Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Prečo majú eurorealisti slabosť pre Ameriku
23-10-2004 / Lukáš Krivošík / EUtópia

Zástancovia euroústavy sa často obracajú na jej kritikov s otázkou, prečo sú nám tak sympatické Spojené štáty? Krajina, ktorá na rozdiel od EÚ je plne federalizovaná, má spoločné dane a veľkú centrálnu vládu...

Táto otázka zase len vychádza z mylnej a načisto naivnej snahy vybudovať tu akési United States of Europe, ktoré budú všestranne „vyvažovať“ vplyv Ameriky. Eurorealisti si predovšetkým uvedomujú, že porovnávať Ameriku a Európu je ako zmiešavať hrušky s jablkami. Preto človek môže mať slabosť pre USA a súčasne bojovať proti bruselskému centralizmu. Príčiny sú približne tieto:

Dôvod číslo jedna – Amerika ako symbol a bašta kapitalizmu

Samozrejme, Spojené štáty majú jednotné federálne dane a tiež kopec zbytočných vládnych agentúr a predpisov. Ten konkurenčný kapitalizmus a to, čomu sa hovorí „americký sen“ sú ale pre túto krajinu neobmedzených možností stále veľmi typické. Podniká sa tam ľahšie, než vo väčšine krajín EÚ, je tam pomerne jednoduché založiť podnik a celým národom preteká mentalita, ktorá ľuďom velí spoliehať sa predovšetkým sám na seba.

Dokonca to priznávajú aj nepriatelia Ameriky po celom svete. Hovorí sa totiž, že antiamerikanizmus je len ďalším pláštikom pre ANTIKAPITALIZMUS. Ľudia na Slovensku alebo inde nemajú žiadny racionálny dôvod pohŕdať alebo nenávidieť národ, ktorý vôbec nepoznajú a ktorý je dokonca z časti tvorený potomkami ich krajanov. Nie je ani náhoda, že u národov so silným etatistickým myslením typu „od štátu mám nárok na...“ (Slováci, Francúzi) je Amerika nenávidenejšia, než u „obchodníckych národov“ ako sú Briti, Izraelci alebo obyvatelia ázijských tigrov. To, čo ľudia v Európe na Amerike nemajú radi je práve ten model konkurenčného kapitalizmu, ktorý je pre USA príslovečný. Pre konzervatívcov je však tento systém dôvodom Spojené štáty zbožňovať. Naopak Európska únia a jej pseudointelektuálna avangarda sú len ťažko niečím iným, než symbolom skostnateného socializmu. Zatuchnutý labyrint bruselských úradov páchne byrokraciou a megalomanstvom.

Táto úradnícka hydra nie je nebezpečná ani tak svojou početnosťou, ale mocou, ktorú má nad životmi občanov, či živnosťami podnikateľov. Vôľou neustále expandovať až po vytvorenie nadnárodnej európskej vlády ohrozuje slobodu jednotlivcov a okliešťuje tvorbu bohatstva.

Pritom títo ľudia si už vopred za cieľ kladú postaviť proti „dravému neoliberálnemu“ modelu Ameriky, európsky sociálny štát. Eurokrati a ľavicovo-liberálni intelektuáli, ktorí sa prihlásili k obsahu vlaňajšieho manifestu J. Derridu a J. Habermasa, zaspali dobu. Súťaž medzi „neoliberálnym“ anglosaským modelom a socialistickým modelom kontinentálnej Európy už dávno prebehla. A zdochýnajúci kôň nemecko-francúzskeho štátu blahobytu je dôkazom toho, že Európska únia tento zápas prehrala.

Čo iné je jasnejším priznaním si porážky, než ľavicová SPD, ktorá v Nemecku robí liberalizujúce reformy? Konzervatívec musí USA, túto baštu kapitalizmu a krajinu neobmedzených možností milovať. Európskou úniou, týmto socialistickým kolosom na hlinených nohách, možno len pohŕdať.

Dôvod číslo dva – Amerika ako morálna veľmoc

Hoci dojem, ktorý do sveta vysiela Hollywood je iný a napriek tomu, že brehy Kalifornie a Nového Anglicka obsadila liberálna ľavica, kultúrna vojna tu stále zúri na plné obrátky. Viac ako 70% občanov USA je minimálne za obmedzenie benevolentného práva na potrat. Vyše 90% Američanov verí v Boha. U polovice z nich sa táto viera pretavuje do návštev bohoslužieb minimálne raz za týždeň. Pre porovnanie, v Nemecku aj na sviatky nechodí do kostola viac ako 25% ľudí. Ak niektorí, napríklad Ján Čarnogurský, veria, že na východe je to lepšie, tak ide o omyl. Pravoslávna cirkev oslovuje od 10 do 20% Rusov. Po sedemdesiatich rokoch socializmu je Rusko zateizované ešte spoľahlivejšie ako Európa.

V Európe je kultúrna vojna s najväčšou pravdepodobnosťou prehraná. Čo je ale najhoršie, cez svoju ľudskoprávnu doktrínu sa mnohé choré prvky dostali aj do európskych inštitúcii. Cez ľavicovo – zeleno – feministickú úderku v Európskom parlamente neprejde žiadny rozumný návrh a žiadny normálny kandidát. Aby sa človek uplatnil v tomto pochybnom spolku je treba byť buď politicky korektne bezfarebný alebo naopak rovno ružový. Konzervatívec môže len ťažko rešpektovať inštitúciu, ktorá vyhlásila vojnu tradíciám a kultúre.

Dôvod číslo tri – Amerika ako národný štát

Tento dôvod je aj odpoveďou na otázku, ako možno mať rád takúto federáciu. Konzervatívci vyzdvihujú americkú ústavu ako klenot právneho jazyka, európskou ústavnou zmluvou by si zrejme nevytapetovali ani kôlňu. Ako to ide dohromady?

Američania sú jedným národom, majú spoločný jazyk a jednu verejnú mienku. Samozrejme, v USA aj u nás sú hlasy, ktoré tvrdia, že Američania nie sú jedným národom, ale len konglomerátom etnických skupín. Za veľkou mlákou to hlása najmä krajná ľavica, u nás zase jeden bývalý marxista, prispievajúci pravidelne do denníka SME. Títo ľudia by teda mali dať odpoveď na otázku, čo drží Američanov pohromade, ak nie spoločne zdieľaný pocit príslušnosti k jednému národu?

Každopádne Európania národom nikdy neboli. Túto identitu si osvojilo len pár „Európanov z povolania“ a niekoľko slovenských euronaivistov, ktorí túžia byť súčasťou čohokoľvek, čo presahuje naše malé a malicherné Slovensko.

Starobylé európske národy sa však len ťažko vzdajú svojej identity v prospech vágneho „európanstva“. Jazyková pestrosť zase bráni vzniku jednej európskej verejnej mienky. Kde ale nie je verejná mienka, tam nie je možné kontrolovať politikov. Bruselskí eurokrati si to veľmi dobre uvedomujú.

Existuje samozrejme možnosť, že raz „európsky démos“ vznikne. Ľudia v Európe si na seba zvyknú a označeniu „Európan“ začnú dávať prednosť pred označením „Slovák, Francúz, Španiel...“ To sa ale nedá naoktrojovať zhora. Ide o vec vývoja a postupnej evolúcie. Euroústava je ako korzet, ktorý sa zhora niekto snaží nanútiť starobylým národom, ktoré nato ani zďaleka nie sú pripravené. Takýto pokus nemôže skončiť inak, ako katastrofou.

Amerika je naproti tomu veľkým národným štátom. Vykvasila z mnohých vplyvov a pod povestný melting pot zakúril aj horúci plameň občianskej vojny. Z toho, že Amerika je národný štát vyplýva aj jej akcieschopnosť vo svete, ktorá kontrastuje s neschopnosťou EUnuchov riešiť problémy, aj keď sa udejú na jej prahu.

Štvrť milióna ľudí zomrelo, lebo v rokoch 1992 – 1995 chcela EÚ riešiť bosniansku vojnu vyjednávaním a nátlakom. Teda typickými metódami, ktoré používajú nadnárodné inštitúcie. Keď sa toho chytili Spojené štáty, po 48hodinovom bombardovaní srbských pozícií bol agresor ochotný sadnúť si za rokovací stôl a konečne vážne vyjednávať.

Konzervatívci skutočne majú slabosť pre severoamerickú federáciu. Stále totiž ide o prevažne zbožný, odhodlaný národ, žijúci to, čo mi voláme „americký sen“. Je to veľký rozdiel oproti socialistickému žaláru národov, ktorý z Európskej únie vytvára predložená ústavná zmluva.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk