Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Kultúrna vojna
11-08-2004 / Lukáš Krivošík / Kultúrna vojna

„Nepřátel se nelekejte, na množství nehleďte,
Pána svého v srdci mějte, proň a s ním bojujte
a před nepřáteli neutíkejte“
– husitský bojový chorál

KDH si zaslúži obdiv. S odvahou otvára témy, ktoré sa v západnej Európe zväčša považujú za príliš kontroverzné a horúce. Euroústava a jej charta základných práv, interrupcie, homosexualita a politická korektnosť, atď. Ide o bojiská kultúrnej vojny. Odhodlanie a tvrdohlavosť s akou kresťanskí demokrati zápasia o to, čo považujú za správne je príjemným osviežením v marazme slovenskej politiky.

O čo ide?

V kultúrnej vojne ide o to, či podhubie, z ktorého vyrastá západná civilizácia zostane kresťanské alebo ho nahradíme akousi nihilistickou pakultúrou. Kultúrna vojna je zápasom o etické zásady platné absolútne, nie relatívne, je zápasom o existenciu dobra a zla ako morálnych kritérií a o jasne vymedzenú hranicu medzi nimi.

Protivník je jasný, je ním liberálna ľavica. Snaží sa o relativizáciu hodnôt, spochybňovanie hranice medzi dobrom a zlom v mene akejsi „modernity“, či novej „slobody“, chápanej ako voľnosť od zodpovednosti a záväzkov. Kým klasickí marxisti sa snažili o prerobenie spoločnosti, dnešným kultúrnym marxistom ide o prestavbu človeka.

Čo je moderné?

Kauzy okolo švédskeho kňaza, či Lipšicovo a Palkovo veto v Bruseli viedli na strane ľavicových liberálov ani nie tak k debate o podstate problému, ako k hysterickým útokom na Kresťansko-demokratické hnutie. Najčastejšie sa kresťanským demokratom vyčíta, že bránia (slovami P. Matulu v SME, 23. 7. 2004) „hodnoty, ktoré sú mnohokrát už prežité“. Vyčíta sa im, že sú „nemoderní“.

Je desatoro prežité? Je Kristovo kázanie na hore zrazu neaktuálne? To, že je niečo tu a teraz moderné ešte nemusí znamenať, že je to aj správne. Dokonca to ani neznamená, že to bude moderné aj zajtra. „Modernosť“ nie je morálnym kritériom.

Ľavicoví liberáli často tvrdia, že Palkova snaha bojovať proti zločinu je aj im sympatická, ale vyčítajú mu príliš radikálne, priam fundamentalistické postoje. Zabúdajú, že Palko je snáď prvý minister vnútra, ktorý uvolnil ruky poctivým policajtom práve preto, lebo je „náboženský fanatik“. V spoločnosti, ktorá je natoľko poznačená komunistickým rozkladom hodnôt, že takmer každý sa preteká v tom, ako porušiť zákon, môžu právo a spravodlivosť nastoliť len ľudia, ktorí možno pôsobia ako fanatici z názorového okraja tej spoločnosti. A kresťanský životný štýl je aj napriek osemdesiatim percentám papierových veriacich naozaj na okraji našej spoločnosti.

Vladimír Palko je aj preto medzi toľkými mladými konzervatívcami taký populárny. Odkaz jeho životného príbehu hovorí sám za seba a hovorí jasným, nekompromisným jazykom: „V živote som sa riadil zásadami, v ktoré verím a oplatilo sa mi to!“ Že je Palko „nemoderný“, nevadí. To, čo je moderné nemusí nevyhnutne byť ďalšou fázou vo vývoji ľudstva, ani ďalším schodíkom v dejinách civilizácie. Oveľa skôr môže ísť o slepú uličku.

Tak to bolo aj v ekonomike. Po veľkej hospodárskej kríze sa aj na Západe zdalo, že technokratické plánovanie postupne nahradí slobodný trh. A predsa ukázala konzervatívna revolúcia 80tych rokov, že išlo o slepú uličku a ekonomika sa vrátila k trhovému modelu.

Základný omyl protivníka

Liberálna ľavica si myslí, že keď spoločnosť „oslobodí“ spod vplyvu kresťanstva, vznikne akýsi nový človek, ktorý bude nezaťažený akýmikoľvek predsudkami a poverami, ktorý bude kultúrny, umiernený, sebavedomí a rozhľadený. Je to pekný cieľ. Pár takýchto ľudí sa tomuto ideálu môže priblížiť. Ale nikdy taká nebude väčšina spoločnosti. Je to snaha o vytvorenie človeka bez dedičného hriechu a takáto snaha môže len zlyhať.

Bojovníci proti kresťanstvu zdieľajú rousseauovský názor, že človek je v zásade dobrý a kazí ho len náboženstvo. Stačí pretrhnúť okovy kresťanskej povery a vznikne tu akýsi oslobodený, nový človek.

Toto je ale zásadný omyl. Ak pretrhneme „okovy“ kresťanstva, oslobodíme nanajvýš tie najprízemnejšie zvieracie inštinkty v nás. V každom z nás sú zakorenené pudy, zdedené po našich zvieracích predkoch. Máme ich všetci, sú nerozdielnou súčasťou našej osobnosti. Ide o egoizmus, agresivitu, či sexuálny pud. Tisícročia trvajúca humanizácia človeka je vlastne zápasom so zvieraťom v nás. A to zviera možno krotiť len pravidlami, ktoré sú dané aj zvonku (to sú zákony) aj znútra, z nášho svedomia. Skutočnosť, že príslušníci najvzdelanejšieho národa na svete vykonávali bez mihnutia oka v koncentračných táboroch hanebné zločiny nebola spôsobená tým, žeby väčšina esesákov bola sadistami. Išlo proste o to, že ich nadriadení zbavili morálnych zábran i hrozby právnych následkov a voči istej skupine ľudí im bolo dovolené čokoľvek.

V kresťanstve ide o to, potlačiť egoizmus altruizmom, či vrodenú zlobu a agresivitu láskou k blížnemu. A sexuálny pud? Nejde tu ani o otázku celibátu, ani o to, že sa ľuďom má zakazovať pohlavný styk. Ide tu len o to, aby v spoločnosti boli prítomné morálne pravidlá, ktoré najväčšiu silu vo vesmíre regulujú konštruktívne, nie deštruktívne. Interrupcie sú skvelým príkladom „slobody“, ako ju chápe liberálna ľavica. Na jednej strane voľnosť dať kedykoľvek, s kýmkoľvek a kdekoľvek priechod svojím pudom, na strane druhej tu máme snahu zamiesť zodpovednosť za následky, ktorá sa na každú slobodu viaže, pod koberec.

Ak teda oslobodíme človeka spod vplyvu kresťanstva, oslobodíme to najhoršie v nás. Paul Johnson v knihe Dějiny křesťanství tvrdí, že „história kresťanstva často dokazuje, že človek je zviera pred tvárou Boha. Ale čím je bez Boha?“ Johnsonovou odpoveďou na túto rečnícku otázku je jeho kniha Dějiny 20. století. V mene dvoch ateistických a antikresťanských ideológii, v oboch prípadoch legitimizovaných pseudovedeckým náterom sa za jedno storočie prelialo viac krvi ako v mene Boha za tisícročia.

Kríza zdravého rozumu

Samozrejme, že nie z každého ateistu sa hneď stane druhý Mengele alebo Čikatilo. Niektorí ľudia, ktorí sú psychicky veľmi odolní a s pevnou vôľou, môžu prežiť šťastný život bez viery a sú to lepší ľudia, než mnohí samodeklarovaní veriaci. Takýto ľudia žijú medzi nami, každý z nás má takých priateľov. Ale koľko ich je? Nie je viac tých, čo prepadnú drogám, dostanú sa do problémov zo zákonom alebo ktorí proste len dlhodobo a koncentrovane trápia okolie svojimi výstrednými chúťkami a neovládateľnými náladami?

Bibliu ako morálnu autoritu má podľa „nekritických racionalistov“ (Popperov termín) nahradiť rozum. On má byť kritériom toho, čo je správne a čo nie. Často sa aj argumentuje, že KDH dáva na dogmy a slepú vieru, zatiaľ čo druhá strana verí rozumu a vede. Ide tu o pýchu racionalizmu, onú „osudovú domýšľavosť“, ako ju raz nazval Hayek. Rozum si namýšľa, že dokáže viac, než načo skutočne má. Môže si každý jednotlivec stanovovať vlastné, rozumom zdôvodniteľné pravidlá morálky? Môže! No dokážu byť tieto pravidlá také efektívne ako pravidlá dané napr. desatorom? Nepochybujem, že niekoľko veľmi silných indivíduí toho schopné sú. Myslím si však, že priveľké spoliehanie sa na racionalitu môže priniesť iracionálne plody.

Rozum má medze! A takisto aj veda. Je smiešne ak spoločenskí vedci typu Kusý vyčítajú matematikovi Palkovi a kybernetikovi Mikloškovi slepú vieru. Populárny český astronóm Jiří Grygar tvrdí, že je hlboko veriaci práve preto, lebo si uvedomuje medze vedeckého poznania. Čo platí o prírodných vedách, to ale akoby neplatilo nutne pre všetkých spoločenských vedcov.

Prítomnosť náboženstva je práve tým vyvažujúcim prvkom, ktorý kompenzuje nedostatky v schopnosti individuálnej mysle dokonale pochopiť každý detail sveta a celú zložitosť ľudských interakcií. Tieto pravidlá sú pre nás vodidlom pre rôzne nepredvídateľné situácie. Napovedajú nám ako čo najlepšie riešiť určitú kritickú situáciu. Pokiaľ ide o morálne imperatívy kresťanstva, je jedno, či ich zjavil Boh prostredníctvom ním vyvolených prorokov, ako tvrdí Biblia alebo sa tieto normy vyprofilovali v dlhom kvase evolúcie kultúrnych pravidiel. Ich úžitok tkvie v tom, že vedú človeka životom tak, aby sa pokiaľ možno vyhol zbytočným problémom.

Ak sa človek pevne drží desatora, do niektorých problémov sa nikdy nedostane alebo len ťažko. Dôležitá je ale aj tá zložka náboženstva, ktorá vysvetľuje fyzický svet naokolo. A opäť je jedno, či Boh naozaj vyhnal Adama a Evu z raja alebo ide len o metaforu pre pozdvihnutie ľudí zo zvieracej ríše alebo len o filozofické prirovnanie. Ak nemá vesmír zmysel podľa vysvetlení, ktoré ponúka tá ktorá viera, nemá zmysel žiadny, všetko je len chaos. Nič nemá žiadny význam, všetko je márne a pre myseľ neexistuje žiadny pevný bod, o ktorý by sa mohla oprieť. Mnohí ateisti to vyriešia jednoducho tak, že nad zmyslom sa nezamýšľajú (agnostici) alebo sa tým zmyslom stane čo najviac zmyslových zážitkov (hedonizmus), poprípade nejaká povera (horoskopy), konšpiračná teória alebo zlátanina prvkov z viacerých filozofických a náboženských systémov.

Kulturkampf

Dnešná kultúrna vojna nie je nový jav. Už v 19. storočí viedol zápas proti katolíkom a ich politickej strane Zentrum nemecký kancelár Otto von Bismarck. Katolíci na juhu Nemecka boli potenciálnou prekážkou pre nadvládu protestantského Pruska a jeho železného kancelára v Ríši. Katolícky charakter Rakúska spôsobil aj to, že sa Habsburská monarchia nestala v roku 1871 súčasťou zjednoteného Nemecka.

Kulturkampf 19. storočia vyústil do posilnenia nacionalizmu a militarizmu, až po Hitlerov nástup k moci. Ľavicoví liberáli radi zdôrazňujú rozprávku o kolaborujúcich katolíkoch a odvážnych evanjelikoch v druhej svetovej vojne. Tu treba pripomenúť pápežskú encykliku Mit brennender Sorge, alebo na druhej strane iniciatívu nemeckých evanjelických biskupov, ktorí na sklonku vojny ponúkli Hitlerovi titul hlavy evanjelickej cirkvi. Obe udalosti popierajú zmienené klišé. Vo vzťahu k nacizmu sa môžu aj katolíci aj protestanti preukázať hrdinami aj zbabelcami. A morálne zlyhania časti svojich členov a predstaviteľov si dnes poctivo priznáva aj katolícka, aj evanjelická cirkev. To len kultúrni marxisti sa snažia vraziť klin medzi obe vierovyznania.

Podobne je tu aj snaha vraziť klin medzi veriacich židov a kresťanov. Konkrétne KDH sa vyčíta, že Pavol Čarnogurský, otec zakladateľa hnutia, bol poslancom snemu za slovenského štátu. Táto skutočnosť má dokazovať, že kresťanskí demokrati vlastne schvaľujú deportácie alebo nedemokratický charakter vojnového slovenského štátu.

Kresťansko-demokratické hnutie je súčasťou koherentného prúdu slovenskej kresťanskej politiky, ktorý siaha od encykliky Rerum novarum z roku 1891, cez uhorskú a Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, povojnovú Demokratickú stranu a kresťanský disent až po KDH, SDKÚ a SMK dnes. Roky 1939 až 1945 sú celkom iste rokmi morálneho zlyhania slovenskej kresťanskej politiky a priznáva to práve Ján Čarnogurský. Stále si ale treba uvedomiť niekoľko vecí. Po prvé, pre ľudí, ktorí v roku 1939 nemali „svoj plán“, teda „aeroplán“ ako Beneš a museli zostať žiť na Slovensku, bolo vytvorenie štátu pod Hitlerovým nátlakom predsa len lepšou alternatívou ako zdieľať osud protektorátu Čechy a Morava. Neviem si predstaviť, ktorý normálny politik by si namiesto neistej a oklieštenej samostatnosti vybral rozkúskovanie vlastnej krajiny medzi jej nepriateľov, navyše pri výhľade, že Tretia ríša prežije ešte tisíc rokov. Netreba zabúdať, že bez slovenského štátu by v roku 1944 nebola žiadna slovenská armáda, ktorá by mohla povstať do boja proti nacistickému Nemecku. Takže samotné vyhlásenie slovenského štátu nemožno vnímať negatívne. Už to, aký obsah ten štát dostal je iná vec. Bol to nedemokratický, totalitný štát a perzekúcie židovských občanov nie sú ospravedlniteľné ničím, ale nebol to žiadny klerikálny štát. Kňazi sa v jeho štruktúrach angažovali na vlastnú päsť a Vatikán politiku tohto štátu pravidelne kritizoval cez svojho nuncia. A inak tieto udalosti neinterpretuje ani KDH. No napriek tomu je napádané ako dobre že nie klérofašistická strana.

Tieto útoky na KDH vyznievajú mimoriadne trápne, keď vezmeme v úvahu, že čestným predsedom je polovičný žid MUDr. Anton Neuwirth, ktorému okrem matky zahynula celá rodina v Osvienčime. Navzdory minulosti svojho otca sa aj odporca vojny v Iraku, Ján Čarnogurský vyjadril, že zásah by podporil, ak by bol ohrozený štát Izrael. O tom, že súčasný pápež cez druhú svetovú vojnu s nasadením života pomáhal poľským židom snáď ani netreba hovoriť. A republikánsku stranu v USA tiež do spojenectva s Izraelom tlačí práve Christian Coalition. Sú toto všetko antisemiti? Alebo sú antisemitmi oní kultúrny marxisti, ktorí v OSN, v EÚ a vlastne všade, kde len môžu, kriticky útočia na Izrael, len preto, lebo židovský štát sa opováži brániť svoju existenciu? Čiže opäť tu nie je problém medzi židmi a kresťanmi, ide primárne o snahu vraziť medzi nich klin zo strany liberálnej ľavice.

Kultúrna vojna u nás a vo svete

Je zarážajúce, koľko antiklerikalizmu sa berie v národe, ktorý za svoju fyzickú existenciu vďačí dvom faktorom: dedinskému učiteľovi a dedinskému farárovi. Zarážajúce tiež je, koľko členov komunistickej strany sa po revolúcii stalo (ľavicovými) liberálmi.

V západnej Európe je kultúrna vojna zrejme prehraná. Tamojší kresťanskí demokrati nemajú záujem ju viesť. To ale nie je dané tým, že by boli „rozumnejší“ alebo „modernejší“ ako naše KDH. Západoeurópski kresťanskí demokrati jednoducho uverili ľavici, že to ona drží kľúče od budúcnosti, ustúpili móde a jediné, načo sa zmohli bolo kričať: „nie až tak ďaleko a nie až tak moc!“

V USA boli republikáni oveľa zásadovejší. Socialistický trend v ekonomike i hodnotách označili za nebezpečnú slepú uličku, za úchylku, od ktorej treba Ameriku uchrániť. V otázkach okolo ochrany ľudského života pred narodením je dnes americká verejnosť rovnako vášnivo rozdelená, ako bola rozdelená pred 150 rokmi v otázke otroctva. Nie je náhoda, že vtedy aj dnes stála na strane humanity práve republikánska strana.

Kde by stál Hayek?

Je šokujúce, ako sa fanúšikovia euroústavy, charty základných práv, antidiskriminačnej legislatívy, pozitívnej diskriminácie, politickej korektnosti a podobných nezmyslov zastrájajú citátmi rakúskeho liberálneho ekonóma a filozofa Friedricha Augusta von Hayeka.

Klasický liberál Hayek totiž vo svojej trilógii Právo, zákonodarstvo a sloboda striktne odmieta druhú a tretiu generáciu ľudských práv ako marxistickú. Málokto vie, ako sa tieto sociálne a solidárne práva dostali do Všeobecnej deklarácie OSN o ľudských právach. Predseda komisie, ktorá mala listinu pripraviť priznal, že musel skĺbiť individuálne práva s marxistickou tradíciou, inak by Sovietsky zväz neodsúhlasil tento dokument. V závere Hayek tvrdo útočí na morálny rozvrat vedený ľavicovými liberálmi a tiež na Freudovo „sebaoslobodzovanie“ človeka.

V knihe Kontrarevolúcia vedy odmieta francúzske osvietenstvo a celý racionalistický kult rozumu. Na sklonku života v knihe Osudová domýšľavosť píše, že aj ako ateista uznáva židovsko-kresťanskú tradíciu (osobitne menuje katolicizmus) ako základ pre efektívne fungovanie trhového poriadku. Osobitne absurdné je, že páni Javurek a Ač na stránkach SME obhajujú európsku ústavu práve citovaním z Hayeka. Ako títo páni vysvetlia, že dvaja najoddanejší hayekovci spomedzi európskych štátnikov, Margaret Thatcher a Václav Klaus euroústavu i súčasný smer európskej integrácie striktne odmietajú? Ako vysvetlia, že Nadácia F. A. Hayeka pozýva ľudí ako je katolícky (!) teológ Michael Novak, ktorý na konci júna v Bratislave predniesol tvrdú kritiku európskej integrácie?

Samozrejme netreba predstierať, že ekonomickí liberáli a kresťanskí konzervatívci sa vo všetkých témach zhodnú. Spoločne ale zdieľajú odpor voči feminizmu, pozitívnej diskriminácii, humanrightizmu a politickej korektnosti. Zaujímavé, že jeden z dvoch skutočných liberálov v ANO, Rudolf Zajac väčšinou v spore okolo interrupcií mlčal a za stranu túto agendu hlása najmä Eva Černá. Zajac sám seba označil za „opatrného zástancu práva na interrupciu“ a to je skutočne postoj klasického liberála k tomuto problému. S radikálnymi feministkami by asi Milton Friedman ani Ludwig von Mises nikdy za právo na potrat protestovať nešli.

Je tiež veľavravné, že druhý skutočný liberál v ANO, štátny tajomník ministerstva školstva František Tóth, nemal vo svojej pozícii žiadne námietky voči zmluve s Vatikánom, ktorá tak leží v žalúdku liberálom ľavicovým. A to ju ministerstvo školstva predkladalo!

Zvíťazíme!

Kultúrni marxisti v mnohých krajinách zvíťazili nadobro jednoducho preto, lebo sa im podarilo rozdeliť svojich protivníkov. Aj na Slovensku je vidieť snahu postaviť katolíkov proti evanjelikom, židom a klasickým liberálom. Príkladom môže byť útok Lájosa Grendela, ktorý Martina Hanusa označil za „katolíckeho fundamentalistu“ (v SME, 31. júna 2004) a to aj napriek faktu, že zmienený redaktor Domina vôbec nie je pokrstený. Ako keby proti liberálnej ľavici stáli len katolíci a ostatní s jej cieľmi súhlasili.

Domnievam sa, že kultúrnu vojnu môžeme vyhrať. Mnohí majú už po krk bláznivých výstrelkov Leninových liberálnych bratrancov. Aj príslušníci mnohých, tzv. znevýhodnených menšín sa s nevôľou pozerajú nato ako z nich ich aktivisti z povolania robia nesvojprávnych dementov.

Viaceré vedecké objavy z oblastí medicíny a genetiky tiež dávajú za pravdu kresťanským postojom v bioetických otázkach. Najdôležitejšie je ukázať ľuďom, že víťazstvo ľavičiarov im neprinesie slobodu, ale katastrofu. Nimi podporovaný rozklad hodnôt len oslabí západnú civilizáciu voči negatívnym javom dovnútra a smrteľným nepriateľom zvonku.

Klasický liberál Alexis de Tocqueville napísal, že náboženstvo nie je nepriateľom skutočnej slobody a pokroku, ale ich predpokladom. V kultúrnej vojne zvíťazíme, ak budeme mať na pamäti slová, ktoré kedysi Slovensku adresoval Ján Pavol II.: „Nebojte sa!“

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk