Reformy legendárnej M. Thatcher inšpirujú ešte aj po 25 rokoch (tento mesiac je výročie jej nástupu do Downing Street 10) po celom svete. Čo však imponuje viac než zmeny inštitucionálneho rámca pre štát a ekonomiku, je hodnotový posun britského obyvateľstva, ktorý sa udial počas 18-ročnej vlády konzervatívcov.

Zmena možná!

Okrem ekonomického ozdravenia sa radoví občania posunuli od vzývania štátu k vlastnej iniciatíve a spoliehaniu sa na seba. Do sŕdc Britov sa vrátil duch podnikavosti a osobnej zodpovednosti. Reforma hodnôt a myšlienok, ktorú Maggie uskutočnila je impozantnejšia a trvácnejšia, než akákoľvek reforma systému. Tento úspech je ešte o to prenikavejší, že konzervatívna revolúcia zmenila aj Thatcherovej odporcov – britskú Labour Party.

Ako sa jej to podarilo? Je možné dosiahnuť podobný posun v konaní a hodnotách radových ľudí, ktorí sa o politiku azda ani nezaujímajú aj u nás na Slovensku? Som presvedčený, že áno!

Britská choroba

Voľby, uskutočnené bezprostredne po víťazstve v druhej svetovej vojne, uvrhli Britániu dlhodobo na cestu skazy. Konzervatívny Churchill bol vystriedaný labouristom Atleem, ktorý okamžite na ostrovoch začal zavádzať socializmus a plánovanie. Británia, tak ako toľkokrát v dejinách mala odvahu kráčať nevyšliapanými chodníčkami, budujúc svoj wellfare state v čase, keď na kontinente uskutočňovali kresťanskí demokrati svoj hospodársky zázrak. Táto cesta však krajine za tridsať rokov svojho pôsobenia spôsobila to, čomu sa hovorí „britská choroba“.

Inflácia na úrovni 24%, daňové sadzby až na úrovni 98%, obrovská nezamestnanosť, štátny dirigizmus, neobmedzený vplyv odborov, ktoré v roku 1974 povalili konzervatívnu vládu Edwarda Heatha, neustále štrajky, dotované podniky na pokraji krachu – to bol na konci 70. rokov výsledok povojnového politického konsenzu, ktorého sa až do nástupu M. Thatcherovej držala aj konzervatívna strana.

Ekonomický úpadok mal za následok aj oslabenie pozície Británie na svetovej politickej scéne: chaotické osamostatňovanie sa kolónií a situácia, keď Londýn vážne uvažoval o jednostrannom nukleárnom odzbrojení zoči voči Sovietskemu zväzu.

Život bežného Brita regulovalo na každom kroku tisíce smerníc a nariadení. Vlastne už krátko po vojne vznikali po celom Anglicku vládne poradne, kde úradníci ľuďom radili, ako sa v byrokratickej džungli dirigistického štátu orientovať.

A najhoršie bolo, že jedni regulácie si vyžadovali ďalšie a stále ďalšie zásahy do ekonomiky pri stále väčšej daňovej a odvodovej záťaži obyvateľstva. Británia sa mala stať učebnicovým príkladom prechodu od trhovej k centrálne plánovanej ekonomike tak, ako ho opísal F. A. von Hayek v knihe Cesta do nevoľníctva. Upadajúca krajina so zdemoralizovanou pravicou, to bola Veľká Británia pred Margaret Thatcherovou.

Svetlo na konci tunela

Ešte v polovici 70. rokov existovalo len zopár politikov, ktorí si uvedomovali potrebu zmien. Okrem neskoršej Železnej lady to bol najmä Keith Joseph, Alfred Sherman a vojnový hrdina Airey Neave.

V čase, keď lord Blake vyslovil svoj výrok, založil Keith Joseph konzervatívny think tank Center for Policy Studies. Práve on bol duchovným motorom neskoršej trhovej revolúcie.

Prvotným cieľom bolo ovládnuť konzervatívnu stranu. Nebolo to jednoduché, hoci mnohí už mali plné zuby Heatha a jeho bezzubých kompromisov. Strana sa mala odvrátiť od povojnového konsenzu, k čomu mali viesť semináre, prednášky, knihy, i slávnostné obedy, ktoré Centrum politických štúdií organizovalo. Žurnalistom a politikom sa rozdávali diela konzervatívnych klasikov, s Hayekom na samom vrchu.

Cieľom inštitútu bolo odhaliť vnútorné protiklady a absurdnosti štátu blahobytu, spochybňovať nespochybniteľné, rozbíjať modly povojnového konsenzu, myslieť nemysliteľné a kráčať novými chodníčkami. Práve v tomto období sa vypracovali východiská pre Thatcherovej neskoršie reformy.

Voľby v roku 1974 vyhral labourista Harold Wilson absolútnou väčšinou hlasov. Heath musel svoje kreslo vodcu toryovcov uvoľniť energickej lady. Keith Joseph sa stal členom tieňového kabinetu ako „minister pre myšlienky“. Jazdil krížom – krážom po krajine, aby svojimi prejavmi napokon zvíťazil vo vojne ideí. Krajina začala cítiť, že zmena je potrebná.

Doba obratu

V roku 1979 paralyzovala krajinu vlna štrajkov. Londýnom sa šíril mŕtvolný zápach tiel, ležiacich v márniciach, pretože štrajkovali aj zamestnanci pohrebných ústavov. Voľby do dolnej snemovne vyhrali konzervatívci. Obsah následných štrukturálnych reforiem vychádzal z rámca, ktorý opísal Hayek vo svojej knihe Constitution of Liberty. V detailoch boli už načrtnuté predtým, no napriek tomu ich aplikácia sa nediala podľa vopred daného cestovného poriadku. Kto kritizuje reformy Dzurindovej vlády pre údajnú nekoordinovanosť by si mal uvedomiť, že to vyčítali už Thatcherovej. Británia sa opäť vydala po nevyšliapanom chodníčku. Treba si uvedomiť, že išlo o prvú krajinu, ktorá sa zbavením štátu blahobytu katapultovala do informačného veku. USA sa po nej vydali v roku 1980 (Reagan), Nový Zéland v roku 1983 (Roger Douglas), ČR potom v 90. rokoch (Klaus), Slovensko v roku 2002 a Nemecko s Francúzskom sa pomaličky rozhýbavajú až teraz. Práve preto sa Thatcherovej reformy zdajú byť nekoordinované a príliš experimentálne. Táto trhová revolúcia ale bola úspešná a predstavovala ďalší dar Anglicka západnej civilizácií po koncepcii rule of law, parlamentarizme a priemyselnej revolúcií.

Veľkou otázkou bola najmä monetaristická fiškálna politika, ktorá dávala nové odpovede tam, kde Keynesove prestávali platiť. Monetarisitcký prístup bol nevyhnutný pre zvládnutie dlhodobej inflácie, hoci nezamestnanosť najskôr vyskočila do vzduchu. Jej úsilie bolo úspešné a Spojené kráľovstvo má dodnes jednu z najnižších nezamestnaností a tiež minimálnu infláciu.

Aby vláda naštartovala hospodársky rast, rapídne znížila dane a zredukovala sociálne výdavky (pri súčasnom raste výdavkov na obranu). Už za jej vlády (rovnako ako neskôr pri Reaganovi, Bushovi a Miklošovi) hovorila ľavicová opozícia o tom, že ide o znižovanie daní len pre bohatých. Uskutočnila sa aj dôchodková reforma a Angličania si začali sporiť na vlastných dôchodkových účtoch. Aby vláda vykryla výpadok daňových príjmov a ozdravila neefektívne štátne podniky, rozbehla grandióznu privatizáciu. Vtedy sa ešte tvrdenie, že cudzí kapitál ohrozuje suverenitu bralo vážne. Kritizovaná bola aj zato, že pred predajom firmy vláda reštrukturalizovala, aby ich urobila atraktívnejšie pre potenciálnych kupcov.

Potom, ako vláda prežila štrajk baníkov, popasovala sa s odbormi. Thatcherová vlastne odborárom pomohla. Jej zákony obmedzili angažovanie sa odborov vo vysokej politike a poslal ich tam, kam patria – do fabrík. Ďalší zákon reagoval na mnohé nedemokratické praktiky v britských odboroch a rušil mnohé ich privilégiá.

Koniec štátnych podpôr pre neefektívne podniky uvoľnil zdroje, ktoré potom mohli tiecť tam, kde boli naozaj potrebné, najmä do vyššej pridanej hodnoty. Thatcherovej a Reaganova politika dopomohla na svet novému informačnému svetu 21. storočia.

Spoločenské rozdiely

Čo sa konzervatívcov týka, vyčíta sa im nárast spoločenských rozdielov. Thatcherová raz povedala: „potrebujeme viac milionárov a bankrotárov“. Znamená to, že milionári nie sú parazitmi spoločnosti, ale že ju ťahajú dopredu. Pokiaľ ide o bankroty, nedávno aj Svetová banka prehlásila, že medzi kvalitou konkurzného práva a bohatstvom krajiny je vzťah priamej úmery.

V Británii je naozaj dnes veľa milionárov, ale zároveň sa zvýšil aj počet chudobných, najmä medzi farebnými prisťahovalcami. Nárast sociálnych rozdielov je však treba akceptovať ako výraz prirodzených rozdielov medzi ľuďmi. Liberálna ekonomická politika dáva talentovaným jedincom možnosť vyniknúť. Nie každý má predpoklady na podnikanie, ale tým, čo ich majú, treba umožniť bohatnúť, rozširovať svoj biznis a vznikom nových pracovných miest potiahnuť aj zvyšok spoločnosti.

Je zaujímavé, že slobodný trh tlačí aj na rodiny, aby boli súdržnejšie. Existujú štatistiky, podľa ktorých aj na Slovensku prepadli do chudoby najmä zvyšky rozvrátených rodín. Tam, kde má rodina dva príjmy (od otca i matky) sa darí chudobu držať preč. Je to veľký kontrast oproti gangsta – štvrtiam na predmestí veľkomiest celého sveta, kde sociálne dávky rozvrátili prirodzenú rodinu i dobré mravy.

Aj v Anglicku sú chudobní ľudia často osobami s neusporiadaným životom. Buď sú to alkoholici, narkomani, ilegálni imigranti, ktorí nevedia poriadne po anglicky alebo mladé matky – samoživiteľky.

Tieto živly majú často veľmi podivné sociálne návyky. Aj tu však existujú mechanizmy, často charitatívneho druhu a jednotlivci, ktorí kresťanský pojem solidarity s chudobnými napĺňajú každodennou pomocou a nie pokryteckým volaním o pomoc štátu.

Napriek hystérií labouristov, ich temné vízie z 80. rokov sa nenaplnili. Spojené kráľovstvo sa nevrátilo k biede viktoriánskeho Anglicka 19. storočia. Oliver Twist zostal strašiť len v hlavách nepolepšiteľných socialistov, časom sa však aj tí zmenili.

Zmena myslenia

Margaret Thatcher a John Major zastavili úpadok Veľkej Británie a vrátili jej postavenie i vplyv, ktorý prekoná aj chradnúce Francúzsko. Zmenili sa aj ľudia a to napriek tomu, že ľudia zmeny po celé osemdesiate roky odmietali a Železná lady bola suverénne najnenávidenejšia premiérka v 20. storočí. 18 rokov konzervatívnych vlád postavilo ľudí pred rozhodnutie: buď budem čakať, kým sa nezmení „ultrapravicová neoliberálna vláda“ alebo sa zmením sám a pokúsim sa využiť šancu, ktorú mi nový systém ponúka.

Ďalším spôsobom ako zmeniť myslenie ľudí bola snaha vlády zmeniť zamestnancov štátnych podnikov (ktoré mali najproblematickejšie odbory) na kapitalistov, tým že by dostali účasť na svojich podnikoch. Toto inšpirovalo aj Klausovu neskoršiu kupónovú privatizáciu, ktorá však taká úspešná nebola. Možno aj preto, že privatizácia štátnych podnikov v Británii prebehla bez korupčných škandálov, ktoré sprevádzali transformáciu v strednej Európe.

Každopádne, dnes možno v Anglicku na každom kroku stretnúť ľudí najrôznejšieho veku, pohlavia, či spoločenského postavenia, ktorí zo záujmom študujú ekonomické stránky denníkov a vášnivo diskutujú o výške akcií, či kurze libry...

Svoju zásluhu na zmene myslenia a posune v hodnotách má nesporne aj samotná dĺžka pôsobenia toryov na Downing Street 10 – od roku 1979 do roku 1997. Posun napokon nastal aj v labouristickej strane. Tak ako je filozofia „tretej cesty“ pre Blaira len marketingovým balením, v ktorom sa skrýva politika takmer totožná s politikou konzervatívcov, tak je zase pre Fica len pozlátkom, pod ktorým sa skrýva starý dobrý komunizmus. Labouristi už nemajú záujem na centrálnom plánovaní a znárodňovaní, dokonca zvyšujú školné.

Národný liberalizmus?

Samotný fakt, že MT prežila prvé voľby v roku 1983, bol možný len preto, lebo vlastenecká vlna, vyplývajúca z víťaznej vojny s Argentínou nechala Britov zabudnúť na ťažké reformy. Bolo jasné, že zbabelí a opatrní labouristi by sa na také niečo nezmohli a národ sa zjednotil okolo svojej premiérky.

Súdržnosť je dôležitá aj pre ľavicu. Na jej dosiahnutie však používa výlučne (aké prekvapenie...) peniaze iných ľudí, ktoré ako výpalné hádže do úst chudobným skupinám. Nie kohézne fondy, ale tradičné hodnoty ako vlastenectvo a zdieľaná náboženská viera sú tým najlepším tmelom pre každú spoločnosť.

Problém našich nacionalistov je v tom, že je to nacionalizmus zmiešaný so socializmom. Je to nacionalizmus neúspešných, ktorí aby sa presadili, potrebujú rôzne podporné programy, hoci najčastejšie sa pod cítením našich národných socialistov skrýva klientelistický a korupčný záujem. Pre Slovensko je tragédiou, že si národné témy sprivatizovali darebáci. Mali by sme odhodiť koncepciu ukrivdeného národa, ktorému stále niekto ubližuje! Národný socializmus treba nahradiť národným liberalizmom, ktorý jasne povie, že ťažké reformy sa robia aj preto, aby bolo Slovensko silnejšie.

Nacionalizmus ufňukancov a darebákov treba nahradiť étosom národného úspechu, ktorý sa nemeria tým, čo pre ľudí urobí štát, ale čo každý urobí sám pre seba. Politika je plná paradoxov a jeden z nich je, že nie ten národ je bohatý, ktorý zomknutý kráča za akýmisi spoločnými cieľmi, určenými nejakou osvietenou elitou. Bohaté sú tie národy, kde si každý jednotlivec môže sledovať vlastné ciele.

Ak týždenník Domino Fórum otvoril komunikačný kanál medzi klasickými liberálmi a náboženskými konzervatívcami, dnes je treba penetrovať myšlienkami klasického liberalizmu aj národnú myšlienku. Modelu národného liberalizmu nehrozí podobné zvulgárnenie ako národnému socializmu, pretože v ňom nezáleží na tom, kto hlasnejšie zakričí, že je Slovák, ale kto odvedie viac skutočnej práce.

Zmena Slovenska

Príklad Veľkej Británie vypovedá o tom, že reformy treba robiť na dvoch úrovniach. Na jednej strane by tu mali byť politici, ktorí zmenia inštitucionálny rámec, na strane druhej by tu mali byť organizácie, ktoré tak ako Josephovo Centrum politických štúdií pracujú medzi ľuďmi a snažia sa o posun v myslení.

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, Hayekova nadácia, Združenie daňových poplatníkov, Inštitút pre slobodnú spoločnosť, INEKO, Domino Fórum, Pravé Spektrum, Eunie.sk, i relácie ako Trendy a analýzy, či Pod lampou – každý je iný, ale všetko sú to nástroje zmeny duchovnej klímy na Slovensku.

Politik nemá verejnú mienku viesť, má ju počúvať. Musí sa prispôsobiť voličom, inak v demokracii skončil. Ak však sami ľudia budú od politikov žiadať radikálnejšie postoje, politici sa prispôsobia. To však nie je jediný problém. Súčasnú pravicovú vládu by bolo treba udržať až do roku 2006 a najlepšie by bolo, aby sme takúto vládu mali aj v ďalšom volebnom období, teda až do roku 2010, či dlhšie.

Slovensko zrejme v horizonte niekoľkých rokov čaká erupcia euroskeptického myslenia. Je len na nás, slovenských konzervatívcoch, či to bude náš euroskepticizmus, alebo zápecníctvo našich národných socialistov.