj keď sa nedokáže hýbať a vyžaduje neustálu zdravotnú starostlivosť. Červený komsomolec Braňo Ondruš, ktorý reportáž uvádzal, hneď na úvod spomenul čosi o našom „údajne“ zreformovanom zdravotníctve a celá reportáž sa niesla v duchu „za toto môže Zajacova reforma“.

Omyl! Problém nesprávnej alokácie nie je typický len pre centrálne plánovanú ekonomiku, ale pre akýkoľvek sektor, ktorý v inak trhovej ekonomike zabezpečuje štát. Vidieť to najmä na sociálnom systéme. Pravé Spektrum už dávnejšie písalo o bežnej realite v našej sociálno–trhovej ekonomike: diabetik si na injekciu (pre vstrekovanie inzulínu) musí doplácať, narkoman ju dostane zadarmo. Čo je na tom sociálne spravodlivé? Tie dve reportáže sú ďalším príkladom nesprávnej alokácie pomoci v našom verejnom sociálnom systéme: nehybná babička je vykázaná z nemocnice, lebo nie sú peniaze na lôžka, ale zdravý plecnatý chlap dostane dávku, ktorú ihneď minie na chlast a následne sa ešte zabije na ceste domov.

Náš sociálny systém chudobu nelikviduje, on ju motivuje a ešte k tomu aj vraždí. Jedných tým, že im neposkytne akútnu pomoc, ktorú potrebujú, druhých tým, že im vôbec pomáha. Minister Kaník síce mnoho vecí v sociálnej sfére zlepšil, najmä tým, že skresal dávky neprispôsobivým parazitom, ktorí teraz odchádzajú do sociálnodemokratického českého raja, ktorý nám za vzor dáva aj súdruh Fico. Stále to však nie je dosť. Treba sa zamyslieť nad úplnou decentralizáciou a privatizáciou sociálnych systémov. Ak by štát dával všetky peniaze, určené na sociálny systém cirkvám, boli by využité na pomoc ľuďom ďaleko efektívnejšie, ako je tomu dnes.

Zbombardovať Mekku

Rovnaký problém s alokáciou majú aj reštriktívne zákony proti „zločinom z nenávisti“. Ľavicovo-liberálna inkvizícia pozorne striehne na každé slovo od jej konzervatívnych odporcov, ktoré by mohlo zaváňať rasizmom alebo fašizmom. Oriana Fallaci by o tom vedela rozprávať. Neslobodno, aby sa nejakému konzervatívcovi pošmyklo pero. Zdravý rozum sa dnes nenosí. Ale že na Slovensku úplne legálne pôsobí neonacistická strana, ktorej členovia umne dokážu kľučkovať medzi zákonmi a napriek zjavnej politickej orientácií si spokojne šíria svoju ideológiu, nikoho nezaujíma. Keď sa upozorní, že títo mladí pomätenci pochodujú po mestách v gardistických uniformách, tak kompetentní len odvrknú: „To nie sú gardistické uniformy, tieto uniformy majú strieborné gombíky, gardistické mali zlaté“.

Myšlienková polícia „liberálnych“ socialistov sa zaoberá len konzervatívnymi vyhláseniami. Nacionálni socialisti ju nezaujímajú. Veď aj Hitler bol socialista. Teda de facto bratranec. Winston Churchill už pred šesťdesiatimi rokmi správne poznamenal, že úplné naplnenie vtedajšieho labouristického programu si v Anglicku vyžiada zavedenie gestapa... Prečo o tom píšem? Lebo aj posledná zaujímavá reportáž piatkových správ sa týkala politickej korektnosti. Americký republikánsky senátor dostal v rozhlasovom vysielaní hypotetickú otázku: „Čo keby teroristi odpálili atómové bomby v amerických veľkomestách“.

Kongresman veľmi korektne odvetil, že ak by sa preukázalo, že za tým stoja islamskí teroristi, adekvátnou odpoveďou by bola odveta v podobe bombardovania svätých miest moslimov. Tým vyvolal odpor celého moslimského sveta, najmä však amerických „liberálov“ a aktivistov moslimských organizácií v USA. Doba sa naozaj zmenila. Abraham Lincoln raz o vzťahu belochov a černochov povedal: „Buďme si rovní, ale každý na iných kontinentoch“. Myslel tým, že po oslobodení by bolo najlepšie černochov repatriovať späť do Afriky, kde by mohli pozdvihnúť svoju starú domovinu, ktorej otroctvo tak uškodilo.

Tvárou v tvár takýmto útokom moslimských fanatikov by sme možno mali nad Lincolnovými slovami porozmýšľať. Atentátnici sa dnes totiž regrutujú z nevďačných príslušníkov druhej a tretej generácie prisťahovalcov z moslimských krajín. Keď americký prezident Eisenhower v 50. rokoch vyhostil tisíce ilegálnych imigrantov naspäť do Mexika, nikto ani nemrkol. Dnes by Európu dlhodobo pred terorizmom uchránilo len rázne vyhostenie miliónov moslimov (aspoň tých, čo sa v Európe zdržiavajú nelegálne) späť do Čvargistanu, odkiaľ pred rokmi prišli.

Toto sa však nikdy neuskutoční, keďže okrem moslimskej piatej kolóny tu v Európe máme ešte desiatky miliónov kolaborantov z radov liberálnej ľavice, ktorí teroristov považujú za nevinné obete západnej hrabivosti po rope. Usáma bin Ládin je pre nich v podstate rovnakým romantickým bojovníkom za slobodu ako kedysi Che Guevara. Títo „romantickí bojovníci“ však neváhajú zabiť desiatky malých detí a aj pri poslednom útoku v Egypte zahubili podľa predbežných informácií viac domácich ako cudzincov.

Preto vyhlásenie amerického senátora nebolo poburujúce. Bol to opis posledného riešenia, ak by islamofašisti zatlačili Západ do kúta.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk