Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Náhľad na sociálne učenie Jána Pavla II.
05-04-2005 / Imrich Gazda / Slobodný trh

Zaujímavé bolo po smrti pápeža Jána Pavla II. sledovať reakcie niektorých slovenských ľavicových politikov. Robert Fico na pápežovu smrť reagoval slovami: „Dávame do pozornosti predovšetkým neuveriteľný vzťah pápeža k obyčajným ľuďom a sociálnym podmienkam, v ktorých žijú.“

Predseda slovenských komunistov Jozef Ševc reagoval ešte brilantnejšie: „Pápež nebol iba bojovníkom proti komunizmu, ako sa to dnes často jednostranne zdôrazňuje. (...) my si ho vážime hlavne pre jeho neúnavný zápas za sociálnu spravodlivosť a za jeho podporu proti vojnám na Balkáne a v Iraku.“

Obaja dezorientovaní páni sa stavajú do pozície tých, ktorých politické teórie podporil sám pápež svojím sociálnym učením. Tí, ktorí aspoň sčasti poznajú tri pápežove sociálne encykliky (Laborem exercens, Sollicitudo rei socialis, Centesimus annus) vedia, že pravda je iná. V poslednej sociálnej encyklike Centesimus annus (1991) kráča pápež vo svojej predchádzajúcej línii, ale aj v línii svojich predchodcov. Nasledujúce vyjadrenia pápeža hovoria za všetko (vyššie spomínaní páni ich buď ignorujú alebo ich prehliadli alebo – čo je najpravdepodobnejšie – pápežove encykliky nečítali): „Liek na zlo (rozumej socialistická reakcia na sociálne neprávosti v 19. storočí, na ktoré vtedajší pápež Lev XIII. reagoval encyklikou Rerum novarum, pozn. autora) sa takto ukázal horší ako samo zlo. Lev XIII. prišiel na koreň otázky, keď podstatu socializmu tých čias videl v zrušení súkromného vlastníctva“ (CA 12). „Súkromné vlastníctvo je nutné, a teda je dovolené, zároveň je však obmedzené“ (CA 30). „Štát blahobytu, ktorý priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov“ (CA 48).

Je zjavné, že pápež odmieta nielen socializmus a centrálne plánované hospodárstvo, ale aj demokratickú obdobu tohto systému – štát blahobytu – o ktorý sa neúspešne pokúšajú vo Švédsku, ktorý totálne zlyhal v Nemecku a ktorý sa Fico pokúša implantovať na Slovensku. Už v roku 1991 bolo pápežovi jasné, že žiadna „tretia cesta“ nemôže mať úspech.

V encyklike Centesimus annus pápež postupne odmieta jednotlivé atribúty socializmu – triedny boj (CA 5, 14), kolektívne vlastníctvo (CA 6, 13), štátny dirigizmus (CA 11, 13) či istotu o dosiahnutí pravdy (CA 44), a naopak obhajuje kapitalistické prvky ako trhové hospodárstvo (CA 15, 34) či súkromné vlastníctvo (CA 36). Hlavný problém socializmu však vidí v jeho antropologickom zlyhaní. „...základný omyl "socializmu" má antropologický charakter. Socializmus totiž pokladá jednotlivca len za obyčajný prvok a molekulu sociálneho organizmu tak, že dobro jednotlivca je celkom podriadené fungovaniu sociálneho a ekonomického mechanizmu“ (CA 13).

Rázne reaguje na tendencie vytvoriť syntézu medzi marxizmom a kresťanstvom: „Úprimná snaha stáť na strane utláčaných a neocitnúť sa mimo behu dejín viedla v nedávnej minulosti mnohých kresťanov k tomu, aby hľadali rôzne spôsoby nemožného kompromisu medzi marxizmom a kresťanstvom“ (CA 26). „Ak sa potom nastolí otázka, odkiaľ pochádza táto falošná koncepcia ľudskej osoby a "subjektivity" spoločnosti, musíme odpovedať, že ich hlavným žriedlom je ateizmus“ (CA 13), a teda socializmus so sebevlastným ateizmom je presným opakom kresťanstva. Centesimus annus však nie je len kritikou socializmu a obhajobou kapitalizmu. „Západné krajiny sa dostávajú do nebezpečenstva, že v tomto stroskotaní (rozumej stroskotanie socializmu, pozn. autora) budú vidieť jednostranné víťazstvo svojho ekonomického systému a nebudú sa usilovať o jeho zdokonaľovanie“ (CA 56), upozorňuje v závere encykliky pápež. Aj kapitalizmus v sebe skrýva úskalia, ktorým sa treba vyhnúť. V prvom rade transformujúce sa krajiny nesmú zabúdať, že nevyhnutná je nielen obnova ekonomiky, ale aj morálky (CA 27). Inak môže dôjsť k tomu, „že hospodárska bilancia je v poriadku, ale ľudia tvoriaci drahocenné dedičstvo podniku sú ponižovaní a vo svojej dôstojnosti urážaní“ (CA 35).

Nebezpečné sú však aj tendencie v krajinách, ktoré sa síce vyhli socialistickému pustošeniu, ale nevyhli sa mylným tendenciám „mať“ namiesto „byť“ (CA 36, 41). Podľa pápeža je potrebné dbať o to, „aby vlastnenie vecí bolo pre človeka prostriedkom rastu“ (CA 41). Dôsledkom bohatstva spoločnosti nemá byť konzum, ale „uplatňovanie práva i povinnosti hľadať Boha, poznávať ho a podľa tohto poznania žiť“ (CA 29).

Zabúdať netreba ani na také zdanlivé triviálnosti ako „aby ten, čo pracuje a vyrába, mohol využívať plody svojej práce a bol motivovaný vykonávať svoju prácu efektívne a poctivo. Nedostatok istoty sprevádzaný korupciou štátnych úradov, šírením nečestných prameňov obohacovania a ľahkého zisku spočívajúcich na ilegálnej a špekulatívnej činnosti, je jedna z hlavných bŕzd rozvoja a hospodárskeho poriadku“ (CA 48). Veľký problém vidí pápež vo vytváraní pseudopotrieb, ktorých uspokojovanie sa javí byť nevyhnutnejšie ako uspokojovanie reálnych potrieb jednotlivca a spoločnosti (CA 36). V takejto relativizácii sa skrýva ďalšie vážne nebezpečenstvo – hrozba nadraďovania zdanlivých práv nad prirodzené ľudské práva (napr. právo ženy na bezstarostný život nad právo života pre počaté dieťa). Ako pápež dodáva: „Prameňom a syntézou týchto práv je v istom zmysle náboženská sloboda, ponímaná ako právo žiť v pravde vlastnej viery a v zhode s transcendentnou dôstojnosťou vlastnej osoby“ (CA 47).

Imrich Gazda
(autor je študent na Katolíckej univerzite v Ružomberku)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk