Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Užitoční idioti
03-02-2004 / Lukáš Krivošík / Slovenská otázka

Dvadsaťdeväť osobností kultúrneho a spoločenského života vyzvalo Mikuláša Dzurindu a Ivana Šimka, aby boli rozvážni. Táto výzva bratislavskej kaviarne zase raz dokázala, že len jedno je pre krajinu horšie než mizerní politici – mizerná elita.

Intelektuálna zodpovednosť

Nikto netvrdí, že napríklad signatárka výzvy, Emília Vášáryová nie je prvotriedna národná umelkyňa. Podpísané osobnosti skutočne patria k elite vo svojom fachu. Pod výzvou Dzurindovi a Šimkovi nájdeme mnohé, notoricky známe mená: M. Kusý, J. Stern, A. Hryc, M. Porubjak, S. Szomolanyi, alebo Katarínu Zavackú, neúnavnú strážkyňu sekulárneho charakteru štátu, ktorá vždy striehne na každý pohyb KDH a katolíckej cirkvi...

Ide zväčša o (ľavicovo-) liberálnych intelektuálov, ktorí pri predsedovi SDKÚ stáli od samého začiatku. Je príznačné, že Dzurindu i Šimka nevyzývali k zodpovednosti, k rozvahe a k demokratickým pravidlám hry, keď porušoval dohody a rozbíjal KDH, či DS a neprekážali im ani opakované podrazy SDKÚ voči Strane maďarskej koalície, či podkopnutie nášho severného suseda na rokovaniach o euroústave. Práve naopak, keď SMK zvažovala odchod z prvej Dzurindovej vlády, „osobnosti“ opäť vyzývali k zodpovednosti.

Základná povinnosť každého intelektuála je poctivosť voči pravde, a to aj keď ide o vlastných. Vynikajúcim príkladom bol George Orwell. Kto pochybuje o jeho ľavicovej orientácii mal by si prečítať jeho knihu Up and Down in London and Paris. Orwell však pravdu miloval viac než socializmus. Keď sa v Španielsku stal svedkom vraždenia, organizovaného jeho súdruhmi, napísal zdrvujúce kritiky tohto systému, Farma zvierat a 1984. Na konci druhej svetovej vojny dokonca Orwell napísal pozitívnu recenziu na Hayekovu knihu Cesta do nevoľníctva, hoci liberálny filozof bol názorovo úplne inde než on.

Naša pseudoelita

Žiaľ, naša tzv. elita pravdu a poctivosť nehľadá. Nečudo, veď často ide o ľudí, ktorí majú za sebou životnú cestu plnú pozoruhodných názorových kotrmelcov. SDKÚ, na ktorú stavili, je dnes v médiách najčastejšie skloňovanou stranou v súvislosti s korupciou a klientelizmom, hneď popri ANO a HZDS. Naše liberálne elity sú priamo za tento stav zodpovedné. Namiesto toho, aby premiérovi kládli nepríjemné otázky o medializovaných kauzách a trvali na slušnosti, sa stali jeho obhajcami. Politik by sa však mal vedieť brániť sám, a nie využívať k tomu intelektuálov, ktorí by mali byť v určitých veciach zásadoví.

Nejde pritom ani tak o to, že aj politici zmeny zrejme obchádzajú zákon. Zlepšenie situácie v tejto oblasti je vecou postupného vývoja. No na zlepšenie je treba tlačiť a nie zmieriť sa so stavom: „šak zlodej je náš“. Dnešný marazmus slovenskej politiky je priamym dôsledkom morálneho relativizmu bratislavských ľavicovo-liberálnych intelektuálov.

Hra o prezidenta

„Z dvanásť kandidátov sú dvaja slušní, Bútora a Mikloško a voliť budem jedného z nich“, to je postoj, ktorý v poslednej dobe počujem na každom kroku. Priznám sa, že sám som dal Martinovi Bútorovi podpis pod petíciu za kandidatúru. Určite by nebol zlým prezidentom. Viaceré okolnosti jeho kandidatúry však zaváňajú ďalšou hrou našich liberálnych intelektuálov. Od samého začiatku bolo jasné, že prezidentské voľby budú o tom, ktorý ex-súdruh zasadne v bývalom pionierskom paláci. František Mikloško bol príjemným osviežením kampane. Práve on mohol reprezentovať tých voličov, ktorí nechcú, aby ešte dvadsať rokov po páde komunizmu sedel v prezidentskom paláci človek so straníckou minulosťou. Liberálne elity však KDH nikdy nemali v láske. Vyhovovalo im spojiť sa s kresťanskou demokraciou proti Mečiarovi a využívať jej rozvetvené zázemie a štruktúry, ale keď Dzurinda plánoval zničenie KDH, nepohli ani prstom. Dokonca ani v nepomerne dôležitejších otázkach než je Dzurindov osobný spor so Šimkom, napríklad pri súboji ministra Lipšica o protikorupčné zákony s ANO nebolo elity počuť. Miroslav Kusý sa naopak nechal počuť, že katolícky prezident je to isté ako komunistický a že potrebujeme „občianskeho kandidáta“. Práve Mikloško pritom určite nie je žiadny stredoveký Savonarola.

Je zaujímavé, že po Bútorovi ako kandidátovi na prezidenta nebol nijaký dopyt, do tejto polohy ho začal pretláčať vlastne až denník SME. Vznikol „výbor osobností“, ktorý akože vyzval bývalého veľvyslanca, aby prijal kandidatúru. Hlavná vec, že letáky, plagáty aj internetová stránka „za dobrého prezidenta“ boli už pripravené. Ak som aj o Bútorovi uvažoval ako o možnom kandidátovi, tak mediálne hry okolo neho ma dokonale znechutili.

Návrat idiota

V USA zvyknú ľavicovo-liberálnych intelektuálov nazývať aj „useful idiots“. V 30. rokoch totiž do Ruska vo veľkom cestovali ľudia ako G. B. Shaw, či H. G. Wells a po návrate referovali, aký je sovietsky systém dokonalý. Stalin sa o západných intelektuáloch, ktorí mu na Západe robili reklamu vyjadril, že „sú to moji užitoční idioti“. Slabosť pre komunizmus je typická aj pre mnohé univerzitné autority a pre takmer celý Hollywood. Príkladom je mediálny manipulátor Michael Moore, ale aj mnohí ďalší. V Amerike s nimi však majú už dosť skúseností a ich petície nikdo neberie vážne. Mali by sme si vziať príklad...

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk