Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Turecku treba povedať NIE
28-10-2004 / Jaroslav Daniška / EUtópia

Turecko je krásna krajina plná starých a nádherných pamiatok. Na jej území sa odohrali bezpočty mýtov, legiend, či skutočných antických, kresťanských, byzantínskych alebo križiackych príbehov. Ale možno spomenúť aj málo známe, ale ohromujúce dejiny Pisidiánov, Hititov, pamiatky lykénskej kultúry.

A hoci Turecko geograficky v Európe neleží, historicky jeho územie k európskej, židovsko-kresťanskej alebo antickej civilizácii nepochybne patrí. Na území Turecka sa nachádzajú ruiny v minulosti bohatých gréckych miest (Miles, Dydyma), rímskych miest (Tarsus, Efez), kresťanských miest (Antiochia, Cezarea, Efez) či významných kresťanských pamiatok (hrob Panny Márie pri Efeze, hroby sv. Lukáša, Jána, sv. Mikuláša, sv. Filipa a mnohých ďalších mučeníkov a svätcov), byzantínske pamiatky (Konštantínopol, Anemurion, Kapadokya) či križiacke hrady (Bodrum, Mamure kalesi, Kizkalesi). Dobrou otázkou do testu by mohlo byť, koľko zo siedmych divov antického sveta sa dnes nachádza na území Turecka. Počítajte, sami budete prekvapení.

To všetko je jedna strana mince. Tá mŕtva, pýta sa dodať.

Živá strana mince

Prečo Turecko do Európy nepatrí? Nuž, pretože ho dnes obýva národ, ktorý je ne-európsky a ktorý práve obyvateľov a tvorcov vyššie spomínaných pamiatok vytlačil a vyhnal.

Keby sa Turecko stalo členom EÚ, predstavovalo by to z historického pohľadu svojím spôsobom revíziu dejín. Osmanská ríša vstúpila do vnútrozemia Európy v 14. storočí. V roku 1389 porazila na Kosovom poli Srbov, v roku 1453 padol kresťanský Konštantínopol a v roku 1683 takmer padla Viedeň. Európu vtedy zachránili tisíce modlitieb ruženca a poľský kráľ Ján Sobieski. Turci boli z Európy napokon vytlačení v roku 1913. O sto rokov na to sa Európa rozhoduje, či sa Turecko môže stať členom jej Únie. Dejiny vedia mať zmysel pre iróniu, len čo je pravda.

Za podstatné dôvody považujem islam, imigráciu, turecké hospodárstvo, stav náboženskej slobody, politické dôsledky členstva, prípadne niektoré iné bezpečnostné otázky, a napokon peniaze.

Islam a pasca sekularizácie

Turecké členstvo prinesie Európe dve veci: buď sa v Únii zvýši rešpekt voči islamu, alebo sa pritvrdí sekularizácia. Inej možnosti niet.

Islam je ale ne-európske náboženstvo. Európske hranice sa konštituovali v konflikte s ním. Turecké členstvo v Únii by preto menilo jej charakter zvnútra – či už smerom k rozšíreniu priestoru pre islam, alebo k sekularizácii, ako jedinému prostriedku na potlačenie islamu – cenou by však bolo súčasné potláčanie kresťanstva. Preto je turecké členstvo pre kresťanov také neprijateľné. Budú jeho obeťami tak či tak.

Napokon, tieto pochybnosti potvrdil sám turecký premiér Erdogan, keď verejne odmietol zmienku kresťanstva v preambule ústavy EÚ. Prečo asi? Čo mu prekáža na tom, že Európa je historicky kresťanským kontinentom? Ako si teda predstavuje Európu?

Imigrácia

Turecko je zdrojom migrácie. Dnes žijú v Európe 3 milióny Turkov. Keby sa stalo členom EÚ, pred týmto problémom by sa zavreli oči a celý by sa fakticky legalizoval. Podľa niektorých odhadov je možné po prijatí očakávať bezprostrednú vlnu migrantov čítajúcu do 5 miliónov osôb. Koľko z nich v roku 2015 zostane na Slovensku? To naozaj Západ otvorí oči, slovami môjho dobrého kamaráta Jozefa Majchráka, až keď v Nemecku vznikne islamská strana?

Ďalej, turecké členstvo v EÚ by znamenalo, že Únia by mala hranice s Irakom (331 km), Iránom (454 km), Sýriou (877 km), Gruzínskom a Arménskom, teda krajinami, z ktorých niektoré americký prezident označil ako „os zla,“ a ktoré všetky sú zdrojom ilegálnej imigrácie. Turecko v EÚ by Úniu posunulo k hraniciam nelegálnej migrácie a berúc do úvahy rozsiahle turecké pobrežie (Čierne more, Stredozemné more, Egejské more), by znamenalo legalizáciu existujúcej tureckej imigrácie plus fakticky nekontrolovateľné otvorenie EÚ ďalšej nelegálnej imigrácii. Do úvahy treba brať aj náklady, ktoré by na ochranu tureckých hraníc museli byť vynaložené. Kto ich asi bude platiť?

Poľnohospodárstvo

Okrem toho je tu turecké hospodárstvo. Turecko je závislé od dvoch odvetví hospodárstva: turizmu (služieb) a poľnohospodárstva. Zatiaľ čo turistiku by mohli ovplyvniť „nanajvýš“ tak pracovno-právne normy EÚ, turecké poľnohospodárstvo by rozpočet Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP) buď zruinovalo, alebo by hygienické a iné normy CAP zruinovali turecké poľnohospodárstvo. Katastrofická by bola aj kompromisná kombinácia obidvoch možností.

Diskriminácia kresťanov

Ďalším dôvodom je diskriminácia kresťanov. Jedným z argumentov liberálnej ľavice v prospech tureckého členstva je názor, že Turecko predstavuje vzor, ako môže islam spolužiť s liberálnou demokraciou. Napriek tomu, podľa správy o náboženskej slobode v Európe, ako o nej informovala vatikánska agentúra Zenit.org, sú kresťania v Turecku stále diskriminovaní. „Sloboda bohoslužieb je formálne zaistená ústavou, ale fakticky obmedzená napríklad pri výbere miesta.“ Turecko teda na tom môže byť lepšie ako iné moslimské štáty, zďaleka však nedodržuje náboženskú slobodu kresťanov.

Podľa ďalšej správy Zenit.org, „turecké úrady vypočúvajú P.Roberta Ferrariho, kapucína, ktorý pôsobí v Turecku ako misionár 45 rokov; P. Ferrariho požiadal o krst 26 ročný moslim, ktorý ho následne udal. Podľa spolubratrov mladý muž žiadal o krst opakovane. (...) Turecko je síce podľa svojej ústavy sekulárny štát, ktorý zabezpečuje náboženskou slobodu, ale rehoľníci nemôžu nosiť habit a za krst dospelej osoby nasleduje postih.“

Do tretice, ako povedal izmirský biskup Giuseppe Bernardini, „niektoré kresťanské menšiny v Turecku majú určité privilégia, ale Katolícka cirkev rovné práva nemá. Vysvetlil, že "sloboda vyznania viery je obmedzená na konkrétne bohoslužobné miesta, mimo ktoré nie je povolená. Katolícka cirkev nemá ani právnu subjektivitu, nemôže vlastniť majetok, vytvárať organizácie, a teda ani rozvíjať svoje vlastné aktivity.“

Preto aj kardinál Ratzinger pre Figaro povedal, „že by bola chyba pokúšať sa Turecko začleniť do Európy. Tato krajina stála vždy "v stálom protikladu k Európe", upresnil kardinál.“ A mal pravdu.

Ak si Západ váži vlastné hodnoty, nemal by zabúdať na kresťanov vo svete. Deje sa však pravý opak: kresťania dnes trpia v Turecku, Iraku, Pakistane, Saudskej Arábii či Kosove. Všetko krajiny, ktoré sa v súčasnosti tešia priazni a spolupráci so Západom. Tým Západom, ktorý nepamätá na „svojich“ ľudí v iných štátoch.

Postavenie Turecka v Rade

Na stole však ležia aj vážne politické dôvody: členstvo Turecka by znamenalo významnú zmenu rovnováhy hlasov v Rade. Krehká rovnováha z Nice, ktorú už teraz ohrozuje návrh ústavy EÚ, by v prípade tureckého členstva zaznamenala úplný rozvrat. Ak by naďalej platila zmluva z Nice, Turecko by malo rovnaký počet hlasov ako Nemecko (29) a bolo by po Nemecku najľudnatejšou krajinou EÚ, pričom by bolo iba otázkou času, kedy by sa – vzhľadom na demografické trendy - stalo krajinou najľudnatejšou. Základom geopolitiky je mapa. Základom politiky štátu jeho moc. Čo urobí s Európou, keď najpočetnejším členom jeho Únie bude moslimské ázijské Turecko?

Kurdský problém

A to ešte nie sme na konci. Samostatnú kapitolu predstavuje kurdský problém. Kurdská menšina je síce v posledných rokoch (po zatknutí vodcu ich teroristickej skupiny PKK) pomerne pacifikovaná, napätie však môže ľahko a rýchlo eskalovať, a to najmä preto, že kurdský problém presahuje hranice Turecka a zasahuje do Iraku a Iránu. PKK je marxistická teroristická paramilitárna organizácia. Budú k nej európske salóny pristupovať ako k UCK v Kosove? Alebo vymyslia niečo odvážnejšie? Sú potom politici pripravení na útoky PKK v hlavných mestách západnej Európy?

Slovenské peniaze pre Turecko

Nuž a na záver, ak vás nepresvedčilo nič z vyššie menovaného, presvedčí vás posledná vec: peniaze. Jednou z najväčších zmien, ktoré by sa Slovenska po vstupe Turecka dotkli, by bola zmena v postavení z čistého príjemcu solidárnej pomoci. Turecko je zaostalé a chudobné. Viac solidárnych peňazí pre Turkov znamená menej peňazí pre Slovákov. Kto vysvetlí slovenským voličom, že sme sa akosi prirýchlo stali čistým platcom Únie? Na čo sme tam potom vlastne vstupovali? Má byť zmyslom Únie, aby financovala rozvoj nejakej ázijskej krajiny?

Skrátka, Turecko je z 99% moslimská krajina, v prípade ktorej jediná alternatíva k islamizácii je vynucovaná sekularizácia. Turecko diskriminuje kresťanov, jeho členstvo v EÚ by namiesto riešenia problémov (najmä ilegálna imigrácia) znamenalo ich legalizáciu, resp. možné nekontrolovateľné zhoršenie. Korunou toho všetkého je fakt, že chudobné, na poľnohospodárstve a hoteloch závislé Turecko by sa politicky (počet hlasov na Rade) stalo okamžite druhým najsilnejším štátom EÚ, s vyhliadkou byť najsilnejší v blízkej budúcnosti. Mocenské centrum by sa tak premiestnilo mimo geografických hraníc Európy.

Pre koho je takáto vízia akceptovateľná? Pre ministra zahraničných vecí, ktorý v správe pre parlament píše, že „otázka členstva Turecka v EÚ je otázkou odvážnej, ale realizovateľnej politickej vízie“? To myslí minister Kukan vážne?

Alebo je to azda akceptovateľné pre tých euroskeptikov, ktorí si myslia, že „čím horšie, tým lepšie,“ ako komentátor SME Peter Schutz? Nemýlia sa náhodou? Ak mi pamäť dobre slúži, väčšia Únia zatiaľ žiadne prehlbovanie integrácie nezastavila. Práve naopak. Vždy bola dôvodom na rozširovanie väčšinového hlasovania, v mene akcieschopnosti EÚ, samozrejme. Tak pozor priatelia, aby liečenie nebolo horšie, ako choroba sama.

Takže o čo zástancom Turecka v Únii ide? SPD môže ísť o volebné hlasy, v poriadku, od socialistov veľké rozhodnutia nečakám. Ale čo ostatných 24 vlád? Čoho sa obávajú oni? Povedať jedno obyčajné „nie“?

Jaroslav Daniška

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk