Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Kniha pre samotu
27-11-2004 / Peter Frišo / Kultúrna vojna

(recenzia na knihu Moniky Kompaníkovej: Miesto pre samotu., vydal Koloman Kertész Bagala L.C.A)

Recenzia (alebo skôr môj subjektívny pohľad) knihy Moniky Kompaníkovej by sa dala napísať mnohými spôsobmi, sám som mnohé svojej hlave „vydeletoval“, vyškrtal, zmenil, zavrhol, nahradil inými, tak že skutočné pocity, ktoré som z knižky mal nielenže nedokážem predať ďalej, ale ani sám si ich už nedokážem zrekonštruovať, hádam okrem ambivalentnosti, ktorú stále v sebe cítim.

Zrejmá mi však pri čítaní bola skutočnosť, že poviedky Moniky Kompaníkovej sa tak trochu podobajú tým, ktoré sám píšem. Nie nutne objektívne, zvlášť nie literárnemu kritikovi, ale mne tak chutili. Čokoľvek (ale neberte to vôbec doslovne) čo napíšem sa tak trochu stáva aj kritikou mojej vlastnej „tvorby“.

Miesto pre samotu

Názov Miesto pre samotu je skutočne pre túto zbierku poviedok signifikantný. Kniha je tým miestom a to vo viacerých zmysloch: ako hmotný nosič, s ilustráciami autorky študentky VŠVU, ktoré aj napriek svojej modernosti vedia osloviť hĺbavú dušu. Rovnako však ako priestor pre imagináciu, nielen trojrozmerný priestor samotných príbehov, do ktorých som bol minimálne ja vtiahnutý.

Ich čítanie sa mi stalo skutočne podivnou obsesiou, vždy pred spaním, v čase keď už oči, chceli vypovedať službu. Verte, má to svoje čaro. A samota? Tá je nielen akýmsi jednotiacim prvkom jednotlivých poviedok, vypovedajúcich smutnú pravdu o „dnešnom“ človeku, ktorý ostáva sám a to aj vtedy ak je obklopený zástupmi ľudí. U Moniky Kompaníkovej je to navyše človek pripútaný k zemi akousi absurdnosťou bytia, absenciou transcendentna, či jeho nahradenie systémom prázdnych rituálov a povinným folklórom. Samota knihy má však aj iný význam, najlepšie sa číta v samote a absolútnom tichu. Osobne som ju čítal skrčený na posteli v rohu svojej izby.

Absencia veľkého príbehu

Hneď v prvej vete si budem protirečiť. Tvrdím, že kniha neprináša veľký príbeh, zároveň to však musím poprieť. Naozaj kniha nemá veľký a zložitý príbeh, nejde do takých detailov ako rozprávačské umenie Prousta (napriek tomu mnohé jej opisy sa dajú skutočne cítiť) a nevyžaduje ani čitateľov trpiacich chronickou nespavosťou. Nakoniec to posledné ani nebýva u poviedok zvykom.

Na druhej strane malé a stručné poviedky rozprávajúce o bežných dňoch – hoci nie celkom bez vplyvu magických elementov – svojim spôsobom hovoria naozaj o priveľkých príbehoch. Asi tak ako je pre nás veľkým príbeh nášho života. V jednoduchosti je krása, v bežnom, ba zdanlivo banálnom živote/príbehu je krása, myslím si to ja a zrejme aj Monika Kompaníková.

Kým ja – aspoň myslím – dávam do poviedok trošku kostrbatosti, ktorá má čitateľa viesť k možno sprvu nebadanému pozadiu, Monika je viac priama. Čo by som si však dovolil vytknúť nielen jej, ale aj mojím poviedkam je príliš dôrazu, ktorý robí príbehy mierne krikľavými. Každá „bežnosť“ v sebe skrýva nebezpečenstvo, že ju prílišnou snahou o uchopenie stratíme.

Typológia a ne-typológia postáv

Ak sa vo viacerých poviedkach objavoval istý motív, mal som dojem, že by sme v Monikinej tvorbe našli určité typy postáv. Zároveň som však túto teóriu i zavrhoval ako príliš obmedzujúcu a redukcionistickú voči príbehom poviedok i samotnej autorke, ktorá v konečnom dôsledku má svoj charakteristický „kompaníkovský“ štýl písania a každý čitateľ bude isto rád, ak ho v jednotlivých poviedkach odhalí. Predsa aspoň pre náčrt spomeniem niektoré typológie: zdanlivo nábožné ženy, utiekajúce sa pred stratou viery do formalizmu a redukcie náboženského života na rituály, nedozretí muži, oscilácia „sexuálnej túžby“ od indiferentnosti, „má to tak byť“, „potrebujem aspoň nejaké anestetikum proti absurdnosti skutočnosti“, „potrebujem veriť, že je to láska“, až po neudržateľnú vášeň, perverznosť a donchuanstvo.

Nájdeme tu typ rustikálny i mestský, prelínanie a úniky z jedného prostredia do druhého. Samozrejme tým najdôležitejším sú ľudské vzťahy, raz v protiklade, inokedy ako doplnok samoty osoby „kompaníkovského“ príbehu.

Záver

Čo dodať na záver? Hádam to bude znieť ako klišé, ale knihu Moniky Kompaníkovej sa naozaj oplatí kúpiť, najmú ak máte radi beletriu, či sa radi zamýšľate. Príbeh, ktorý Monika ponúka totiž nie je prvoplánový a umelý ako „slaďáky“ Daniely Steelovej, ale chutí i s nutnou prímesou absurdity skutočnosťou. Ponúka nám estetický zážitok, pri ktorom tvrdenie, že „sa na nič nehrá“, má svoje opodstatnenie.

Ak teda chcete aj vy stráviť chvíľku v príjemnej samote, knihu si prečítajte.

Peter Frišo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk