Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Iracká demokracia
05-02-2005 / Branislav Jáger / Komentáre

Piateho augusta 2004 vypuklo v Irackom meste Nadžaf ďalšie kolo krutých bojov medzi milíciami radikálneho šíitskeho duchovného Muktadu al-Sadra a irackými „silami“, podporovanými americkou armádou. Po troch týždňoch krviprelievania, ktoré si vyžiadalo stovky mŕtvych, sa rebélia skončila dohodou. Sadr odovzdal kľúče od svätyne imáma Alího, v ktorej sa po celý čas ukrýval, ešte predtým však oznámil, že prijíma výzvu celonárodnej konferencie, aby sa zapojil do politického procesu.

Sadrovi bola zaručená sloboda a faktická beztrestnosť, viackrát dokonca zaznela ponuka, aby sa stal súčasťou nových irackých politických štruktúr. Podobná situácia nastala v októbri. Na základe dohody medzi irackou vládou a šíitskymi bojovníkmi malo dôjsť k odzbrojeniu al-Sadrových mužov a k premene jeho milícií na politickú stranu. Sadrovi však neumožnili otvoriť si kanceláriu svojho politického hnutia v Nadžafe, načo sa podvedený „politik“ rozhodol bojkotovať januárové voľby. Nechal sa počuť, že pokiaľ by boli reštrikcie voči jeho hnutiu zastavené, podporil by spoločnú kandidátku šíitov. Nebyť neprajníkov mieru a celosvetovej demokracie, z obávaného militanta sa čoskoro stane uhladený politik ...

Takto nejako asi vníma situáciu v predvolebnom Iraku bežný ľavicovo orientovaný intelektuál na Západe. Novinárka Naomi Kleinová sa v článku Kus Nadžafu do New Yorku (SME, 28.8.2004) dokonca snaží vyvolať dojem, akoby Sadrovo povstanie vzniklo práve na obranu demokracie: „Než al-Sadrovi stúpenci začali povstanie, žiadali voľby a koniec okupácie, v kázniach, nenásilných protestoch a novinových článkoch. Americká armáda ich noviny pozatvárala, demonštrácie rozohnala a zbombardovala ich štvrte. Až vtedy sa al-Sadr pustil do vojny proti okupácii“. Nuž, bežný ľavičiar na Západe dnes uverí asi naozaj čomukoľvek.

Islam, alebo život?

Takúto možnosť voľby dostal turecký robotník, pred časom unesený islamskými teroristami v Iraku. Na smrť vydesený chlap uprednostnil prvú možnosť a bol prepustený, samozrejme s vedomým, že odpadnutie od viery sa trestá smrťou. Islam, alebo život – taká je predstava o demokracii v očiach Abú Musába al-Zarkávího. Viaceré skupiny, napojené na Al-kájdu vyhlásili voľbám totálnu vojnu a všetkým, ktorí sa chystajú zúčastniť sa ich to riadne osolia. Demokraciu označujú za „špinavú“ neislamskú frašku, vytvorenú nepriateľmi:

„Demokracia je slovo gréckeho pôvodu, znamenajúce suverenitu ľudu. Tento koncept sa považuje za odpadlícky, odporujúci doktríne jedeného Boha a šarii“.

Zarkáví je medzinárodný bojovník a niet najmenších pochýb o tom, že kdekoľvek by sa mu podarilo získať moc, nastolil by neľudskú tyraniu. Kandidovať vo voľbách zásadne odmieta, možno že po Irackej skúsenosti svoje rozhodnutie prehodnotí...

Viacero irackých autorít, vrátane Sadra, naopak požaduje urýchlené vypísanie priamych volieb, čím si získali srdcia nejedného obdivovateľa na západe. Zatiaľ čo skupiny fanatikov naďalej terorizujú Irak, časť bojovníkov odložila samopaly a doprevádzaná ováciami západných politikov a médií vstupuje do novo vznikajúcich politických strán. Vďaka svojmu rozhodnutiu sú odteraz označovaní za umiernených, demokratov, skrátka za celkom fajn chlapíkov, kým odporcovia irackej demokracie zostali hodní opovrhnutia. Niekedy sa zdá, že postoj k januárovým voľbám je jediným kritériom k zaradeniu na stupnicu umiernenosti v Iraku, a čo je horšie, táto jednoduchá paradigma sa týka aj európskej, či americkej diskusie na túto tému. Také jednoduché to ale nebude.

Čo sa týka ďalších politických názorov na jednej, či druhej strane, márne by sme v nich hľadali výraznejšie rozdiely. Jednotný je predovšetkým postoj k prítomnosti amerických vojenských síl v krajine, ktorý vyjadril jeden zo Sadrových bojovníkov tesne po uzavretí augustového prímeria slovami: „...Američanom pôjdeme po krku stále“. Sadr a Zarkáví rovnako svorne odmietajú západné poňatie slobody.

Zatiaľ čo totalitné zmýšľanie je u oboch menovaných viac ako zrejmé, u viac, či menej veľkej skupiny budúcich, zatiaľ neznámych irackých politikov, sa dá iba predpokladať. Ako je však možné, že časť militantov sa stavia na stranu skorých volieb, kým druhá časť zotrváva na svojom antidemokratickom postoji? Čím to je, že z radikálneho militanta Sadra sa takmer stal odhodlaný obranca demokratických princípov?

Dôvod je vskutku jednoduchý, Muktad al-Sadr patrí k tým inteligentnejším a na rozdiel od Zarkávího pochopil, že víťazstvo v demokratických voľbách je tou jednoduchšou cestou, ako momentálne získať moc v Iraku. Militant a demokrat v jednej osobe sa tak vydal po stopách Adolfa Hitlera, ktorý sa pre demokratický nástup k moci rozhodol tiež až po neúspešnom pokuse o prevrat. Možno že aj Hitler bol nabádaný, aby zložil zbrane a radšej sa uchádzal o priazeň voličov. Každopádne tak učinil a voľby vyhral, hoci k demokracii necítil najmenšiu náklonnosť. Ak by sa Sadr rozhodol predsa len kandidovať, myslím, že má veľkú šancu ...

Syndróm GVD

To, že sa niekoľko strán rozhodlo postaviť svoje kandidátky do volieb, nemusí nutne znamenať, že sloboda má v Iraku dobré vyhliadky. Hitlerov a Sadrov príklad sú dôkazom, že odhodlanie kandidovať zďaleka nestačí. Postoj k voľbám, resp. demokracii ako takej, preto nemôže byť relevantným kritériom pre karhanie, či poklonkovanie sa irackým politikom, čím sa konečne dostávam k Fareedovi Zakariovi a jeho knihe Budúcnosť slobody.

Autor opätovne zdôrazňuje, že sloboda a demokracia spolu v podstate nemajú až tak veľa spoločného, hoci na Západe v posledných desaťročiach existujú spolu. Ich súčasné spojenectvo ale nie je nevyhnutné a ani nerozlučné. Mimo oblastí, definovaných hranicami západného kresťanstva je skôr ojedinelé, a aj v rámci tohto priestoru si pamätáme tak slobodu bez demokracie, ako aj opačné prípady. Výnimočnosť Západu spočíva práve v tom, že sa mu podarilo dopracovať k slobode, ako základnému princípu politického usporiadania.

Tento po stáročia zapúšťal korene, až bola väčšina jeho členov natoľko silná, že si mohla niekoľko desaťročí dovoliť luxus demokracie. Pokiaľ sa tento politický systém podarí udržať pod kontrolou tak, že sa slobode vyslovene neodvráti chrbtom, a Západ zostane Západom, bude snáď ochotný aj naďalej tolerovať niektoré jeho excesy. To však nič nemení na skutočnosti, že primárnym cieľom politického zriadenia je a musí zostať sloboda, ktorá nutne demokraciu nevyžaduje, rovnako ako demokracia nie je automatickou zárukou slobody.

Odhodlaní posúvači hraníc slobody na strednom východe však medzi týmito pojmami sotva rozlišujú. Hovoriac o demokracii, majú často na mysli slobodnú spoločnosť, a naopak, pojem sloboda pre nich predstavuje synonymum demokracie (Pre názornú ukážku stačí siahnuť po ktoromkoľvek z prejavov G. W. Busha). Od takéhoto zmätenia pojmov potom nie je ďaleko k tomu, aby sa z demokracie, pôvodne prostriedku, stal cieľ sám osebe. Obávam sa, že práve týmto syndrómom je postihnutý projekt amerických „neocons“ pod názvom Globálna demokratická revolúcia, ktorého jedna z epizód sa práve odohráva V Iraku.

Iracká realita

Európsky a severoamerický kontinent sa stali rodiskom slobody a zároveň sú jedinými oblasťami, kde sa jej dlhodobo darí držať pri živote. Existuje niekoľko krajín, ktoré západný model spravovania spoločnosti prijali k prospechu všetkých obyvateľov. Je však aj dosť takých, v ktorých napodobňovanie Západu narobilo viac zla ako osohu.

Prvá, úspešnejšia kategória krajín prešla dlhodobým procesom postupného zavádzania slobody, zväčša pod dohľadom Britov. Druhá skupina štátov schytala volebnú transfúziu ešte predtým, ako sa vôbec niekto oboznámil s ich krvnou skupinou. Väčšina pacientov to nezniesla a aj vďaka tomu je na svete o niekoľko demokraticky zvolených krutovládcov viac. Aká liečba je predpísaná pre totalitou infikovaný Irak? Bohužiaľ tá druhá. A hoci je už dávno rozhodnuté, nazrime do anamnézy pacienta.

Z hľadiska regionálneho, etnického a náboženského sa jedná výrazne rozdelenú krajinu. Skúsenosti nás učia, že práve v takomto prostredí prinášajú voľby často výbuchy nacionalizmu a etnických a náboženských konfliktov. Hrozba je zvlášť aktuálna v krajine, ktorá nemá skúsenosť so slobodou a toleranciou. Vďaka blížiacim sa voľbám rastie napätie nielen medzi sunitmi a šíitmi, ale tiež medzi Kurdmi a Arabmi, či Turkménmi. Obavu z občianskej vojny zdieľajú viacerí znalci pomerov. V hlavách expertov na globálne šírenie demokracie sa však pred niekoľkými rokmi zrodil plán zrealizovať jeden zo svojich prvých podnikov práve v Iraku. Ako sa im darí jeho realizácia?

V krajine sa nepodarilo zabezpečiť poriadok a bezpečnosť, ktoré sú elementárnou podmienkou uskutočnenia volieb. V uliciach viacerých Irackých miest sa denne strieľa a výbuchy samovražedných atentátnikov usmrcujú nevinných ľudí. (V predvolebnom týždni bolo zaznamenaných viac ako sto útokov denne). Predvolebnú kampaň sprevádzajú popravy kandidátov, zahraničných rukojemníkov a obyčajných Iračanov, obvinených zo spolupráce s USA. Sídla kandidujúcich strán a budovy, v ktorých sa má voliť sú ostreľované mínometmi, alebo vyhadzované do vzduchu.

Počas volieb budú obohnané troma obrannými valmi, betónovou bariérou a guľometným hniezdom. V najnebezpečnejších mestách bude ich počet a umiestnenie dokonca utajené a zverejní sa až tesne pred hlasovaním. (Autori tohto nápadu zrejme predpokladajú, že hlasovania chtivý obyvateľ, napríklad Mosúlu, bude v deň volieb nedočkavo sedieť pred televíziou, čakajúc na zverejnenie adresy svojho okrsku, aby sa tam mohol ihneď rozbehnúť.

Nuž, všetko je možné, každopádne, na oznam budú určite nedočkavo čakať Zarkáviho muži). Viac ako polovica volebných staníc vo vzbúreneckých provinciách nebude obsadená potrebným personálom a existuje oprávnená obava, že dôjde k podvodom a manipulácii s hlasmi. Naozaj sa niekomu môže zdať, že v Iraku boli splnené podmienky pre slobodné a férové voľby?

Reálnejšia cesta

Prikláňam sa k názoru, že to čo dnes Iračania potrebujú najviac nie sú demokratické voľby, ale tolerantná, sekulárna, a slobodu vyznávajúca vláda. Nie som si však istí, či takáto vláda vzíde práve z demokratických volieb. Navyše, tam, kde nie sú pevne zakorenené ďalšie demokratické inštitúty ako vláda zákona, deľba moci, oddelenie cirkevnej a svetskej moci, garancia základných práv a slobôd, vrátane náboženskej slobody, funkčné politické strany, občianske inštitúcie, súdy a samospráva, môže ľahko dôjsť k uzurpácii a zneužitiu moci zo strany demokraticky zvolenej väčšiny.

Ak by aj nová vláda náhodou spĺňala vyššie uvedené atribúty, jej ruky budú práve vďaka uponáhľanej demokracii značne zviazané. Bude totiž čeliť tvrdej opozícii (legálnej, či nelegálnej) fundamentalistov, ktorí ju budú obviňovať z bezverectva, zrady islamskej veci a kolaborácie so Západom. V záujme prežitia bude takáto vláda nutne viac protizápadná (najmä protiamerická) ako by mohla byť a menej odvážna v budovaní slušného štátu.

Najlepším riešením pre Irak preto bolo voľby ani nie tak odložiť, ako skôr zrušiť, pretože už samotný nápad uskutočnenia volieb v súčasnom Iraku je nezmyslom. Civilizované krajiny Západu tento inštitút neraz odložili, aby v čase kríz a vojnových ohrození krajiny vytvárali vlády „národného porozumenia“. Domnievam sa, že práve táto cesta je pre súčasný Irak tou najlepšou.

Ako by teda mala vyzerať nová, povolebná Iracká vláda? Mala by byť vládou, v ktorej budú mať zastúpenie umiernení zástupcovia všetkých významných skupín, bez ohľadu na to, či kandidovali a ako uspeli v týchto nešťastných voľbách. Naopak, nemali by sa tam nachádzať islamskí radikáli, či už získali 5,10, alebo 50 percent hlasov. Zdá sa, že problém si lepšie uvedomujú samotní Iračania. Hlavné sunnitské strany sa z bezpečnostných dôvodov volieb nezúčastnia, čo zahraničný komisár EÚ Solana z pohodlného kresla v Bruseli vníma ako katastrofu. Podľa prísľubov by však aj napriek tomu mali mať vo vláde zastúpenie, čo je síce v rozpore s demokratickými pravidlami, ale zato v súlade so zdravým rozumom.

Najdôležitejšími cieľmi novej Irackej vlády sú nepochybne bezpečnostná stabilizácia krajiny, po dosiahnutí ktorej sa môže vydať (britskou) cestou postupného zavádzania slobody a zakladania tradície ústavnej vlády. Tento proces obnáša dlhú a náročnú fázu transformácie, politických, spoločenských, školských a hospodárskych reforiem, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou ďalšiemu prípadnému prehlbovaniu demokracie. Ak budú reformy úspešné a sloboda v Iraku začne zapúšťať korene, potom je možné začať uvažovať o vypísaní naozaj slobodných volieb.

29. januára 2005, v predvečer Irackých volieb.

Branislav Jáger

(politológ a člen KDMS Trnava)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk