Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

HAYEKOVA TEÓRIA EVOLÚCIE SPOLOČNOSTI
16-02-2005 / Lukáš Krivošík / Ideológia

"V ľudskom srdci nájdeme aj skazený rovnostársky pud, ktorý spôsobuje, že horší sa neustále snažia k sebe stiahnuť lepších a že ľudia dávajú rovnosti v nevoľníctve prednosť, pred nerovnosťou v slobode."

Alexis de Tocqueville

Úvod

Hayekova teória kultúrnej evolúcie sa pokladá za najvýznamnejšiu spoločenskovednú teóriu 20. storočia. Odhaľuje nielen pôvod tzv. sociálneho cítenia, ale aj dôležitosť náboženstva a tradície ako predpokladov pre rozvoj slobodnej spoločnosti.

Z tejto Hayekovej teórie sa dajú odvodiť mnohé cenné podnety pre praktickú politiku. Je takmer príznačné, že povrchný slovenský „liberál“ ju zväčša nepozná. Pritom ak je politické presvedčenie o výhodnosti trhovej ekonomiky zakorenené len tak povrchne ako u nás, pri prvom vážnejšom otrase kapitalizmu v 21. storočí sa môže ukázať, že tento systém nemá na svete viac ako päť skutočných priateľov.

Friedrich August von Hayek sám prepracovával svoju teóriu dlhé desaťročia. Jej jednotlivé stavebné kamene nájdeme v knihách Individualism and Economic Order (1948), The Constitution of Liberty (1960), cez Právo, zákonodarstvo a sloboda (1973-79) až po jeho poslednú knihu Osudová domýšľavosť (1988), kde je vyjadrená najkomplexnejšie.

Pritom Hayekova teória kultúrnej evolúcie dodnes nie je uzavretá. Stále je spresňovaná a doplňovaná. Po jeho smrti v roku 1992 ju rozvíjalo viacero autorov. Zdrojom informácií pre túto popularizačnú prácu boli najmä texty Gerarda Radnitzkeho, Viktora Vanberga a Horsta Feldmanna. Liberální institut v Prahe pri príležitosti stého výročia Hayekovho narodenia uskutočnil v roku 1999 kolokvium o jeho diele. Z konferencie vznikol zborník príspevkov s názvom Hayek Semper Vivus. Väčšina príspevkov sa tiež týkala Hayekovej teórie kultúrnej evolúcie. O čom vlastne tá teória je?

Biologická evolúcia

Hayekova teória nám dáva odpoveď na otázku, ako sa malé tlupy lovcov a zberačov časom vyvinuli cez neolitickú revolúciu a tisícročia kultúrnej evolúcie až po dnešnú globalizovanú civilizáciu.

Tri milióny rokov žil človek v malých nomádskych spoločenstvách. Bol to čas biologickej evolúcie. Tieto skupiny lovcov a zberačov (vždy približne po 30 ľudí) sa podobajú obdobne veľkým tlupám, v akých žijú vyššie primáty. Človeka od nich oddelil rast mozgu. Ten sa dial vďaka skupinovému výberu. Tlupy bojovali o život medzi sebou i s nehostinnou prírodou. Presadzujú sa vynaliezavejšie skupiny, ktoré víťazia nad konkurentmi. Tým pádom sa skôr presadia gény, ktoré vedú k väčším mozgom. Tie potom dokážu lepšie riešiť problémy než mozgy konkurentov.

Násilné vyvražďovanie a polygamia zvýšili náš mozgový potenciál, čo nás priviedlo až k modernému človeku. Posledných 100 tisíc rokov rapídne narastajú šance ľudstva na prežitie vďaka vývoju reči. Po prvýkrát je tak možné vyjadrovať abstrakciu. Problémy, riešenia, pravidlá i kritériá je možné predávať ďalším generáciám. Tradície a zdedené inštitúcie stelesňujú isté odskúšané riešenia problémov, ktoré vďaka jazyku možno predať ďalej a postupne ich rozvíjať. Každá generácia získava obrovské množstvo duchovných predkov, na odkaze ktorých môže stavať.

Učenie sa z chýb je výkonnejšie a systematickejšie. Práve tu vystupuje do popredia kontrast medzi biologickou (milióny) a kultúrnou (tisíce rokov) evolúciou. V nomádskych tlupách lovcov a zberačov sme prežili tri milióny rokov. Usadený, poľnohospodársky spôsob života existuje asi 10 tisíc rokov.

Reč umožňuje, aby každá generácia nemusela začínať odznova. Správanie človeka možno odvodiť od očakávaní, ktoré sú rečovo formulované a potom podávané ďalej ako hypotézy, predpoklady, teórie. Keď sa niektorá ukáže ako mylná, je možné ju nahradiť.

K pochopeniu javu, nazývaného „sociálne cítenie“, je potrebné poznať systém pravidiel v týchto tlupách po 25 až 30 jedincov. Ten je prísne kolektivistický a rovnostársky. Všetko je spoločné, nakoľko sa ľudia dobre poznajú. Je to malá skupina a každý má pomerne presnú predstavu o potrebách, schopnostiach a povahe všetkých ostatných. Panuje tu solidarita a členovia takejto tlupy navzájom uspokojujú svoje potreby.

V takomto kolektivistickom normatívnom systéme sa o poriadok starajú osobné mechanizmy, podobné funkcii dominujúceho samca v svorke opíc. Ten si nárokuje všetky samičky a úlohou týchto osobných mechanizmov je tiež potláčať inštinktívnu agresivitu a namieriť ju proti iným skupinám, ktoré by mohli ohroziť jej ciele.

Konsenzus a podriadenie sa cieľom skupiny sú takmer dokonalé. Nie je tu žiadne miesto pre individualitu alebo súkromie. Jednotlivec je závislý od osôb, ktoré pozná a ktoré poznajú jeho. Individuálna vzbura proti skupine je nemysliteľná. Znamenala by totiž vylúčenie zo skupiny a smrť.

Samozrejme, tento spôsob života nikto vedome nevymyslel. Pre ľudstvo v rannej fáze vývoja bol takýto životný štýl nevyhnutný, inak by skupina neprežila v súboji s inými skupinami a s nehostinným prostredím.

Milióny rokov, ktoré človek strávil v týchto tlupách spôsobili, že tieto divošské atavizmy v nás prebývajú naďalej. Rôzne druhy socializmu a spolitizovaného „sociálneho cítenia“ sa môžu x-krát zaodievať do pseudovedeckého a pseudopokrokového hávu. Nie je pravda, že ľavica je pokroková. Naopak, ide o tých najhorších reakcionárov: socialisti totiž svojou ideológiou nevedomky nasledujú naše kvázi-vrodené inštinkty (kvázi- preto, lebo tri milióny rokov predsa len nie je dosť dlhá doba, aby sa takýto znak geneticky zakotvil), ktoré nám prikazujú nedbať na vlastné potreby. Svoje životné ciele máme teda presunúť do úzadia a v mene akýchsi spoločných „celospoločenských“ cieľov uspokojovať potreby iných ľudí, ktorých ani nepoznáme.

Rôzne formy socializmu chcú modernú veľkú spoločnosť zošnurovať primitívnou distributívnou morálkou kočovných lovcov a zberačov. Ako však vznikla moderná „veľká spoločnosť“? Ako sa ľudia vymanili zo skostnateného poriadku malej tlupy?

Neolitická revolúcia

Približne pred 10 tisíc rokmi dochádza k prevratným zmenám, ktoré nesú súhrnné označenie „neolitická revolúcia“. Milióny rokov trvajúca biologická evolúcia je nahradená kultúrnou evolúciou. Čo sa udialo?

Tlupy lovcov a zberačov sa usádzajú, ľudia sa začínajú živiť poľnohospodárstvom a domestifikujú zvieratá. Z verejnej sféry sa vyčleňuje súkromná sféra jednotlivca a tieto indivíduá si pre seba nárokujú predmety, ktoré používajú. Vzniká súkromné vlastníctvo. Dochádza k deľbe práce a k vzniku výmenného obchodu. Počet obyvateľov narastá, čím sa začal vývoj, ktorý trvá až dodnes. Ako nastali tieto prevratné zmeny?

V skorších dobách mala neposlušnosť k tlupe za následok vylúčenie z jej radov a istú smrť. S vývojom reči sa toto mohlo zmeniť. Malé spoločenstvá svojich buričov a disidentov naďalej nemilosrdne vyháňali, poriadok bol stále veľmi rigidný. Párkrát sa však možno stalo, že vplyvný člen skupiny strhol so sebou pre vec inovácie aj ďalších ľudí. Ak inovácia novej skupine, ktorá sa jej drží, prinesie výhody, môže sa stať, že nielen prežije, ale začne dokonca rásť jej počet. Tento rast sa nemusí udiať len vďaka nárastu potomstva, ale aj vďaka tomu, že menej úspešné skupiny napodobnia úspešnejších, alebo sa k nim pripoja.

Ďalším dôležitým krokom k modernej civilizácií je už spomenuté rozdelenie na súkromnú a verejnú sféru. Ak počet členov skupiny narastie nad bežný počet 30 až 50, ľudia nevyhnutne strácajú prehľad o cieľoch a pohnútkach všetkých ostatných. Skupina, ktorej počet narastá, sa už nemôže spoliehať na distributívnu morálku a na to, že všetci budú usilovať o rovnaké, skupinové ciele. Takáto rozšírená, veľká spoločnosť, je anonymná (väčšinu jej členov osobne nepoznáme), preto sa rozdvojil aj normatívny systém.

V malých komunitách, kde si človek dokáže zachovať prehľad o pohnútkach ostatných (ako je rodina, okruh priateľov, pracovný kolektív...) naďalej môže fungovať prastará distributívna morálka malej tlupy lovcov a zberačov. Ale je omylom snažiť sa nasadiť túto morálku ako korzet „sociálneho cítenia“ alebo „sociálnej spravodlivosti“ na veľkú spoločnosť, ktorej väčšinu členov nepoznáme.

Na fungovanie veľkej anonymnej spoločnosti vznikol nový druh poriadku, založený na pravidlách, ktoré sú abstraktné a slepé. Mimo súkromnú sféru nastupujú namiesto osobných stabilizačných mechanizmov neosobné. Systém abstraktných pravidiel sa presadil, lebo tá skupina, ktorá pod ním žije, bude úspešnejšia ako skupiny, ktoré na seba ešte aplikujú systém pravidiel malej tlupy. Pritom nikto nemusí vedieť, prečo je jedna skupina úspešnejšia ako iné a nikto nemusí ani rozumieť, ako mechanizmus funguje. Ide o to, že jedna skupina sa presadí vďaka novému systému abstraktných pravidiel nad inými. Hayek vidí v tejto rannej fáze hlavné kritérium úspechu v prírastku obyvateľstva.

Po oddelení súkromnej a verejnej sféry a vzniku inštitútu súkromného vlastníctva už ľudia nie sú len akousi nemou súčasťou kolektívu. Naopak, narastá rozdielnosť ľudí, ktorá sa prejavuje v deľbe práce a rastúcej špecializácii. Dnešná rozšírená spoločnosť by nebola možná bez toho, že ľudia majú rozličné zručnosti. S narastajúcou deľbou práce sa rozširuje aj obchodná výmena. Najskôr len v rámci vlastnej osady, potom regiónu, krajiny, až po modernú globalizáciu. Dnešná nadnárodná ekonomika je len pokračovaním tohto vývoja ponad hranice štátov.

Neolitická revolúcia je míľnikom v Hayekovej teórii spoločenského vývoja. Pred ňou žili ľudia milióny rokov v primitívnych malých kočovných skupinách. Usadením, vznikom poľnohospodárstva a obchodu začal rásť počet obyvateľov, ktorý sa nezastavil dodnes. Je to obdobie kultúrnej evolúcie.

Kultúrna evolúcia a spontánny poriadok

Ako raz povedal Karl Popper, priateľ F. A. von Hayeka, kultúrna evolúcia je pokračovaním tej genetickej inými prostriedkami. Kým proces biologickej evolúcie selektuje skupiny s najlepšími génmi, kultúrna evolúcia favorizuje spoločnosti, riadiace sa lepšími pravidlami. V súťaži tradícií a inštitucionálnych rámcov, sú vyselektované také, ktoré spoločnosti, čo sa nimi riadi, prinášajú viac prospechu.

Tento prospech sa v prvej fáze prejavuje väčším nárastom populácie (pôrodnosťou, imigráciou a napodobňovaním zo strany iných spoločností), v druhej zas zvyšovaním výkonnosti za účelom naplnenia materiálnych potrieb týchto ľudí. Benefity majú byť skrátka vyššie ako náklady.

Takto Hayek vysvetľuje postupný vznik, rast a materiálny rozvoj civilizácie. Výsledkom evolúcie pravidiel je tzv. spontánny poriadok. „Spontánnosť“ tu znamená, že ho nikto vedome neskonštruoval. Nestojí za ním žiadna osvietená vládna autorita, žiadna plánovacia komisia. Je dôležité uvedomiť si, že tento spontánny poriadok postupne vzišiel z procesu skupinového výberu.

Spontánny poriadok je vlastne nezamýšľaným dôsledkom úmyselného konania a interakcií jednotlivcov. Dôsledky tohto konania sú nezamýšľané a poznateľné až ex post. Hayek odmieta nejaké vedomé, sociálno-inžinierske pretváranie podstaty civilizácie. Každý taký pokus sa skončí následkami, ktoré jeho strojcovia nedokázali predvídať. A tie následky sú často presne opačné, než spoločenský zlepšovatelia zamýšľali.

Ako príklad spontánne vzniknutého poriadku si vezmime britskú parlamentnú demokraciu. Pravidlá tejto demokracie nikto vedome neskonštruoval s cieľom vytvoriť spravodlivú spoločnosť. Sú výsledkom tvrdého a často brutálneho boja medzi kráľom a šľachtou, ktorý trval celé stáročia. K nepísanej britskej ústave postupne pribúdali dokumenty (Magna Charta, Habeas Corpus Act...) a ústavné zvyklosti, ktoré boli výsledkom týchto mocenských konfliktov. Až ex-post môžeme rozpoznať, že ich výsledok, moderná britská parlamentná monarchia, funguje, a funguje ako spravodlivá a slobodná spoločnosť.

Samozrejme, nájdeme prejavy poriadku, ktoré boli vedome vymyslené s určitým účelom a fungovali. Ide napríklad o ústavu Spojených štátov. Išlo o dokument s cieľom nastoliť v novej republike stabilný a spravodlivý poriadok. Ústava USA je príkladom rozvíjania spontánneho poriadku. Jeho základné inštitúty ako je súkromné vlastníctvo ústava preberá a garantuje. Dôležité je aj tzv. právo na šťastie. Otcovia zakladatelia nezavrhli napísaním ústavy právny poriadok, zdedený z Anglicka. Ústava ho len doplnila a možno zastrešila. Netreba ani zdôrazňovať, že každá novo vzniknutá norma je aj sama vystavená kultúrnej evolúcii. Ústava USA alebo Desatoro prežili a stovky iných pokusov si dnes ani nepamätáme, lebo boli neúspešné. Kam sa podeli Lykurgove a Solónove zákony? Kde je legislatíva cisára Diokleciána, ktorý sa jej pretrvanie márne snažil zabezpečiť tým, že ju dal vyryť do žuly?

Spontánny poriadok je teda rozvíjateľný, no nie je možné ho odstrániť a nahradiť iným, vedome skonštruovaným. Vedomé vytváranie nových noriem funguje akoby na spôsob hry TETRIS. Buď je nový prvok kompatibilný a zapadne do spontánneho poriadku alebo jednoducho nie. Americká ústava je dobrým príkladom aj pre druhý variant. Mnohé juhoamerické krajiny prevzali ústavu USA od slova do slova a napriek tomu tam vznikli často vojenské diktatúry a kleptokracie. Je to preto, lebo americká ústava nebola v tom čase kompatibilná s ich normatívnym prostredím. Bolo to ako zasadiť lesnú rastlinu do púštnej pôdy.

Spontánny poriadok rozšírenej spoločnosti nazýva Hayek niekedy aj trhovým poriadkom. Poriadok trhovej výmeny je totiž schopný uživiť viac ľudí, než ktorýkoľvek iný. Len trh ponúka totiž kalkuláciu o tom, kam majú prúdiť vzácne zdroje spoločnosti, aby boli maximálne využité. Takže rozhodujúcim krokom, ktorý garantuje pokojnú spoluprácu jednotlivcov bez toho, aby si všetci museli stanovovať spoločné ciele, je zavedenie výmeny a obchodu.

Hayek za najvýstižnejšie slovo, ktoré vyjadruje tento trhový, spontánne vzniknutý poriadok veľkej, rozšírenej spoločnosti, považuje pojem KATALLAXIA. Grécke slovo „katallatein“ znamená „niečo vymieňať, prijať niekoho medzi seba“, respektíve „urobiť z nepriateľa priateľa“. Toto slovo teda veľmi dobre opisuje vlastnosti spontánneho poriadku.

Trhový poriadok (katallaxia) má evolučnú výhodu pred celospoločenským plánovaním zhora. Tento poriadok je vlastne nosičom informácií. Poznanie, ktoré je vyjadrené trhovými cenami a spracované trhovými procesmi je lokálne a týka sa okolností, ktoré sa neustále menia v čase i priestore. Toto poznanie je roztrúsené medzi miliónmi účastníkov trhu, pričom oni sami by neboli schopní formulovať ho.

Jedine trhový mechanizmus dokáže toto poznanie spracovať a človeku sa ukáže až v podobe trhových cien. Čím je spoločnosť vyspelejšia a obchodná výmena komplexnejšia, tým je nemožnejšie, aby nejaká centrálna plánovacia autorita toto poznanie obsiahla. Nijaký mozog, dokonca ani najvýkonnejší superpočítač by neboli schopný postihnúť plnú zložitosť trhových interakcií. Centrálne plánovaná ekonomika u nás aj zlyhala, pretože neexistovala trhová tvorba cien a tak štát, ktorý bol jediným vlastníkom výrobných prostriedkov nevedel, čo vyrábať, pre koho a ako vyrábať.

Celý tento trhový poriadok je zameraný na budúcnosť. Hlavnou funkciou trhového mechanizmu je signalizovať účastníkom trhu, čo majú robiť, aby ich vzácne zdroje, vrátane osobných schopností, využili na maximalizáciu svojich osobných cieľov. V procese kultúrnej evolúcie tak jednotlivé spoločnosti súťažia v tom, ktorá najlepšie zabezpečí naplnenie osobných potrieb pri existujúcej vzácnosti zdrojov.

Nástrojom, ktorým sa to deje, je obchod a trhový mechanizmus. Ľudia nemusia vedieť ako katallaxia funguje a nemusia ju dokonca ani milovať. Je však dôležité, aby sa tých neobľúbených pravidiel držali. Ide o usilovnú prácu, zodpovednosť, ochotu riskovať, poctivosť, plnenie sľubov a záväzkov, šetrnosť a otvorenosť.

Inak povedané, civilizácie, ktoré chceli byť úspešné, museli ochraňovať súkromné vlastníctvo, vynútiteľnosť zmlúv a záväzkov a ukladať tabu na partnerské vzťahy. V kultúrnej evolúcii víťazili teda tie spoločnosti, ktorých ochrana inštitútov rodiny, zmluvy a vlastníctva (so všetkými jeho dôsledkami ako je princíp rovnosti, dobrovoľnosti a absencie násilia v akte výmeny) bola najprepracovanejšia.

Každá jedna civilizácia a spontánny poriadok, ktorým sa riadi, sú však ohrozené atavizmom „sociálneho cítenia“, tým kvázi-inštinktom, ktorý nás ťahá späť k rigidnému, prerozdeľovaciemu poriadku malej tlupy lovcov a zberačov. Ľudia nemilujú trhový poriadok, ktorý ich núti ku konkurencii a vytvára majetkové rozdiely, nakoľko rôzni ľudia v ňom obstoja rôzne. Inými slovami hrozí, že morálka a poriadok malého spoločenstva vytlačí morálku veľkej spoločnosti, čo by ju samozrejme rýchlo alebo pomaly zničilo. Ako sa katallaxia proti tomu bráni?

Náboženstvo: strážca tradície

Spontánny trhový poriadok veľkej spoločnosti má dve vlastnosti, ktoré treba mať na pamäti: je veľmi komplexný a krehký zároveň. Nie je možné ho vymeniť za nejaký dokonalejší, ktorý by skonštruoval ľudský rozum. Je však veľmi ľahké poškodiť ho. Hayek sa v tomto hlási k tzv. kritickému racionalizmu. Čo tento pojem znamená?

Základom jeho neskorších diel sú myšlienky, ktoré vyjadril vo svojej pomerne málo známej knihe The Sensory Order (1952), v ktorej sa zameriava na spôsob ako ľudská myseľ vníma a spracúva podnety z okolitého sveta. Hayek upozorňuje na nedokonalosť ľudských zmyslov, opisuje proces selektívneho výkladu vnemov, ktoré dostávame z okolia. Človek vníma len určitý výsek z reality, ktorú pozoruje, nevznáša sa nad spoločnosťou a nie je teda možné, aby postihol plnú komplexitu spoločenských interakcií.

The Sensory Order je najmä kniha o psychológii a metodológii spoločenských vied. Ľahko sa totiž spoločenským vedcom môže stať, že naletia konštruktivistickej povere alebo racionalistickej pýche. Dokonca tvrdí, že v dejinách západného myslenia sú tieto dva javy prítomné už u Platóna a Aristotela. V modernej dobe sa ich živnou pôdou stal Descartov racionalizmus a celý prúd myslenia, ktorý z neho vychádza – cez osvietenstvo až po moderné totalitné ideológie. V konštruktivistickej viere vo všemocnosť rozumu vidí Hayek tú osudovú domýšľavosť, po ktorej pomenoval svoju poslednú knihu. Práve preto sa hlási ku kritickému racionalizmu a tvrdí, že naše poznanie spoločnosti musí byť vymedzené istými hranicami, za ktoré sa ľudský rozum so svojimi nedokonalými zmyslami nedostane.

Voči „osudovej pýche rozumu“ je odolná najmä empirická, anglosaská tradícia myslenia. Osobitne škótski morálni filozofi 18. storočia (Adam Smith, David Hume), zakladateľ konzervativizmu Edmund Burke, či ekonómovia rakúskej školy. Moderné totalitné ideológie neboli len ozvenou pravekých inštinktov. Komunizmus aj národný socializmus mali pseudovedecký náter a ich ideológovia boli najväčšími obeťami nekritického racionalizmu. Išlo teda o atavizmus „sociálneho cítenia“, posvätený pomýlenými spoločenskými vedcami...

Hayekovi je teda jasné, že ľudské poznanie o spoločenských procesoch je obmedzené a keďže človeka nemožno zredukovať len na rozum, je nevyhnutné nechať popri ňom priestor aj pre cit a vieru.

Od svojho ranného vývoja by katallaktické pravidlá nemali šancu odolať atavizmu „sociálneho cítenia“ a rozvíjať sa do dnešnej komplexnej podoby, keby neboli posvätené nadprirodzeným zdôvodnením. V kultúrnej evolúcii sa skrátka najlepšie presadili tie spoločnosti, ktorých náboženstvá dokázali najlepšie eticky zdôvodniť inštitúty súkromného vlastníctva, dôveru a záväznosť v zmluvných vzťahoch a rodinu. Už primitívnejších spoločnostiach existoval totem a tabu.

V priebehu dejín boli zmienené inštitúty trhového poriadku najlepšie posväcované zo strany monoteistických náboženstiev (o čom svedčí aj ich početné rozšírenie), osobitne kresťanstvo. Bez neho by nevznikla západná civilizácia a nikdy by nedosiahla svoju súčasnú úroveň blahobytu.

Je nutné uvedomiť si tiež charakter katallaktických pravidiel. Tieto nám nevnucujú ciele. Katallaktické pravidlo je naopak abstraktno-formálnou, účelovosti zbavenou podmienkou pre úspešnú realizáciu osobných cieľov každého jednotlivca. Tieto pravidlá sa v spoločnosti sprítomnia v procese kultúrnej evolúcie, no nejaký čas trvá, kým ich ľudia dokážu artikulovať. Až po ich vzniku je náboženstvo schopné ich sankcionovať.

Tu treba krátko spomenúť rolu práva ako ďalšieho normatívneho systému. To artikuluje pravidlá až po ich vzniku a náboženskom posvätení. Tieto pravidlá sú v spoločnosti prítomné, do podoby právnych noriem sa dostávajú až pri ich porušení a príslušným rozhodnutím súdu. Hayek tu dáva do protikladu abstraktné normy (NOMOS), ktoré prináležia spontánnemu poriadku a artikulujú ich súdy (napr. v anglosaskom Case Law); a organizačné normy (TAXIS), ktoré sú produktom vedomého pokusu zákonodarcu, organizovať spoločnosť podľa svojich predstáv.

Žiaľ, rozmach právneho pozitivizmu v poslednom storočí spôsobil, že parlamenty (najmä na európskom kontinente) sa stali továrňou na druhý typ noriem (taxis). Právo sa tak stáva ďalším nástrojom oslabovania abstraktných pravidiel, na ktorých stojí slobodná spoločnosť...

V súvislosti s náboženským odôvodnením katallaktických pravidiel si treba tiež uvedomiť, že kým niektoré náboženstvá (ako kresťanstvo alebo judaizmus) posväcujú trhový poriadok, iné (najmä africké a ázijské) posväcujú naopak prerozdeľovaciu morálku malej tlupy. Tým vlastne svojím spoločnostiam bránia v rozvoji. Príkladom môže byť napr. Ghándího výklad hinduizmu, ktorý sa po osamostatnení stal vládnucou ideológiou Indického národného kongresu, čo viedlo k socialistickej hospodárskej politike a štátnemu plánovaniu. Na druhej strane, aj v kresťanstve existujú smery, ktorých výklad Biblie nekonzervuje trhový poriadok, ale distributívnu morálku (napr. juhoamerická „teológia oslobodenia“).

Niektoré hodnoty ako dôvera, sú pozitívne sankcionované v oboch systémoch. Tak sa môže stať, že nový výklad náboženstva, ktoré pôvodne sankcionovalo morálku malého spoločenstva, začne sankcionovať trhový poriadok. Nie preto, žeby tento cieľ noví vykladači naozaj sledovali. Im môže ísť o pravdivejší výklad božieho slova. Lepšie konzervovanie katallaxie môže byť len náhodným a nezamýšľaným dôsledkom. Presne toto je totiž spôsob ako funguje kultúrna evolúcia a vzniká spontánny poriadok.

Ak sa pozrieme na kresťanský svet, vidíme, že trhový poriadok najlepšie funguje tam, kde protestantská reformácia vyvolala tlak na vnútornú obnovu katolíckej cirkvi. Týmto kritériom vymedzuje pojem „západná civilizácia“ aj Samuel Huntington. Na vznik blahobytu má zrejme dobrý vplyv isté napätie medzi katolicizmom a protestantizmom, najmä fakt, že s príchodom reformácie už nie je zakázané požičiavať peniaze na úrok. Napríklad ruské pravoslávie, pre ktoré je typický cézaropapizmus zdedený z Byzancie, ani Južná Amerika, kde sa katolicizmus zmiešal s indiánskymi prvkami, nedokázali dať podnet takému komplexnému poriadku ako krajiny západnej civilizácie.

Samozrejme je možné klásť si otázku, prečo sa taký úspech nepodaril islamu a judaizmu. Islam je síce schopný garantovať prvý krok, vedúci k rozsiahlej globálnej ekonomike, a to rozšíriť sám seba a zabezpečiť si populačný rast, no nedokáže urobiť druhý krok – zabezpečiť týmto ľuďom materiálnu prosperitu, ako to dokáže Západ. Príčina tkvie v tom, že islam často nadraďuje vplyv osudu nad individuálne ľudské konanie a zakazuje úroky ako úžeru. Bez úrokov však nie je možný vznik bankovníctva a bez stimulácie rizikového kapitálu nie je možný rozvoj hospodárstva.

Pravidlá Koránu a šaríe zase do najmenších podrobností regulujú každodenný život moslima, čo kontrastuje s úplnou absenciou centrálnej autority, ktorá by (ako Vatikán) mala „monopol“ na výklad a úpravu moslimských náboženských pravidiel. Naproti tomu kresťanstvo má úzku vieroučnú základňu (Ježiš napríklad neprikazuje, čo si má veriaci obliekať) a monopol na výklad má Cirkev. Takže kresťanstvo má časť, ktorá je stabilná a časť, ktorú možno s novou dobou vždy reinterpretovať nanovo.

Keď na prelome letopočtov vznikol v Stredomorí dopyt po monoteistickom náboženstve, judaizmus mal veľký potenciál, aby sa rozšíril do rímskeho sveta. Nepodarilo sa mu to pre náročné požiadavky na veriaceho, ktoré často helénsky svet odpudzovali (obriezka), a pre neprehľadný Zákon. Až Ježiš urobil koncept jediného, neviditeľného Boha prijateľný pre antický svet. Pritom katallaktické pravidlá židovského náboženstva sú vysoko výkonné a najlepším dôkazom je prežitie židov v diaspóre. Cez roztrúsené židovské komunity mali tieto pravidlá pozitívny vplyv aj na vývoj západnej civilizácie. V neposlednom rade napríklad tým, že židia riadili finančníctvo ešte v čase, keď kresťanstvo zakazovalo úroky ako úžeru...

Ako posväcuje katallaxiu kresťanstvo? Už v knihe Genesis sa píše: „Choďte a množte sa!“ Boh dáva ľuďom svet a jeho plody na užívanie a pretváranie. Človek bol stvorený na obraz Stvoriteľa. To znamená, že nám dal dar pretvárať svet svojou podnikavosťou. To je aj interpretácia encykliky Centessimus Annus.

Starý zákon subjektivizuje človeka ako individualitu pred Bohom a nahrádza pôvodné, cyklické chápanie času, lineárnym. Priam ideálnym príkladom, ako židovstvo a kresťanstvo posväcujú spontánny trhový poriadok, je Desatoro. Izraeliti sa chcú vrátiť k primitívnejším bohom starého Egypta a ich pohanským manierom. V tom zostupuje Mojžiš zo Sinaja s tým, že Boh mu dal desať prikázaní. Tieto sú všetky negatívne vymedzené a abstraktno-formálne. Nedávajú kmeňu spoločné ciele, ale vytvárajú nevyhnutné mantinely, aby v ich rámci každý mal možnosť realizovať vlastné ciele, čo povedie k maximalizácii úžitku pre celú skupinu.

Desatoro poisťuje život, dôveru a súkromné vlastníctvo. Prikázania ako „Nebudeš mať iného Boha okrem Mňa“ zase zabezpečujú reprodukciu katallaxie do budúcnosti. Hayek je dôsledný agnostik. Vie, že sa metódami vedy nedá potvrdiť ani vyvrátiť, či na Sinaji skutočne dal prikázania Mojžišovi Boh, alebo si ich len sám vymyslel a ony náhodou prežili do dnešných dní, keďže najlepšie obstáli v selekčnom procese kultúrnej evolúcie. Práve v tom je Hayekov kritický racionalizmus. Kam veda nemôže, je priestor pre vieru. Hayekova teória ateistickým zástancom slobodného trhu zdôvodňuje, prečo je kresťanstvo nevyhnutné pre zachovanie trhovej ekonomiky i slobodnej civilizácie.

Vyššie uvedené míľniky náboženstva sú len príkladmi toho, ako kresťanstvo chráni katallaxiu. Západ mal šťastie, že sa rozšírilo v oblasti Stredomoria, kde vďaka rímskemu právu už existoval právne vynútiteľný koncept súkromného vlastníctva. Cirkvi mnohí vyčítajú, že Ježišov odkaz prekrútila. Ak však umelo odpílime Krista od Starého zákona aj od tisícročnej tradície Cirkvi, zostane nám len Ježiš ako burič a hipík z muzikálu Jesus Christ Superstar.

Takýto typ „nezávislej“ viery katallaxii veľmi nepomáha. V cirkevnej tradícii je mnoho dôležitého. Škola zo Salamanky zistila už v 16. storočí, že cena je výsledkom trhových procesov ponuky a dopytu, a nie niečo, čo by bolo tovaru a priori vlastné. Cirkev sa tiež stáročia úspešne bránila pred snahou Svätej rímskej ríše národa nemeckého podrobiť ju mocenským cieľom štátu. Niektoré národné protestanské denominácie (napríklad evanjelická cirkev v Prusku) neodolali a stali sa ideologickými slúžkami štátu.

Kresťanstvo treba vnímať v celej jeho komplexnosti aj so Sv. Augustínom a Sv. Tomášom Akvinským. Títo podopreli vieru rozumom, prispôsobením gréckej filozofie. Dnešné kresťanstvo je samo výsledkom 4000 rokov trvajúcej kultúrnej evolúcie. To mu dáva prevahu nad rôznymi modernými, racionalistickými ideológiami, ktoré si celé z prsta vycucalo niekoľko nekritických, často duševne narušených (Rousseau, Nietzsche, Fourier...) mozgov.

Otázky a závery vyplývajúce z teórie

Výsledkom kultúrnej evolúcie je dnešné postavenie a bohatstvo západnej civilizácie. Pravidlá, ktorými sa táto civilizácia riadi, sa v dlhom selektívnom procese ukázali ako najlepšie zaručujúce úspech. Nijaká iná civilizácia v dejinách nevytvorila väčšiu mieru materiálneho blahobytu a možností osobnej sebarealizácie.

Západ je cieľom utečencov z iných civilizácií a jeho pravidlá s inštitúciami mnohé cudzie spoločnosti napodobňujú. Výsledkom je dnešná globalizovaná ekonomika, ktorá zabezpečuje obživu množstvu ľudí, aké nemá v dejinách obdobu. No natískajú sa otázky, pokiaľ ide o prítomnosť a budúcnosť katallaxie, vďaka ktorej toto všetko existuje.

Je faktom, že katallaxia dnes funguje ako stroj, v ktorom je nasypané množstvo piesku. Atavizmus „sociálneho cítenia“ a distributívnej morálky ohrozuje aj po páde komunizmu komplexný a krehký poriadok. Naďalej existujú sociálni inžinieri, ktorí si myslia, že spoločnosť sa dá prebudovať na ideálnych základoch. Dnes už nástrojmi nemá byť centrálny plán, ale lisabonská stratégia a európska ústavná zmluva, ktoré opäť nanucujú spoločnosti pod vznešenými heslami „celospoločenské“ ciele.

Problém je aj v náboženskom posvätení katallaxie. Na jednej strane dnes funguje židovsko-kresťanská tradícia ako „zdedený morálny potenciál“, ktorý vznikol v dávnych dobách a moderného človeka ovplyvňuje skôr neuvedomelým, podprahovým spôsobom (i ateista berie čas lineárne, a nie cyklicky). Na druhej strane Hayek často cituje Whiteheadov výrok, podľa ktorého „sa civilizácia rozvíja tým, že zvyšuje počet dôležitých operácií, ktoré sme schopní vykonať bez toho, aby sme na ne museli myslieť“!

Z toho jasne vyplýva nevyhnutnosť zachovania judeo-kresťanskej podstaty západnej civilizácie pre prežitie slobodnej spoločnosti. Hayek pritom nebol prvý, kto naznačil, že kresťanstvo je „tepelnou izoláciou kapitalizmu“. Marxisti z tzv. frankfurtskej školy (Marcuse, Adorno, Gramsci...) videli, že socializmus nefunguje a všade sa menil na diktatúru. Tvrdili, že kresťanská morálka bola prekážkou k nastoleniu ideálnej spoločnosti. Podľa nich, ak sa západný človek odpúta od kresťanských „predsudkov a povier“, nastane ideálna éra akéhosi „nového človeka“, nezaťaženého minulosťou.

Zbrane, ktorými chceli zničiť kultúrnu podstatu západnej civilizácie, boli drogy, sexuálna revolúcia, rozklad rodiny a dlhý pochod vládnymi a mienkotvornými inštitúciami. Cieľom neomarxistov mala byť kultúrna revolúcia, ktorá krajiny Západu už 50 rokov rozožiera zvnútra ako rakovina. Z popola zvrhnutého civilizačného poriadku, by mal vzísť „nový človek“, rozhodujúci len na základe svojho rozumu, čo je dobré a čo zlé.

Mnohí „liberáli“ prevzali po neomarxistoch štafetu a pokračujú v „dlhom pochode inštitúciami“, ani netušiac, kde sa myšlienky, ktoré krátkozrako presadzujú, vzali. Hayek (Mises a vlastne celá rakúska škola ekonómie) týchto ľavicových liberálov kritizujú a poukazujú na skutočnosť, že s hodnotami klasického liberalizmu nemajú nič spoločné.

Samozrejme, predstava, že po spochybnení a odstránení tenkej škrupinky civilizačných pravidiel vznikne akýsi „nový človek, nezaťažený buržoáznymi predsudkami“, je absurdná. Ak dôjde k erózii katallaxie; ak sa spochybnia základné pravidlá, na ktorých je založené mierové spolužitie vo veľkej anonymnej spoločnosti, vystúpia na povrch tie najhoršie ľudské črty a vlastnosti.

Treba si uvedomiť, že civilizácia, založená na abstraktno-formálnych pravidlách sa vyvíja len niečo vyše 10 tisíc rokov. Naproti tomu, milióny rokov sme žili ako agresívni primitívi, združení v malých tlupách, ktoré navzájom bojovali na život a na smrť. Ani dnešná spoločnosť nie je úplne schopná túto vrodenú agresivitu, divošské inštinkty a sklon človeka konať zlo, potlačiť. Pri rozrušení vonkajších i vnútorných pravidiel by však na povrch vystúpili v celej ich diabolskej podstate, ako sa to v 20. storočí udialo v nacistickom Nemecku a v Sovietskom zväze...

Z Hayekovej teórie tiež vyplýva užitočnosť morálneho správania sa v politike. Morálka je tiež prejavom evolučne vzniknutej tradície. Ľudia sa stáročia potýkali s istým typom problémov a morálka zosobňuje evolučne najlepšie riešenie, ktoré vzišlo z dlhého radu pokusov a omylov. Hayekova verná žiačka, britská premiérka M. Thatcher, raz vyhlásila: „Skúsenosť ma učí, že to, čo bolo morálne správne, sa nakoniec ukázalo aj ako politicky prospešné“...

No nie všetky tradície sú rovnako prospešné. Nie všetky je žiadúce zachovávať. Sú tradície ako otroctvo, zvyk moslimov kameňovať ženy alebo starý čínsky zvyk mrzačiť dievčatkám nohy. Hayek teda navrhuje tzv. negatívny test spravodlivosti ako princíp na identifikáciu barbarských tradícii, ktoré potom môžu byť eliminované. Obsahom tohto testu je vlastne Kantov kategorický imperatív. Skúma univerzalizáciu pravidla: „Chceš, aby zlo obsiahnuté v pravidle, podľa ktorého sa správaš, platilo všeobecne, teda aj pre teba?“ Takýmto testom sa dajú odlíšiť aj koordinačné normy (nomos) od subordinačných (taxis).

V západnej civilizácii takéto barbarské tradície a zvyky neexistujú. Asi najlepší spôsob ich eliminácie aj v iných spoločnostiach je kultúrna evolúcia. Cez tú preberajú iné spoločnosti inštitúcie Západu. Spomenutý čínsky zvyk mrzačiť dievčatkám nohy začal byť odstraňovaný po Sunjatsenovej revolúcii v roku 1911...

Zaujímavá je tiež otázka, kam sa bude kultúrna evolúcia vyvíjať v budúcnosti. Presný smer je samozrejme principiálne nepredvídateľný. Hayek nám na rozdiel od šarlatánov typu Karla Marxa netvrdí, že vývoj spoločnosti je poznateľný. Ale v hrubých rysoch by sa dalo aspoň predpovedať, čo by katallaxia so svetom urobila, keby jej bolo naďalej umožnené pôsobiť. Hayek vychádza z poznania, že trhová ekonomika s minimálnou reguláciou, kde štát funguje len v úlohe nočného strážnika, má tendenciu k istej samoregulácii. Takáto ekonomika by vykazovala minimálnu infláciu, takmer by v nej neexistovala nezamestnanosť, cyklické výkyvy môžu byť tiež za istých okolností odstránené a krajina by dosahovala prirodzenú výšky hospodárskeho rastu.

Ak bude globalizácii umožnené pôsobiť, povedie konkurencia medzi štátmi postupne k odstráneniu vonkajších (clo) i vnútorných bariér pre podnikanie (progresívne dane, sociálny štát, zásahy do ekonomiky, atď.) vo väčšine krajín. Trh by alokoval výrobu tam, kde je najlacnejšia a najefektívnejšia. Takýto vývoj by viedol k lepšiemu využívaniu vzácnych zdrojov a krajiny tretieho sveta by zaznamenali významný rast. Napriek tomu, že by naďalej existovali majetkové rozdiely, najpohoršujúcejšie prejavy chudoby by boli odstránené.

S výnimkou púštnych a polárnych oblastí by katallaxia viedla ku geograficky rovnomernému rozdeleniu zaľudnenia i bohatstva. Je zaujímavé, že antiglobalisti považujú za hlavný argument proti globalizácii milióny chudákov, ktorí živoria vo favelách a slumoch tretieho sveta. Ich existencii je však kapitalizmus na vine len do tej miery, že ich krajiny profitujú z pozitívnych externalít západnej civilizácie. Bez vyspelých liekov, ktoré sú produktom vyspelej trhovej ekonomiky bohatých krajín, by sa milióny týchto chudákov buď nenarodili, alebo by zomreli na banálne choroby už v útlom detstve.

Dôvod, prečo títo ľudia len živoria, nie je trhová ekonomika západných krajín, ale naopak nevyvinutosť trhu v ich vlastných krajinách. Chudobné krajiny majú niektorý alebo všetky z týchto problémov: dusenie trhu buď vysokou mierou prerozdeľovania, štátnym plánovaním alebo tradičnou ekonomikou; neexistencia právneho štátu a inštitútov, nevyhnutných pre fungovanie trhu (ako burza alebo konkurzné právo); alebo morálka, nepriateľská podnikaniu...

Antropologický background teórie tiež vyvracia rôzne teórie „spoločenských zmlúv“ (Locke, Rousseau), ktoré vraj stáli za zrodom civilizácie. Hoci Hayek sám seba neprestáva označovať za klasického liberála, jeho teória má konzervatívne korene (Hume, Burke) a konzervatívne dôsledky. Jeho nasledovníkmi boli najmä konzervatívni politici ako R. Reagan, M. Thatcher, či V. Klaus.

Teóriu však treba brať v celej jej komplexnosti. Konkrétne Václav Klaus ju zrejme celkom nepochopil, inak by na začiatku 90. rokov nemohol tvrdiť, že živelný trh vytvorí sám od seba svoj právny rámec. Spontánny poriadok sa vyvíjal tisíce rokov a v našej spoločnosti bol prítomný, hoci kvôli 40 rokom socializmu, bol oslabený. Klaus teda nemal čakať na vytunelovanie harvardských fondov, ale mal obnoviť právne inštitúty, ktoré tu existovali pred nástupom komunizmu a na Západe nikdy neprestali fungovať.

Úplne inak to urobil otec povojnového nemeckého hospodárskeho zázraku, Ludwig Erhardt. Bol to zástanca kapitalizmu, ktorému však bolo jasné, že nacisti počas 13-ročnej diktatúry zničili mnoho právnych inštitútov, ktoré sú pre fungovanie trhu nevyhnutné. Erhardt videl úlohu štátu v znovuvzkriesení týchto inštitútov. No keďže jeho CDU bola v tom čase plná socialistov, vymyslel pojem „sociálno-trhové hospodárstvo“, aby svoju politiku dokázal lepšie predať vo vlastnej strane.

Bol to veľmi nešťastne zvolený názov. Erhardtovi nasledovníci (najmä z radov SPD) totiž pod zámienkou „sociálno-trhového hospodárstva“ vytvorili v Nemecku masívny prerozdeľovací štát, ktorý dnes pod sebou dusí najvýkonnejšiu európsku ekonomiku. Na pôvodný obsah Erhardtových slov sa zabudlo a Nemecko sa dnes dostalo do situácie, ktorá je postavená na hlavu: celá nemecká spoločnosť je dnes vedená morálkou malého spoločenstva. Na sociálny štát väčšina nedá dopustiť, hoci ich krajine dokázateľne škodí. Keď však nahliadneme do nemeckých rodín, kde má distributívna morálka zmysel, tam vládnu súkromné vlastníctvo a tvrdé majetkovo-právne vzťahy medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi navzájom.

V charite, v ďalšom priestore, kde má morálka malého spoločenstva zmysel, sú Nemci tiež až za Britmi a Američanmi.

Útok na katallaxiu sa v 21. storočí deje hneď z niekoľkých strán. Už to nie sú komunisti a národní socialisti, čo s úmyslom vytvoriť dokonalú spoločnosť zavrhujú trhový poriadok. Stále však existujú „sociálne cítiaci“ zástancovia „sociálnej spravodlivosti“, ktorých konanie vedú dobré úmysly, no z hľadiska prosperity, vývoja a slobody spoločnosti, je kontraproduktívne. Práve EÚ je dnes najväčším presadzovateľom takéhoto poňatia politiky. No „sociálna spravodlivosť“ a „sociálne cítenie“ do politiky nepatria a ak sa tam aj ocitnú, vedú opatrenia, spáchané v ich mene, len k chudobe a vysokej miere korupcie.

Spontánny poriadok tak dnes ohrozuje aj nenápadné spochybňovanie jeho metafyzického obalu – kresťanstva. Rôzni ľavicovo-liberálni zástancovia politickej korektnosti a pozitívnej diskriminácie, multikuluralisti, antiglobalisti..., sú pre prežitie civilizácie možno nebezpečnejší, než komunisti. Na rozdiel od nich totiž pôsobia skryto a pomaly rozožierajú poriadok, ktorý miliardám ľudí umožňuje mierovo koexistovať a napĺňať svoje materiálne potreby.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk