Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

SMK: Strana maďarských komunistov
08-10-2004 / Lukáš Krivošík / Slovenská otázka

Väčšina občanov zdieľa obavu, že SMK chce kráčajúc v Horthyho šľapajach vyvesiť nad Slovenskom maďarskú trikolóru. Táto obava je neodôvodnená. SMK dlhodobo kráča skôr v šľapajach Bélu Kúna a tá zástava, do ktorej chcú zaodieť Slovensko je červená.

Ešte pred pár rokmi konzervatívni publicisti privierali oči nad prešľapmi SMK, lebo naivne verili, že by sa bugárovci mohli stať zárodkom širšej občianskej pravicovej strany, ktorá by mala nádej byť reformnou i slušnou zároveň. Bol to omyl!

Posledným klincom do rakvy tejto ilúzie bolo rokovanie o prípadnej volebnej spolupráci medzi SMK a OKS pred voľbami roku 2002. Stretnutie veľmi rýchlo stroskotalo, Bélu Bugára totiž údajne urazilo, že mu občianski konzervatívci ponúkli svoj „intelektuálny potenciál“. Vyznelo mu to totiž tak, akoby SMK žiadny intelektuálny potenciál nemala. Béla Bugár jednanie ukončil, lebo Béla Bugár je hrdý muž – Maďar. A ako dejiny mnohokrát dokladajú, hrdosť je pre Maďarov často viac ako zdravý rozum.

Dnešný vývoj v SMK a najmä agenda, s ktorou prichádza nám napovedajú, že im nechýba len intelektuálny potenciál, ale predovšetkým kompas. Témy, ktoré otvárajú sa totiž v západnej Európe považujú za agendu socialistov a liberálnej ľavice.

Silné stránky SMK

Silnou stránkou SMK je slušnosť. Táto im zrejme velí, aby sa vo všeobecnom marazme slovenskej politiky spojili so silami, ktoré si želajú vyčistiť tento Augiášov chliev. SMK si ctí dohody, je to strana demokratická a prozápadná.

Strategické spojenectvo medzi SMK a KDH je postavené na spoločnom záujme v oblasti boja proti korupcii a organizovanému zločinu. Policajný viceprezident Spišiak si zasluhuje plnú podporu a vďaku. Slušní občania vedia, že tento skromný a málovravný muž je správnym chlapom na správnom mieste.

Z dlhodobého hľadiska sa ale spojenectvo s SMK javí ako pravdepodobne neudržateľné.

Slabé stránky SMK

Minister Zsolt Simon urobil veľa, aby sprehľadnil toky financií na ministerstve pôdohospodárstva, stále však neodstránil hlavný zdroj korupcie: dotácie samotné. Pokiaľ sa budú mimo trhu prerozdeľovať desiatky miliárd korún, dovtedy sa nájdu cestičky, ktorými sa bude vyciciavať štátny rozpočet. Zsolt Simon podlieha tzv. koncošovskému omylu: myslí si, že úlohou ministra pôdohospodárstva je brániť vo vláde a na verejnosti záujmy poľnohospodárov. To je však hlboké nedorozumenie. Úlohou ministra pôdohospodárstva je hájiť záujem občanov a to aj voči poľnohospodárom, keď je treba.

SMK je dnes v zajatí poľnohospodárskych lobistov. Početne malá, zato ukričaná skupina si pýta každý rok viac peňazí od občanov na boj proti jej šiestim veľkým protivníkom: jari, letu jeseni, zime, suchu a dažďu. Čo by sa stalo, keby sa dotácie zrušili úplne? Okrem toho, že by zlacneli potraviny asi nič! A útlm neefektívneho poľnohospodárstva by viedol aj k obnove prírody. O blahodarnom dopade na zvyšok ekonomiky ani netreba hovoriť. Uvoľnené peniaze by mohli prúdiť do produkcie s vyššou pridanou hodnotou.

Podobne neschopná a socialistická je SMK aj v oblasti životného prostredia. Najlepšou ochranou životného prostredia je súkromné vlastníctvo. Existuje na to krásne prirovnanie: „Keby General Motors vlastnil rieku Mississippi, buďte si istý, že by boli stanovené poplatky za odpad z priemyslu a miest pozdĺž pobrežia a voda by zostala dostatočne čistá, pre dosiahnutie maximálnych príjmov z prenájmu firmám, hľadajúcim práva na pitnú vodu, rekreáciu a obchodný lov rýb“.

Koncept Free Market Environmentalism, ktorého tvorcovi patrí aj vyššie uvedený citát, zrejme ešte nebol preložený do maďarčiny a ak ho minister Miklós vôbec pozná, v jeho práci sa to nijak neprejavuje. Namiesto, aby chránil prírodu posilnením trhových prvkov, minister posilňuje štátny dohľad nad životným prostredím a presadzuje prírode i človeku škodlivé európske projekty ako je NATURA 2000. Práve štátny dohľad nad životným prostredím a nevyjasnenosť vlastníckych práv spôsobuje, že prírodné zdroje Slovenska sú len slabo využívané na turizmus a komerčné aktivity.

Keď SMK dostala rezort pôdohospodárstva, zdalo sa to logické, vzhľadom nato, že juh je úrodnou poľnohospodárskou oblasťou a pôda je skutočným maďarským živlom. Dnes sa ukazuje, že bugárovci radšej mali dostať kultúru a rezort pôdohospodárstva mali zreformovať naše „intelektuálne strany rozhľadeného mestského voliča“ – SDKÚ alebo ANO. Aspoň by tu bola odvaha na výraznejšie skrátenie dotácií.

Keďže činnosť rezortu sa bytostne dotýka práve voličov SMK, je len pochopiteľné, že Zsolt Simon nechce dopustiť obmedzenie agrosubvencií. Je to pochopiteľné, ale nie je to v poriadku. Taktiež výhrady maďarskej koalície k Zajacovej reforme zdravotníctva a sabotáže reformy sociálneho systému zo strany Edit Bauer naznačujú, že SMK je vlastne jednou veľkou bandou socialistov.

Choroba šialených turulov

Ale asi najdeštruktívnejšie sú snahy SMK v oblasti antidiskriminačného besnenia, pozitívnej diskriminácie a podobných ľavicovo-liberálnych nezmyslov. Pokiaľ sú niekde práva národnostných menšín poškodzované, treba to samozrejme riešiť. Toto sa však mohlo tvrdiť o situácii z rokov 1994-1998, ale rozhodne to neplatí o dnešnom Slovensku. Koniec – koncov, SMK je už šesť rokov súčasťou vládnej koalície a postavenie národnostných menšín je u nás tradične ošetrené na európskej úrovni.

SMK však vznáša neustále nové a nové požiadavky. Na Slovensku máme takú zvláštnu skupinu ľudí. Neživia sa poctivou prácou, ale neustálym poukazovaním na údajnú zlú situáciu tej ktorej menšiny (nielen národnostnej), o ktorej tvrdia, že ju zastupujú a reprezentujú. Sú to rôzni aktivisti z povolania. Okrem gayov, Rómov, žien, či lesieb tak na Slovensku máme ešte „gayov, Rómov, ženy i lesby z povolania“.

Jasné, všetci sa musíme niečím živiť! Problém je v tom, že títo aktivisti sa snažia občiansky charakter Slovenska nahradiť akýmsi konglomerátom znevýhodňovaných menšín, ktorých nešťastný osud potom má byť kompenzovaný rôznymi vládnymi privilégiami a parciálnymi zvýhodneniami. V ich očiach musí byť tá ktorá menšina vždy niekým utláčaná, lebo oni z domnelých problémov ľudí, ktorých často samozvane reprezentujú, žijú.

Je to cesta do pekla. Každý z nás môže byť súčasťou nejakej menšiny i väčšiny, dokonca sa kvôli tomu môžeme cítiť niekedy znevýhodnení. Ak ale otvoríme raz Pandorinu skrinku rôznym antidiskriminačným iniciatívam, je to koniec demokracie.

Niektorí ľudia sa prirodzene môžu naozaj cítiť diskriminovaní kvôli svojej rase, sexuálnej orientácii, čomukoľvek, ale nato je občiansky princíp, deklarovaný aj ústavou, podľa ktorého sme si všetci rovní pred zákonom. A na dodržiavanie majú dohliadať súdy.

Bugár, Csáky a Nagy by s trochou preháňania mohli byť označení ako „Maďari z povolania“! Doteraz sa to každý bál povedať, ale je to tak. SDKÚ a ANO to nepovedia, lebo nechcú riskovať beztak naštrbené vzťahy s SMK. Nepovie to ani KDH, lebo nechce prísť o spojenca proti SDKÚ a ANO. A OKS to tiež nepovie, lebo SMK je spolu s KDH jediná, kto ich berie vážne.

Tak ako roky bránil akýsi vnútorný strach slovenským pravičiarom, aby jasne pomenovali EÚ ako socialistickú, tak im akási autocenzúra bráni pomenovať pravdivo aj SMK.

Rozvrat liberálnej demokracie

K napísaniu tohto textu viedla reportáž TA 3 o menšinách na Slovensku. Predseda organizácie karpatských Nemcov, Herr Pöss, predložil pozoruhodný návrh, aby malé národnostné menšiny dostali zo zákona právo na zastúpenie v Národnej rade. Vraj by to riešilo „demokratický deficit“, ktorý dnes údajne existuje. Pán Pöss sa mýli, takéto opatrenie by naopak deficit demokracie spôsobilo. Lászlo Nagy sa k myšlienke rýchlo prihlásil a oznámil, že SMK túto otázku čoskoro otvorí.

Nuž, ako dokladá posledných päť rokov, na Slovensku sa karpatský Nemec môže stať aj prezidentom a to bez kvót. Ale mať na to automatický nárok zo zákona je zvrátenosť. Stačí myšlienku doviesť do logických dôsledkov. To sa môžu rovno zrušiť voľby a zaviesť kľúč na kreáciu NR SR na menšinovom princípe.

Keďže v spoločnosti je istý pomer medzi pohlaviami, muselo by v parlamente povinne sedieť 77 žien a 73 mužov. V oboch skupinách by museli povinne byť štyri percentá inak orientovaných (hoci László Nagy nedávno v relácií Pod lampou tvrdil, že už je ich až sedem percent). Adekvátne by museli byť prirodzene zastúpení katolíci, evanjelici a ateisti.

Samozrejme, aj národnostné zastúpenie by muselo odrážať pomery v spoločnosti. Desať percent Maďarov by malo nárok na 15 kresiel. Počty by sa ale museli dať dohromady napr. s počtom homosexuálov. To by znamenalo, že trebárs jedna poslankyňa za lesbické ženy, by musela byť z dvoch tretín maďarskej národnosti, aby boli všetky kvóty vo vzájomnom súzvuku...

Len takto by vznikol skutočne harmonický parlament, ktorý by reprezentatívne odrážal zloženie slovenskej spoločnosti bez „demokratických deficitov“. Sviatkom takejto paródie na demokraciu by neboli voľby, ale pravidelné sčítania ľudu, od ktorých by sa odvíjali kreačné pomery.

Keď nemáte tú správnu farbu

Tu by ale zrejme vznikol problém s Rómami. Je ich možno až pol milióna, len sa k svojej národnosti odmietajú hlásiť. Nič to! Vláda by mohla financovať kampaň za znovuoživenie rómskej identity.

Bolo by to minimum za príkoria, ktorý im náš „fašistický štát“ spôsobil. Pozor, teraz nie je reč o vojnovom slovenskom štáte, ale o súčasnej SR. Podľa istého „Róma z povolania“ je Slovensko fašistickou krajinou, lebo ministerstvo vnútra najnovšie zaviedlo zvláštnych policajtov, ktorí budú pôsobiť v rómskych osadách. Vraj tu ide o „posilnenie dohľadu štátu nad Rómami“. Nuž, už bolo na čase!

Náš štát je až taký „fašistický“, že Rómom stavia zadarmo domy, ktoré aj tak za chvíľu zdemolujú. Pre porovnanie, starobylá evanjelická knižnica v Kežmarku, ktorá uchováva vzácne knižné pamiatky z čias reformácie a je v havarijnom stave, dostala po dlhom vyjednávaní od ministerstva kultúry 30 000 Sk (!), slovom tridsať tisíc slovenských korún na „informatizáciu“. Tridsaťtisíc, toľko stojí počítač do detskej izby.

Vladimír Palko raz povedal, že je tu jeden spôsob, ako sa rómsky problém ešte nikdy neriešil. Skúsilo sa už všeličo, ale ešte nikdy sa k nim nepristupovalo ako k všetkým ostatným občanom. Ľavicoví liberáli ma teraz nepochybne obvinia z rasizmu. Nie! Rasisti sú tí, ktorí odmietajú napr. zrušenie zákona o minimálnej mzde, najrasistickejšieho zákona na Slovensku. Práve to by mohlo pomôcť, aby si zväčša nekvalifikovaní rómski záujemcovia o prácu z osád našli zamestnanie zodpovedajúce ich schopnostiam...

Postupná zmena

Ale späť k SMK! Možno si čitateľ povie, že tieto výčitky sú prehnané, že to so Stranou maďarskej koalície až také vážne nie je, že stále drží dohody, v globále súhlasí s reformným kurzom a je predsa len stabilizujúcim prvkom slovenskej politickej scény.

SMK si naozaj ctí dohody a preto zväčša hlasuje ako bolo dohodnuté. Navyše, maďarská politická reprezentácia sa neuberala vždy smerom doľava. Kedysi, keď existovali tri maďarské strany: MKDH, Spolužitie a MOS, bola šanca, že sa budú profilovať podľa svojich názvov a časom sa snáď na občianskej báze zjednotia so svojimi slovenskými náprotivkami.

Tu však zapracoval Mečiarov volebný zákon a vznikla SMK. Strana sa ešte s istou zotrvačnosťou pohybuje doprava, je členom EPP-ED, stále viac v nej však na sile získavajú ľavicovo-liberálne postavičky ako Csáky, Nagy alebo Edit Bauer. SMK je možno civilizovaná prozápadá strana, ale v jej občiansky charakter uverí asi málokto. Je to strana menšinová a jediný pohyb, ktorý je v nej badateľný je v tom, že sa zo zástancu jednej menšiny stáva lobistickou agentúrou všetkých menšín.

Iná ale tá strana ani byť nemôže. Je to strana, ktorá spája ľudí len na základe etnickej príslušnosti. Jej voliči majú celkom iste rozdielne názory na celé spektrum otázok. Ale keďže jediným spojivom je národnosť, jedinou agendou strany môže byť vymýšľanie stále nových požiadaviek, nových potrieb pre svoju menšinu. Dokonca postupujú v akejsi zvrátenej logike. Ak sa ich požiadavka odmietne, oni ju ešte umocnia. Keď minulá koalícia odmietla zriadiť maďarskú fakultu, začali požadovať celú univerzitu. Slovensku by namiesto 26 vysokých škôl stačilo kľudne päť špičkových a aby nedošlo k omylu, zrušiť by sa nemala len maďarská univerzita, ale aj štátom financovaná, katolícka univerzita v Ružomberku.

Otázka, kedy SMK prestane s menšinovými požiadavkami a začne sa venovať trebárs ekonomike, je naivná. Jediná odpoveď, ktorá je možná je NIKDY. K takejto orientácii ju totiž vedie jej prirodzenosť. Isté snahy otvárať aj iné témy tu síce sú, ale jediný priestor, aby strana expandovala je v tom, že sa zo strany jednej menšiny stane stranou mnohých menšín, nielen národnostných. Dnes už nehrozí, že sa SMK stane zárodkom inteligentnej pravicovej strany. Je tu ale možnosť, že sa stane zárodkom inteligentnej ľavicovej strany. Hoci v súčasnej situácii to môže znieť neuveriteľne.

Tu treba ale zdôrazniť, že veci sú zložitejšie a nad slovensko–maďarským spolužitím visí otáznik. Problémom v tomto vzťahu nie sú len klapky na očiach nacionalistov na oboch stranách, ale aj ružové okuliare na očiach ľavicových liberálov, ktorí sa tvária, akoby spolužitie Maďarov a Slovákov bolo bezproblémové.

Vysoká hra patriotov

Normálnemu posúdeniu a zodpovedaniu maďarskej otázky bránia nielen nacionalisti najrôznejšieho zafarbenia, ale aj ľavicoví liberáli, ktorí mali až donedávna veľký vplyv aj na SDKÚ.

Vo vzťahu k Maďarom si musíme uvedomiť niekoľko vecí. Po prvé, Maďari sú ľudia ako my. Každý z nich má svoje problémy a starosti a politike určite nevenujú viac svojho času ako Slováci. Obraz Maďara, ktorý dorazil zo samotných pekiel a 24 hodín denne rozmýšľa nad tým, ako Slovákom zobrať južné Slovensko je už diagnózou, svedčiacou o paranoji.

Maďari sú nielenže ľudia, rovnako ako my, oni sú dokonca súčasťou západnej civilizácie, rovnako ako aj my. A preto na južnom Slovensku nikdy nevznikne balkanizácia a občianska vojna, akú opisuje napr. Števo Huslica vo svojej vynikajúcej poviedke Tri farby. Ak má pravdu Samuel Huntington, problémy Balkánu vznikajú z toho, že sa tu stretáva západná civilizácia (v podobe Chorvátov a Slovincov) s civilizáciou pravoslávnou (Srbi) a moslimskou (bosnianski moslimovia a kosovskí Albánci). V Rumunsku by bol taký konflikt medzi Maďarmi a Rumunmi skôr pravdepodobný, lebo Rumuni, na rozdiel od Maďarov patria k pravoslávnej civilizácii...

Druhá vec je, že Maďari nie sú monolitná masa, ktorá pochoduje v zovretom šíku. Existujú rozdiely medzi Maďarmi na Slovensku a Maďarmi v Maďarsku, dokonca je tam určité napätie, ktoré by Slováci mohli využiť vo svoj prospech, to by ale ich reprezentanti museli byť aspoň trochu inteligentní. Takisto na maďarskej politickej scéne existujú rozdiely medzi FIDESZom, ktorý je tak trochu maďarskou verziou HZDS a medzi socialistami, o liberáloch ani nehovoriac.

Tretiu vec, ktorú si vo vzťahu k Maďarom musíme uvedomiť je, že aj keď sú nám podobní, nie sú ako my. My sme Slováci a oni sú Maďari. V ich hlave zanechala výchova iný odtlačok politickej identity v podobe historickej pamäte a národnej kultúry, ako v našej. Mnohé veci interpretujeme z titulu týchto skutočností rozdielne. Z tejto odlišnosti logicky vyplývajú odlišné záujmy v celom spektre otázok. A to treba priznať. V niektorých otázkach máme každý svoje legitímne záujmy, ktoré môžu byť odlišné od záujmov toho druhého.

To, čo sa odohráva medzi Maďarmi a Slovákmi je niečo ako vysoká hra patriotov. Je to šachová partia o to, kto presadí viac zo svojich záujmov. Ako raz povedal Milan Kňažko, Maďari majú právo vzniesť akúkoľvek požiadavku, ale my máme rovnako právo niektoré ich požiadavky odmietnuť.

Slováci majú v tejto hre jeden vážny problém, ktorý by ich mohol stáť aj víťazstvo. Za našu stranu sú ochotní ju hrať len ľudia ako Mečiar, Fico alebo Slota. Dzurinda sa niekedy tvári, že hra ani neexistuje.

Problém je v tom, že Fico pripomína neandertálca s kyjakom, ktorý sedí za stolom s maďarským šachovým veľmajstrom. Vždy, keď Maďari urobia premyslený ťah, Fico začne bučať ako vôl a trieskať tým kyjakom do stola. V tejto hre však nevyhráva ten, kto buchne kyjakom silnejšie do stola, ale ten, kto dá protivníkovi mat alebo ho donúti k remíze.

Pokiaľ ide o Mečiara, on nemá nijaké právo kritizovať Maďarov za čokoľvek. Bola to jeho zásluha, že sa tu tri programové strany zjednotili do jedinej bezprizornej entity, ktorá sa zhodne len na programe získavania výhod pre svoju menšinu. Jednoduchým hráčom ako sú Mečiar, Fico alebo Slota, by sme mali zakázať túto šachovú partiu hrať, ohrozujú totiž víťazstvo svojho týmu.

Návod na hru

Nazeranie ľavicových liberálov je chybné, lebo tí si myslia, že Slováci a Maďari budú bez ohľadu na svoje legitímne rozdielne záujmy budovať nezištne spoločný európsky domov a ruka v ruke pobežia za svetlými unijnými zajtrajškami.

Takéto nazeranie je chybné. Dlhodobo udržateľné spolužitie je možné len na základe zmluvy, súkromného vlastníctva a dôvery dosiahnutej na základe vzájomného vyjasnenia si cieľov. Určite by sme k Maďarom primárne mali pristupovať s dobrou vôľou a načiahnutou rukou. A nepochybne nájdeme na druhej strane reakcie ústretové i nepriateľské. Ak však tento prístup bude sklamaný, mali by nastúpiť iné prostriedky.

Ak chceme s Maďarmi hrať šach, musíme najskôr poznať svojho protihráča. No je pravdepodobné, že Slota ani Fico v živote neprečítali knižku o maďarských dejinách, nikdy sa nesnažili pochopiť ako oni vnímajú dejiny, ako oni interpretujú historické fakty. Následkom tejto neznalosti je, že práve tí, ktorí sa verejne prejavujú ako najväčší „rodoľubi“, sa v súkromí často o Maďaroch vyjadrujú s obdivom, pripomínajú ich zomknutosť s akou stoja za SMK a ich cieľavedomosť. Často som bol svedkom toho, ako sa tvrdí nacionalisti vyjadrovali o Maďaroch s takmer posvätnou bázňou.

Pravda je taká, že ak by si títo ľudia prečítali napr. knihu Paula Lendvaia Maďari – tisícroční víťazi v porážkach, veľmi rýchlo by prišli o ilúzie. Maďarský národ charakterizuje často to isté stredoeurópske šlendriánstvo a tá istá malosť duše ako je to v prípade Slovákov. Dovolím si však tvrdiť, že Slovák by zmienenú knihu chytil do rúk len preto, aby na každej strane striehol, čo napísal Lendvai o Slovákoch a či im náhodou nepripisuje niekde menšiu úlohu, akú si pripisujeme sami.

Naučme sa hrať šachy!

Jeden z dôvodov, prečo hrá Fico zmienenú slovensko-maďarskú šachovú partiu ako nepremýšľajúci kamikaze, je aj v tom, že každý ťah pešiakom interpretuje ako útok na kráľa. Maďari sú pritom veľmi emocionálni ľudia a ich politika je rozumnému človeku jasne čitateľná. Keď porovnáme maďarskú a slovenskú politickú scénu, nájdeme tam mnoho podobností, ktoré zrejme vyplývajú z nášho dlhodobého spolužitia v jednom štáte. Dovolím si vysloviť tézu, že sme sa v tom nacionalizme navzájom cvičili, má totiž podobnú štruktúru u oboch národov, ale je zaujímavé, že u Čechov alebo Poliakov ho v tejto podobe nevidíme.

Maďarský pocit národného ohrozenia pramení zo skutočnosti, že sú cudzorodým ugrofínskym elementom v slovansko-germánskom mori. Potom je tu ešte trianonská trauma. Keď mal nedávno Viktor Orbán túru po južnom Slovensku, Fico hneď na neho zaútočil. Pritom Orbán tu nebol, aby provokoval Bratislavu, práve naopak voči Slovákom bol veľmi krotký a vyzval nás na spoločný postup voči EÚ vo veci slobodného pohybu pracovných síl.

Dôvod Orbánovej návštevy sa týkal vnútropolitického boja v Maďarsku medzi opozíciou a vládnymi socialistami. Orbán chcel svojou návštevou Slovenska naznačiť, že maďarská vláda sa o svojich krajanov na Slovensku nestará. Je zarážajúce, že Fico Orbána za túto cestu napadol. Predseda Smeru bol krátko predtým v Budapešti, kde sa stretol s predstaviteľmi maďarskej socialistickej strany, na tam žijúcich Slovákov si už ale čas nenašiel.

Je na pováženie, ak FIDESZ využíva občanov inej krajiny na vnútropolitické ciele, ale aj tak by nás to nemalo znepokojovať, ak je problém len medzi Maďarmi. Ak sa ale politici z Maďarska snažia vraziť klin medzi dve skupiny našich občanov, ako sa o to pokúsili v súvislosti s preukazmi zahraničného Maďara, tam je adekvátna rázna a jasná odpoveď.

Rozdeľuj a panuj

Priznám sa, že zo všetkých politikov SMK mi je najsympatickejší Miklós Duray. Medzi Slovákmi má povesť najtvrdšieho nacionalistu. Táto povesť je podľa mojej mienky neodôvodnená. Je spôsobená najmä tým, že slovenskí novinári neustále prekrúcajú obsah Durayových slov a snažia sa ho násilne tlačiť do polôh, kam vôbec nepatrí. Mainstraemoví politici SMK sa tomuto mlčky prizerajú a možno im to aj vyhovuje, lebo tak získavajú alibi na paralyzovanie vnútrostraníckeho konkurenta.

Pred pár rokmi bol Duray tvrdo napadnutý za svoj výrok, že ako Maďar žijúci na Slovensku nemá vlasť. Opäť sa to vnímalo ako provokácia. Durayovi kritici ale asi neboli schopní dopracovať sa k úvahe, že toto mohlo byť skôr úprimným vyznaním životného pocitu mnohých slovenských Maďarov. Pre týchto ľudí je ťažké cítiť sa doma na Slovensku, kde ich nacionalisti vyháňajú neustále za Dunaj, zároveň im však v Maďarsku dávajú často veľmi nepokryte najavo, že nimi pohŕdajú, sú tu totiž menšie rozdiely v jazyku a podobne.

Ak tu skutočne existuje isté odcudzenie medzi maďarskou menšinou u nás a ich materskou krajinou, tak by sa práve Slováci mali snažiť situáciu využiť a snažiť sa dostať našich Maďarov na našu stranu.

Takisto aj spájanie Duraya s myšlienkou územnej autonómie je nepochopené. Maďari, ak vôbec majú záujme o autonómiu, nevidia v nej ani tak predstupeň odtrhnutia, skôr im zrejme pôjde o spravodlivejšie prerozdelenie prostriedkov. Zrejme majú pocit, že sú Slovákmi ukracovaní. Túto situáciu by vyriešil napr. jeden revolučný návrh, ktorý zaznel v prostredí KDH. Vzhľadom na obrovské socialistické krídlo u kresťanských demokratov ale neexistuje možnosť, že sa to vôbec dostane do straníckeho programu. Ide o ideu, že štát by z daní dostal len tie peniaze, ktoré by mu postúpili vyššie územné celky.

Je totiž fakt, že Bratislava sa naozaj k juhu správa akoby ho zajtra mala odovzdať Maďarsku. K Žitnému ostrovu sa správame macošsky a s výnimkou trasy ropovodu a Gabčíkova tam nie je dokopy nič.

Iný príklad je titulok z dnes už zaniknutého mečiarovského denníka Nový deň. Keď sme pred pár rokmi prvýkrát vyhrali majstrovstvá sveta v hokeji, tlačový orgán HZDS napísal, že „V Dunajskej Strede na 24 hodín vymreli Maďari“. Bol to posmešný titulok, dokumentoval však, že naša menšina sa identifikovala s víťazstvom Slovenska. Je jasné, že v prostredí Nového dňa netúžia po inom, len aby Maďari vymreli u nás nadobro. Ak pri našom víťazstve v hokeji „vymreli“ na 24 hodín potom sa logicky ponúka otázka, čo by sa stalo s maďarskou menšinou, keby sme každý deň boli v niečom svetoví?

Pravda je taká, že Maďari sa nikdy neasimilujú za Slovákov. Predstavme si, že máme dvoch rodičov, jeden je Maďar, druhý Slovák a my si teraz máme vybrať našu národnosť. Môžeme to vyriešiť šalamúnsky, že sa prehlásime za kozmopolitu. Väčšina si ale asi skôr vyberie maďarskú identitu. Pretože, čo ponúka Maďarsko a čo Slovensko? Byť Maďarom znamená mať štát s vyše tisícročnou nepretržitou minulosťou, s bohatými a slávnymi dejinami a so svetovým hlavným mestom. Čo ale znamená byť Slovákom? Malý národ, ktorý nevie čí je a ktorý sa trmáca od desiatich k piatim...

Ak však Slovensko bude úspešnejšie a bohatšie ako Maďarsko vo všetkých oblastiach, tak tento menšinový problém zmizne. Je zaujímavé, že kým je Maďarsko úspešnejšie ako Slovensko, počet ľudí, hlásiacich sa u nás k tejto národnosti klesá. Keď porovnáme sčítania ľudu v rokoch 1991 a 2001 zistíme, že Maďarov u nás ubudlo o viac ako 40 tisíc. Tí ľudia zrejme natrvalo odchádzajú do Maďarska.

Ak by sa Slovensko vďaka radikálnym reformám (oveľa radikálnejším a dôslednejším, než robí táto vláda) stalo bohatšie ako jeho južný sused, paradoxne by možno počet Maďarov u nás narástol, lebo aj rodení maďarskí občania by u nás hľadali prácu. Títo by ale neposilnili tradičný kolorit na juhu, ale by sa zrejme veľmi rýchlo asimilovali. Trh nevyrieši všetko, ale národnostné napätie utlmiť môže.

Problémy sú tam dole

Bude veľmi zaujímavé pozorovať vývoj slovensko-maďarských vzťahov v Európskej únii. V maďarských dejinách vidíme dva dominantné vzorce riešenia geopolitických problémov. Buď mali tendenciu hrať rolu akéhosi strážneho psa nemeckých záujmov v karpatskej kotline alebo sa naopak vzbúrili, ako to bolo v rokoch 1848 a 1956. Zvíťazí u nich inštinkt romantickej vzbury alebo pragmatizmus predĺženej ruky Nemecka?

Často sa hovorí, že slovensko-maďarský problém je problém medzi politikmi a občania na juhu spokojne spolunažívajú. To je možno pravda v obciach a na územiach, kde sú Maďari v menšine. Tam, kde majú väčšinu, to už vyzerá inak. Existujú správy o nátlaku na slovenské rodiny, aby dávali deti do maďarských škôl a mnohým návštevníkom z „horniakov“ sa už neraz stalo, že ich odmietli obslúžiť v obchode alebo ich ktosi okríkol v autobuse, aby nehovorili po slovensky.

Napriek tomu však prieskum medzi slovenskými Maďarmi ukázal, že sa nechcú odtrhnúť a cítia sa na Slovensku doma. Najlepšie by asi bolo dohodnúť sa s nimi, že práva Maďarov ako menšiny by sa odrážali od toho ako sa Maďari správajú k Slovákom tam, kde sú vo väčšine.

Oba národy žijú na tomto území už vyše tisíc rokov. Je v našom spoločnom záujme, aby sme našli obojstranne výhodný modus vivendi. Koniec-koncov, či sme Slováci alebo Maďari, nezáleží na tom, ku ktorému národu patríme, ale kto sme aký človek.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk