Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Európska os zla
22-09-2003 / Lukáš Krivošík / EUtópia

Kresťanskodemokratickí politici, ktorí založili EÚ, mali jednoduchý cieľ: aby v Európe konečne prestali rinčať zbrane. Toto sa im podarilo, posunuli kontinent do postmodernej éry, kde už žiadna vojna medzi členmi nie je možná. To ale neznamená, že skončilo to, čo Európu charakterizuje od čias Krištofa Kolumba: a to snahy niektorých európskych národov o nadvládu nad všetkými ostatnými.

Snaha o hegemóniu

Španielsko Filipa II., Francúzsko Ľudovíta XIV. a Napoleona, cisárske a hitlerovské Nemecko, oni všetci sa pokúsili v novovekých dejinách Európy o hegemóniu nad celým kontinentom. Občas sa im tento cieľ na krátky čas podarilo dosiahnuť. Tieto snahy však vždy vyústili do rozsiahlich koaličných vojen, ktoré za cenu ohromného ničenia zlomili sny o dominancii a obnovili rovnováhu síl.

Napriek tomu, že zbrane zmĺkli, dnes tu máme opäť pokus jednej skupiny štátov, vnútiť svoju predstavu všetkým členom EÚ. História sa vznikom Európskej únie neskončila. V nastávajúcej „vojne koalícii“ sa len nebude bojovať delami a nebudú žiadne straty na životoch. Prvým mŕtvym bude pravda (už ju stihla nahradiť politická korektnosť) a bojiskom okrúhly stôl. Zbraňami budú grafy, referendá a nepochybne aj vydieranie (ktorého svedkami sme už dnes).

Kto je protivník?

Berlín-Brusel-Paríž. Ide o os spoločných záujmov, ktoré si neodporujú a preto tiahnu za jeden povraz, podobne ako to bolo aj s osou na konci 30. rokov. O jej formovaní tušili mnohí už dávno, naplno sa však prejavila až počas irackej krízy.

Nemci, Francúzi i bruselská byrokratická kasta majú rôzne dôvody pre svoje spojenectvo, cieľ však majú spoločný: pod rúškom federalizácie zaviesť centralizovaný európsky superštát.

Nemecký sebastrach

Nemci nepochybne patria k najkultúrnejším a najvzdelanejším národom na svete. Ich zmysel pre poriadok by pre nás mohol byť vzorom. Je to tiež národ sebareflexie. Potom, čo napáchali v 20. storočí, majú celkom oprávnene strach aj z vlastného tieňa. Radikálne 60. roky posunuli túto krajinu (rovnako ako Francúzsko) silne doľava. Od Adenauera po Joschku Fischera je cieľom nemeckej zahraničnej politiky čo najtesnejšie pripútanie krajiny k iným západným demokraciám, aby sa zabránilo spätnej radikalizácii nemeckej spoločnosti.

Federálna Európa, ktorú Zelení a SPD tak vehementne presadzujú, má Nemecko zviazať reťazami, aby už nikdy neohrozovalo svojich susedov. Čo však pre Nemcov má byť obojok, to bude pre nás a ďalšie národy skutočným jarmom...

Vysoká hra byrokratov

U bruselského, nikým nevoleného politbyra je dôvod podpory superštátu jasný. Ak sa naplní, bude to znamenať viac moci pre nich samotných. Snaha bruselských byrokratov všetko regulovať a kvótovať vyplýva jednoducho z potreby vykazovať činnosť a dávať svojej (neraz pochybnej) existencii zmysel.

Navyše tieto úrady sú plné socialistov a zlepšovateľov sveta, najrôznejších odtieňov. Je zaujímavé, že západoeurópski sociálni demokrati sa zo začiatku na projekt EHS dívali so skepsou. Videli v ňom „kapitalistické spoločenstvo“. Veľmi skoro však rozpoznali, že sa tu vytvára ďalšia úroveň moci a teda ďalší priestor na páchanie „dobra“, teda de facto presadzovanie chorých ľavicových ideologických konštrukcii.

Napoleonské sny

Francúzi ako najšovinistickejší národ Európy boli dlho za tzv. Európu národov. Každý národ mal byť v rámci EÚ slobodný a suverénny, samozrejme okrem tých, čo sa nachádzajú na francúzskom území (napr. Bretónci), tie boli nemilosrdne asimilované.

Francúzi sú ideoví pôvodcovia a hlavní organizátori tejto osy. Načo by Parížu bola Európa suverénnych národných štátov, keď v rámci supeštátu môže presadzovať svoje imperiálne chúťky, antiamerikanistické pohľady na svet a liečiť si komplexy bývalej koloniálnej veľmoci.

Francúzsko samotné nemá „dosť kíl“, aby hralo vytúženú úlohu, preto na jej dosiahnutie zneužíva zahraničnopolitickú nezrelosť Schrőderovej administratívy a úradnícke štruktúry EÚ.

Británia ako nádej

V priebehu dejín to bola vždy Veľká Británia, kto chránil slobodu Európy. Ona sama je príliš malá a slabá, než aby pomýšľala na ovládnutie kontinentu, bola však dostatočne silná a bohatá, aby v Európe udržiavala pre seba tak dôležitú balance of power.

Proti osy zla centralistov treba presadiť alternatívnu os „obvodových štátov“, teda Británie a novopristupujúcich krajín, plus snažiť sa o eventuálnu podporu zo strany Španielska a Talianska.

Máme ešte šancu?

Spojené Francúzsko a Nemecko vytvára geopolitickú gravitáciu, na ktorej prelomenie nemusí stačiť to, čo v minulosti. Spomeňme si, ešte v roku 1918 spojená moc Nemecka a Rakúsko-Uhorska stačila takmer nato, aby prevalcovala Francúzsko. Nebyť zásahu mimoeurópskej sily do konfliktu, teda USA, Spojenci by vojnu prehrali.

Počas druhej svetovej vojny stačila Hitlerovi len vlastná priemyselná kapacita, aby takmer vyhral. Keby Američania neposlali Rusom a Britom v kritickom roku 1940/41 zbrane, Nemecko by vyhralo už v prvých rokoch vojny.

Tak či tak, Nemecko a Francúzsko v koaličných vojnách minulosti vždy stáli na opačných stranách, nech koalície samotné vyzerali akokoľvek. Po probléme vzájomnej nevraživosti sa objavuje nový problém, vzájomné spojenectvo Nemcov a Francúzov.

Nie je isté, či by zvyšok Európy takémuto spojenectvu odolal. Ide najmä o problém koordinácie. Odmietavý postoj k prehlbovaniu integrácie prejavujú najmä pravicové strany. Nikde však nie je zaručené, že v rovnakom čase budú pri moci britskí konzervatívci, česká ODS, či naše KDH. Odhadnúť sa nedá ani vplyv aktuálnych vnútropolitických tém na politiku týchto strán.

Ruské a americké otázniky

Nato, ako náš zápas o slobodu Európy dopadne budú mať vplyv aj stanoviská Ruska a USA. Pokiaľ ide o Moskvu, európsky superštát je v ich eminentnom záujme. Ak by sa presadila napr. francúzska predstava o spoločnej zahraničnej politike, viedlo by to k trvalej roztržke medzi EÚ a USA, čo by posilnilo rolu Ruska vo svete.

Stanovisko USA nemusí byť také jasné, ako sa zdá. Je možné, že Američania dajú prednosť „jednému telefónnemu číslu“ vo vzťahu k Európe. Veľa bude tiež závisieť od toho, kto vyhrá nasledujúce prezidentské voľby. Prirodzene, republikánska administratíva by vyhovovala lepšie než demokratická.

Čo by pre nás Washington mohol urobiť? Čo takto rozšírenie NAFTA o Britániu, Holandsko a prípadne ďalšie európske krajiny? Jednotný ekonomický priestor severného Atlantiku, či dokonca severnej pologule, ako to vo svojej knihe Statecraft navrhuje Margaret Thatcher, by nielenže zlomilo chrbty európskych socialistov, ale by súčasne svetu 21. storočia priniesol slobodu, stabilitu a blahobyt.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk