Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Euro ako konštruktivistická mena
11-10-2004 / Dalibor Roháč / EUtópia

Podľa Martina Feldsteina, šéfa ekonomických poradcov prezidenta Reagana, je vznik Európskej menovej únie najvýznamnejšou politickou udalosťou od konca studenej vojny. V dlhom horizonte však jeho výsledkom podľa neho nebude silná Európa, ktorá by bola výzvou pre iné ekonomiky sveta – vrátane ekonomiky americkej. Naopak, jeho výsledkom bude oslabenie európskych ekonomík, protekcionizmus a ekonomická izolácia európskeho kontinentu.

Mojou ambíciou nie je skúmať, či Európa vyjde z experimentu so spoločnou menou posilnená alebo oslabená, obmedzím sa na otázku, či prechod k spoločnej mene znamenal krok k lepšiemu alebo horšiemu peňažnému usporiadaniu. Budem argumentovať, že euro nie je spontánnou odpoveďou na potreby Európanov používať jedny peniaze, ale navýsosť politickým projektom, navyše vychádzajúcim z chybných predstáv o úlohe peňazí a organizácii ich produkcie.

Preskúmam teda charakteristiky európskej meny a inštitucionálneho usporiadania, v ktorom je táto mena produkovaná. Ďalej sa zamyslím nad súvislosťou medzi menovou úniou a úniou politickou a nad rizikami, ktoré z toho vyplývajú. V závere si dovolím načrtnúť jednoduchý návrh, ktorý by v prípade Slovenska účinne riešil problém jeho pristúpenia či nepristúpenia k spoločnej európskej mene.

Domýšľavý konštruktivizmus

Zavedenie spoločnej európskej meny znamenalo nahradenie jedného menového systému iným. Ak k takejto zmene dochádza, je prirodzené očakávať, že je nahradený horší menový systém lepším. Ale ako to zistiť? Dobrý menový systém je taký, ktorého produktom sú peniaze, ktoré zodpovedajú preferenciám jednotlivcov, peniaze, ktoré oni sami vnímajú ako dobré peniaze. Ako však hodnotiť ich kvalitu z pozície vonkajšieho pozorovateľa, bez prístupu do myslí jednotlivcov?

Na to je potrebné si pripomenúť definíciu peňazí. Peniaze sú univerzálne akceptovaným prostriedkom výmeny. V tejto definícii hrajú ústrednú rolu dva pojmy: univerzálna akceptovanosť a hodnota tohoto prostriedku výmeny. Je zjavné, že peniaze sú tým lepšími peniazmi, čím širší okruh jednotlivcov ich ako prostriedok výmeny prijíma. Užitočnosť peňazí stúpa takisto s tým, ako zabezpečujú kúpnu silu, teda ako málo klesá ich hodnota v čase.

Peniaze sú tým užitočnejšie, čím je veľkosť priestoru, na ktorom obiehajú, väčšia. Jednotlivci držiaci peniaze ich tak môžu vymieňať za väčšie množstvo statkov u väčšieho množstva iných jednotlivcov. V tomto bode je zjavné, že zavedenie eura je pre Európanov užitočné. Hlavný problém je však niekde inde.

Ekonómia od tzv. marginalistickej revolúcie v sedemdesiatych rokoch devätnásteho storočia uvažuje v medzných jednotkách. V tejto súvislosti možno povedať, že zväčšenie priestoru obehu nejakej meny prináša medzné prínosy. Tieto sú však klesajúce: Sú veľmi veľké, ak prechádzame z jedného na dvoch používateľov jednej meny a na druhej strane sú zase veľmi blízke nule, ak prechádzame z n-1 na n používateľov, ak n je veľmi veľké. Problémom je zistiť, od akej veľkosti n sú medzné prínosy zväčšenia menovej oblasti jednotlivcami vnímané ako zanedbateľné. A keďže nikto, ani guvernér žiadnej centrálnej banky nevidí do myslí jednotlivcov, je nutné konštatovať, že z tohto pohľadu nevieme povedať, aký veľký by mal byť priestor obehu nejakej meny – aká veľká by mala byť optimálna menová oblasť.

Schválne hovorím o optimálnej menovej oblasti v tejto súvislosti a nie v súvislosti s Mundellovou teóriou optimálnych menových zón – domnievam sa totiž, že optimalita v spoločenských vedách je kategória, ktorá je navýsosť subjektivistická. Na poli ekonómie je optimálne to, čo najlepšie zodpovedá potrebám jednotlivcov, a nie to, čo je predpokladom optimality (ako hľadanie extrému) v matematickom slova zmysle v tom či onom modeli.

Z tohoto hľadiska je podstatné to, že nemôžeme dopredu povedať, či je optimálne mať v rámci EMÚ len jednu menu a že jediným spôsobom, ako to zistiť, je obnoviť menovú konkurenciu. Tá by v minimalistickom variante znamenala zavedenie konkurencie medzi eurom, librou, švédskou korunou a ďalšími európskymi menami jednoduchým zrušením núteného obehu a povinnosti platiť dane v národnej mene alebo v euro. Skutočná menová konkurencia by však samozrejme znamenala slobodu ponúkať a používať ľubovoľné peniaze. Túto myšlienku už preslávilo viacero ekonómov rakúskej školy, predovšetkým Friedrich von Hayek.

Možno samozrejme tvrdiť, že akékoľvek malé môžu byť medzné prínosy zo zväčšenia priestoru cirkulácie meny, tak nemôžu byť nikdy záporné. Obhajcovia spoločnej meny potom pochopiteľne argumentujú, že zväčšenie priestoru obehu eura prináša zníženie kurzových rizík a transakčných nákladov. V tejto logike potom tvrdia, že zavedenie eura bolo žiaduce, nakoľko odstránilo „zbytočné“ náklady spojené s diverzitou národných mien. Tento pohľad však zahmlieva skutočné prínosy menovej diverzity a konkurencie. Tým azda najvýznamnejším prínosom konkurencie je to, že núti producentov diferencovať produkt v snahe ponúkať lepší než ostatní. Aj keď diverzita prináša často náklady, je hlavným zabezpečovateľom kvality a zlepšovania produktov. Aj keď by sme napríklad z rôznych dôvodov uvítali jednotný počítačový štandard, musíme uznať, že existencia Apple Macintosh bola nevyhnutná k stimulácii technologického pokroku v oblasti informačných technológií.

Z tohto pohľadu je optimálna miera diverzity a homogenity u rôznych statkov rozdielna – u niektorých je optimálna miera diverzity veľmi vysoká (topánky, filmy), u niektorých je zasa žiaduca vysoká miera homogenity (počítače, peniaze). Treba však povedať, že túto mieru nikto z nás dopredu nepozná a jediný spôsob, ako ju objaviť, je trhový proces.

Logika menovej konkurencie je rovnaká. Možno by v ohľade kurzových rizík a transakčných nákladov bol jednotný peňažný štandard produkovaný svetovou centrálnou bankou užitočný, no priniesol by katastrofálne následky, čo sa týka kvality produkovaných peňazí. Vskutku nič predstaviteľné nemôže byť horšie než celosvetový monopol produkcie peňazí.

Je rovnako predstaviteľné, že existencia viacerých mien napríklad v rámci Európy by bola užitočná, pretože rozdielne peniaze by zodpovedali rozdielnym potrebám jednotlivcov. Ale tých, ktorí v rámci Európskej únie presadili spoločnú menu euro, pravdepodobne viedla myšlienka monetárneho nacionalizmu. Domnievali sa, že keďže je potrebné skonštruovať európsky superštát, je potrebné, aby mal svoju menu.

Peniaze nie sú verejný statok

Táto idea je pomýlená z viacerých dôvodov. Nebudem teraz hovoriť o tom, prečo sa domnievam, že nie je potrebná existencia celoeurópskeho štátneho zväzku, bude stačiť, keď zdôrazním, že niet sebamenšieho dôvodu na to, aby sa priestor obehu nejakej meny zhodoval s hranicami akéhokoľvek politického celku. Nie je dôvodu si myslieť, že by na území jedného štátneho celku nemohlo obiehať viacero mien, rovnako ako je celkom dobre predstaviteľný obeh jednej meny na území viacerých štátov. Neexistuje tiež nijaké ospravedlnenie pre to, aby peniaze produkovala akákoľvek verejná inštitúcia. Peniaze totiž nespĺňajú v žiadnom prípade charakteristiky verejného statku.

Veľkosť priestoru, v ktorom tá či oná mena obieha – alebo jej „univerzálna akceptovanosť“ – hrá teda pre jej kvalitu kľúčovú rolu. Ale rovnako dôležitú úlohu pre kvalitu eura hrá i jeho schopnosť udržiavať konštantnú kúpnu silu. Domnievam sa, že v tomto smere je oprávnené mať veľké pochybnosti. Dnes dominantný prístup k zabezpečeniu stability kúpnej sily tej či onej meny je stanovenie cieľa menovej stability centrálnej banke a inštitucionálne zabezpečenie nezávislosti tejto centrálnej banky. Tento prístup bol samozrejme použitý aj v prípade Európskej centrálnej banky a meny euro. Išlo v zásade o prevzatie princípov, ktorými sa riadi „civilizované“ centrálne bankovníctvo v jednotlivých krajinách, o ich aplikáciu na európsku úroveň.

Obozretnosť je podľa môjho názoru viac než na mieste. Nie je totiž samozrejmé predpokladať, že existuje niečo ako menová stabilita a že centrálna banka môže tento cieľ dosiahnuť.

Netreba príliš kritizovať definíciu cenovej stability podľa ECB, ktorá tak nazýva „rast spotrebiteľských cien o menej než dve percentá“ a vôbec sa nezmieňuje o možnom dvojpercentnom poklese cien, ktorý by pravdepodobne narušoval jej mandát. Kritizovateľný je totiž nielen prístup ECB, ale aj samotný pojem cenovej stability, ktorý je úplne arbitrárny. Každý používateľ peňazí má inú definíciu cenovej stability a žiadny cenový index nemôže úspešne agregovať cenovú stabilitu vnímanú každým jednotlivcom.

Uznajme však na chvíľu oprávnenosť indexov spotrebiteľských cien a ich používania. Je pravdou, že v časoch zlatého štandardu bol svet svedkom stability, prípadne poklesu indexov spotrebiteľských cien. Snaha dosiahnuť stabilitu alebo mierny nárast týchto indexov v dnešnej dobe ničím nekrytých papierových peňazí, je však niečo fundamentálne odlišné. Za existencie zlatého štandardu producenti peňazí garantovali konštantný výmenný pomer medzi nimi ponúkanými peniazmi a zlatom. Nadmerná alebo nedostatočná ponuka peňazí bola automaticky signalizovaná nedostatkom alebo prílišným hromadením zlata v rezervách emisnej banky. Prípadná stabilita ľubovoľného cenového indexu bola len vedľajším znakom dodržiavania tohoto pravidla. Dnešné menové systémy, vrátane toho európskeho však spočívajú len na sľube cenovej stability – ktorý môžeme vnímať ako viac alebo menej dôveryhodný – ale nedávajú nijakú explicitnú záruku vymeniteľnosti vôbec za nič. A je tiež pravdou, že v zásade žiadnej centrálnej banke sa tento cieľ nedarí úspešne plniť. História centrálneho bankovníctva je takmer výhradne históriou inflácie a permanentného rastu cenovej hladiny. Ako raz povedal Milton Friedman (1987, str.362) o americkom FEDe: „žiadna významná inštitúcia v Spojených štátoch nezaznamenávala počas takého dlhého času také chabé výsledky a pritom sa tešila takej veľkej dôvere verejnosti ako Federálny rezervný systém.“

Rovnako ako cieľ cenovej stability je možné spochybniť i pojem nezávislosti centrálnej banky. Tvorcovia tohoto pojmu mali samozrejme na mysli nezávislosť centrálnej banky a jej predstaviteľov od politických tlakov prichádzajúcich z národných štátov. Táto nezávislosť – akokoľvek dobre môže byť zamýšľaná – však v ničom neposkytuje záruku kvalitnej meny. Kvalitná mena môže byť totiž produkovaná len v inštitucionálnom usporiadaní, v ktorom sú jednotlivci zodpovední za svoje činy. Príkladom je situácia komoditného štandardu, kedy je emisná banka explicitne zaviazaná vymieňať na požiadanie svoje bankovky za príslušnú komoditu, čím je znemožnená svojvoľná peňažná expanzia. A ešte lepším príkladom je konkurencia medzi súkromnými emitentami komoditných peňazí, v ktorej vlastníci banky riskujú svoj majetok v prípade nerozvážnej expanzie. Je zjavné, že ECB nie je v žiadnom ohľade podriadená obdobnej disciplíne. Členovia „Executive Boardu“ ECB a „Councilu,“ zloženého z guvernérov európskych centrálnych bánk sú možno nezávislí, ale ide stále len o ľudí. Ľudí, ktorí majú svoje názory na vedenie menovej politiky, ktorí majú dokonca svoje záujmy, týkajúce sa napríklad ďalšej kariéry – napríklad politickej – vo svojej domovskej krajine a najmä ľudí, ktorí nebudú podriadení osobnej zodpovednosti, aká by existovala v konkurenčnej situácii medzi rôznymi súkromnými emisnými bankami. V prípade, že medzi centrálnymi bankármi prevládne názor, že je potrebná viac expanzívna menová politika, tak táto politika bude vykonaná a to so všetkými prípadnými škodlivými dôsledkami.

Treba povedať, že nevieme, či Európa potrebuje jednu alebo viac mien. Predpokladajme však na chvíľu, že v hraniciach súčasnej alebo budúcej EMÚ je žiaduca len jedna mena a že európski politickí predstavitelia na tento fakt prišli. Aké zvolili inštitucionálne riešenie? Treba povedať, že to, ktoré bolo myšlienkovo najmenej náročné: Jedna centrálna banka vo verejnom vlastníctve s garantovaným monopolom na celú EMÚ a s tradičnými právomocami národných centrálnych bánk. Aj keď možno tvrdiť, že národné centrálne banky zostali zachované, je treba podotknúť, že ich úloha ostáva viac-menej len technická a že všetky rozhodnutia o povahe menovej politiky budú prijímané na centrálnej úrovni.

Je však toto inštitucionálne usporiadanie zárukou kvalitnej meny? A je vôbec potrebné, aby k produkcii jednej meny existovala jedna – ešte k tomu verejná – centrálna banka? Podľa môjho názoru musí byť odpoveď na obe tieto otázky záporná. Verejné centrálne banky nikdy v histórii nezabezpečili kvalitné peniaze, ale vždy len peniaze viac alebo menej sa znehodnocujúce. Peter Bernholz (1988) napríklad uvádza¹, že výskum približne tridsiatich svetových mien od roku 1700 nezaznamenal ani jeden prípad menového systému s centrálnou bankou, ktorý by sa tešil z cenovej stability po dobu aspoň tridsať rokov. Centrálne bankovníctvo bolo nezriedka cestou do inflačného pekla, ktorým si prešiel nejeden národ. Je tomu tak preto, lebo verejné vlastníctvo a štátom garantovaný monopol zbavuje predstaviteľov banky zodpovednosti za svoje činy. Chyby nie sú potrestané a múdre rozhodnutia odmenené. Absentuje disciplína, ktorú na výrobcov akéhokoľvek iného statku uvaľuje súkromné vlastníctvo a konkurencia.

Dovoľte mi povedať niekoľko slov k spojitosti medzi existenciou jednej emisnej banky a jednej meny. Táto vôbec nie je jednoznačná, inými slovami neexistuje dôvod, prečo by jedna mena mala byť produkovaná výhradne jednou emisnou bankou. Predstaviteľné je napríklad usporiadanie na báze súkromného kartelu, ktoré sa v minulosti veľmi dobre osvedčilo. Netreba sa báť pojmu kartel. V prípade, že je dobrovoľný a existuje možnosť z neho vystúpiť, dokáže byť nezriedka veľmi efektívnou trhovou štruktúrou, zodpovedajúcou potrebám spotrebiteľov. V Škótsku až do roku 1845 fungoval veľmi efektívny a stabilný systém súkromných bánk zaručujúcich vzájomnú vymeniteľnosť svojich bankoviek. Hlavnou prednosťou tohoto systému bolo to, že znemožňoval členom kartelu prílišnú monetárnu expanziu, nakoľko tá by viedla k odlivu zlatých rezerv do iných bánk.² Obrovskou výhodou tohoto usporiadania bola jeho dobrovoľnosť - ak by niektorá banka mala pocit, že by vedela ponúknuť lepšie peniaze, mala slobodu spotrebiteľom svoje peniaze ponúknuť.

Menová a politická únia

Žijeme vo svete, kde sa priestory obehu jednotlivých mien prekrývajú s územiami štátov, alebo – ako v prípade eura – s hranicami nadnárodných politických celkov. Treba zopakovať, že aj keď tomu tak je, tento jav nemá v zásade žiadne ekonomické zdôvodnenie. Niet dôvodu si myslieť, že by jedna mena nemohla obiehať vo viacerých štátoch, alebo že by naopak na území jedného štátu nemohlo obiehať viac mien. To, že to tak nie je, je výsledkom v zásade arbitrárneho rozhodnutia politických autorít, bez akéhokoľvek ekonomického základu.

Nanešťastie táto chybná myšlienka – myšlienka monetárneho nacionalizmu – je až príliš rozšírená. Obhajcovia spoločnej európskej meny vyšli napríklad z predpokladu, že spoločný trh si nevyhnutne vyžaduje existenciu spoločnej meny. Spoločný trh medzi jednotlivými krajinami znamená však v skutočnosti len to, že neexistujú prekážky pre slobodnú výmenu. Sloboda obchodovať s obyvateľmi inej krajiny však o nič viac neimplikuje nutnosť existencie spoločnej meny ako nutnosť existencie spoločného jazyka. Spoločná mena istotne znamená nižšie transakčné náklady, absenciu prípadného kurzového rizika a stratu nákladov spojených so zaisťovaním sa proti nemu. Nesie však so sebou i náklady spojené so stratou konkurenčného tlaku na udržiavanie nízkej inflácie a preto je miera unifikovanosti alebo diverzity mien v rámci spoločného trhu niečím, na čo neexistuje vopred jednoznačná odpoveď.

Fakt, že napriek tomu sa priestor obehu jednotlivých mien zhoduje s teritóriami politických celkov, má iné vysvetlenie. Produkcia peňazí je v dôsledku historického vývoja monopolizovaná centrálnymi bankami. Tie vznikli v odpovedi na potreby vlád financovať svoje deficity iným spôsobom než nepopulárnym zdanením - prostredníctvom inflácie. Centrálne banky tak v celom priebehu svojej histórie asistovali pri raste veľkosti a moci západných vlád. Z tohoto dôvodu je užitočné si položiť otázku: akej vláde má pri jej raste asistovať Európska centrálna banka? Intuitívna odpoveď je tá, že európskej vláde, nech si pod tým slovom predstavíme čokoľvek.

Spôsob, akým k tomuto javu príde, je zjavný. Makroekonomickému mysleniu v tomto smere dnes dominuje Robert Mundell a jeho učenie o optimálnych menových zónach. Európska menová únia nie je v Mundellovom zmysle vhodnou menovou oblasťou. Pracovný trh a trh tovarov a služieb nie sú pružné, práca nie je z rôznych dôvodov mobilná medzi regiónmi. K tomu, aby sa „vhodnou menovou oblasťou“ stala, budú potrebné fiškálne transfery organizované na európskej úrovni, čo istotne povedie k upevneniu moci európskych inštitúcií. Náklady spojené s politikami snažiacimi sa o prechod na optimálnu menovú oblasť – napríklad v podobe vyššej miery prerozdeľovania či daňovej harmonizácie – budú mať za následok viac a viac distorzií v európskych ekonomikách a z toho vyplývajúcu nižšiu mieru výkonnosti.

V tomto bode nie je možné sa vyhnúť záveru o politickej povahe spoločnej meny. Európska menová únia bola od začiatku zamýšľaná ako krok k vytvoreniu európskeho superštátu. Tí, ktorí na to už pred mnohými rokmi upozorňovali, mali pravdu a tí, ktorí tvrdili, že spoločná mena je len opatrením nutným na fungovanie spoločného trhu, sa mýlili. Dôkazom môže byť i schválená euroústava, ktorá je zasa ďalším krokom na ceste politickej centralizácie. I keď to nie je priamo predmetom nášho záujmu na tejto konferencii, nemôžeme úplne ignorovať otázku, či je takýto vývoj žiaduci. A bez zachádzania do hlbších úvah o tejto téme si dovolím povedať, že politická centralizácia európskeho kontinentu so sebou nesie veľmi vážne riziká, ktoré by nemali byť ignorované ani v diskusii o vstupe Slovenska do menovej únie.

Výhody eura?

V rámci politických debát sa často ozývajú hlasy, že Hospodárska a menová únia vedie k realizácii lepšej hospodárskej politiky a že udrží na uzde rastúce deficity. Je pravdou, že vstup do EMÚ si vyžaduje splnenie istých fiškálnych kritérií obsiahnutých v maastrichtských kritériách a dlhodobé dodržiavanie pravidiel Paktu stability a rastu. Nie je príliš náročné si spomenúť, akými účtovnými trikmi mnohé – predovšetkým veľké – krajiny dodržiavanie týchto kritérií dosiahli. Pravdou je i to, že vynucovanie Paktu stability je veľmi vágne a najmä že to, čo je najväčšou fiškálnou hrozbou – nerealizácia penzijných reforiem – nie je týmito záväzkami ovplyvnené, nakoľko je oblasť sociálneho zabezpečenia postavená mimo rozpočtové hospodárenie.

Je tiež iluzórne sa domnievať, že euro a spoločná menová politika v rámci EMÚ pomáha, alebo by mohla pomôcť odstrániť vysokú mieru nezamestnanosti. Pracovný trh v Európe trpí množstvom nepružností, veľkým vplyvom odborov, vysokou mierou daňového a odvodového zaťaženia a ďalšími faktormi, ktoré sú bez akéhokoľvek súvisu s existenciou či neexistenciou spoločnej meny. Inými slovami, nezamestnanosť, ktorú v Európe máme, je nezamestnanosťou štrukturálnou, a nie cyklickou.

Národná banka a vláda tiež hovoria o tom, že euro prinesie pre Slovensko vyššiu mieru cenovej transparentnosti. Je napríklad pravdou, že výnosy vládnych dlhopisov v krajinách EÚ dosahovali pred zavedením eura až päťpercentné rozdiely, ktoré teraz prakticky zmizli. Existuje však i druhá stránka zavedenia eura, ktorú je podľa môjho názoru chybné podceňovať, pretože je jedným z atribútov užitočnosti akejkoľvek meny. Pre používateľa peňazí je rovnako dôležitá kúpna sila peňazí, ako aj informácia, ktorú o tejto kúpnej sile má. V každodennom živote je pre jednotlivca významné byť schopný si spontánne vybaviť cenové relácie medzi jednotlivými statkami a zahrnúť ich do svojej ekonomickej kalkulácie. Nejde o podružnosť, pretože na tejto schopnosti v mnohom závisí samotná miera užitočnosti spoločnej európskej meny. Faktom pritom je, že obyvatelia súčasnej EMÚ sú snáď až do dnešného dňa vo významnej miere neschopní predstaviť si cenové relácie v eurách a pri svojich mentálnych výpočtoch stále používajú marky, franky či líry. Táto neschopnosť vyplýva samozrejme z toho, že euro nie je výsledkom spontánneho trhového procesu, nie je odpoveďou na potreby jednotlivcov, ale bolo obyvateľom krajín eurozóny vnútené politickým rozhodnutím. A rovnaké náklady majú byť uvalené i na občanov Slovenska a to bez toho, aby ich na to niekto dopredu upozornil.

Východisko pre Slovensko

Jedným z argumentov použitých v prospech zavedenia eura na Slovensko je i to, že odstránenie kurzových rizík a nutnosti hedgingu proti nim bude viesť k prílivu zahraničných investícií, nakoľko tie budú spojené s nižšími nákladmi. NBS dokonca v rámci Stratégie prijatia eura prezentovala svoje kvantitatívne odhady týkajúce sa vplyvu na vývoj HDP. Bez zachádzania do úvah o správnosti alebo nesprávnosti konkrétnych čísel možno konštatovať, že ide v zásade o celkom pravdepodobnú úvahu a aj od nej by som rád odvinul svoj návrh menového usporiadania na Slovensku.

Ide o návrh pomerne jednoduchý. Stačí pozastaviť proces zavádzania eura na Slovensko a odmietnuť nahradenie slovenskej koruny eurom a namiesto toho zaviesť euro ako paralelnú menu k slovenskej korune. V tomto prípade budú môcť investori využívať výhody absencie kurzových rizík a transparentných cenových pomerov a súčasne občania budú mať právo využívať výhody slovenskej koruny – meny, v ktorej si navykli vykonávať svoje každodenné transakcie a výpočty. Ak výhody eura sú naozaj také veľké, ako to tvrdia politici a predstavitelia národnej banky, potom bude používanie koruny úplne marginalizované. Ale len existencia konkurencie nám môže povedať, či tomu tak bude alebo nie, alebo či – inými slovami – je zavedenie eura žiaduce, alebo nie. V praktických otázkach by to znamenalo slobodu platiť dane ako v korunách, tak aj v eurách a slobodu občanov a podnikateľov používať ľubovoľné z týchto dvoch platidiel, pričom kurz koruny voči euru by sa mohol pohybovať v nejakom rozumnom pásme a nemusel by byť nutne fixovaný. Dalo by sa očakávať, že kontrakty, ktoré by uzatvárali spoločnosti zamerané na export - možno vrátane kontraktov pracovných - by boli denominované v eurách, zatiaľ čo mnoho iných kontraktov by ostalo denominovaných v korunách. Ako by to však naozaj bolo, je otázkou, o ktorej by rozhodol trh - jednotlivci so svojimi potrebami a preferenciami.

Veľkou výhodou pre Slovensko by bola veľmi jednoduchá možnosť secesie – opustenia eura a používania len slovenskej koruny zavedením voľného floatingu medzi oboma menami v prípade, že by menová politika ECB bola nezodpovedná alebo pre Slovensko nevýhodná. Podobný bol britský návrh z roku 1989 - zaviesť spoločnú európsku menu nie ako náhradu národných mien, ale ako menu paralelnú. Existencia paralelných mien nie je pritom v ničom výnimočná. Koniec koncov, ak sa prejdete po niektorých bratislavských obchodoch, tak zistíte, že niektoré z nich platby v euro akceptujú. Rovnaká je moja nedávna skúsenosť s návštevou Dánska, kde môžu ľudia platiť rovnako v dánskych korunách ako aj v eurách.

Tento návrh je alternatívou voči domýšľavému konštruktivizmu, predpokladajúcemu, že politici a centrálni bankári vopred poznajú potreby jednotlivcov a sú schopní ich uspokojiť. Je to návrh skromný a založený na poznaní, že ľudské schopnosti a znalosti sú obmedzené. Totiž najlepší spôsob, ako ich využiť, je konkurenčný proces.

Dalibor Roháč
Autor pracuje v Inštitúte pre slobodnú spoločnosť.

¹ Bernholz sa odvoláva na Parkin a Bade (1978)
² Po technickej stránke to prebiehalo tak, že každý týždeň prichádzalo k vzájomnému clearingu, pri ktorom sa menili vlastnícke tituly k zlatým rezervám jednotlivých bánk.

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk