Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

V Iraku treba zotrvať
26-05-2004 / Mária Nemcová / Komentáre

Blíži sa termín odovzdania moci Američanmi do rúk Iračanov a medzičasom sa aj my pýtame, či majú naši chlapci zotrvať v Iraku.

Argumentácia proti sa opiera o to, že zbrane hromadného ničenia sa nenašli a tak celá akcia stráca svoju legitimitu a my nemáme v nelegitímnej akcii, čo robiť. Navyše, objavili sa ohavné zábery mučenia irackých väzňov americkými vojakmi, publikované zlyhania americkej administratívy a iné škandály...

Bezhodnotovosť alebo zodpovednosť?

Zotrvanie slovenských vojakov v Iraku má svoj politický a ľudský rozmer. Slovenská republika bola prvá z kandidátskych krajín do NATO, ktorá sa 31. januára 2003 pripojila k listu ôsmych a vyjadrila tým podporu USA. Naša reálna podpora sa premietla do podoby vyslania protichemickej jednotky do Iraku. V tom období sme patrili ešte len ku kandidátskym krajinám. 8. mája 2003 americký Senát rozhodol o rozšírení Aliancie, k čomu nepochybne prispelo i správanie sa kandidátskych krajín. Tu sa vynára otázka, či deklarovaný proatlantizmus zo strany Slovenskej republiky (aspoň čo sa týka vlády súčasného obdobia) nebol len integračný pragmatizmus, za ktorým sa môže skrývať bezhodnotové manévrovanie malej krajiny vo vodách medzinárodnej politiky. Ak však išlo o úprimné vyjadrenie podpory s vedomím ozajstných rizík zo strany irackého režimu, bol to zodpovedný prejav našej administratívy v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Zachrániš jedného, zachrániš všetkých...

Slovensko by malo naďalej pôsobiť ako dôveryhodný partner, či už v NATO alebo EÚ a musí vedieť si stáť za svojou líniou aj napriek tomu, že paralelne na jednom kontinente pôsobí napríklad s Francúzskom, ktorého prezident sa na margo vyhlásenia V10 vyjadril, že kandidátske krajiny premeškali svoju príležitosť mlčať. Musíme si uvedomiť, že sme schopní do Európy priniesť (spolu s ostatnými krajinami) novú historickú skúsenosť, skúsenosť boja nielen za slobodu, ale aj boja za vôľu k slobode, ktorú, zdá sa, „ľavicovo švihnutá“ Európa stratila. Politický rozmer je jasný: zadefinovať si svoje postavenie, preukázať ho v konkrétnych činoch a pevné stáť za svojimi rozhodnutiami, ktoré sa nebudú meniť pod silnými emóciami (ako napríklad tie, ktoré vyvolali zábery mučenia irackých väzňov) a pod náladami verejnej mienky.

Ľudský rozmer je jednoduchší a vyplýva zo samotnej hĺbky srdca. Akákoľvek vojna je vždy tragická, smutná a plná obetí. Aj tá v Iraku nebola iná. Zahynulo množstvo civilistov a vojakov, v drvivej väčšine z americkej strany. Je akýmsi vnútorným zákonom každého z nás, a zároveň povinnosťou, vyjadriť pozostalým obetí úprimnú sústrasť, a to na oboch stranách. A práve kvôli týmto obetiam je našou povinnosťou zotrvať v Iraku, pokiaľ budúca iracká vláda bude chcieť. Môže dôjsť k výmene protichemickej jednotky za inú, zameranú viac na tzv. peacekeeping či peacebuilding. Naša prítomnosť je nevyhnutná. Námietka typu, že sme len malou kvapkou v mori, alebo typu čo vlastne taká malá krajina akou je Slovensku zmôže, je podľa môjho názoru odmietnuteľná kresťanským – zachrániš jedného, zachrániš všetkých. Práve teraz Irak a iracký ľud sa nachádza istým spôsobom v ťažšej fáze ako samotná vojna. Je na ceste budovania stability a mieru, spravodlivosti, nachádzania vlastnej identity a pokusu zodpovedného užívania si svojej slobody. Eufória po známom „máme ho“ vyprchala a nastúpil každodenný život.

Pomôžme Američanom

Udržiavanie vnútornej a vonkajšej bezpečnosti ako základný predpoklad transformácie, je nevyhnutnou súčasťou celého procesu, ktorý sa naštartoval 16. marca 2003 a zároveň jeho najdôležitejšou časťou. Len po jeho úspešnom zakončení budeme vedieť, že obete neboli zbytočné. Je našou zodpovednosťou nenechať Američanov osamotených a v prípade zlyhania, v čo neverím, jej dôsledky prijať. Platí jednoduché: „to, čo sme začali, musíme aj dokončiť.“

Ak je solidarita súčasťou západnej civilizácie, tak jej najväčší prejav bol v oslobodení irackého ľudu a Slovenská republika tak prejavila aj svoju ľudskú stránku. Z hľadiska Iračanov, stability regiónu a svetovej bezpečnosti, je životne dôležité, aby sa solidarita nekončila tam, kde začínajú problémy.

Slovensko, Amerika, ale aj iné krajiny z koalície si to musia uvedomiť, aby nedošlo k tak často opakovanému argumentu ľavice, k vraj druhému Vietnamu, ktorý sám o sebe prekrúcajú, uspôsobujú svojmu ideologickému jazyku a zanechávajú stopy nepravej viny v amerických dušiach. Strach sa môže stať naším najväčším nepriateľom, tak ako sa to už stalo v Španielsku, a preto je treba postaviť sa mu, čo v našom prípade znamená: aby slovenskí vojaci zotrvali v Iraku.

Mária Nemcová
Autorka je členkou KDMS.

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk