Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Euroskepticizmus ako kontrakultúra
29-06-2004 / Marek Hrubčo / EUtópia

Redakcia v záujme plurality (konzervatívnych) názorov prináša kritický pohľad na náš euroskepticizmus.
S názorom autora nesúhlasíme, ale vítame zaujímavý protihlas.

Po hroznej a ničivej druhej svetovej vojne, ktorú naša generácia pozná našťastie iba z kníh, sa západoeurópskym intelektuálom poučeným z neúspešných integračných snáh medzivojnového obdobia konečne podarilo položiť základy trvalého mieru a prosperity. Dnes mladí intelektuáli, ktorých živí pravicovo-liberálna a ekonomicko-technická literatúra, podliehajú novej móde: euroskepticizmu.

Trochu z histórie

Súčasná, do značnej miery vzájomne prepojená Európa, vyrástla z francúzskej integračnej iniciatívy Roberta Schumana a Jeana Monneta. V čase všeobecnej nedôvery, ktorá charakterizovala všetky dovtedajšie integračné snahy, muž viery, Robert Schuman, neváhal podať ruku bete noire Európy – Nemecku. Kresťanský demokrat, Konrad Adenauer túto výzvu prijal a na svete bolo zblíženie Francúzska a Nemecka – prvý konkrétny a hmatateľný výsledok dovtedy siahodlhých a bezvýsledných prejavov, manifestov, deklarácií a prázdnych slov o integrácii.

Ako ukázala história, vznik Európskeho spoločenstva uhlia a ocele mal pre Európu zásadný význam. Nielenže umožnil európskym krajinám získať kontrolu nad surovinovou základňou Nemecka, ale položil základy pre ďalšiu integráciu.

Británia vďaka socialistom zostala stáť bokom, hoci práve z tejto krajiny vzišlo intelektuálne zázemie federalistického modelu integrácie. Winston Churchill, ktorý utrpel prekvapivú porážku v povojnových voľbách, vo svojich prejavoch viackrát spomínal vytvorenie „akýchsi Spojených štátov európskych“. Na londýnskej univerzite prednášali liberálne zmýšľajúci federalisti, ako bol Harold Laski, Ivor Jennings, Lionel Robbins a Friedrich von Hayek. The Economist v tom čase písal federalistické články. Hayek v jednej zo svojich štúdií z roku 1939 napísal: „Odstránenie národnej zvrchovanosti a vytvorenie účinného medzinárodného zákonného poriadku je nevyhnutným doplnením a logickým vyvrcholením liberálneho programu.“ William Beverage vo svojom diele Svetová vláda zákona písal o vláde zákona, odstránení medzinárodnej anarchie a moci schopnej uložiť štátom povinnosť riadiť sa nadnárodnými rozhodnutiami, teda moci, kde dovtedy dominovala iba sila. Inak povedané, vláda zákona si vyžiadala vznik nadnárodných inštitúcií, aby sa zabránilo medzinárodnej anarchii. „Suverénny“ štát už viac nemal byť sám sebe sudcom vo vzťahu k ostatným.

V Taliansku podporil Schumanov plán Alcide de Gasperi, taliansky predseda vlády, ktorý sa z Mussoliniho väzenia dostal vďaka pápežovi, pracoval vo vatikánskej knižnici a neskôr založil kresťansko-demokratickú stranu v Taliansku. S Konradom Adenauerom a Robertom Schumanom ho spájala oddanosť ku katolicizmu a k európskej jednote. K plánu sa pridal aj zakladateľ Beneluxu, Belgičan Paul-Henri Spaak.

Základné kamene spoločnej Európy teda ani zďaleka nevystavili socialisti, ako sa to mnohokrát tvrdí. Socialisti iba neskôr prevzali vedenie nad dobre rozbehnutým vlakom (ako to už so socialistami býva). Preto je veľmi zjednodušujúce priamo spájať eurooptimizmus s ľavicou a euroskepticizmus s liberalizmom. U euroskeptikov (ale nielen u nich) je veľmi obľúbené karikovať odlišné názory (to je to vykresľovanie EÚ ako spásonosnej inštitúcie a následné odmietanie integrácie). Ak názory odmietame, odmietajme ich také aké sú, a nie našu vlastnú karikatúru týchto názorov. Hovorí sa tomu etika diskusie.

Euroskeptici dnes

Dnes je Británia vzorom euroskeptikov pre celý kontinent. Je pravda, že argumentačne podložené hlasy federalistov dnes počuť iba z najvyšších úradníckych postov EÚ, čo môže byť do značnej miery spôsobené ich partikulárnymi záujmami. Väčšinou však ide iba o akési frázy o „jedinečnosti“ myšlienky európskej integrácie (ktorá síce je jedinečná, ale jej jedinečnosť ešte nedokazuje jej plauzibilitu). Federalistických politikov máme na Slovensku viacerých, ale intelektuálna báza federalistov dnes akoby ani neexistovala, respektíve nemá dostatočnú oporu v médiách (v slovenských mienkotvorných určite nie, v českých sotva, v anglosaských určite nie, francúzsky nerozumiem, v nemeckých iba čiastočne). Pre euroskeptikov je potom omnoho ľahšie hovoriť o „gleichštaltovaní“, o neduhoch Spoločnej poľnohospodárskej politiky, o rovnakom zakrivení banánov a o podobných jednotlivostiach. Rovnako totiž možno hovoriť o užitočnosti štandardu GSM, katalyzátoroch a o ochrane spotrebiteľa. Veď nie je napríklad pre konzumentov lepšie, keď podľa obalu vedia, že margarín je margarín a že maslo je maslo, a keď nemajú možnosť byť zmätení z maslových margarínov alebo margarínových masiel? Aj to je predsa toľko kritizovaná harmonizácia. Odmietať integráciu pre banány je rovnako prvoplánové, ako odmietať súkromné podnikanie pre tunelovanie alebo kresťanstvo pre homosexuálnych kňazov (prípadne, a veľmi často, pre názory babky z Horných Orešian).

Euroskeptickí puberťáci

Vyhlásenia euroskeptikov typu Martina Hanusa zväčša charakterizuje pubertálna vzbura proti autorite, v tomto prípade proti Bruselu, z ktorého sa tak stáva vhodný fackovací panák (niečo ako odbory pre libertariánov). V kombinácii s amerikofíliou sa euroskepticizmus stáva na Slovensku kontrakultúrou voči dnešnej prointegračnej politike. Skepsa umožňuje mladým novinárom vyčleniť sa z masy, byť iný, odlišný, byť zaujímavý, fúkať takpovediac „proti vetru“, ale v konečnom dôsledku podobne ako piercing, naozaj nikomu a ničomu nepomáha. Voči euroskeptikom som skeptický.

Euroskeptici dnes interpretujú výsledky eurovolieb ako svoje víťazstvo. Zrejme už zabudli na výsledky referenda o EÚ. Treba povedať, že nikdy v histórii nemalo Slovensko šancu prehovoriť do politiky na európskej úrovni a vždy sa iba muselo potichu prispôsobovať politike veľmocí. Prvýkrát v histórii sme mali možnosť zvoliť si 14 svojich zástupcov, ktorých hlas budú musieť ostatné európske štáty v parlamente vypočuť. Nie je to veľa, ale je to čosi. Odráža to našu váhu v Európe. Skutočná váha sa však nemeria číslami, ale závisí od kvality našich príspevkov. Bol som voliť aj preto, aby nás tam v budúcom roku nezastupoval napríklad taký Jozef Ševc (ako je to dnes). Občania Slovenska v prvých eurovoľbách v nijakom prípade neodmietli ďalšiu integráciu. To je iba želanie jedného euroskeptika v Domino fóre, ktorý si chce zakriviť realitu podľa svojej potreby (z dôvodov, ktoré rozvediem nižšie). Slováci vo voľbách skôr odmietli utvoriť si vlastný úsudok. Eurovolieb sa bez kampane zúčastnilo 17 percent ľudí, ostatní čakali, kto im povie, čo si majú o tom všetkom myslieť. Dôsledkom absencie vlastného úsudku je aj smutný fakt, že do spoločnej Európy nemáme čím prispieť.

Populárne hnutia a pravda

Euroskepticizmus možno prirovnať k rôznym novodobým hnutiam antiglobalistov, ekologistov, libertariánov alebo pokojne aj k nadšencom piercingu. Týchto ľudí spája potreba referenčnej skupiny, potreba patriť k niečomu, čo ich presahuje (aj keď v prípade piercingu to je dosť ťažko obhájiteľné) a vnútorná radosť z toho, že už konečne objavili „tú pravú vec“, za ktorú, či skôr, proti ktorej sa jednoducho musia zasadiť. Mnohých to po čase prejde. Mnohých čaká sklamanie z toho, že si zmýlili (ako to už býva) vlastné predstavy s pravdou. Pravda je totiž inej povahy, nie je to konštrukcia, ani akási skladačka alebo mozaika z doposiaľ poznaného. Čím viac človek bez predsudkov spoznáva odlišné, prípadne opačné názory a zamýšľa sa najmä nad príčinami ich vzniku, tým viac sa hrany medzi iluzórnymi priepasťami obrusujú. Nemá zmysel čítať opačné postoje s cieľom hľadať „omyly“, ale s cieľom pochopiť, čo autora k jeho postoju viedlo. Tout comprendre c'est tout pardonner, hovoria Francúzi (všetko pochopiť všetko znamená všetko odpustiť). Väčšinou totiž nie je problém v tzv. „omyloch“ inak zmýšľajúceho, ale iba v našom vlastnom prehliadaní určitých (mnohokrát zásadných) skutočností.

Pri hľadaní pravdy možno nájsť jej malý kúsok v každom vážnom výroku. Snaha kŕčovito a nasilu vyberať, zakrivovať, upravovať fakticitu (napríklad výsledky volieb) tak, aby na ňu bolo možné navliecť naše predstavy, je cesta ku konzervácii, ustrnutiu predstáv, zaškatuľkovaniu myslenia a zabarikádovaniu sa do vlastných fundamentalistických postojov. Ak človek neostane stagnovať, mladícky radikalizmus v akomkoľvek smere časom ustúpi ako akné. Ale o čo pohodlnejšie by bolo zostať stáť a vychutnávať pocit, že už vlastníme pravdu? O čo príjemnejšie je nadobudnúť pocit, že už sme v cieli, a nie „na ceste“? Aká príjemná je predstava, že sme objavili „tú pravú“ filozofiu! O čo ľahšie je dnes žiť v podstate živočíšne a za cenu ilúzií! Skvele to vyjadril veľký hľadač pravdy, Friedrich Nietzsche: „Koľko pravdy znesie, koľko pravdy sa odváži duch? – to sa mi stalo vlastným meradlom.“

Európa a tradícia

S Európou bol a azda aj vždy bude spojený dôraz na tradíciu. Pragmaticky inštalovať „liberální řád“ podľa vzoru USA azda prinesie vyšší ekonomický rast, ale zároveň (zdá sa, že nevyhnutne) je cestou k úpadku kultúry, umenia, filozofie, náboženstva, skrátka čohokoľvek, čo nie je takpovediac „účelné“ alebo z ekonomického hľadiska „užitočné“, úpadku všetkého, čo nezvyšuje hrubý domáci produkt. Vznikne tendencia redukovať všetko na ekonomické pojmy. Príkladom môže byť nedávne „zrnko múdrosti“ Václava Klausa, ktorý sa v diskusiách o oddelení cirkvi od štátu zasadzuje za to, aby náboženstvo zostalo „súkromným statkom“. Náboženstvo statkom. Ťažko si predstaviť duchovný rozmer človeka, ktorý vychádza z tejto premisy.

V každom prípade, snaha amerikanizovať starú dobrú Európu (z ktorej vlastne americká civilizácia vzišla) nemôže byť cesta. Európa by mala zostať iná. Euroskepticizmus živený multikulturálnym liberalizmom, ktorý fascinuje všetko „iné“, len nie to pôvodné a vlastné, je známkou nezrelosti. Európa ostane rôznorodá práve vtedy, keď Európania neupadnú do konsumerizmu, masovej pa-kultúry, fragmentácie poznatkov v dôsledku špecializácie, únavy z pracovného výkonu, jednorozmernosti, účelovosti existencie a zneužívaniu samých seba v prospech hromadenia vecí, slovom, do zotročenia ducha. Príliš často zabúdame na varovanie veľkého filozofa Antione de Saint-Exupéryho: „Áno, pre zvieratá existujú iba veci. Ale ty si človek a nežiješ z vecí, ale z ich zmyslu.“ Európania si to našťastie zatiaľ uvedomujú o čosi intenzívnejšie, čo sa odráža aj na spoločenskom poriadku a konzervatívnejšom ekonomickom a spoločenskom usporiadaní. Zdá sa, že väčšina Európanov sa ešte nedala zdegradovať na prvok v systéme, na výrobný činiteľ, ktorý iba produkuje a spotrebúva. Takýto import technokracie, pragmatizmu, libertarianizmu (relativizmu prezlečeného za slobodu) degeneruje človeka, ničí hodnoty a vykoreňuje ľudí.

Radšej bez národných politikov

Dúfam, že Európania sú natoľko zodpovední, že nepodľahnú módnej vlne euroskepticizmu. Možno práve teraz, v čase globálnej vojny proti terorizmu, si treba pripomenúť slová Willyho Brandta: „Mier síce nie je všetko, ale bez mieru je všetko ničím.“ Kooperativistom odkazujem, že kooperovať sa dá, ale iba dovtedy, kým národné štáty kooperovať chcú. Bola to demokracia, ktorá v minulosti volila nacistov aj komunistov. Kde je záruka, že niektoré budúce voľby v členských krajinách nevyhrajú ľudia typu Le Pen, Haider, Slota. Som zvedavý, ako by európski kooperativisti „kooperovali“ napríklad s Haiderovým Rakúskom. Zrejme tak, ako kedysi s predvojnovým Nemeckom. Kde, ak nie v európskom federalizme, je záruka, že štáty kooperovať neprestanú? A národní politici, ktorí hovoria o toľkej prebujnenej byrokracii, by si mali predovšetkým zamiesť pred vlastným prahom. Z dlhodobého hľadiska to môžu byť práve oni, ktorých už v prípadnom európskom federálnom systéme nebudeme potrebovať. Mne osobne chýbať nebudú. Vám áno?

Marek Hrubčo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk