Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Prcák na jazyk
26-01-2004 / Lukáš Krivošík / Kultúrna vojna

„Zbrusu nové slovo v sebe skrýva objektivitu a čistotu legálnej, čerstvo vyrazenej mince. Keď s ním začnú ľudia manipulovať, čoskoro podľahne procesom inflácie, či deflácie a získa morálny, či amorálny nádych.“

Paul Johnson, Nepriatelia Spoločnosti

V sobotu, 10. januára odvysielal Slovenský rozhlas nočnú reláciu Linka nádeje na tému národného sebavedomia. Hosťom moderátorky bol univerzitný profesor Zelina, ktorý tiež odpovedal na otázky divákov.

Veľa z toho, čo v relácii odznelo, stojí za zamyslenie, hoci tu bolo aj nemálo komplexov a nacionalizmu, najmä medzi telefonujúcimi. My Slováci máme zrejme problém nájsť si zdravú, vlasteneckú strednú cestu medzi prehnaným nacionalizmom a zakomplexovanosťou.

Profesor Zelina pôsobil vyrovnaným dojmom až po jedno kuriózne vyhlásenie. Hovoril o prenikaní cudzích slov, najmä anglického pôvodu do slovenčiny. Čistotu jazyka si vraj máme chrániť, lebo jemu sa preberanie anglických slov veru nepáči a príklad si vraj máme brať od Francúzov.

Bohužiaľ, tento názor je u nás rozšírený. Pritom jazyk by sa celkom určite ochraňovať mal, ale úplne inak, ako si to predstavujú Francúzi!

Slováci a slovenčina

My Slováci sme na jazyk obzvlášť citliví. Príslušnosť k národu sa totiž u nás definuje najmä cez reč, ktorou sa dorozumievame. Nie je to tak u všetkých národov. Napríklad Íri sa pokojne svojej gaelštiny vzdali a svoju etnicitu definujú najmä cez katolicizmus a kult Svätého Patrika.

Aj maďarizácia v Uhorsku 19. storočia bola vlastne „jazykovým zápasom“, kde jeden jazyk chcel (veľmi neférovými prostriedkami) vytlačiť všetky ostatné. Mimochodom aj vzorom vtedajších maďarských vládnucich kruhov bolo Francúzsko. „Grande nation“ v priebeho 19. storočia takmer úplne zlikvidovala jazyky národnostných menšín na svojom území a ich existenciu dodnes odmieta uznať.

Je zaujímavé, že práve „najroduvernejší“ Slováci, ktorí Maďarov nevedia ani vystáť, sa na Francúzov pozerajú s takým obdivom.

Na začiatku a v polovici 90. rokov rozbúrili na Slovensku vášne jazykové zákony, ktoré sa mali Maďarom pomstiť za príkoria spred sto rokov.

Vo vzťahu k jazyku naše postoje naozaj veľmi pripomínajú tie francúzske.

Jazyková čistota

Francúzi majú veľa obdivuhodných vlastností, no je fakt, že v Európe sa asi sotva nájde nacionalistickejší národ. Francúzi dávajú svoj pocit nadradenosti nepokryte najavo nielen voči Britom, ale aj voči Španielom a najmä Talianom. Tvária sa síce ako kultúrna veľmoc, avšak poklady, ktorými sa pýšia parížske múzeá, boli niekedy za Napoleona ulúpené po celej Európe a špeciálne v nimi tak podceňovanom Taliansku.

Pokiaľ ide o ich vzťah k strednej Európe, pamätáme si ešte mníchovskú zradu aj Chiracov výrok o tom, ako sme prepásli šancu mlčať. Poľsko je v Elyzejskom paláci údajne označované ako „malý nevychovanec“ a o Slovákoch sa uznávaný francúzsky historik Pierre Miqeul vo svojej knihe Poslední králi Európy vyjadril ako o „primitívnych horaloch“.

Francúzska arogancia je okrem iného založená aj na fakte, že kedysi boli druhou najväčšou koloniálnou veľmocou. Sú na to hrdí, hoci tento titul si získali najmä tým, že ovládli najväčšiu africkú púšť.

Dnes sa francúzsky nacionalizmus prejavuje najmä snahou vykázať svoj jazyk do akejsi sterilnej rezervácie, zakonzervovať ho a ubrániť akýmkoľvek „škodlivým vplyvom“ najmä angličtiny. Napríklad len nedávno zasadal francúzsky parlament, aby pojem označujúci elektronickú poštu „e-mail“, nahradil nejakým francúzskejším výrazom.

Táto posadnutosť čistotou jazyka je zrejme odvodená od Herderovej filozofie, ktorá národný jazyk považoval za čosi podobné rase, čo je treba chrániť pred cudzími vplyvmi.

Každý jazyk sa pritom postupne vyvíjal a vždy to bolo z alebo za aktívneho prispenia iných jazykov. A to platí pre našu reč, i tú francúzsku. Situácia, keď parlament zasadá, aby ľuďom predpísal, ako majú rozprávať, je absurdná. Z jazykového hľadiska je Francúzsko totalitná krajina.

Jazyková presnosť

Prístup Angličanov je nepomerne zdravší a účelnejší. Angličanov ani tak netrápi, že väčšina anglicky hovoriaceho obyvateľstva v Británii i vo svete nehovorí Oxford-English. Nezaujíma ich ani tak jazyková čistota, ako skôr jazyková presnosť. O čo ide?

Jazyk je mostom medzi našimi myšlienkami a svetom okolo nás. Je nevyhnutné, aby sa slová používali vo svojom pravom význame a aby sa neprekrucovali. Každé slovo má istú množinu významov, v ktorých ho možno používať. Nebezpečenstvo netkvie v prenikaní nových slov do reči, ktoré ju koniec-koncov obohacujú, ale zneužívanie starých slov.

Otázka, ktorú by sme si všetci mali klásť, je, či jazyk slúži na vypovedanie pravdy. Príkladom môže byť u nás tak sprofanovaný výraz „ľudová demokracia“, ktorí komunisti využívali na označenie svojho systému vlády. Znie to ako nejaký druh demokracie, ktorá ľudu poskytuje väčšiu účasť na vládnutí ako iné, v skutočnosti je obsah úplne opačný. Ide o totalitný systém, riadený prísne centralisticky.

Alebo trebárs „kultúrna revolúcia“. Zaváňa to ohromným pokrokom v kultúre, dosiahnutým v pomerne krátkom čase. V skutočnosti išlo o presný protiklad, totiž o bohapusté vraždenie, nekontrolovateľný chaos a de facto návrat do doby kamennej.

Arzenál slobody

Ak sa veci okolo nás neoznačujú pravdivo, myseľ je zavádzaná a my si už nemôžeme vytvoriť ani približný obraz o objektívnej pravde. Lož podrýva slobodu i civilizáciu.

Anglická literatúra poskytuje celý rad vášnivých obhajcov pravdivosti jazyka. Thomas Hobbes, dr. Samuel Johnson, Jonathan Swift, Benjamin Franklin, a vrcholom je celkom určite George Orwell.

Jazyk možno deformovať nielen cielenou manipuláciou, ale vlastne aj s dobrým úmyslom, keď vymýšlame nové slová, ktoré majú nahradiť staré a zraňujúce. Hovorím o eufemizmoch ako základoch politickej korektnosti. Napr. „chudobné“ krajiny sa menia na „rozvojové“ a z „krypla“ sa stáva „zdravotne postihnutý“, prípadne „invalid“.

Bruselské klamstvá

Ešte pred pár rokmi bol najväčším svetovým klamárom Sovietsky zväz. Obľúbený bol výraz „mierová koexistencia“, ktorý neznamenal nič iné len jednostranné nukleárne odzbrojenie a kapituláciu Západu. Európska únia sa však Rusko usilovne snaží nahradiť.

Euronormy, chvatne preberané do našej legislatívy, sú tikajúcou časovanou bombou. Slovenské právo je založené na istej množine odborných termínov, ktoré sú jasne vymedzené. Európska legislatíva však do nášho systému zavádza pojmový chaos, v ktorom vyznať sa budú mať problém aj právnici. S konečnou platnosťou budú len tvorcovia legislatívy v Bruseli vedieť, čo vlastne platí.

Eurospeak ľudí ako Prodi, d´Estaing, Verheugen, či Chirac tiež zaváňa totalitarizmom. Keď človek číta ich vyjadrenia, získava pocit, že ich koncepcia EÚ ako superštátu má byť akýmsi „neodvratným osudom“, daným samotnou Prozreteľnosťou, o ktorom sa ani nepatrí pochybovať.

Ani slovenská politická scéna sa deformáciám slov nevyhýba. Od „napĺňania tisícročného sna Slovákov“ až po „protištátnu skupinku“. Obe tieto vzletné slovné spojenia zaváňajú celkom obyčajným kradnutím.

Dalo by sa povedať, že slovo je hodné ochrany už od vyslovenia. A to by mal byť zápas, ktorý by sme mali viesť. Nie paranoidný, chiracovský purizmus. Slovenčine žiadna invázia anglických slov nehrozí. V skutočnosti sa s nimi až obdivuhodne ľahko vysporiadavame. „Leasing“ sa medzičasom zmenil na lízing, a tak zdomácneli aj ďalšie výrazy. A ak chce niekto dať niekomu prcák na jazyk, tak veľa šťastia s navliekaním.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk