Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Odštátnenie školstva III. Pohľad konzervatívca
12-01-2005 / Peter Frišo / Slobodný trh

„Všetky mravné, občianske a politické inštitúcie posilňujúce rozumné a prirodzené väzby, ktoré pútajú ľudské snaženie a vrúce city k Božskému, sú nevyhnutné k tomu, aby mohla vyrásť tá obdivuhodná bytosť zvaná človek, ktorej výsadou je vo veľkej miere tvoriť seba samotnú a ktorá je predurčená k tomu, aby zastávala nie bezvýznamné miesto v stvorení“.

Edmund BURKE: : Úvahy o revoluci ve Francii., CDK:Brno, 1997, s.101.

„Naopak, pápež /Lev XIII./ viackrát zdôrazňuje nevyhnutné hranice zasahovania štátu a jeho inštrumentálny charakter, pretože jednotlivec, rodina a spoločnosť jestvovali už pred ním, a štát je tu na to, aby práva jedných i druhých chránil, a nie potláčal“.

Encyklika Centesimus annus

V diskusii o odštátnení školstva chýba zo strany pravice ešte konzervatívny pohľad. Ten v mnohom súhlasí s liberálnym stanoviskom, v niektorých ohľadoch však považujú konzervatívci liberálny pohľad za mylný.

V súčasnosti je situácia neuveriteľne absurdná. Vplyvom rôznych ideológov, pokrokárov, ľavičiarov, pozitivistov a iných utopických mysliteľov sme sa dostali do obdobia povinnej školskej dochádzky, manipulácie ľudí zo strany štátu so všemocnými chápadlami do stavu, kedy žiakom a študentom vtĺka do hláv škola tisíceré informácie, ktoré nikdy nebudú potrebovať, ani nehovoriac o tom, že lepších ľudí školy nevychovávajú. Čo sa kvality spoločenských vied týka, tak tie sú dnes v rozklade a úpadku, nedosahujú ani minimálnu úroveň akú dosahovali za svojho scholastického vrcholu. A čo je celkom najhoršie, štát si osobuje právo zasahovať aj proti rodine.

Súčasnosť – školstvo v rukách ľavicových liberálov

Ako uviedol Matúš Pošvanc, nie je žiaden dôvod pre povinnú školskú dochádzku, teda určite nie v rozsahu deviatich rokov – prípadné povinné získanie znalosti písania, čítania a počítania nechávam bokom. Túto vyžaduje predovšetkým školstvo moderného štátu, ktorý zasahuje denno-denne do života svojich občanov, často zbytočne a často proti záujmom svojho obyvateľstva. Tento rovnako infiltruje študentov svojou, zväčša mylnou ideológiou, poprípade je celý vyučovací proces vysoko neúčelný.

Najhoršie pritom nie je, že štát dáva prednosť matematike pred hrami na PC – hoci teoreticky by hry na PC mohli byť vo veľmi extrémnom prípade pre žiaka dôležitejšie ako dostávať neustále štvorky z matematiky a počúvať o svojej neschopnosti – ale absolútne nehorázna skutočnosť, že štát si dovolí vystupovať proti rodičovskej výchove.

To ale ľavicovo-liberálnej klike vyhovuje a je to súčasťou jej útoku proti rodine. Nečudo, že si Matúš Pošvanc ako negatívny prípad vybral citát Lenina (mohol si však vybrať človeka - komunistu povolanejšieho a síce obdivovateľa princípov Johna Deweyho a Leninovho blízkeho spolupracovníka Lunačarského), bolševici sa túžbou rozložiť rodinu ani netajili, hoci dnešní neobolševici používajú menej zrejmé metódy, halené navyše do dymových clôn všade prítomnej propagandy. Konečným cieľom je „vychovať“ človeka odpadlého od Boha hľadajúceho spásu v rôznych sférach utópie.

Ľavicovo-liberálna spoločnosť produkuje ľavicovo-liberálne školstvo, ktoré je jednak hlavnou liahňou pre ich ideológiu, jednak výborným prostriedkom na infiltrovanie tejto ideológie do spoločnosti. Týmto ideológia legitimizuje samú seba, vo väčšej, či menšej miere – no paradoxne nie nutne – ovláda spoločnosť. Napriek tomu, že stojí na reštriktívnej, teda lživej, všetko posväcujúcej vede, stáva sa oslavovaným nástrojom pozdvihnutia „ducha“, hoci tomu, že naopak vedie k duchovnej hluchosti v dejinách nevídanej.

Rozhodnutie o vzdelávaní do rúk rodičov

Riešenie poskytuje odštátnenie školstva a postupný vstup konkurencie do „vzdelávacieho systému“. Mnohé výhody popísal Matúš Pošvanc. Priame platenie a zároveň výber rodičov bude jednak tlakom na kvalitu poskytovaného vzdelania, zvýši ohodnotenie pedagógov, ktorých budú rodičia pokladať za kvalitných, vytvorí – v súlade s požiadavkami trhu – dostatočný tlak na to, aby rodičia zapojili svoje deti do vyučovacieho procesu, ktorý nebude mať taký unifikovaný, centralizovaný a nezmyselný charakter ako je tomu dnes, vytvorí lepšie predpoklady pre kompatibilitu vyučovaných predmetov s trhom práce, ale predovšetkým odstráni rozpor medzi výchovou rodičov, ktorým jediným patrí zodpovednosť za výchovu dieťaťa a vyučujúcimi. Žiadny štát nemá právo do tejto sféry zasahovať tak ako sa to deje dnes.

Konzervatívny pohľad sa pri tom nepúšťa do utopických diaľok a ráta s tým, že by boli aj prostriedky, ktoré by umožňovali zúčastniť sa na takomto priamo platenom štúdiu aj deťom, ktorých rodičia by boli z nižších príjmových skupín: 1/ štipendiami, ktoré by poskytovali učitelia, resp. vzdelávacie inštitúcie talentovaným žiakom, založenými napr. na zmluvnom základe, 2/ štátnou pomocou, ktorú konzervatívci v minimálnej miere nevylučujú a ktorá by aj napriek tomu bola obrovskou úľavou oproti dnešným obrovským prostriedkom, ktoré idú do školstva a/ daňovými úľavami b/ priamym adresným spôsobom. Ministerstvo školstva by bolo zrušené, právomoc rozhodovať o platení štúdia sociálne slabším skupinám by prešla na nejaký odbor na inom ministerstve, 3/ charitou, 4/ mimovládnymi organizáciami.

Každý by teda mohol študovať aj v tomto systéme. A štúdium sa pritom nemusí vôbec orientovať na všetky dnešné predmety. Mnohé z nich sú totiž na školách len preto, aby ich žiaci na škole pretrpeli a po škole zabudli. Vzdelávanie sa tak môže napr. orientovať na rôzne praktické zručnosti a môže oveľa lepšie reflektovať individualitu každého jednotlivca a zodpovednosť rodiča za dieťa.

Jasný hodnotový prístup konzervativizmu

Tu je dobre odmietnuť relativistické tvrdenia liberalizmu, ktorý sa snaží tváriť v každej hodnotovej otázke neutrálne, napriek tomu, že táto neutrálnosť je nezmyslom. Konzervatívny pohľad nie je ani neutrálny, ani hodnotovo neutrálny. Skutočným cieľom pre každého človeka je spasenie vlastnej duše. Čiže vieme, že prvou a najdôležitejšou úlohou je výchova mravného človeka.

Tá by mala spočívať predovšetkým na rodičoch – tu teraz nie je priestor pre analýzu kritiky rodičov, ktorým na svojich deťoch nezáleží a ktorá je mimochodom iným, ale riešiteľným problémom v rámci tradičnej spoločnosti, ani tu nie je priestor na dokazovanie, že takýto rodičia sú práve produktom liberálnych a ľavicových ideológií, len si spomeňme na pána Rousseaua, pána s plnými ústami o výchove, ktorého deti, ale pomreli zverským odvrhnutím od svojho otca –, ktorých prvoradou úlohou je pripraviť dieťa do života a starať sa o jeho šťastie.

Z toho nám vyplýva niekoľko významných faktov: 1/ najdôležitejším a neopomenuteľným predmetom výuky je náboženstvo, ktoré jediné môže zabezpečiť zdravú spoločnosť – fantastickým textom píšucim o náboženstve je esej Russella Kirka Civilizácia bez náboženstva, 2/ odštátnenie školstva otvorí nové priestory pre vzdelávanie zo strany Cirkvi, ktorej na základe hlúpych osvietenských ideí, boli tieto možnosti z veľkej časti uzurpované moderným štátom, 3/ napriek tomu, konzervatívci dávajú úlohu rozhodnúť o vzdelaní do rúk rodičov, žiadny predmet, ani náboženstvo nerobia povinným, 4/ konzervativizmus tiež vysoko oceňuje, ak by samotné vzdelávanie vzali do rúk rodičia detí, 5/ vyučovanie však nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.

Pár poznámok k vysokému školstvu

Zaujímavé je aj vysoké školstvo. Aj tu dnes študenti dostávajú množstvo zbytočných informácií, sú uväznení vo veľmi nekvalitnom a silne ideologizovanom vzdelávacom systéme, na ktorý prispieva spoločnosť napriek prinajmenšom spochybniteľnej výhodnosti takéhoto systému. Študijné systémy sú často veľmi rigidné, neumožňujúce študentovi byť iniciatívnym a napr. vybrať si špecifickú oblasť, ktorá ho obzvlášť zaujíma, znovu a znovu je nútený absolvovať často také predmety, ktoré sú pre neho absolútne zbytočné. Často musí do seba vstrebať enormné množstvo informácií, ktoré pre neho nemajú žiadnu cenu, čo je absurdné. Mnohým z týchto negatív by sa dalo vyhnúť ak by bola aj do vysokého školstva zavedená konkurencia a ak by celý systém viac reflektoval preferencie študentov.

PRÍLOHA

Prekonajme mýtus o bezplatnosti vysokoškolského vzdelávania

(uverejnené v PRAVDE asi pred rokom)

Aj 40ročná dejinná diskontinuita si vie vytvoriť svoj mýtus. V prípade vysokého školstva je tých mýtov hneď niekoľko. Mýtus o tom, že naše vysoké školstvo „vytvára“ schopných a odborne zdatných absolventov a teda je na vysokej kvalitatívnej úrovni a predovšetkým mýtus o bezplatnosti. Samozrejme našli by sme aj ďalšie, tieto dva však v každom prípade majú všetko, čo k mýtu patrí, vrátane pre ľavicu imanentnej seba vysvetľujúcej a seba ospravedlňujúcej funkcie, ezoterického jazyka, „svätých“ mužov (na mýte sa veľmi dobre priživujú), ktorí mýtus bránia, napríklad prostredníctvom tradičných zaklínadiel (obľúbené zaklínadlo je dookola opakované slovo solidarita) i kladenia odpovedí na otázky, ktoré neboli položené. Naozaj skvelý materiál pre komparatívnu mytológiu.

Rozoberme si mýtus o bezplatnosti. Jeho pôvod by sme našli v snovej ilúzii (utópii) o spoločnosti, kde bude každá potreba uspokojená. V spojení s abstraktnými „kultúrnymi“ právami (v tomto zmysle je naša ústava v niektorých miestach naozaj ústavou akéhosi archetypálneho „zlatého veku“), ktoré pozná aj náš právny poriadok, je samozrejme dovedením absurdity do krajnosti. To však samotnému mýtu nie že nemusí prekážať, skôr mu dialekticky (opäť imanentne pre ľavicu) vytvára nové „životné priestory“.

V skutočne bezplatnom školstve by pedagógovia vyučovali bez mzdy, podobne bez mzdy by ostali ostatní zamestnanci školy, údržba školských priestorov, či zariadení, platby za elektrickú energiu, vodu, či služby by v tomto bezplatnom školstve teda nemali jestvovať. Teda podobný nezmysel, ako keby obchody svoj tovar rozdávali a nie predávali. O akú bezplatnosť teda ide? Odpoveď som načrtol vyššie, o bezplatnosť zakódovanú v mytologickom jazyku, kde má svoje opodstatnenie. V skutočnosti totiž vysoké školstvo (rovnako ako školstvo základné a stredné) nie je bezplatné, ale platené z peňazí daňových poplatníkov, aj tých, ktorí z neho často majú minimálny, ak vôbec nejaký prospech.

Zaujímavé sú tiež dôsledky tejto „bezplatnosti“. Nielenže v očiach študentov má štúdium na vysokej škole nižšiu hodnotu a robí ich oveľa menej zodpovednými, ako keby ho priamo platili (nehovoriac o tých, ktorí systém evidentne a zámerne zneužívajú), ale pôsobí negatívne aj na kvalitu našich vysokých škôl (hoci zďaleka to nie je jediný dôvod), rovnako nevytvára žiadny tlak na zodpovedné používanie príjmov jednotlivých vysokých škôl, ani konkurenciu medzi vysokými školami, z ktorých mnohé vznikli z toho najhoršieho dôvodu, na politickú objednávku. To, že všetkých desať najlepších svetových univerzít má platené štúdium taktiež nie je vôbec náhodné.

Návrh ministra školstva Martina Fronca je tak pokusom o skvalitnenie vysokého školstva, resp. snahou dať Slovensku aspoň šancu stať sa konkurencieschopnou krajinou vo vzdelávaní. Ak sa NR SR rozhodne návrh neprijať, preukáže prinajmenšom nezodpovednosť a ľahostajnosť voči budúcnosti štátu, za ktorí nesú páni poslanci zodpovednosť. Mnohí to však pre získanie politických bodov radi urobia. Na tých zodpovedných však je, aby preniesli zodpovednosť z masy daňových poplatníkov na študentov, ktorí tak dostanú možnosť, stať sa dospelými ľuďmi, ktorí nesú zodpovednosť za svoje činy. Sú totiž mýty, ktoré človeka síce uspokoja, spravia ho však slepým voči realite a nechajú kráčať priamo do priepasti.

Peter Frišo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk