Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

euroRVHP?
25-06-2004 / Jarmila Urvová / EUtópia

Európski politici dotiahli v piatok v noci takmer dvaapolročné rokovania o európskej ústave do úspešného konca. Preteky s časom sa skončili – boj, v ktorom záležalo viac na rýchlosti ústavy než na jej obsahu, vyhralo írske predsedníctvo.

V roku 2001 si Európska únia v Laekenskej deklarácii položila mnoho otázok o svojom fungovaní, budúcnosti a svojej ideálnej podobe. Prišla k záveru, že Európska únia potrebuje reformu, aby sa stala demokratickejšou, transparentnejšou a efektívnejšou a reformou Konvent o budúcnosti Európy pod vedením Valeryho Giscarda d’Estainga. Laeken síce načrtol aj možnosť, či by Európa niekedy v dlhodobej perspektíve nemohla mať ústavu, zároveň navrhoval prehodnotiť napríklad rozdelenie kompetencií s dôrazom na dôveru v národné štáty, že treba zjednodušiť a zredukovať množstvo legislatívy a zamedziť vzniku superštátu. Giscard však zrejme zacítil svoju životnú šancu zapísať sa do histórie a výsledkom činnosti Konventu, ale najmä jeho samého, bol návrh ústavy, ktorý rozširuje európske chápadlá a ktorý vzniku superštátu priamo vydláždil cestu.

Ocino Európy

Rokovania, ktoré nasledovali a vyústili minulý piatok do prijatia textu ústavy, ukázali, že nielen Giscard dostal chuť stať sa “otcom – zakladateľom”. Mottom rokovaní nebola demokratickejšia, transparentnejšia a efektívnejšia EÚ, ale čo najrýchlejšie prijatie dokumentu, aby sa to-ktoré predsedníctvo a aktuálne politické reprezentácie mohli popýšiť ústavotvorným primátom. V tejto súvislosti bol najpodstatnejší boj o moc – počty komisárov a kvalifikovaná väčšina boli najčastejšie diskutovanými témami, spolu s ministrom zahraničných vecí a spoločnou bezpečnostnou a obrannou politikou. Ako si niektoré štáty predstavujú demokratickejšiu Európu v praxi, predviedlo napríklad Nemecko vydieraním “ústava za eurofondy”.

Ústava je zrkadlom aj dnešnej EÚ

Iste, väčšina dokumentu je sumárom toho, čo je už dávno platné v už prijatých zmluvách. V tomto smere ťažko možno euroústave poprieť jej prínos – aj vďaka svojej diskutovanosti vyniesla pekne pokope na svetlo bludy, ktorými chcú európski sociálni inžinieri urobiť z Únie raj na svete – za všetky stačí spomenúť Spoločnú poľnohospodársku politiku. Tvorcovia ústavy sa však nenechali zahanbiť a plazivú centralizáciu o dosť vylepšili, napríklad aj spomínanou kvalifikovanou väčšinou, či klauzulou flexibility.

Konvent a možno aj ústava – lepšie povedané, to, čím mala pôvodne byť – boli skutočne historickou šancou. Boli šancou zastaviť rozbehnutý vlak Únie rútiaci sa k superštátu a jej navráteniu do podoby jej pôvodného zmyslu: k voľnému trhu. Ak by európskym politikom skutočne záležalo na väčšej efektivite a transparentnosti, mali šancu zbaviť sa toľko kritizovanej Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Ak by im záležalo na priblížení Únie k občanovi a rešpektovaní princípu subsidiarity, mohli napríklad prehodnotiť regionálnu politiku, o ktorej neefektívnosti bolo v poslednom čase popísaných štúdií viac než dosť. Ak by im záležalo na vlastných štátoch, mohli zvrátiť ich postupnú stratu suverenity. A mohli ešte oveľa viac. Napriek tomu o takejto skutočnej reforme nepadla v procese prijímania ústavy ani zmienka. A ani zmienka nepadla o tom, že by ústava nakoniec nemala byť prijatá. Výstup z Konventu mal punc posvätnosti, aj bez zmienky o kresťanstve v jeho preambule.

Ondriašova pravdivá recenzia

Cesta ústavy sa však v Írsku neskončila, najnapínavejšia časť sa ešte len začína – ratifikácia vo všetkých členských štátoch. To, že sa tak v priebehu najbližších dvoch rokov skutočne stane, však zďaleka nie je isté. Hystéria, ktorá chytá niektorých európskych politikov pri vyslovení domnienky neúspechu, či slova “referendum”, ktoré môže znamenať to isté, je príznačná: “štátnictvo” by sa pre nich v tom prípade nekonalo. “Zavariť” im v tomto smere môže najmä Veľká Británia a Poľsko.

Aj názory slovenských politikov, tak ako ich prezentovali bezprostredne po medzivládnej konferencii, hovoria o tom, kde je dnes Európska únia a kde sú naše politické strany. S názorom poslanca Karola Ondriaša, že čítať návrh ústavy je ako čítať program KSS, sa nedá iné, než súhlasiť. A skutočne, nielen ustanovenia o plnej zamestnanosti, či sociálnom pokroku pripomínajú „staré dobré časy“. Zastupca Smeru by zas veľmi rád videl, aby sa o témach, ako sú interrupcie, rozhodovalo na európskej úrovni. Prečo asi? V pokrytectve vedie SDKÚ, ktoré stotožňuje súhlas občanov SR so vstupom do EÚ so súhlasom s jej ústavou. Jedinou parlamentnou stranou, ktorej nezaslepujú zrak eurofondy, falošná solidarita a takzvané sociálne práva, je KDH.

Ako ďalej, Slowakei?

Zdá sa, že v takomto zložení zostáva len dúfať, že Slovensko sa pripojí k tým krajinám, ktoré budú mať odvahu vzdorovať nezmyselným štátnickým ambíciám. Aby sa naša cesta za slobodou, ktorá sa začala pred pätnástimi rokmi, neskončila v ďalšom socialistickom superštáte pod nemeckou-francúzskou taktovkou.

Jarmila Urvová

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk